Chuť istoty
Skúšali ste niekedy chytiť rybu holými rukami? Nie? Tak choďte von s Michaelom Niavaranim. Najobľúbenejší rakúsky kabaretista je síce v znamení Býka, ascendent Býk, ale pri pokuse ho priklincovať k nejakej téme sa v myšlienkových potokoch vyšmykne. Sedíme v „Pars“, tejto vynikajúcej perzskej reštaurácii na hornej Lerchenfelderstraße, Niavaraniho obľúbenom podniku, pretože sa tam varí ako doma. Stôl sa prehýba pod orientálnymi predjedlami, špenátovými závinmi, jogurtovými omáčkami, teplým plochým chlebom, taniermi s bylinkami s petržlenovou vňaťou, mätou, estragónom. „Nia“, ako ho volajú priatelia, sa duševne díva zo svojich tmavo žiariacich jantárových očí: „Takto chutí Irán!“, konštatuje radostne. Strih.
Pretože fotograf Peter Mayr používa Hasselblad a Nia je fotografom z vášne. Teda: má digitálnu zrkadlovku, ale uvažuje, že opäť začne používať skutočné filmy. Vtedy človek precíznejšie vyhodnocuje, verí, a nevráti sa domov so 4 000 dovolenkovými fotkami. Dva dni chodil po New Yorku, aby fotil: „Pri hľadaní skutočnosti. Spiaci ľudia v Central Parku, domy, mláka, v ktorej sa zrkadlí taxík.“ =
Hrdina televíznych seriálov si namáča plochý chlieb do baklažánovej kaše – po perzsky Kashk-e Bademdjan. Jeho absolútny favorit, posypaný chrumkavo opečenými kúskami cesnaku: „Veľmi prácne na prípravu, ako väčšina perzských jedál. Baklažány (v šupke) musia v horúcej rúre zmäknúť, potom sa roztlačia, zatiaľ čo sa Kashk, hustý jogurt zriedený trochou vody, trošičku povarí. Obe zmiešať, ochutiť cesnakom, kurkumou, soľou, korením. Potom opražiť nasekaný cesnak so sušenou mätou. Pozor! Mäta sa veľmi ľahko pripáli, pridať až nakoniec. A prosím, nikdy nie olivový olej! Len oleje bez vlastnej chuti. „Kashk“, vysvetľuje hobby kuchár, „je ovčí jogurt a predáva sa v dvoch stánkoch na Naschmarkte, aj na Sachsenplatz v 20. obvode.“ Pre Kashk precestuje polovičný Peržan (po otcovi), ktorý od piateho roku života nikdy nebol v Iráne, celé kilometre. Aj „Pars“ nie je práve za rohom. Niavarani býva v treťom obvode.
Aktuálne sa však črtá revolúcia jeho chuťových pohárikov: S Ninou Hartmann, 27-ročnou tirolskou herečkou, sa začala ázijská životná etapa. „Nina je expertka na thajskú kuchyňu. Fascinujúce. Úplne iná filozofia, celkom iné korenie!“ Púšťame sa do debaty o korení, ako kedysi pri rodinnom obedovom stole u Niavaraniovcov: Či sa má petržlen do jedla pridať skôr alebo neskôr, pričom určite nejaká sesternica poučujúc vysvetlila: Úplne zle, vôbec nekoreniť petržlenom. Stop.
Podrobnosti o mierne kyslom octovom korení Sumak zaniknú, pretože fotograf sa chystá na záber. Nia musí s ním prediskutovať problematiku široko otvorených clôn. Hrá sa s tým, hovorí, „aby boli pri portrétoch oči ostré, takže už od uší je to opäť neostré. Ako pri portrétoch v dvadsiatych rokoch. Tam bola clona vždy otvorená.“
Časti nedokončenej fotoknihy o New Yorku dal do programového zošita svojho aktuálneho sóla „Encyclopaedia Niavaranica, Ich – alphabetisch geordnet“ v kabarete Simpl. Šéf ho hrá každý druhý týždeň, chodí s ním na rakúske turné a od 20. decembra do Silvestra hosťuje v Konzerthause. Apropo! Nezabudnúť na jedlo. Objednáva silvestrovský stôl v „Pars“. „Jem neustále. Tak rád. Často nemám vôbec hlad, ale chutí mi to tak dobre. Táto neuveriteľná dekadencia momentálne s čokoládou. Som nekontrolovaný. Ako v mojej suši-fáze. Chodil som jesť suši dvakrát denne, kým som ich nemohol ani cítiť.“ Áno, v jeho kabaretnom programe ide o pokusy vniesť do života poriadok, ako aj o schopnosť nedokázať veci dokončiť. Pri „Ja-abecede“ sa dostal presne po BLU: „pretože mi stále niečo príde do cesty! Prakticky k ničomu sa nedostanem!“, vysvetľuje na pódiu. „Človek chce konečne skontrolovať maily – a niekto ti pošle SMS, aby ti povedal, že čaká na tvoje zavolanie späť, aby s tebou prediskutoval mail, ktorý si ešte ani neskontroloval, pretože ti práve prišla jeho SMS.“
Niavarani mal 40, urobil si medziúčtovanie. Dosť nemilosrdne. Autobiografické prvky v seriáli ORF „Ex – eine romantische Komödie“ drasticky vyostrené. Egomanický pubertálny život mestských ľudí riadený princípom slasti, dramatické následné bolesti rozpadávajúcich sa rodín tak komicky, realisticky, ostro vykreslené, že sa priemerným divákom orientovaným na Pilcherovú a telenovely zatmelo pred očami. Príliš málo ružovej nádeje. Pre sebaanalytických cynikov samozrejme kult. No po sledovanosti 300 000 divákov ORF seriál nepokračuje. Aspoňže sa má exportovať do Maďarska, Belgicka a Lotyšska. Fotograf by chcel, aby star potiahol z vodnej fajky. Nia sa modlí k Hasselbladu: „Nastavuješ všetko ručne ostro?“ Aby prešiel k Monty Pythonom a ich Červenému šípu ako hlasu Božiemu: Dňa 13. júla 2008, bolo to v Telfse v Tirolsku u nových svokrovcov po večeri a cigaretke na dobrú noc, keď mu prišlo smrteľne zle. Červený šíp sa zniesol nadol a ukázal na cigarety. Odvtedy nefajčí. Pri alkohole sa mu to stalo už v roku 2005. Víno, hovorí Nia, mu nikdy nechutilo. Pivo a vodka o to lepšie. Kým mu šíp nejako neprešiel hlavou. Odvtedy chváli čistú vodu z kohútika ako perfektný nápoj k jedlu: „Dáva ideálne vyniknúť chuti jedál!“ Jemnosti perzskej kuchyne, v ktorej nie je ani jedno štipľavé korenie.
Hura, pristáli sme! Pri kuchynských začiatkoch Niavaraniho v Bostone, pri návštevách jeho (nedávno zosnulej) starej mamy. Tam zdokonalil prípravu bylinkových polievok, mäsových omáčok a nespočetných perzských ryžových jedál: „Iní chodia do Grand Canyonu a do Skalnatých hôr, ja som stál s mojou starou mamou v malej kuchynke“, hovorí srdečne dojatý. Odvtedy si myslí, „že varenie je jedna z najzmyselnejších a najvzrušujúcejších činností. Ako pripraviť kabaret a komédiu: Ty to robíš a ľudia jedia a smejú sa.“
Keď cez deň varí perzské jedlá a potom sa postaví na pódium Simpl, ovieva ho závan cesnaku, koriandra, ružovej vody. Kolegovia vtedy hovoria: „Starý, ty smrdíš.“ A ten zápach ostáva dva, tri dni v koži. Ale on považuje za pekné a dôležité variť pre svoju desaťročnú dcéru Hannah (od kolegyne Bettiny Soriat): „To, čo jeme v detstve, chutí celý život ako istota z vtedajších čias.“ Hannah trvá na kyslom kurčati: kuracie stehná, ktoré sa cez noc marinujú v granátovom sirupe, soli a korení a potom grilujú – v lete samozrejme na drevenom uhlí. K tomu je ryža s dráčom. On to miluje a ona to miluje, toto úžasné dieťa, ktoré už ako štvorročné pchalo do úst olivy, kapary a kyslé sardinky. Takto Nia nastupuje aj na dedičstvo starej mamy, ktorá celé dni varila a porciovala a mrazila, keď bol u nej, aby mu nabalila jedlo do cudziny. „To je láska. Si kŕmený. Peržania cestujú s jedlom.“
Pre fotografa necháva sypať bylinky, sleduje myšlienku, že „skutočné“ filmy sú cielenejšie: „Nesústredíš sa tak ako ako herec, keď vieš, že ten aj tak urobí 30 fotiek.“ Herec Niavarani nakrútil minulé leto s perzským režisérom Alim Samadim Ahadim (The Lost Children) v Nemecku komédiu Salami Aleikum na tému „20 rokov pádu berlínskeho múru“, takmer rozprávku z Tisíc a jednej noci o bývalých komunistoch, neonacistoch a predsudkoch. Hrá mäsiara, ktorý utiekol z Iránu, „príbehára“ (ako sa viedensky hovorí), ktorého syn sa zaľúbi do východonemeckej guliarky. Pointa, keď na seba narazia rodičia: „Vy ste Peržania. Vďaka Bohu, nie Wessi!“ Film sa premieta na Berlinale a na jar 2009 príde do kín. =
Kariérne je na tom dobre, súkromne si zas raz myslí, že by to v láske mohlo vyjsť: „Ale presne to človek vie až na konci svojho života, keď bol s niekým 20, 30, 40 rokov spolu.“ Dospelácky prednáša o fascinujúcom nedorozumení romantickej lásky. O tom, že sa nevieme vyrovnať so sklamaním zo straty toho nakopnutia z čerstvého zaľúbenia v priebehu času: „Tí s najväčším počtom lások sú najväčší romantici. Skutočným základom však môže byť len vedomé rozhodnutie: Chceme spolu zostať.“
Čo sa týka kuchyne, Nina Hartmann, ktorá po zrušených zásnubách nečakane vtrhla do jeho života, je v každom prípade nadaná: „Len sa na mňa dívala, nič sa nepýtala – ale keď som prišiel domov po predstavení, voňalo to, ako keby varila moja perzská stará mama.“ Tá vôňa istoty. Rozšírená na thajskú kuchyňu: Vďaka Nine sa Nia teraz veľa zaoberá kokosovým mliekom, zázvorom, tamarindom, ktorý sa namáča vo vode, vytlačí a používa len ako šťava, s bambusovými listami a limetkami. Ba čo viac: Kabaretista zrazu navštevuje aj reštauráciu „Goldene Zeiten“ za rohom od Simplu. „Kedysi som nikdy nemohol jesť čínske jedlá.“ Ale táto ryba nedávno, vyfiletovaná, obalená v cestíčku a origami štýlom opäť zložená (taká pekná!), so sladkokyslou omáčkou, bola grandiózna. Skúsil aj indickú, v Londýne s Ninou. Pálivá ako čert, ale fantastická. Pozor! Cynici by mali Michaela Niavaraniho práve teraz upozorniť na jeho suši-fázu.