Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer
Na čo človek asi nemyslí, keď práve nakladá papierové vrece s grilovacím uhlím do nákupného vozíka, je to, že schopnosť zuhoľnať drevo zohrávala dobré štyri tisícročia ústrednú úlohu v kultúrnych dejinách ľudstva.
S dreveným uhlím možno dosiahnuť teploty, ktoré drevený oheň jednoducho nedokáže poskytnúť; bez dreveného uhlia by nebola ani doba železná, ani doba bronzová, ani celý technologický zvyšok potom.
Niektorí historici považujú drevené uhlie, presnejšie: nedostatok dreveného uhlia, dokonca za jednu z hlavných príčin kapitalizmu. Lesy Anglicka boli na začiatku 18. storočia už tak vyrúbané, že najmä kovospracujúci priemysel trpel prvou krízou surovín, čo pravdepodobne aspoň prispelo k vynálezu vysokej pece na koks.
No ešte hlboko do dvadsiateho storočia vykonávali uhliari svoje archaické remeslo aj v priemyselných štátoch a od Valpurginej noci do Martina žili mimo ľudí osamotene v lese. To sa zrejme celkom cenilo: V Nemecku mali len uhliari privilégium nemusieť si umývať svoje emblematicky čierne tváre ani pri návšteve kráľa, zatiaľ čo baníci sa pri takýchto príležitostiach museli láskavo chopiť mydla a handry.
Uhliari nemeckého jazyka však museli znášať aj bremeno nemeckej kuchyne. Zatiaľ čo južne od Álp slúžia špagety Carbonara remeselnému stavu uhliarov ako dodnes populárny kulinársky pamätník, v tunajšom kultúrnom priestore ostáva túžba po uhliarskej polievke v dosť úzkych hraniciach, dokonca aj keď na miesto pravdepodobného pôvodného receptu (voda, hovädzí loj, soľ, nadrobený chlieb) dosadíte fantazijne optimalizovanú variantu s paradajkami, divinou a kapustou. Špecificky rakúske uhliarske recepty nie sú zrejme zachované, čo však nehrá žiadnu rolu.
Napokon píšeme rok 2017 a tradičné uhliarske miliere sú v celom Rakúsku vyhynuté…
V celom Rakúsku? – Nie!
Uhliarstvo prevádzkované neoblomnou roľníckou rodinou v 3074 Kleindurlas neprestáva klásť odpor behu času.
O tejto skutočnosti som sa prvýkrát dozvedel od Alaina Weissgerbera, ktorý, odkedy si dal v Taubenkobel zabudovať príslušnú pec, predstavuje niečo ako rakúsku centrálnu inštanciu pre high-end grilovanie na drevenom uhlí. Pri tejto príležitosti som sa dozvedel aj to, že drevené uhlie nie je rovnaké ako drevené uhlie, tak ako pivo nie je pivo. A že, zatiaľ čo o tom druhom sa už začalo hovoriť, to prvé ešte čaká na objavenie verejnosťou. A že v Taubenkobel od zakúpenia prvého skúšobného balenia z uhliarstva Hochecker do pece nič iné neprichádza.
Čo bol pre verného fotografa Inga Pertramera a mňa celkovo viac než dostatočný dôvod na to, aby sme prvýkrát v živote zadali do navigácie slovo „Kleindurlas“.
Kleindurlas sa vykľul ako pekné malé hniezdo schúlené v idylickom kopcovitom okolí St. Pöltenu a Hocheckerov uhliarsky milier je cítiť skôr, než ho uvidíte.
Vlastne Hocheckerovci prevádzkujú klasický mliekarenský podnik s približne 25 kravami, čo „stačí na život, ale nie na investovanie“. Polia neobhospodarujú žiadne, zato k dvoru patrí 30 hektárov lesa, a tak vznikol nápad vrátiť starú tradíciu pálenia dreva späť do modelu zárobkovej činnosti.
Matka Resi a otec Schani Hochecker tak opäť profesionalizovali uhliarsky podnik, ktorý Schani prevzal po svojom otcovi v roku 1960; syn Martin, vyštudovaný lesník a tiež už dvojnásobný otec, je tretím v parte. A skôr než sa budeme zaoberať samotným milierom, ktorý asi sto metrov pod predajňou, vyzdobenou obzvlášť príkladne zuhoľnatenými pňami, jemne dymí, je najprv káva a úvodné slová, poskytnuté prevažne matkou Resi, u ktorej povolanie a poslanie zjavne uzavreli šťastné spojenie.
Skromne najprv popierajú, že by boli posledným uhliarstvom v Rakúsku, celkovo existujú ešte štyri, päť ďalších, ale sú vraj, aspoň pokiaľ vedia, jediní, ktorí sa tomuto remeslu venujú ešte na zárobkové účely a nie zo záľuby.
Kedysi vraj všetci roľníci naokolo pálili uhlie pre vlastnú potrebu, ak má človek na to oko, nájde zvyšky starých uhlísk ešte všade v lese, dnes však ide už aj o to, zachrániť staré remeslo pred vyhynutím, preto sú aj v Európskom uhliarskom spolku, ktorý pravidelne organizuje Európske stretnutie uhliarov, kde sa potom zrejme odborne diskutuje podľa všetkých pravidiel umenia.
V skutočnosti, hoci by sa s modernými pyrolýznymi zariadeniami dalo využiť aj vznikajúce drevoplyn, takmer všetko grilovacie uhlie pochádza z podobne archaických zariadení, ako je to ich, len s tým rozdielom, že tieto miliere zvyčajne stoja v Nigérii alebo Južnej Amerike, čo pre odborníkov robí málo prekvapivým faktom, že sa v ňom opakovane nachádza aj chránené drevo z dažďových pralesov. V rámci Európy existuje ešte v Rumunsku významná produkcia, ktorá sa zvyčajne plní rovno do vriec s nemeckými nápismi.
V obchode nájdete okrem toho veľa uhoľného prachu zlisovaného do brikiet, zhodnotenie, ktorého sa zriekajú, pretože tu vznikajúci uhoľný prach sa predáva na výrobu obzvlášť úrodnej pôdy Terra Preta, a to farme dážďoviek Absdorf, o ktorej existencii sa takto konečne dozvedám aj ja.
Otázka, či, a ak áno, prečo je uhlie Hochecker lepšie ako to bežné, je zodpovedaná hrdo-skromným: „No, veď grilmajstri to hovoria“.
Čo určite robí rozdiel, je skutočnosť, že si u nich možno na želanie kúpiť tvrdé a mäkké drevené uhlie oddelene. Mäkké drevené uhlie je medzi amatérskymi grilmajstrami obľúbenejšie, pretože sa ľahko a rýchlo zapáli, to z tvrdého dreva zasa u profesionálov a vyznávačov údenia, pretože horí teplejšie a dlhšie, hlavne ak použijete extra veľké kusy, ktoré sú tiež v ponuke.
Samozrejme, niečo také je perfektná potrava pre istý fundamentálne maskulínny grilovací mačizmus, ale už sa stalo, že zákazníci, ktorí rázne trvali na veľkých kusoch tvrdého uhlia, neskôr kajúcne žiadali o zvýšený podiel mäkkého dreva, pretože ich grily na teploty vznikajúce pri prémiovom tovare jednoducho neboli dimenzované.
A potom, čo mi na dekoratívnom modeli ukážu, ako presne sa taký milier stavia, vydáme sa jeden sami postaviť.
„Aha,“ pýtam sa, zatiaľ čo si zaväzujem svoje najrobustnejšie topánky – odporúčanie pani Hocheckerovej dané vopred telefonicky –, „hovorí sa vlastne ‚Meiler‘ alebo existuje ešte nejaký špecificky rakúsky výraz?“
„No,“ odpovedá pani Hocheckerová, „my zvyčajne hovoríme ‚Koin-haufn‘ (uhoľná kopa), okrem prípadov, keď robíme prehliadku, potom povieme aj ‚Meiler‘ (milier).“
Riadna uhoľná kopa sa navrství na hlinitú pôdu (ktorá sa žiarou zapečie na husto) okolo dlhej oceľovej rúry, cez ktorú sa aj počiatočne zakuruje. Schani Hochecker mi ukazuje vyradený exemplár, ktorý sa po rokoch služby v dôsledku oxidácie stal takým tenkým a poréznym, že musel byť vyradený zo služby. „Ten sme úplne prepálili,“ hovorí so spokojnou hrdosťou.
Začíname najprv stavaním takzvaného roštu, mriežky z kmeňov stromov, na ktorej spočíva zvyšok konštrukcie. Potom sa rúra čo najhustejšie a najtesnejšie obloží dlhými polenami. Práve tu je obzvlášť dôležité mať čo najmenej dutín, aby sa zaručilo pomalé tlenie a predišlo sa obávanému vyhoreniu miliera, ktorý spravidla tlie zhora nadol. Je to, aspoň keď to nemusíte robiť stále, trochu namáhavá, ale nejako uspokojivo hravá práca, apel na pyromana v dieťati v mužovi.
Konštrukciu dnes ale už dokončovať nebudeme, to by si vyžiadalo celý deň.
Keď je už aj tak pôsobivo veľká drevená kopa navrstvená, musí sa ešte obliecť do vrstvy zelených ihličnatých konárov a na ňu sa ďalej nanesie takzvaná „Lösch“, zmes zeme a kúskov uhlia, popola, piesku a uhoľného prachu, ktorá celé dielo vzduchotesne obklopí.
Namiesto toho, aby sme sa venovali tejto ambicióznej majstrovskej úlohe až do konca, venujeme sa vedľa tlejúcej uhoľnej kope.
Tá síce ešte nie je úplne hotová, Schani sa ale povoľne nechá nahovoriť, že na jednom mieste už uhlie odoberieme, koniec koncov Ingo je fotograf a fotografi podľa skúseností vždy potrebujú niečo na fotenie, a najradšej majú, keď niekde niečo horí, dymí a tlie.
Odoberanie uhlia sa mimochodom nazýva „Stören“ (vyrušovanie/miešanie), čo poukazuje na istú empatiu k milieru, ktorý by zjavne, keby mal priania a preferencie, radšej spálil celý svoj obsah naraz.
Skôr než pôjdeme vyrušovať uhlie, prejdeme si ešte raz samotný milier, čo je, ako všetko, čo človek robí prvýkrát, samo osebe trochu vzrušujúce, v tomto prípade to však ponúka extra korenie v podobe krotkého nebezpečenstva.
Chôdza po miliery je zásadne dôležitá, pretože pri tom opätovne stúpate na dutiny vzniknuté procesom tlenia. Stratí pri tom dobrú tretinu pôvodného objemu, väčšie vzdušné dutiny by viedli k tomu, že by celé požehnanie zhorelo.
Popri zásadnej opatrnosti krok za krokom a niekedy vopred radšej šťuchať lopatou, je pri tom veľmi užitočná skúsenosť: „V nohách cítim, kde je oheň,“ vysvetľuje Schani, ale dodáva, že už sa stalo, že sa prepadol oboma nohami naraz a len vďaka rýchlo preloženej lopate vyviazol z horúcej diery bez úhony.
Skutočne človek cíti pravekú silu žiary pod podrážkami, skutočne je chodenie a udupávanie miliera vzrušujúca záležitosť, za ktorú by ste ako dvanásťročný pravdepodobne prijali štrnásť dní domáceho väzenia plus rok hodín hry na zobcovú flautu, na druhej strane ale nie je nikdy neskoro mať dvanásť rokov.
Samotné „vyrušovanie“ uhlia je v porovnaní s tým takmer neuspokojivé, hoci kombinácia dymu, žiary, plameňov a fyzickej práce má sama osebe tiež niečo do seba.
Novo otvorené miesta, ktoré sa pod prísunom čerstvého kyslíka rozhoria, sa zvyčajne okamžite hasia poriadnym množstvom vody, okrem prípadov, keď je, ako v našom prípade, prítomný fotograf, pretože fotografi podľa skúseností nič nemilujú tak ako plamene, žiaru a dym a tých pár minút blčania je v podstate aj tak jedno.
Opúšťame uhliarstvo Hochecker v držbe niekoľkých krásnych spomienok, ako aj zvrchného oblečenia tak dôkladne vyúdeného, že aj štrnásť dní neskôr, keď prejdem okolo topánok postavených pred dverami na vyvetranie, dostanem spontánne chuť na údené.
A tak tento príbeh končí uspokojivo tam, kde začal, menovite pri Alainovi Weissgerberovi, resp. jeho profesionálnom miláčikovi, špeciálne na mieru vymurovanej peci.
Ako mnohé šťastné vzťahy, aj tento prešiel najprv hustou postupnosťou veľkolepých turbulencií.
Prvé dva exempláre boli pre výnimočnú ošklivosť opäť zbúrané, esteticky uspokojivý tretí model mal spočiatku vlastnosť zahaliť celé prostredie Taubenkobel do masívneho oblaku dymu, kým nápravu nepriniesol ventilačný systém zabudovaný do špeciálne vytvoreného komína. A potom „som potreboval aspoň ďalšie dva roky, kým som mal tú vec skutočne pod kontrolou. Najdôležitejšie tam nie je ani tak varenie, ako oheň. Aby si ho mal a mal taký, aký potrebuješ. Inak servis stojí a všetko ide do hája. Taký poriadne veľký kus potrebuje v každom prípade pol hodinu, kým skutočne žeravie, teraz ho zakladám tak trištvrte hodiny predtým, než viem, že sa ide na to.“
Vedľajším efektom tejto investície príjemným pre zamestnancov podniku je to, že raz za týždeň je ako zamestnanecké jedlo „určite najlepšia pizza v Burgenlande“, tvrdenie, o správnosti ktorého sme sa mohli presvedčiť v priebehu našej návštevy.
Predtým však: „Robil som všetko, čo sa dá robiť. Len nie naschvál. Rybu som pokazil, mäso spálil alebo nakrojil surové. Ale teraz je to v poriadku.“
Logicky pochádza aj v hlavnom menu aspoň jeden chod z pece, ale aj veľa komponentov, napríklad cvikla pečená v rovnakej stooberskej hline, z ktorej je aj riad podniku, alebo cibuľové pyré. „Na to jednoducho vložíme cez noc neošúpanú cibuľu do dohárajúcej pece, to sa dá urobiť doma presne takisto.“
Medzitým je dokonca presvedčený o tom, že drevené uhlie z rôznych drevín robí rozdiel nielen v teplote, ale aj v chuti: „Jedľa napríklad horí agresívnejšie, ale nie tak dlho. Zato máš potom v chuti takú živicovú zložku, ktorá je niekedy super.“
Veľké, dlho tlejúce kusy však, ktoré s umne podhrávaným grilovacím mačizmom používa na základný žiar, boli v predchádzajúcom živote bez výnimky tvrdé drevá.
A aby to všetko nebola len šedá teória, pán Weissgerber potom ešte posunie najprv kapitálneho zubáča a o niečo neskôr aj riadny kus steaku Rib-Eye do svojho kulinárskeho centrálneho nebeského telesa.
A, málo prekvapivo, ale predsa pôsobivo: Zubáč – ktorý sa v priebehu pečenia kvôli decentralizovanému teplu viackrát otáča spredu dozadu a sprava doľava – žiari bláznivo chrumkavou kožou nad mäsom, ktoré by väčšina kuchárov nedosiahla jemnejšie ani v parnom hrnci; steak zasa je jednoducho platónskou ideou steaku, komponovanou z chrumkavo skaramelizovaného povrchu a šťavnatej mäsitosti pod ním.
Aj keď viem, že ma čaká dlhý pochod cez namáhavé roviny priemernosti: Myslím, že si teraz zaobstarám gril. Vrece uhlia z tvrdého dreva od rodiny Hocheckerovcov už mám.
Erlaaer Straße 171, 1230 Viedeň
Tel.: 01/934 66 37
Eisenwaren Schindler
Mitterndorfer Straße 1, 3133 Traismauer
Fam. Hochecker
Kleindurlas 13, 3074 Michelbach
Tel.: 02744/85 56 alebo 0664/933 67 82
hochecker@aon.at
www.holzkohle.at
Taubenkobel
Hauptstraße 31–33, 7081 Schützen
Tel.: 02684/22 97
www.taubenkobel.com