Gastronómia je odjakživa žitou integráciou, prichádzaním a odchádzaním, cezhraničným, inšpiratívnym – a takým aj zostane. Z praktických dôvodov.
<\/span>
Text: Eva Rossmann · Ilustrácia: André Sanchez<\/i>
Nedávno sa mi snívalo. Stála som pri našom sporáku, na panvici rezeň. Bol stále menší a menší.
Sen nemal nič spoločné so zmršťovaním vodnatých priemyselných kusov mäsa. Ani ma nenavštívila reakcia na môj nový román o takpovediac „zarytých“ vegánoch. Išlo o nás. O Rakúsko. O Európu a stále užšie hranice. Zdá sa, že všetko sa sťahuje. Národné má vietor v plachtách, a ak to ešte nie je dosť malé, existuje regionálne, lokálne a „my sme my“ proti zvyšku sveta.
Samozrejme, proti regionálnej kuchyni nemožno nič namietať, a rovnako ani proti regionálnej hrdosti. Som z Weinviertelu. Ale som aj Rakúšanka, Európanka a obyvateľka tohto sveta. Ktorý je, mimochodom, v univerzálnych súvislostiach úplne bezvýznamná, malá, modrozelená planéta. Aspoň ak veríte Douglasovi Adamsovi, ktorý napísal nielen Stopárovho sprievodcu galaxiou, ale aj Reštauráciu na konci vesmíru. Takže by to mal vedieť. A sme opäť pri téme.
Aj bez intergalaktického rozhľadu sa v gastronómii vždy konalo cezhranične. Z praktických dôvodov. Jedni prichádzajú odinakiaľ a prinášajú so sebou svoju kuchyňu. Iní potrebujú pracovnú silu a sú radi, že nejakú majú. A ďalší chcú viac zažiť, vidieť, učiť sa, zarobiť, a preto emigrujú do nových krajín.
Bol začiatok osemdesiatych rokov. Prvá čínska reštaurácia v Grazi sa našťastie otvorila hneď za rohom u mojej najlepšej priateľky. Boli sme nadšené touto cudzou kuchyňou. Netrvalo dlho a mohla som trochu pomôcť. A pozerať sa. Wok.
Vtedy to bolo vzrušujúce. Korenie. Vôňa Ázie. Tenulinké cesto, prirodzene ručne robené, mrazená exotika vtedy ešte neexistovala. A príbeh manželského páru: prišli do Rakúska pred niekoľkými rokmi študovať hudbu. Ona husle, on klavír. Štúdium dokončili a nechceli sa vrátiť do mesta v južnej Číne, ktorého meno som zabudla. Má to byť miliónové mesto. Ale ani kariéra profesionálnych hudobníkov im nevyšla. Tak otvorili podnik, podobne ako vzdialení príbuzní, ktorí už nejaký čas jeden mali v Salzburgu. Kuchyňa, ako sa mi priznal Tian, nie je až taká originálna. Človek sa istým spôsobom prispôsobuje, ďalej vyvíja. Ale čo viac: ak teraz idú domov, mali by problémy s niektorými tradičnými jedlami a koreninami. Pre mňa to bolo dosť exotické a bol to môj prvý vstup do chutí sveta.
O tridsaťpäť rokov neskôr je počet etno-podnikov neprehľadný, čínske jedlo sa považuje za takmer trápne všedné. A migračné príbehy sú v kuchyni bežnou súčasťou. Boli ňou dlho predtým, než bolo na jedálnom lístku „zahraničné“. Pretože na umývanie tanierov netreba ani plynule ovládať jazyk krajiny. Od umývača riadu k milionárovi. Príbehy emigrantov, ktorí začínali pri dreze, sú legendárne. Čo sa týka USA, v poslednom čase sa však šíri fáma, že je ľahšie stať sa z milionára umývačom riadu než naopak.
Naša Jolanda sa zrejme milionárkou nestane.
Jej korene sú v Ekvádore a zakaždým, keď máme vo februári prestávku, cestuje za svojou rodinou. Určite by si našla prácu aj inde, ale Buchinger mal šťastie, a tak sa od začiatku Alten Schule starala o riad. A o mnohé ďalšie. Pretože je poruke aj vtedy, keď je horúco a Julia by nemala len pripravovať predjedlá, ale aj upiecť náš legendárny weinviertelský zemiakový nákyp na panvici. Jolanda vie, ako na to. Robí čipsy. Obaľuje. Robí jablkový chren, ubytovala hostí v izbách, a ak treba, umyje aj podlahu a skontroluje toalety. Občas rozpráva príbehy zo svojej vlasti. Napríklad, že tam majú radi morčatá. Ako delikatesu. Jej matka jej na narodeniny poslala sušené morča. Jej deti ho vybalili a tú hnusnú vec okamžite vyhodili. Narodili sa tu, morčatá sú pre ne na hladkanie, nie na jedenie.
Určite ukázala aj Leovi, kde stoja taniere a ako sa zemiaky nakrájané na tenké plátky v tuku stanú chrumkavými. Leo bol u nás mladý kuchár. Teraz je v Arose a vedie à-la-carte reštauráciu päťhviezdičkového hotela. Bol zvedavý a usilovný už vtedy, ale inak ešte … veľmi mladý. Bol taký hrdý na svoje kabriolet, taký zničený (hoci nie tak ako jeho auto) bol po tom, čo sa s ním prevrátil. Vo Švajčiarsku, ako mi nedávno povedal, mu to „docvaklo“. Teraz v La Vetta tvorí série menu, ktoré ďaleko presahujú náš Weinviertel. Pod nadpisom „Bylinky“ sa tam píše: „Bretonský homár – Ananás pečený na soli – Horská mäta – Morský fenikel (Passe Pierre) – Aroský jogurt – Quinoa“. NÁŠ Leo. No, skrátka aj náš Leo. Škoda, že sa nechce vrátiť. Potrebovali by sme ho.
Ale to, že kuchári (kuchárky menej často, čo súvisí s stále prítomnými rodovými rolami, a dúfajme, že sa to čoskoro zmení) putujú svetom, je dobré. Buchinger rozpráva, že začiatkom sedemdesiatych rokov prišla do nového viedenského luxusného hotela InterContinental celá partia Indov, veselí chlapíci v servise, na ktorých ho ako mladého kuchára najviac ohromilo, že nenosili spodnú bielizeň. Za to vedeli po anglicky, čo vtedy vedelo len máloktorý rakúsky čašník. Sing bol v kuchyni, vynikajúci kuchár, s elegantnými fúzikmi a vystupovaním. Niekedy potom išli ďalej, jeden po druhom. Do Kanady, do indických podnikov. Ale potom už prišli Peržania. V Iráne bola revolúcia a z InterContinentalu do InterContinentalu sa posielali pracovné sily. Mnohí Peržania prevzali vedúce pozície, boli skvele vyškolení, ovládali niekoľko jazykov. Jedného z nich stretol o desať rokov neskôr v New Yorku, náhodou. Bol cukrárom v legendárnom steakhousi Smith & Wollensky. Neďaleko odtiaľ, v InterContinentale, pracovala Dagmar Woodward ako rezidentná manažérka. A ona zase navštevovala hotelovú školu v Bad Reichenhall spolu s Liesl Wagner-Bacher. Po prerušenom štúdiu herectva v Londýne začínala ako hosteska. Potom bola F&B riaditeľkou v parížskom Meurice a nakoniec to dotiahla na prvú ženskú generálnu manažérku hotelovej skupiny.
Buchingerove vlastné zážitky pri otváraní hotela v Taškente alebo jeho rakúske týždne v súkromnom klube vtedajšieho najbohatšieho muža sveta v Japonsku sú legendárne. V Jokohame mal do činenia s kuchárskym tímom, ktorý, na rozdiel od predpokladov, nehovoril po anglicky ani po francúzsky. Ale zrejme klasické kulinárske veliace štruktúry fungujú aj bez slov. Len doplnené o kúsok miestneho šarmu. Každý deň ráno na nich kričal „Servaas“. Znie to prekvapivo podobne ako ich vlastný pozdrav. A vytvorilo to dobrú náladu.
Segi-San sa volal kuchár, ktorý roky predtým stroskotal vo Viedni. Domáci s úžasom obdivovali jeho paličky. Bol džudista a aj inak pripravený bojovať do padnutia. Súviselo jeho mimoriadne nasadenie naozaj s tým, že „Japonci“ sú proste takí? Ide teda o všeobecný kultúrny rozdiel? Buchinger tomu verí, ja o tom skôr pochybujem. Prirodzene, výchova a prostredie formujú. Ale nakoniec si myslím, že ľudia sú veľmi rozdielni. Nielen tu v Rakúsku, ale aj inde. Inak by ani on nebol ako mladý Weinviertelčan nastúpil na loď. Kde sa u nás hovorí, že všetci z Obersdorfu radšej zostávajú tak veľmi doma, že si zase berú Obersdorfčanky. Buchinger si vzal svoju Holanďanku Renske. A nechal sa najať na Royal Caribbean.
Kde mu hneď na začiatku dali najavo: „You know, on this ship is black beautiful.“ Väčšina posádky bola čierna. Mladý muž z Rakúska bol cudzinec. Menšina. Pracoval a našiel si priateľov, o ktorých dodnes rozpráva.
Kto sám nechce alebo nemôže odísť, ten zažíva cezhraničné veci inak. Napríklad pri umývačke riadu. Kde sa Turci a bývalí Juhoslovania hádali o to, kto je lepším Rakúšanom.
Lukas Resetarits a jeho skeč o „Tschuschen“ (hanlivé označenie pre imigrantov) zdravia. V každom prípade neboli pomocníkmi kuchárskej brigády. To by niekto mal skúsiť.
V Enziáne v Zürse v posledných rokoch prevzali umývanie riadu muži z bývalého Východného Nemecka. Aj v kuchyniach a v servise hotelov a reštaurácií na Arlbergu je množstvo Nemcov, ktorí väčšinou pochádzajú len z určitých spolkových krajín. „My sme noví Juhoslovania,“ povedal mi jeden a zazubil sa. Jeho kolega pri bare rád čapoval „biele pivko“ a nalieval „trochu vínka“ a robili si z neho kvôli tomu žarty.
U nás sú v servise Maria a Karel. On český rutinér s viac ako dvadsaťpäťročnou odbornou praxou v Rakúsku. Ona Slovenka s vyšším vzdelaním v cestovnom ruchu a začatým štúdiom nemčiny. V jednom krimi seriáli (Tatort) si dokonca zahrala mŕtvolu. Šťastný zásah, a ani nie preto.
Pri všetkých treniciach: V našich hoteloch a hostincoch, v reštauráciách a stánkoch s rýchlym občerstvením sa žije internacionalita. Či z nadšenia alebo z nutnosti, je druhoradé. Dôležité je, aby svet zostal otvorený, pre nás aj pre iných. V poslednom čase vzniklo niekoľko úžasných sýrskych podnikov, kuchári a pomocné sily zo Sýrie, Iraku, Afganistanu dostávajú u nás dúfajme nové šance. A my máme šancu učiť sa od nich nové veci. Kuchyne majú spoločensko-politické vplyvy, o tom sú presvedčení food-experti. Arabská tradícia v zaobchádzaní s bylinkami a zeleninou nám môže len prospieť. A navyše sa perfektne hodí k trendu jesť menej mäsa. Kto teraz povie: „Ježiš! Takéto cudzie veci naozaj nepotrebujeme!“, toho sa o pár rokov jednoducho opýtam. Vtedy bude nové jedlá pravdepodobne považovať za skutočne domáce. Tak ako sa to malo stať viedenskému rezňu, ktorý podľa legendy pochádza z Cotoletta Milanese. Čo je mimochodom medzičasom vyvrátené. Z Rakúska by napriek tomu nemal byť. Predpokladajú sa byzantské korene. Existujú dôkazy z 12. storočia, podľa ktorých v Konštantínopole existovalo mäso obalené v ceste a následne vyprážané v tuku. Komu nesedí vysvetlenie, že práve Istanbul má byť kolískou nášho národného jedla, ten si môže vymyslieť vlastné. Nakoniec je to jedno.
Alebo si na to dáme Pangalaktický chlipník, nápoj, ktorý podľa Stopárovho sprievodcu galaxiou búra všetky pozemské hranice: „Účinok je taký, akoby vám obrovská zlatá tehla obalená v plátkoch citróna vymlátila mozog z hlavy.“ Nuž dobre. Radšej si možno vypijem víno Weinviertel DAC. Aj to môže byť.
Eva Rossmann
Gut, aber tot
Viazaná, 271 s., € 22,–
ISBN 978-3-85256-698-6
Eva Rossmann bola novinárkou, predtým než sa s krimi románmi o Mire Valenskej stala autorkou bestsellerov. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera
Zur Alten Schule.