A-La-Carte

Veľký chlieb (2020/5)

Bez panettone si Vianoce v Taliansku takmer ani nemožno predstaviť. Pritom táto vianočná pochúťka, ktorá je čoraz obľúbenejšia aj v zahraničí, nie je ani zďaleka taká stará, ako by sa mohlo zdať. O skutočnom pôvode panettone a jeho rôznych prevedeniach.


Keď Niko Romito v roku 2011 predstavil svoju vlastnú verziu panettone, zožalo to vlnu kritiky. Pre mnohých Talianov, ktorí sú v otázkach stravovania známi svojím mimoriadnym tradicionalizmom, bola vianočná pochúťka reinterpretovaná hviezdnym šéfkuchárom jednoducho príliš avantgardná. Nie dostatočne maslová, nie dostatočne bohatá, nie dostatočne krémová, jedným slovom: príliš ľahká a novodobá a predovšetkým úplne predražená, tak zneli vtedy najčastejšie vyslovované výčitky. Romito sa však nedal odradiť. „V mojej profesii by bolo aj tak úplne nesprávne chcieť vyhovieť všetkým,“ hovorí hostiteľ reštaurácie Casadonna Reale v regióne Abruzzo, ktorá je ocenená tromi hviezdami Michelin, „a presne tak isto, ako by bolo nesprávne naháňať sa za módou. Len ten, kto zostane verný svojmu štýlu, si dokáže udržať hostí dlhodobo.“

O deväť rokov neskôr je Romitov panettone priam legendou. Celé Taliansko sa oň v predvianočnom období bije, stáli hostia a priatelia podniku ho dostávajú poštou ako vianočný darček, a kto medzi nich nepatrí, snaží sa ho získať okľukou. Na sociálnych sieťach je všadeprítomný a vášnivo komentovaný, čo je určite jeden z dôvodov, prečo sa stal vzorom a medzitým si mnohí známi i menej známi Romitovi kolegovia pečú rovnako svoje každoročné panettone.

Všetci stavajú – ako by to mohlo byť inak – na najvyššiu kvalitu, na prírodné kvásky, na niekedy extrémne dlhé procesy kysnutia, vybrané, prípadne lokálne a sezónne suroviny, ako aj na dokonalý čas a teplotu pečenia. To všetko s cieľom, ako sa hovorí, vrátiť najklasickejšiu z talianskych vianočných pochúťok späť k remeselnej dokonalosti dávno zašlých čias. Tých čias, keď sme mali ešte ďaleko od priemyselnej a duše zbavenej masovej výroby, ktorej škatule s panettone dnes nájdete v každom supermarkete Coop a na Autogrille.

Pritom panettone, ktorý sa dnes spája s Talianskom rovnako ako napríklad mortadella, mozzarella alebo nutella, s veľkou pravdepodobnosťou nie je až taký tradičný a romantický, ako by sa mohlo zdať. Veď mnohé z toho, čo sa o tejto špecialite tvrdí, je historicky len ťažko dokázateľné. Napríklad v Bel paese sa radi rozpráva príbeh o rakúskom ríšskom grófovi Karlovi Ludwigovi von Ficquelmontovi (1777–1857), niekdajšom guvernérovi Milána, ktorý každoročne na Vianoce daroval panettone svojmu štátnemu kancelárovi, kniežaťu z Metternichu.

Tým by poľný maršal Ficquelmont v súvislosti s úspechom vianočnej pochúťky zohrával podobne významnú úlohu ako jeho kolega rovnakej hodnosti a krajan Joseph von Radetzky, ktorý – opäť podľa legendy – kedysi istým spôsobom priniesol do Viedne ako vojnovú korisť rezeň, ktorý tiež pochádza z Milána.

Okrem toho, aké nepravdepodobné je, že by sa vojvodca a politik Ficquelmont chcel u svojho vtedy už starého nadriadeného a ríšskeho kancelára Metternicha podlizovať talianskym koláčom, má tento príbeh aj ďalší, oveľa podstatnejší háčik. Veď počas života oboch pánov, teda v polovici 19. storočia, bol panettone v takej podobe, akú poznáme dnes, úplne neznámy.

Historici totiž zistili, že až milánsky pekár Angelo Motta dostal v roku 1919 nápad, ako pomôcť vtedy v jeho rodnom meste rozšírenému plochému a kompaktnému cestovinovému pokrmu s názvom panettone („veľký chlieb“) k väčšiemu objemu pomocou kváskových kvasníc a vylepšiť ho kandizovaným ovocím. Tým by bol panettone do roku 1919 len akousi focacciou, ako sa pripravuje v Ligúrii; alebo pide, ako ju poznáme z tureckých pekární v Ottakringu. A že by poľný maršal daroval kancelárovi cisárstva na Vianoce smutný plochý chlieb, je už skutočne ďaleko za hranicou predstaviteľnosti.

Ale späť k Angelovi Mottovi, ktorý môže byť teda považovaný za skutočného otca moderného panettone. Už desať rokov po svojom priekopníckom vynáleze otvoril Motta v Miláne akúsi továreň na panettone, v ktorej sa úspešné pečivo odteraz vyrábalo na bežiacom páse. Konkurenciu mu zakrátko urobil jeho kolega Gioacchino Alemagna, ktorý rovnako v lombardskom hlavnom meste vydupal zo zeme priemyselnú výrobu panettone. Obe mená, Motta a Alemagna, dodnes žiaria na veľkej časti farebných škatúľ, ktoré sa v predvianočnom období kopia do impozantných pyramíd v supermarketoch v Taliansku aj mimo neho.

Priemyselná výroba a škatule prispeli aj k prenikavému úspechu, ktorý koláč v časoch obnovy a hospodárskeho zázraku po druhej svetovej vojne definitívne dosiahol. Podľa historika Alberta Grandiho symbolizovali oba vtedy pre mnohých Talianov a ich vysťahovaných príbuzných, napríklad v Južnej Amerike (kde je panettone na niektorých miestach dodnes rovnako populárny ako v Taliansku), vianočnú pochúťku par excellence.

„Priemyselná výroba vtedy ešte nebola vnímaná negatívne,“ hovorí Grandi. „Pre mnohých ľudí predstavoval štandardizovaný a dlhotrvajúci produkt vo svojich pekných škatuliach, ktorý navyše pochádzal z moderného, elegantného a ekonomicky tak úspešného Milána, určitú formu blahobytu, na ktorom sa dalo za málo lír a kúpou jednej škatule aspoň trochu podieľať.“

Až oveľa neskôr, teda v priebehu 90. rokov, ako uvádza historik, začalo niekoľko menších cukrární piecť panettone remeselným spôsobom. Čo Grandiho utvrdzuje v tvrdení, že údajne tak tradičný remeselný panettone v skutočnosti nie je starší ako nanajvýš štyridsať rokov.

Čo však presne odlišuje remeselný panettone od priemyselného? K tomu treba vedieť, že milánska obchodná komora v roku 2005 stanovila niekoľko pravidiel, ktoré musia spĺňať všetky produkty, ktoré sa chcú nazývať panettone. A tie sú: múka, cukor, čerstvé vajcia, maslo (minimálne 16 %), hrozienka a kandizované ovocie, prírodné droždie, soľ.

To je aspoň niečo. Hovorí to totiž prinajmenšom toľko, že napríklad rastlinné priemyselné oleje alebo sušené vaječné zmesi sú nežiaduce. Rozdiely sa samozrejme nachádzajú aj naďalej, okrem trvanlivosti (kľúčové slovo konzervačné látky) a ceny (kľúčové slovo ručná práca) aj v surovinách. Kvalita masla nie je, samozrejme, vždy rovnaká. Kvalita hrozienok a kandizovaného ovocia tiež nie. A či napríklad pridáte pravú vanilku alebo vanilkový extrakt, určite tiež robí rozdiel.

Najviac sa však priemyselná a remeselná práca líšia v dobách kysnutia. Hoci aj priemysel musí používať prírodné droždie, smie pridávať aj pivovarské kvasnice. Tým sa proces kysnutia prirodzene redukuje, spravidla na dvanásť hodín. Kto však stavia na najvyššiu kvalitu, používa výlučne prírodný kvások a pracuje až s tromi procesmi kysnutia, vďaka čomu môže výrobný čas trvať od 30 do 72 hodín. Výsledkom je vzdušný, ľahký a ľahko stráviteľný panettone, aký možno očakávať pri takej slávnostnej príležitosti, akou sú Vianoce.

Kto pečie najlepšie remeselné panettone v krajine, je v Taliansku prirodzene každoročne horúcou témou diskusií. Tu je výber mien, ktoré sa objavujú znova a znova:

Chiara Soban, Terst
www.gelateriasoban.com

Pasticceria Bedussi, Brescia
www.bedussi.it

Pasticceria Cova, Miláno
www.pasticceriacova.com

Pasticceria Marchesi, Miláno
www.pasticceriamarchesi.com

Gino Fabbri, Bologna
www.ginofabbri.com

Pasticceria Orsucci, Turín
www.pasticceriaorsucci.com


A tu je výber panettone od hviezdnych šéfkuchárov – v Taliansku často označovaných ako „panettoni stellati“ („hviezdne panettone“).

Niko Romito
Pionier panettone od šéfkuchárov. Každoročne vyrobených 2 000 číslovaných kusov je veľmi žiadaných. Romito potrebuje na svoj obzvlášť ľahký a vzdušný panettone tri dni, kandizované ovocie, ako aj kvások sa vyrábajú doma, teda v trojhviezdičkovej reštaurácii Casadonna Reale v Abruzzo.
www.nikoromito.com

Massimiliano Alajmo
Massimiliano Aljamo pristupuje k veci podľa očakávania pomerne kreatívne. Trojhviezdičkový kuchár z Padovy predstavuje každý rok novú kreáciu panettone, ako napríklad vlani s obsahom sladkého drievka a šafranu.
www.alajmo.it

Da Vittorio – Bratia Cereovci
Bratia Cereovci z trojhviezdičkovej reštaurácie Da Vittorio pri Bergame, známi svojou skôr tradičnou kuchyňou a legendárnym Cotoletta alla milanese, stavia v prvom rade na vynikajúce suroviny, ako napríklad ručne vyrábané maslo, med z pomarančových kvetov a mandle zo Sicílie.
www.davittorio.com

Ciccio Sultano
Už dávno objavili severotaliansku špecialitu aj cukrári a kuchári zo Sicílie. Medzi nimi aj superhviezdny kuchár ostrova, Ciccio Sultano (dve hviezdy), ktorý spolu s Fabriziom Fioranim (jeden z „50 Best Pastry Chefs 2019“ v Ázii) vytvoril panettone, ktorý môže kysnúť celých 72 hodín a prichádza v troch príchutiach.
www.cicciosultano.it

Vo Viedni sa vo všetkých rebríčkoch na prvom mieste umiestňuje Kurkonditorei Oberlaa.
www.oberlaa-wien.at

Najlepším príkladom remeselného pekárskeho umenia je Ferrari-panettone zo 100 rokov starého pôvodného kvásku
Ferrari Pasticceria, Caffè Dolce & Salato
Annagasse 3, 1010 Viedeň
Tel.: 01/512 27 86

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!