Kohútie hrebene
viac ako tri týždne a štyri hodiny na zodpovedanie šiestich vysoko aktuálnych otázok nízkeho významu a vymyslenie receptu, ktorý nikto nepotrebuje.
Text: Werner Meisinger Fotografie: Werner Meisinger
1. Otázka: Existuje rozumný dôvod tlačiť kvalitný papier o výkladoch o kuracích hrebienkoch?
Na túto otázku možno kladne odpovedať argumentmi z oblastí mysticizmu, ekonómie, náuky o materiáloch a výskumu kulinárskych megatrendov.
Učí nás a podáva správu Alexandre Dumas, ktorý písal nielen o mušketieroch, ale aj o kulinársky vznešených zvieratách*: „Kohút je určite ten najmárnivejší, najbystrejší a najodvážnejší vták zo všetkých. V márnivosti v ničom nezaostáva za pávom... K odvahe Levaillant vo svojich memoároch píše, že jeho kohút bol zo všetkých zvierat jediné, ktoré sa nenechalo vyviesť z miery revom blížiaceho sa leva.“
K márnosti dáva podnet a ku cti slúži kohútovi jeho hrebienok, symbol mužnosti extra triedy, a preto znak odvahy a sily obzvlášť pôsobivého druhu. To motivuje všetkých malomyseľných, ktorí pri revu blížiaceho sa leva myslia na poistné sumy pre prípad úmrtia, namiesto toho, aby si plní očakávania brúsili zobáky na ostnatom drôte, v nádeji na zázračný prenos odvahy a sily kohúta, konzumovať znak kohútej obrannosti – hrebienok, ako napokon jedia aj roh silného nosorožca, býčie semenníky a veľmi pravdepodobne aj svetové rekordy v dĺžke penisov bonobov.
Hrebienok kohúta je však nielen vzácnym znakom nefalšovanej, nekastrovanej, gender-streamovaním nezriedenou mužnosťou, ale má aj nutričné zásluhy a kulinárske lákadlá.
Čo sa týka zásluh, položíme ho na váhu a pri tých najkrajších kusoch môžeme pokojne zaregistrovať plus-mínus 80 g – niečo také hospodáriaci kuchár nevyhodí, ak sa to dá akokoľvek spracovať na jedlo.
A čo sa týka kulinárskych lákadiel, hovoríme o niečom dnes mimoriadne dôležitom, totiž o samostatnej textúre, ktorá v kontexte s nanajvýš dekonštruovanými látkami prispieva k dramatizácii konzistenčnej krivky napätia v kulinárskom návrhu a môže per se, prostredníctvom ťažkej definovateľnosti, posilniť mieru prekvapenia toho istého.
To nám prichádza vhod v čase, keď sú nároky na oceneniahodné kreácie o niečo intelektuálnejšie ako v časoch ctihodných zakladateľov. Napríklad dobrý Karl E. Eschlböck dokázal ešte priviesť drobcov gurmánskej žurnalistiky k poetickému orgazmu niečím tak jednoduchým, ako je „takmer surové PRSIA z voľne chovaného kuraťa“. Ale dnes? Dnes sa s kuracími prsiami, v akomkoľvek agregátnom stave, nedostanete ani do gurmánskej rubriky časopisu Praline. Kohútie hrebienky majú preto v tejto dobe, určovanej megatrendom k makrokomplexnosti, esenciálnejší význam pre kreatívnu kuchyňu než kedykoľvek predtým. Iné látky, ako napríklad kravské vemeno alebo ovčia placenta, by tiež mali samostatnú textúru a potenciál prekvapenia, ale môžeme predpokladať, že recipient to má s kohútími hrebienkami ľahšie.
2. Otázka: Ak sú kohútie hrebienky také dôležité – ako sa nimi možno stať dôležitým?
Nie ľahko! Skôr než sa človek môže pýšiť kulinárskou znalosťou kohútích hrebienkov, musí ich najprv získať. V reštauráciách našej vlasti ich sotva niekedy nájdete, pretože už neexistujú na to vhodní kuchári. Vhodní by boli kuchári s hlbokým frankofilným razením alebo z istých talianskych provincií. Takí, ktorí ešte viažu krvou, plnia teľacie uši a sú so slezinou a mliečím tak úzko spätí ako dnešní bežní kuchári so želatínou. Vo Francúzsku a južnej Európe možno kohútie hrebienky zahliadnuť ľahšie, a to rovnako v archaicky zemitých kuchyniach, ako aj u niektorých svetových velikánov; Ferran Adrià pridáva kohútie hrebienky k platýzovi s čiernym koreňom a čiernymi hľuzovkami.
Pre tých, ktorí si chcú kohútie hrebienky variť alebo opekať na vlastnom ohni, to nie je ľahšie. Na trhoch ich budete márne hľadať, pretože dnešní predajcovia kurčiat ani nevedia, že kohúty niekedy mali hrebienky. Akvizícia kohútieho hrebienka priamo na dvore sa pre nedostatok masy taktiež nepodarí, pretože iba dospelý a pohlavne intaktný kohút prichádza s hrebienkom, a z toho stačí celému kŕdľu kurčiat jediný exemplár. Sme teda odkázaní na naše kontakty vo vysokom gastronómii, ktorá si od fixných dodávateľov typu Rungis či akýchkoľvek iných nesmie želať len stredné časti akýchkoľvek filetov, ale aj okrajové produkty poľnohospodárstva a niku materiálov pre tradičnú kuchyňu.
Už tri týždne po vážnom začatí projektu, na ktorom sú založené tieto úvahy, mi za svitania na jednej juhostyrijskej vyvýšenine odovzdali kohútie hrebienky, zabalené v izolačnej taške Bofrost a dovezené z nížin Francúzska (alebo povedzme z Bresse, pretože to v súvislosti s vtáctvom vždy dobre znie). Obstaranie sa teda môže podariť. Čo potom?
3. Otázka: Čo sa deje s kohútími hrebienkami v kuchyni?
Kocúr sa zdvihne z polohy na omeletu na predné labky, pri skrútenom zadku prepne chrbát a potom sedí ako morská panna v kodaňskom prístave, len v kožuchu a objemnejší, pretože váži osem kíl. Špička nosa sa nadvihne, fúzy sa narovnajú, uši sa sklopia dopredu. Pohľad z medovo sfarbených očí hľadá a nachádza to, čo sa práve vyberá z chladiacej tašky, a nasleduje to až na dosku na krájanie. Kocúr zostáva v napätej polohe, kým nožnice nepreniknú do vákuového vrecka a človek (ak je mačkou) niečo necíti. Skúmavo nasáva kocúr vzduch cez aristokraticky tvarovaný čuchový orgán, ale hneď trepoce ušami ako alpaka na letnej pastve, klesne v predných nohách, nechá kožušinovú papuľu padnúť na predné labky a bez ďalšej pozornosti leží opäť v úspornom režime rozprestretý na kuchynskom stole. Kocúr je pokojnej povahy a rieši aj labužnícke záležitosti ekonomicky. Kurací filet alebo prsia z divokej kačice, hovädzie mäso alebo teľacie pliecko, pečeň, mleté mäso, drahé ryby by ho už boli mohli zaujímať. Kohútie hrebienky: nie.
Mačka je pri výbere prijateľných medzijedál prieberčivejšia. Akonáhle zacíti pach, cupká dôležito, vyskočí na antikor, s vystretým chvostom urobí tri osmičky okolo dosky na krájanie a opatrne a s podozrivým rozhľadom vedie čuch nad predmetmi, ktoré sa majú skontrolovať. Keby tam bol napríklad tuniak alebo nie príliš tučný losos, chcela by ostrou pazúrikom odobrať kúsok a odniesť ho pod biliardový stôl (čo vieme dobre zabrániť, ak rýchlo nakrájame vhodné množstvo prijateľnej látky na mačacie kúsky a podávame na porceláne). V prípade kohútích hrebienkov mačka zvrásni nos, postaví uši na pol desiatej, vtiahne krk, urobí levádu s polovičným otočením a stredne rýchlo sa vzdiali, pretože s niečím takým ako kohútie hrebienky nestráca čas.
Problémová mačka – to je taká kratšia, bacuľatá, drzá – nemá kulinársky záujem o nič iné ako o mačacie konzervy a príležitostne o gumený krúžok. Zostáva sedieť v kuchynských dverách, skloní hlavu a pozerá sa ako teľa. Vzdiali sa však, akonáhle sa kohútie hrebienky varia, pretože to olfaktoricky nezodpovedá jej štýlu.
Ostatné dve v kožuchu idú tiež preč, hoci kuchynské okno je otvorené tak široko ako v najteplejších nociach augusta. Tiež som chcel ísť, ale niekto musel tie hrebienky variť.
4. Otázka: Je príprava kohútích hrebienkov neskalenou radosťou?
Bohužiaľ nie. Zakaľuje sa nateraz vzduch, voda na varenie a čoskoro aj myseľ kuchára, pretože sa musí obávať, že proces nevedie k delikátnemu koncu.
Pri varení kohútích hrebienkov sa môže vyvinúť celkom pôsobivý zápach, a to aj vtedy, ak sú hrebienky optimálne čerstvé, 24 hodín sa lúhovali v tečúcej vode a boli s oddanosťou vyčistené, teda zbavené všetkých brkov a všetkého, čo by sa inak mohlo variť nečisto.
Miera výparov kohútieho hrebienka pri procese varenia je ťažko predikovateľná. V lúhovanom a chladenom stave hrebienky zapáchajú celkom neškodne. S varením sa to môže zmeniť, ale nemusí. Už som počul, že pri varení kohútích hrebienkov sa takmer nevyvinul žiadny zápach. Na druhej strane mám k dispozícii vierohodné správy od skutočného majstra (takého, ktorý nepatrí k prieberčivým, pretože dršťky a podobné veci vytiahne z rukáva ako nikto druhý), ktorý sa viackrát pokúsil skomponovať kulinársku moteto s kohútím hrebienkom, ale nedostal sa ďalej ako po predohru varenia kohútieho hrebienka domäkka; to – inak to nepovedal – „svinstvo“ mu zakaždým tak smrdelo, že to hneď zlikvidoval ako kuchynský špeciálny odpad. Muselo to byť teda dosť zlé.
Moje kohútie hrebienky boli tiež trochu z tohto posledného druhu a správali sa vo viacerých ohľadoch spektakulárne. Dal som ich do hrnca s vodou, bobkovým listom, guľôčkami čierneho korenia a všelijakými inými neškodnými drobnosťami ako 1 klinček a 2 zrnká kardamónu a pomaly som ich začal variť. Predtým zo sivej do fialovej meniace sa laloky sa následne sfarbili do zmiešanej farby, ako ju poznáme z detských maliarskych súprav, s ľahkým nádychom do ohavnej hnedej farby ako po zosuve bahna. S rastúcim účinkom tepla naberali aj na pachovej intenzite. Dusná para s obrazom arómy ako zo starodávnej vojenskej prikrývky spod kurníka vystúpila z hrnca a zostala po dlhší čas v nezlomnej intenzite visieť v mojej kuchyni ako smog nad Šanghajom. S neuveriteľne veľa dobrej vôle sa pri vyparovaní dalo pomyslieť aj na starosvetskú kuraciu polievku, čo ma držalo až do zázračného vyčistenia vzduchu po približne pol hodine.
Napriek tomu voda zostala kalná a moja nádej na šťastný koniec expedície do krajiny nikoho ohavností bola malá. Hrebienky totiž zmenili nielen svoju farbu a intenzitu výparov k svojmu neprospechu, ale aj konzistenciu. Kým v surovom stave boli ešte na špičkách lepkavé a pri báze mierne pevné, stvrdli po len niekoľkých sekundách vo vriacej vode ako myseľ mojej svokry, keď niekto krivo pozrie na jej psa. Na tlak vidličkou reagovali hrebienky diamantovou odolnosťou, vpich ihlou na špikovanie odmietli rozhodne. To sa našťastie zmenilo po hodine a štvrť, vtedy totiž boli mäkké.
Krajšie než predtým však rozhodne neboli. Niekto, kto bol u zosnulého Rudolfa Kellnera oboznámený so spracovaním bravčových nožičiek, teľacích nôh a teda aj kohútích hrebienkov, Gerhard Fuchs, ktorý dnes pôsobí na najkulinárskejšom zo všetkých Pössnitzbergov, mi hovorí, že ich treba uvariť na bielo, čo sa podarí vtedy, keď sa do fondu pridá veľa octu. Moje boli uvarené na katastrofálne hnedo a ukazovali sivo-biele šmuhy ako po ťažkom plesňovom ochorení. Bielo-slizký bol aj povlak na hornom vnútornom okraji hrnca, čo som tiež nechcel počítať medzi dobré znamenia. Zlial som vodu a vložil hrebienky do ľadovej vody, ktorá, ako je známe, pomáha zachovať čerstvé farby.
Literatúra dáva nádej, že po uvarení možno kožu kohútích hrebienkov ošúpať prstami ako šupky z červenej repy. To je však beznádejné. Z niečoho sa síce niečo máličko ošúpe, ale o koži pri mojich hrebienkoch nemohlo byť ani reči. Vráskavosť zostala zachovaná v origináli. Aspoň plesňové napadnutie sa dalo čiastočne odstrániť oškrabaním nožom. Po štvrťhodine postprodukcie som to nechal tak a zahryzol som sa: skúšobný hrebienok mal konzistenciu medzi kožou z bravčového kolena a teľacím srdcom, nebol tučný, nebol zvláštny v chuti, nebol zatuchnutý, ale v podstate išlo o konzistenciu. Čím napokon vznikla látka, ktorú možno ako slimáky, dršťky alebo pľúcka vylepšiť pridaním veľkého množstva chuti prinášajúcej omáčky.
5. Otázka: Čo sa dá začať s takto dobročinne uvarenými kohútími hrebienkami?
Klasikou by bolo spracovanie na ragú s červeným vínom á la Coq au vin. Možno by sa dalo postupovať aj podľa základnej myšlienky piemontskej Finanziera, na čo však človek potrebuje okrem kohútích hrebienkov aj kohútie semenníky, mozog, špik a iné lahôdky, ktorých obstaranie predpokladá pripravenosť na kriminálne konanie pri obstarávaní.
Ragú s omáčkou Salmi, teda zo zverinových drobkov a zahustené vnútornosťami, by sa s hrebienkami tiež dobre zhodovalo (tak to robí spomínaný Fuchs).
Samozrejme, dalo by sa ich aj v celku dusiť na masle a položiť na niečo, čo konzistenčne volá po kohútích hrebienkoch, napríklad na krídla raje.
Mal som celkom senzačnú bio karotku, šalotku a približne 24 fliaš príliš veľa juhostyrijského tramínu, čo ma priviedlo na úplne iné a nové cesty: karotky rozštvrtené a šalotky rozpolené alebo ako sa rozpadli na kúsky od prírody a v zmesi veľkého množstva masla a ešte viac tramínu s celým neskorým zberom z bylinkovej debničky na parapete variť, variť, variť, až kým je zelenina mäkká. Oživiť bielym balzamikovým octom, zrýchliť bielym korením nie príliš skromne, parfumovať koriandrom a zavŕšiť vmiešaním na prúžky nakrájaných kohútích hrebienkov.
Prečo som nemohol kohútie hrebienky ponoriť v celku do korenistej zmesi, je ľahko vysvetliteľné: Človek sa tak ľahko zľakne pri pohľade na kohútí hrebienok dlhý 15 cm a očakával som hostí, z ktorých niektorí sú bojazliví.
6. Otázka: Čo bolo ešte iné tento večer s kohútími hrebienkami?
Huspenina z bravčových kolien a bravčových chvostov, taštičky s bravčovým kolenom a neuveriteľne krásne pstruhy lososovité. Ale z tých chceli potom všetci už len oči, kože a končeky plutiev.
*Alexandre Dumas, Grand Dictionnaire de Cuisine, v nemčine vydalo Mandelbaum