Myslím, teda jem
|
„Len si predstavte, že jete rezeň, zatiaľ čo v nedeľu márne hľadáte otvorenú krčmu – to znižuje apetít.“ |
Ach, tá veda!
Vďačíme jej nielen za lietadlá, antibiotiká a multifunkčné smartfóny, ktoré pri mínus 10 stupňoch zamrznú, ale znova a znova aj za prekvapivé poznatky, na ktoré by človek sám nikdy neprišiel.
Obzvlášť to platí pre oblasti výskumu ako kvantová fyzika a experimentálna psychológia. Tam sa človek pravidelne dozvedá veci, ktorým sa bežný zdravý rozum bráni. V prípade kvantovej fyziky sa človek ešte môže utešovať tým, že je jednoducho príliš hlúpy na to, aby to pochopil. Psychológia ho však zakaždým nechá jednoducho stáť v nemom úžase.
Príklad z renomovaného časopisu „Science“, na ktorý nás upozornil orf.at: „Myslenie na jedlo znižuje apetít“.
Áno, presne tak.
Nie, žiadny preklep. Myslenie na jedlo znižuje apetít. Preukázateľne, hovorí veda.
Nás, ktorí sme vyrastali na kreslených filmoch, kde okolo blúzniacich hláv rôznych Mikiho či Donalda, trpiacich v púšti, tancovali veselé roje klobás, koláčov a studených nápojov, to akosi irituje.
Čo to vlastne znamená v bežnom živote?
Už dlhšie máme podozrenie, že intenzívni užívatelia pornografie majú časom sklon svoj sexuálny život zásadne už viac nezdieľať s nejakými otravnými druhými osobami.
Ale pri jedle?
Dobre, pri všetkých tých mnohých veľkoformátových, nádherne nafotografovaných kuchárskych knihách sme takisto už predpokladali, že v nich existuje paralela k pornografickému biznisu, keďže sa zdá, že sú zväčša robené pre ľudí, ktorí radšej na varenie myslia, než aby ho sami robili.
Ale nie sú azda aj všetci tí dobre mienení gastronomickí sprievodcovia v skutočnosti jedom pre brandžu, pretože každý, kto si takéto dielo nezáväzne a so záujmom prelistuje, tajne reaguje vetou „Nie, to som už jedol!“?
Kopú si azda všetci tí hostinskí svoj ekonomický hrob, ktorí chcú zákazníkom urobiť chuť vyvesenými jedálnymi lístkami, bez toho, aby si všimli, že tí, nasýtení samotným čítaním, si potom objednajú nanajvýš kávu a digestív?
Nuž, tak jednoduché to, ako ukazuje dôkladnejšie čítanie štúdie, napokon nie je.
Citujeme: „Samotné myslenie na potravinu ešte nemení konzumáciu. Človek si musí predstaviť, že si odhryzne, prežuje a prehltne. V opísanom pokuse museli ľudia v duchu 30-krát za sebou skonzumovať kocku syra alebo čokoládovú dražé, aby sa týchto potravín potom menej dotýkali.“
Keby ste teda v nedeľu blúdili Viedňou pri márnom hľadaní otvorenej reštaurácie, mohli by ste tento čas využiť na to, aby ste si predstavili 30-násobnú konzumáciu menu pozostávajúceho zo polievky s fritátovými rezancami, cibuľovej roštenky a jablkovej štrúdle, aby vás prešla chuť. Proti hladu sa vám však aj tak môže stať, že vyjiete najbližší automat na žuvačky.
A táto vedomosť môže byť užitočná aj pri hladovkách. Kto vie, možno Mahátma Gándhí pritom vôbec nemeditoval, ale v duchu skonzumoval nekonečný rad misiek ryže?
V každom prípade sa zdá byť isté, že ľudská myseľ je v ohľade klamania tela schopná všeličoho. Ako extra službu vám teraz ponúkame, aby ste si 30-krát prečítali nasledujúci opis vína:
„Sýtotmavý rubínový granát, nepriehľadné jadro, fialové odlesky. Konfit z čierneho bobuľového ovocia, trochu kokosu, fíg, moky, jemné étericko-balzamikové nuansy, doznieva dymové korenisté bylinky, nuansy čokolády Valrhona, podfarbené tónmi škorice, sladkého drievka a trochou sóje. Komplexné a plné, zrelé ovocie, malé čierne bobule, prítomné, ale hodvábne triesloviny, jemná sladkosť extraktu, čokoládová dochuť, minerálne a dlhotrvajúce.“
Gratulujem, práve ste ušetrili na nákupe fľaše Grange z roku 2006 od Penfolds, a teda 250 až 300 eur.
Šoférovať by ste však teraz už nemali.