A-La-Carte

Mám slzy v očiach (2010/1)

„– a odrážajú jedlo.“ Satirik Dirk Stermann interpretuje svoju chuť do jedla voľne podľa ľudového šlágra DJ Ötziho. Čudné. Ale pôžitkárske: „Ja sa ládujem. Pretože jedlo neskutočne milujem.“


Mám slzy v očiach

Text: Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr
Vitajte! Youtube má nový hit. Čudný pohľad na Frisch gekocht. Používatelia sa nevedia nabažiť: Grissemann sa s obľubou babre v jedle rukami. V pyré, v kyslej kapuste, v červenej repe. Stermann sa ide roztrhať za pečeňovým syrom, pečeňovým chlebom, pečeňovým punčom. Grissemann ho prekonáva: Necháva si odobrať päť litrov krvi, aby vyrobil vlastnú krvavničku. Výdatné. Prešpikované vtipmi z krčmy – o blondínkach, cudzincoch alebo o dedovi, ktorý vždy hovoril, kedysi som mal štyri pohyblivé údy a jeden stuhnutý, teraz mám štyri stuhnuté a jeden pohyblivý. Hahaha! Sú strašne smiešni, Stermann & Grissemannove kultové paródie na Andiho a Alexa.
Andreas Wojta, skutočný televízny kuchár z ORF, má však dostatok sebavedomia na to, aby sa cítil menej zosmiešnený než polichotený: „Tí dvaja to vedia už skoro tak dobre ako my.“ Televízia a život. Satira a vážnosť.
Tirolčan Christoph Grissemann odmieta akýkoľvek „gastronomický príbeh“. Je mu vraj trápne objaviť sa na obálke gastronomického magazínu, odkazuje. Kuchárske šou mu idú neskutočne na nervy. Ani nevarí, ani nerád je. „Veľa fastfoodu. Mekáč,“ dodáva k tomu jeho neodlučiteľný spoločník na všetkých verejných pódiách, rodák z Duisburgu Dirk Stermann: „Christoph si tiež myslí, že je totálne zdravé veľa fajčiť.“ On sám je iný, dopĺňa tento ponemčený Nemec tak pokojne a uvoľnene, ako sype politické vyhlásenia: „Jem rád, veľa a všetko. Ládujem sa! Čo sa hodnotí ako znak toho, že človek nie je veľmi pôžitkársky. Ale ja sa ládujem s pôžitkom, pretože jedlo tak neskutočne milujem, že ho musím hltať. Tiež mám rád, keď mám v ústach veľa. Keď sú celé ústa zaplnené. S najrôznejšími konzistenciami a chuťami.“
Mlask! V japonskej reštaurácii Kuishimbo na ulici Linke Wienzeile, veľkej ako kúpeľňa, predvádza, čo tým myslí. Nad Nobeyaki Udon, dymiacou, voňavou čírou polievkou, v ktorej morské riasy, vajíčko, kuracie mäso, rybia pasta a hrubé rezance plávajú tak esteticky ako v akváriu. Hrubé rezance kĺžu z paličiek a lyžice a hneď, ako ich človek chytí, špliechajú polievku na blúzky, košele, kravaty. Do úst sa dajú dostať len švihom, rýchlo odhryznúť a zvyšok nechať skĺznuť späť do misky. „V Japonsku jedia rezance strašne nahlas,“ vysvetľuje rýchlojedák opäť s prázdnymi ústami. „A keď vidíte tieto rezance, viete, že by ste ich museli jesť strašne nahlas.“ Unadon – ryža s grilovaným úhorom, na ktorom si zakladá kresliar Tex Rubinowitz – sa naberá ľahšie: „Ale keď začnete na jeseň s touto polievkou, tak celú zimu neochoriete,“ poučuje Stermann. Podľa uhla pohľadu zmierlivo alebo otcovsky. V každom prípade rozumne, pokojne, rozvážne. Samozrejme, je už večnosť ženatý, jeho manželka Christine pracuje na ministerstve životného prostredia. Škoda, pretože hoci z diaľky pôsobí ako medveď, pri ktorom neviete, kedy zaútočí labami, pri bližšom pohľade vyzerá ako vysnívaný zať.
V Kuishimbo môže jesť (maximálne) desať ľudí, postojačky alebo zohnutí na barových stoličkách, no je to z istých dôvodov posvätné miesto: Kabaretista býva na druhej strane trhu Naschmarkt (teda v piatom obvode) a jeho 17-ročná dcéra Hannah chodí na hodiny bicích do nahrávacieho štúdia vedľa tej japonskej reštaurácie, ktorá „varí tak autenticky ako v Tokiu. Hovoria to všetci, ktorí tam už boli, ja bohužiaľ len vo Vietname, a mohli sme ísť aj k tomu Vietnamcovi, ktorý varí tak, ako sa je vo Vietname, ale tam som bol len včera a mám rád, keď to chutí stále inak.“ – Každopádne, v lete kráčal s dcérou do štúdia, zranil sa na nohe a „dokrivkal s totálne krvácajúcim prstom do Kuishimba k rodine Numata“. Ošetrili ho, pohostili, zabavili: Japonská ekonomika bola na dne, na čo pán N. chcel emigrovať do New Yorku a pani N. do Viedne: Ona je hudobný fanúšik, špeciálne jazzu, gitarista Wolfgang Muthspiel a huslista Aleksey Igudesman sú ich štamgasti. Pretože pani N. sa, ako vidno, presadila.
„Igudesman,“ rozpráva Stermann fascinovane, „vystupuje rád v Ázii a miluje malé chobotnice: Ešte žijú, pichnete im paličkou do hlavy, namočíte ich do sójovej omáčky a sezamu a potom ich musíte veľmi rýchlo prehltnúť. Inak sa vám chápadlami zachytia na podnebí a môžete sa udusiť.“ Má to niečo pornografické, niečo existenciálne: Jedz, alebo zomri. To by mu už ale zašlo trochu priďaleko: „Bojovať so svojím jedlom by sa mi nepáčilo.“ Do Japonska však napriek tomu musí. Predtým, než v 21 rokoch prišiel do Viedne študovať divadelnú vedu, býval na predmestí Düsseldorfu, kde bolo najväčšie japonské obchodné centrum v Nemecku a obrovský hotel s japonskou reštauráciou: „Bolo to samozrejme veľmi drahé, preto sme tam nechodili často. Všetko to ale vyzeralo vždy veľmi pekne. A už ako dieťa som počul, že miso polievka je tak zdravá: Keď ochoriete, máte jesť miso polievku.“ Na uzdravenie dostal zmrzlinu – po operácii mandlí: „Prvé jedlo, na ktoré si pamätám, je zmrzlina.“ Dobrá spomienka. Či považoval detské pachy krvi, klobás a údeného na farme svojho prastrýka za dobré, 44-ročný muž doteraz nevie: „V každom prípade to bolo intenzívne. Môj otec sa na vidieku cíti tak dobre, kravské lajno je preňho najviac.“ Neznie to tak, že by syn túto záľubu zdieľal, vnučku však celkom zaujala: „Keď sme prechádzali okolo farmy, Hannah vždy naliehala: ,Poďme rýchlo dnu a pošlime dedovi jeden lievanec.“
Čo Dirk považoval za gigantické, bola Porýnska kaviarenská tabuľa u prastrýka Heina, ktorý navyše hovoril dolnonemecky: „To najlepšie a najchutnejšie, čo sa dá jesť,“ recituje Stermann vrstvu po vrstve: „Sladký biely chlieb, na ňom maslo, na ňom plátok holandského syra, na ňom marmeláda (skôr rôsolovitá) alebo repný sirup (presladený sirup) a na ňom plátok pumpernickelu. Fantastické – všetko slano-sladké, výdatne-korenisté.“ Jeho najobľúbenejšie jedlo. Pre ktoré dokázal nadchnúť aj údajného odporcu jedla Grissemanna: V bývalom východnom Nemecku, kam po páde múru cestovali, však syn domu začal vrieskať, keď videl rakúskych ujov raňajkovať syr s marmeládou: „Pozri mami! Pozri!“
Vo Viedni Stermann nemusí chodiť ďaleko, aby naplnil svoje zadania: 1. Jedlo musí chutiť stále inak a 2. musí pekne vyzerať: „Ind“ uprostred trhu Naschmarkt je kapacita nielen pre spisovateľa Thomasa Glavinica, „Dr. Falafel“ nielen pre sopranistku Dianu Damrau. Kabaretista ich navštevuje rovnako rád ako „veľkolepo variaceho tučného toskánskeho dovozcu vína“ z „Bacca“ na ulici Margaretenstraße alebo „Die goldene Glocke“, kde majú dobré rakúske jedlo. Ha! A „ON“, čínska reštaurácia, v ktorej Stermann tvrdí, že zjedol najlepšiu pečeň v meste. Tú si samozrejme varí aj doma: „Teľaciu alebo kuraciu pečeň, prudko
opečieme, trošku chilli, koriander, korenie, soľ.“ Tak jednoduché, tak chutné. „Keď jedlo dobre chutí, môžem mať slzy v očiach.“ Robí si zo mňa srandu? Pri kabaretistoch človek nikdy nevie. Stermann však upokojuje a pridáva: „Keď som bol prvýkrát na drahom jedle v Taubenkobeli, bola tam polievka, ktorá chutila na každej strane inak – tam mi slzy tiekli po lícach, pretože sa mi to tak páčilo.“
V víne vraj nie je taký znalec: „Niektorí pri jedle vôbec nepijú. Ja si myslím, že je oveľa krajšie sa pri jedle
opíjať. Na pódiu menej než kedysi: „Fľaša pre dvoch. Chardonnay. Človek si musí aspoň dávať pozor, aby
zostal pri tom istom druhu!“ Prečo vôbec? „Už je to dôležité, aby sa človek dostal do nálady. Má to aj svoje čaro dať si šancu, že sa človek pri vystúpení stratí.“
100 až 150 dní v roku trávia Stermann & Grissemann na turné. Hoci nie je isté, či sa objavia kulinárske vrcholy, ako nedávno v Düsseldorfe to kelové pyré s Mettwurstom. Ktoré Stermann odvtedy stále varí: „Môžeš tam dať aj trochu póru a namiesto Mettwurstu môže byť aj Burenwurst.“ Istejšie je, že aj súkromne cestuje preto, aby jedol: Pastrami sendviče v Tel Avive, pričom uvažuje „Čo je kóšer?“, myslí na čudné spracovanie tejto otázky židovsko-kanadským spisovateľom Mordecaiom Richlerom a na Richlerovu scénu, v ktorej necháva kanadských exulantov importovať dobroty z montrealského lahôdkarstva do Londýna. Kvôli autorovi a jeho postavám Duddy Kravitz, Jakob Hersch, Barney Panofsky šiel Stermann do Montrealu a tešil sa, keď portrét Richlera visel cez tri poschodia na fasáde kníhkupectva. Myslí si, že o 20 rokov bude písať romány aj on. Recepty v románoch číta rád. Napríklad tie od Adalberta Stiftera a ako ich Kurt Palm vyfiltroval. „Super“ sú vraj aj gastronomické príbehy a príbehy prostredia od tohto frankofilného amerického blázna Anthonyho Bourdaina, kuchára, ktorý rozpráva o brutalite v profesionálnych kuchyniach, o práci na čierno, sexe a drogách. Tak to v skutočnosti chodí, v tom sa zhodne s Grissemannom, nie ako u Jamieho Olivera a ostatných televíznych kuchárov, ktorí vystupujú uvoľnene bez bielej čiapky, s otvorenou košeľou a vytekajúcim ochlpením na hrudi.
Istým spôsobom spätný chod, ich trvalka v kasárenskom tóne, Die deutsche Kochshow a ich DVD Wollt Ihr das
totale Sieb?: „Chceli sme vrátiť koleso späť, vrátiť kuchyni to, čo ju v najhlbšej podstate spája: Disciplínu.
Každé menu je vojna,“ vyhlásil Grissemann niekedy v rozhovore. Dva roky sú kamaráti s týmto programom na cestách. Ale Stermann varí stále divoko a chaoticky (na rozdiel od svojej manželky, ktorá to robí presne), preto sa mu všetko nepodarí, „ale nenechám sa pomýliť“. A čo varí? „Bývame pri trhu a milujeme ho. Tam si môžeme všetko kúpiť a navariť. V našej uličke síce hrá Chinatown, ale čínskeho sme sa prejedli.“ Najradšej (a vždy príliš veľa) nakupuje, keď všetko vyzerá totálne pekne a dobre vonia. Na farmárskom trhu ide k stánku s volskými srdcami, kde muž s malým synom predáva to, čo mu rastie v záhrade: „Šalát alebo jahody – najlepšie jahody na svete, ale len tri týždne. Potom už povie, teraz už nie, teraz už nechutia tak dobre.“ (Stermannov dodatok: „Keď si v televízii, všetci sú k tebe milí.“)
Verí, že sa dá jesť vlastne skoro všetko, že všetky tabuľky sú nezmysel, že počítanie kalórií a energetického výdaja je šrot: „Každý je iný, každý spotrebúva energiu inak.“ Stermann sa priznáva ako adept nemeckého nutričného vedca Uda Pollmera, ktorý robí poriadok s diétnym šialenstvom a znepokojujúco rozdielnymi myšlienkovými smermi o tom, čo musí človek jesť, aby zostal zdravý: „Ľudia spravidla vedia, čo je pre nich samotných dobré,“ hovorí Pollmer, hovorí Stermann. Načrtáva hororovú víziu našich morí, totálne plných plastových zvyškov, takže údajne tak zdravá ryba môže spôsobiť mužom neplodnosť. Cíti sa však osvietený dokumentom o Okinawe, ostrove storočných, kde nastúpila 103-ročná žena do práce v supermarkete. Prečo? „Pretože celý život k svojmu telu púšťala len veci, ktoré mala rada – či už pri hudbe, sexe alebo jedle.“

Mám slzy v očiach

– a odrážajú jedlo.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!