A-La-Carte

Na počiatku nebol vodík (2006/4)

Kozmologicky okorenený náčrt o kuchyni našej doby so zvláštnym zreteľom na oranžovú planétu


Na počiatku nebol vodík

Text Wernera Meisingera Fotografie: Manfred Klimek, poskytnuté
Na Zemi bola tma a my vieme aj prečo. Obloha bola plná rezňov, bravčových kotliet a dvojito plnených šunkových toastov s plátkami ananásu vnútri a kompótovými čerešňami navrchu, a z nespočetných fondue hrncov a fritéz stúpali výpary smerom k stratosfére, kde prirodzene zostali visieť celkom mliečne. Žiadny slnečný lúč už cez ne neprenikol, aby osvetlil matku Zem. Zatemnenie oblohy à la dopad kométy pred 65 miliónmi rokov.
Dinosaurom to už bolo tentoraz jedno. Ani rezňami zahalená obloha nikoho netrápila. Pre nedostatok širšej perspektívy ľuďom nič nechýbalo. Sedliacka pochúťka bola sedliacka pochúťka a musela byť veľká. Na „potpourri z Huberovho statkárskeho prasaťa“ a suflé z kyslej kapusty sa ešte nedalo ani pomyslieť. Taká tma vtedy bola.
Do tejto doby, ktorá bola poznačená zvláštne protichodným životným postojom konzumnej radosti a posttraumatickej šetrnosti, svetového záujmu a strachu z cudzincov, „Tantris“ nebol zrodený, ale postavený. Neexistovalo žiadne prostredie, z ktorého by sa mohol prirodzene vyvinúť. V kozme možností stravovania sa nevznášal žiadny prach kulinárskych fantázií, z ktorého by sa mohol zhustiť. Tiež si v „Tantris“ nechcel žiadny vizionársky kuchár vytvoriť pracovňu alebo javisko. Autor „Tantris“ bol inžinier a podnikateľ, avšak s prebytkom myšlienok a náročným apetítom.
Nová reštaurácia bola už premyslená a vykreslená (v zozname priorít celkom hore: dostatok parkovacích miest), skôr než sa venovali personálnej otázke. Hľadal sa prvotriedny kuchár, čo bolo vtedajšie Nemecko vzrušujúcim projektom. Fritz Eichbauer, podnikateľ, prediskutoval prípad s najmúdrejšími hlavami svojej doby a odcestoval do Ameriky, aby chytil dobre zapísaného, ale neznámeho Eckarta Witzigmanna, ktorý hrozil, že unikne cez veľkú mláku.
Že s Witzigmannom nezískal kuchára, ale – dodatočne k okrídlenému levovi, nosorožcovi a býkovi, ktorí už z betónu odliati sedeli pred „Tantris“ – štvrté bájne zviera, mala ukázať až budúcnosť. Ukázalo sa to o pár rokov neskôr, keď sa konečne stali vnímavými pre kúzlo, ktoré Witzigmann šíril, v objekte a nad ním, ako aj urbi et orbi. Stalo sa svetlo, nielen v „Tantris“.
S Witzigmannom sa začala slávna história. S ním sa Mníchov vyvinul na svetové hlavné mesto veľkej kuchyne. S Witzigmannom a „Tantris“ sa dal do pohybu proces, ktorý mal najväčší vplyv na obnovu kulinárskej kultúry aj v Rakúsku. U Witzigmanna boli prakticky všetci. Tí, ktorí sú príliš mladí na to, aby boli u Witzigmanna, boli v každom prípade v „Tantris“. Tam po Witzigmannovi varili tiež žiadne ľahké váhy, menovite majstri sveta michelinských hviezd Heinz Winkler a Hans Haas.
2. decembra to bude 35 rokov, čo „Tantris“ prvýkrát otvoril svoje brány, v tomto prípade to znamená, že sa roztočili otočné dvere. V voľnej súvislosti s tým bola koncom minulého roka ukončená umelecky cenná generálna reštaurácia. Nástenné a stropné koberce žiaria v starej farebnej kráse, guľové svietidlá a plastové časti sa lesknú ako v prvej hodine. Štylisticky sa na čistom sedemdesiatkovom ambiente nezmenilo takmer nič, a to je dobre na bezpečnej ceste k pamiatkovej ochrane.
Dá sa povedať, že „Tantris“ stál na začiatku kuchyne našej doby. Witzigmann sa vzdelal vo Francúzsku a bol rozhodujúcim spôsobom formovaný Paulom Haeberlinom v „Auberge de l’Ill“. Francúzštil prirodzene a reprodukoval, ako to po ňom robilo tak veľa takzvaných špičkových kuchárov. Na rozdiel od veľkého stáda čoskoro našiel vlastnú, na región zameranú líniu, ako sa to podarilo len máloktorým iným pravým majstrom. Witzigmann bol prvou popstar medzi kuchármi v nemecky hovoriacom priestore a viditeľne ukázal cestu, ako môže kuchár vystúpiť z pochmúrnej anonymity do teplého svetla hviezd a prispieť k rozvoju kulinárskej kultúry Európy.
Ak listujete v dokumentácii „25 rokov Tantris“, francúzsky vplyv na skoré roky sa stáva očividným. Ako špeciality kuchyne sa uvádzali „Jahňací hrniec z Provence s mladou čerstvou zeleninou“ alebo „Kurča soté s paprikovou krémovou omáčkou Maxim’s“. To bolo nemenej odvážne! Jahňacina mala ešte chuť exotiky, zelenina bola podozrivá kvôli nízkym výživovým hodnotám, kurča bolo bez grilovacej ihly takmer nepredstaviteľné a Maxim’s bol v cítení bežného Mníchovčana takmer tak ďaleko ako Pluto, bývalá planéta.
Štart „Tantris“ bol preto zdržanlivý. Až keď sa po rokoch biedneho chodu obchodu niekoľko základných posolstiev upevnilo vo vedomí klientely hľadajúcich a milujúcich (v 2. fáze misie to boli z väčšej časti lovci a držitelia účtov s výdavkami), návštevnosť sa zhustila. Dnes sa to rado číta, pretože to lichotí nášmu vzdelaniu: V rokoch osvietenia museli byť mnohí hostia najprv vedení k poznaniu, že víno je potenciálne výhodnejší sprievod k jedlu ako pivo a/alebo cola. Ani kuchár sa nesmel zľaknúť, keď jeho brzlík bol vrátený ako príliš mäkké mäso. Keď vtedy niekto vedel, ako beznehodovo točiť pohárom, bol šéfom v ringu. Tutoriál sa podaril vynikajúco a s „Tantris“ sa Nemecko dostalo na mapu pre gurmánov.
Dosť bolo reminiscencií. Witzigmann dnes varí v časopise Feinschmecker a funguje ako poradca, z čoho sa môžeme tešiť len nepriamo
Winkler sídli v Aschau, o čom sa tu už informovalo (A la Carte, č. 1/2006). „Tantris“ je kulinársky už 15 rokov formovaný Hansom Haasom. Spravuje veľké dedičstvo, ako je napísané ďalej, veľmi dobre. Ak mám byť podrobnejší, môžem podať správu o seanse troch menu. Mojej malej poklone okrúhlej päťdesiatke (35 rokov „Tantris“ plus 15 rokov Haas v „Tantris“; marketingovému šťukovi domu dedikované bez dane).
Pre priestorový zážitok je v „Tantris“ trochu nepriaznivé, ak sa nachádzate v kvakersky striezlivom stave a hľadáte detaily, ktorých popis by mohol predĺžiť text. Človek potom nehodne pozerá okolo a vidí množstvo zvláštností, ktoré tu – pretože sa predsa chceme dostať k jedlám a nápojom a nechceme text lacno predlžovať – nebudú popísané. Farebné ozdoby a citrónovo žlté orchidey, mnohotvárne, ale vždy klenuté osvetlenie, pozoruhodná anatómia rovín, z ktorých rastú zvláštne dimenzované stĺpy – každý detail videný sám osebe neprináša žiadnu významnú informáciu. Ide o celok ako pri pozorovaní hviezdnej oblohy. V priebehu pestovania vínnej kultúry sa správanie predtým ešte príliš striezlivého a príliš horlivého návštevníka vyvíja priaznivo.
Jeho recepcia sa stáva pri Klingelberger Spätlese, modrých silvánskych kabinetoch a skorých burgundských ľudsky adekvátnejšou, pretože odporuje určeniu sapiens gastronomicus, pozerať sa v reštauráciách ako jastrab. Aby sme zostali pri zoologickom porovnaní: Mal by sa správať viac ako morská krava, ktorá pasie svoje podvodné lúky v stave robustnej ľahkosti a pritom (pravdepodobne, je to ešte nepreskúmané) si nerobí veľa starostí. V stave takej morskej kravy sa strmé a krikľavé z „Tantris“, sila farieb pod svetelnými reflexami, objemné tvary a filigránske doplnky spájajú do animujúceho koberca dojmov, na spôsob kozmického žiarenia pozadia, len nie ako šum, ale opticky a o niečo mladšie z obdobia vzniku.
Klingelberger Spätlese prišiel k prvému amuse-gueule z pstruhovej teriny a tataráka s chrenovým želé a zemiakovým čipsom. Dalo by sa to chápať ako bavorská ouvertúra, avšak „bavorské“ má pevný podtón, ktorý tejto jednohubke úplne chýbal. Už skôr som si dovolil referovať o „ideálnej konzistencii“ na príklade pečenej husacej pečienky a pritom poznamenať, že len majstri s veľkým senzóriom a aspoň tisíc kilami skúseností s pečením husacej pečienky to dokážu tak, že látka je homogénne prepečená a taviaco-mäkká, v žiadnom prípade však roztopená alebo mazľavá v jadre alebo krustovitá na periférii. Táto požiadavka na držiacu tvar nadýchanosť platí aj pre želé a penu. V „Tantris“ je možné si prezrieť, ako sa to patrí.
Nasledovalo ďalšie uvoľňovacie cvičenie vo forme jemne prepečeného fragmentu z filetu červenice na žltej paradajke bez zvláštneho ošetrenia. Také bolo pre paradajku natoľko postrádateľné, že aj Bavorsko má jedného, ako je náš Dr. Stekovics, ktorý od prírody pomáha na svet srdcervúcim rajčinám. (Odrodu volské srdce robí tiež, ale tie prišli neskôr).
S prvým regulárnym chodom som sa dostal do užšej opatery pani Pauly Bosch. Je považovaná za významnú somelierku a sprostredkovala mi známosť prevažne nemeckých vín. Nie siahodlho, ako sa to rado robí v domoch s urozprávanými čašníkmi a malým počtom hostí, zato starostlivo v štýle rutinovanej pestúnky, ktorou v istom zmysle aj je. Cez 99-kový šumivý sekt od Moëta ma viedla ku Klingelbergeru, vulgo rizlingu, s čím bola spojená aj dvojaká úprava teľacej hlavy. Jedna časť bola zabalená do tenkého listu ciabatty a opečená bez straty konzistencie, druhá upravená ako tenké plátky, zohriata vlažná a poliata melange z mäkkých kúskov paradajok, olivového oleja a bazalky. Bola to šťava z delikátne vyváženej hry sladkosti a kyslosti, lipnúca na perách a na podnebí, kongeniálne dopĺňajúca ochabnutosť a morbiditu teľacej hlavy. Samozrejme sa dá namietať, že kombinácia paradajok, bazalky a olivového oleja už bola videná inde a ani podávanie žiarivozeleného bazalkového oleja po kvapkách nemohlo byť vynálezom Hansa Haasa, čo ale dobrotu chuti v žiadnom prípade nezmenšuje.
Občas mi príde celkom vhodné, pri vrcholových expedíciách ako tento výlet do „Tantris“ nájsť niečo, čo nie je až také skvelé. Zvyšuje to moje sebavedomie v tom zmysle, že sa nemusím považovať za fanúšika, ale s dôstojnosťou reportéra schopného kritiky sa môžem pozrieť do zrkadla. Vidím pred sebou (na tanieri, nie v zrkadle) teľaciu hlavu v jej ciabattovom závoji a myslím si: načo ciabatta, keď je tu trojobal („drobková sukňa“ po gurmánsky)? Takto opovržlivo naladený som prehltol falošného zajaca z upečenej teľacej hlavy s výhradami a niekoľko sekúnd som zotrval pri názore, že teľacia hlava sa takto nepatrí. Až pri poslednom zvyšku rizlingu, falošne označeného ako Klingelberger, som sa zhodol na verdikte, že teľacia hlava aj takýmto spôsobom patrí k väčším lahôdkam, a venoval som sa pripravený kritizovať ďalšiemu chodu. Dalo by sa prípadne kritizovať, že losos s maslom s orieškovou chuťou a pórovým pyré bol v pomere k svojmu delikatesnému obsahu trochu malý. O lososovi, ozdobenom niekoľkými chrumkavými omrvinkami a uloženom na šťavnatom pyré s prirodzenou chuťou, ktorý nebol v jadre len sklovitý, ale omnoho viac skrz-naskrz sklovitý, som si myslel, že by som mohol určite zjesť viac, celkom zabúdajúc, že v niektorých domoch vyššej gastronómie sa ešte pestuje pekný zvyk stupňovania. Stupňovanie v mnohonásobnom ohľade na: intenzitu chuti a teploty, pevnosť pôžitkov, trvácnosť chutí, nie v neposlednom rade vhodnosť pre silné vína. Logicky nasledoval po vlažnom mäkkom lososovi a jeho upokojujúcom pyré stredne teplý, pevný chvost langusty na chladnom avokáde a vitálnej čili-koriandrovej marináde. K tomu pani Bosch včlenila silvánske, ktoré bolo označované ako modré alebo červené, ale definitívne to bol žltý. Bol v podozrivo vyzerajúcej fľaši Bocksbeutel a tú pani Bosch vložila do striebornej nádoby s ľadom na zastavených desať minút marinovania. Potom bol dobrý, ten silvánsky, a celkom plný, ako sa to má k langustám s avokádom a k kambale so špenátom a karí. Kambala totiž prišla ako ďalšia, a to s chuťovou prítomnosťou vysokého stupňa. Karí na špenáte možno odporučiť, ak je tak ako u Haasa aplikované ako závan zľahka speneného fondu a tým homeopaticky.
Rád tiež odporúčam husacie pečienky opäť viac variť. Táto úprava sa stala trochu nemodernou, pretože bežný kuchár dneška inklinuje k zjednodušeniu svojej produkcie. Najradšej by redukoval vybavenie svojej kuchyne na 1 kus nožníc (na otváranie vákuových balení, v ktorých sú na pečenie pripravené filety) a 1 kus panvice (v ktorej všetko pečie „na koži“) a všetko len piecť, pretože to po určitej dobe zvykania zvládne každý ako-tak. To samozrejme neplatí pre také domy ako „Tantris“, ale už v gastronomickom strednom stave je tendencia evidentná. Dusené? Zriedkavosť. Pošírované? Raritu. Poëlirované? Vyhynuté. Takže tu pošírovaná husacia pečienka. Naposledy som ju stretol u Rudolfa Kellnera, zosnulého v „Altwienerhof“. Bolo to len principiálne to isté. U Kellnera – v rámci jedného z jeho slávnych (dnes možno povedať: neslávnych) Escoffierových menu – bola do sály dovlečená monštruózna vyrážka husacej pečienky a v hrubých plátkoch rozdelená hosťom (ktorí predtým museli zlikvidovať vcelku upečené monštrum kambaly).
V „Tantris“ sú súčasnejší, pretože plátky sú síce tiež hrubé na prst, ale predsa oveľa menšie; dostanete aj dva z nich, ak ste dovtedy jedli tak šikovne ako ja v ten večer. Paule Bosch napadla k pošírovanej pečienke Laumersheimer Mandelberg Riesling Spätlese suché z Knipser-Johannishof vo Falcku, čo bolo natoľko múdrejšie než k husacej pečienke obvyklé sladké výbery, keďže táto pečienka sa pomocou sliviek a napriek medovo-banyulskej omáčke ukázala ako celkom pikantná.
Po týchto atmosférických preludiách sme už boli pri hlavnom chode, srnčom filete s perlami a špicatou kapustou a množstvom borievky popri skorom burgundskom z Frankov. To možno nekomentovane nechať tak, ako
väčšinou hlavné jedlá nie sú príliš komentovateľné. Konzistencia mäsa: mäkká & šťavnatá.
Hustota omáčky: vysoká. Bod varenia príloh: perfektný. Chuťová harmónia: osvedčená. Stretnutie s novinkami z nevyčerpateľného rezervoára kulinárskej fantázie sa hosťovi vo veľkých domoch rado ponúka s predjedlami a rybími pokrmami, hlavný chod je
väčšinou koncipovaný ako bezpečné miesto na odpočinok, na ktorom sa červené víno dá dobre vychutnať. Tak to bolo aj v ten večer.
Večer doznel s evolučne vydarenou mutáciou krémového rezu, ktorý označovali ako kakaovú oblátku s bielou čokoládovo-amarettovou penou, ku ktorej bol cappuccinová zmrzlina. Pani Bosch by mi rada aplikovala sladké víno, od čoho sme však veľmi disciplinovane upustili. Kvôli nočnej hodine a tomu, čo malo ešte prísť.
Kuchyňa v „Tantris“ je mimochodom obložená dlaždicami vo farbe paprikovej omáčky Maxim’s-oranžová, od podlahy až po strop. Pôsobí to povzbudzujúco, najmä na niekoho, kto nie je na niečo také zvyknutý. 14 kuchárov „Tantris“ a Hans Haas to už nevidia. V riadiacom stanovišti kozmickej lode pre 120 cestujúcich platí ich pozornosť iným otázkam než estetike ich okolia. Napríklad, ako môžu súčasne prepraviť cez pult 50 jedál plus nejaké drobné fingerfood pre bar a v dobrý večer o niečo viac ako tisíc tanierov. Pri všetkej logike, ktorou je kuchyňa Hansa Haasa poznačená, sú jeho jedlá predsa komplexné. Na pasáži stojí dobrých 15 štiav, omáčok a esencií na konečnú úpravu tanierov, popísaných ako „kôrka“, „Pernod“, „údenie“ alebo rozpoznateľných podľa ich farieb ako „paradajka“ alebo „bylinkový olej“. Tu sa varí aj do hĺbky, pretože celé zvieratá visia v chladiacom sklade, čím sú na programe aj náročné jedlá z iných než takzvaných ušľachtilých častí. Marmelády a šťavy sa varia a pripravujú samy a určité rezervy sú vždy pripravené pre hostí, ktorí prichádzajú do „Tantris“ so špeciálnymi predstavami a starajú sa o ponuku lístka len málo. Raz všeobecný úder z vnútorností? Pánovi možno pomôcť s teľacími obličkami, husacou pečienkou na tri spôsoby, pľúckami a kúskom holubích pŕs (tie druhé, pretože farebne tak dobre pasujú). Z prasaťa? Vždy sa niečo má upečené.
Konzumoval som to v rámci malého poludňajšieho posilnenia, a to vo forme prasiatkového pleca, stehna a kotlety. Kotleta prišla suflé s korenistou penou, ktorej základom nebol syr, ale bravčová koža v práškovom stave. Plece bolo krehké ako najjemnejšie varené hovädzie, len omnoho šťavnatejšie. Stehno opatrené chrumkavou kôrkou, to by samo osebe stačilo na odôvodnenie statusu veľkej kuchyne. (Intenzívne sa na tom pracuje, striedavo v rúre a pod salamandrom, kým to nie je tak jemne sa štiepiace a chrumkavé, ako si to človek predstavuje v pravdepodobne najlepšom hostinci Bavorska.) K svätej trojici z prasaťa boli dve malé krvavnicové knedle s množstvom majoránu a ľahká šťava s množstvom petržlenu ako aj množstvo špicatej kapusty. Pár lievancov s čučoriedkovým ragú a zmrzlinou z kyslej smotany posilnilo okolo pol štvrtej dozvuk pocitu nasýtenia, najmä preto, že pred prasaťom mali môj priazeň riečne raky (z Bavorska, preto veľké raky) a pstruh z Bavorska (preto pstruh s nie tenšími než prst hrubými filetami); pstruh bol dusený a aromaticky obohatený letne čerstvou jablkovo-zelerovou zeleninou a bazovým kvetinovým fondom, raky zmysluplne skombinované s hlávkovým šalátom a melónovou marinádou.
Mimochodom, pľúcka s údeným úhorom sú dobrý nápad, ak máte, ako Hans Haas, prémiového úhora z Bavorska – celkom jemne údeného, šťavnatého a jemného štruktúrou; urobíte ho vlažným a položíte ho namiesto knedle na vitálne-kyslo dochutené pľúcka.
Tak som sa prejedol týmto poludním, radostne, no nie celkom bezchybne. Pani Bosch na to upozornila. Nebolo to tak, že by som odmietol rizling od Rebholza z Falcka alebo vynechal plnotučné sauvignon z Južnej Afriky alebo dokonca považoval pekný Crozes-Hermitage za nehodný k prasaťu – bol som len trochu zasnený a preto pomalý. Vtedy pani Bosch prišla k môjmu stolu a darovala mi nové slovo, za ktoré srdečne ďakujem. Povedala tvárou v tvár k v indikovanej dobe ešte nevyprázdnenému poháru: „Buď som príliš rýchla, alebo ste v PITNOM ONESKORENÍ.“ Pretože ale pani Bosch po 15 rokoch „Tantris“ má pohyby v tomto malom vesmíre popri všetkých epicykloch vžité ako Koperník beh hviezd, nikdy nie je príliš rýchla, celkom zriedka príliš pomalá a so svojimi šťavami takmer vždy bodovo presne na mieste. Mal som teda pitné oneskorenie, čomu som sa odteraz chcel vyhnúť.
Večer sa ponúkla príležitosť na cvičenie. Rizling, rizling, biele burgundské, Lemberger, syrah; Mosela-Sára-Ruwer, Rheingau, Bádensko, Južné Tirolsko, Württembersko, Toledo. Všetky bez pitného oneskorenia. K prevažne nemeckej tour de vin Hans Haas poskytol kontrastný sprievod jedál a večeru naštartoval malým tatarákom z hovädzieho mäsa na maslovo mäkkých a plavo-hnedo udusených veľkých cibuľových krúžkoch. To nebolo o nič menej delikátne než nasledujúca pena z husacej pečienky v šálke na espresso s jemne horkým želé pravdepodobne zo sliviek. A tatarák obohatený reďkovkami nebol o nič menej pekný na pohľad než krevetové chvosty s marinovanými artičokami a baklažánmi. Ako, Haas, prináša takú chuť do baklažánov? Tak plnú a hustú a trochu chutiacu po horčici a sladkú a kyslastú z neznámeho octu alebo fondu, s dozvukom ako, no áno, človek by sa nemal nechať uniesť, ako práve perfektne marinované baklažány.
Otázka zostala nevyjasnená, pretože bolo prinesené rozptýlenie vo forme sepiolín s vlažným vaječným žĺtkom a omáčkou Mignonette. Dá sa predstaviť, ako vlažný vaječný žĺtok sedí v kúsku sépiovej trubice a ako to chutí. Človek si potom predstaví, že by tam malo ísť niečo jemne korenisté, čo animuje chuťové poháriky a trochu ich rozruší, ako závan bieleho korenia alebo jemný sprej zo šampanského octu. To je omáčka Mignonette, ktorá sa vyrába zo šalotky, octu a bieleho korenia a, à la Hans Haas, ako najjemnejšie koreniace tkanivo robí aj tak robustné ingrediencie ako takmer surové vajce a sépia dobre znášateľnými.
Potom som znášal aj vlažného tuniaka s kuskusom a rukolovým fondom celkom bezchybne. „Majstrovsky“ stojí pri tomto jedle v mojom poznámkovom bloku. A to veľkými písmenami, pretože som bol znova kritický, ako aj u pani Bosch v najlepších rukách (možno tiež príliš ambiciózny k vínu v strachu z opätovného pitného oneskorenia). „Majstrovsky“ je samozrejme hlúpe. „Domyslené do konca“ by bolo lepšie. Takto, vážené publikum, musí byť totiž tuniak skutočne pripravovaný: Nie zľava a sprava opiecť, aby v jadre zostal sklovitý. Pretože potom je prinajmenšom všetko iné než jadro prepečené, čo tuniaka poškodzuje. Hans Haas položí rybu neznášajúcu teplo každou stranou len nie viac než na okamih na horúcu panvicu a potom ju posunie do rúry vyhriatej na 70 °C. Filet je teplý pri súčasnom zachovaní optimálnej šťavnatosti, zachováva si svoju čerstvú farbu a bol by sám osebe lahôdkou. Dá sa samozrejme ešte na úzkom okraji obaliť v pažítke a položiť na maslový kuskus s citrónovou a/alebo pomarančovou kôrou a opatrený závanom marinády, aby z neho bola ešte väčšia radosť.
Ravioly z hovädzieho chvosta boli potom podávané na dôkaz toho, že Neapol je najjužnejšie mesto Bavorska (ravioly prišli s jus s elegantným tónom údeného mäsa a chrumkavo opečeným hríbom). Údené holubie prsia s opečenou husacou pečienkou a hľuzovkovou šťavou boli potom dané ako dôkaz toho, že „Tantris“ pri všetkej radosti zo svojich hovädzích chvostov, úhorov, prasiat a pstruhov nie je cudzí žiadny luxus. „Veľké“ stojí veľkými písmenami v mojich poznámkach, ktoré ani potom už neboli lepšie.
Mascarpone suflé s malinami a nektárinkami a koniec s delikátne.
Prečo má „Tantris“ o jednu michelinskú hviezdu menej? Nie dostatočne talianske, hovorí jeden, ktorý by to mohol vedieť. Čo na to povedať?

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!