Výlet do Münchenu vrátane hľadania celebrít v Anglickej záhrade, kožených nohavíc v Goldenen Bar a dôkladného preskúmania nového Tantris pri obede a večeri.
Najprv som kráčal cez Anglickú záhradu. To je vždy dobrý nápad, pretože v Anglickej záhrade, tomto nádhernom kúsku mestskej divočiny, sú atrakcie každého druhu. Prírodné pamiatky, futbal hrajúca mládež, ktorú by som, keby som bol športovým riaditeľom Rapidu, okamžite vzal pod pazuchu a zobral so sebou do Viedne, pretože už dlho som nevidel nikoho z Rapidu tak dobre žonglovať a kľučkovať ako tých chlapcov a, áno, dievčatá v Anglickej záhrade.
Keď som neskôr sedel pri jazere Kleinhesseloher See a čítal si skvelé eseje o príležitostiach od Zadie Smith, všimol som si labuť, ktorá letela v nízkej výške, ale veľmi hlasno mávajúc krídlami cez vodnú hladinu, aby bez zjavného dôvodu rozohnala kolóniu divých kačíc. Dal som jej meno „Putin“ a s potešením som pozoroval, ako ju rozhorčený chodec, ktorý sa postavil na stranu divých kačíc, spacifikoval vychádzkovou palicou. Ak to nebolo dobré znamenie.
Neskôr, práve keď som čítal obdivné úvahy Zadie Smithovej o jej kolegovi Davidovi Fosterovi Wallaceovi, čitateľom tohto magazínu tiež veľmi dobre známemu pre jeho introspektívnu reportáž Príklad homára (a ak nie, je najvyšší čas), prešla okolo mňa Elfriede Jelinek a ja som si pomyslel, lepšie to dnes už nebude.
Ale stalo sa (a nesúviselo to s Mickom Jaggerom, ktorý, ako som sa neskôr dozvedel z bulvárnej tlače, v tom istom čase v pivnej záhrade oproti do seba lial liter piva – netuším, kam to pivo pije. Kto to chce vedieť, musí sa opýtať Konstantina Filippoua na Dominikanerbastei, pretože u neho Jagger strávil večer o pár dní neskôr. Alebo u chlapcov, ktorí s ním stáli pri stánku s klobásami
Bitzinger pred Albertinou a nespoznali ho. Bolo to ešte lepšie, pretože večer som mal rezervovaný stôl v Tantris.
Nie som známy tým, že by som sa dlho rozpisoval, ako dokazuje tento ostrý vstup do tohto príbehu. Ale pokiaľ ide o Tantris, musím vopred uviesť niekoľko vecí (ak ste dostatočne zbehlí v náladovej histórii Tantris, hľadajte nižšie odsek, ktorý začína „Ale teraz“).
Tantris je legenda. Bola otvorená v roku 1971, a to nie ako nejaká klasická reštaurácia v centre mesta v Mníchove, ale ako novostavba, ktorej návrh prevzal švajčiarsky architekt Justus Dahinden. Dahinden bol švajčiarsky architekt, ktorý bol známy svojimi často brutalistickými obytnými a sakrálnymi budovami (vo Viedni neskôr odovzdal, s prepáčením, skôr nepodarenú budovu, konkrétne novú univerzitnú knižnicu TU na Operngasse).
Predpokladám, že sklon k sakrálnej architektúre bol argumentom pre duchaplného stavebného podnikateľa Fritza Eichbauera, aby si najal Dahindena, pretože ambícia nechať spadnúť z neba špičkovú reštauráciu v blízkosti Mníchovskej slobody mala jasne do činenia s jeho zbožňovaním skvelého jedla (aby som zbytočne nezneužíval obraz chrámu gurmánov).
Eichbauer o sebe a svojej manželke Sigrid-Ursule povedal: „Iní ľudia
čítajú detektívky. My čítame vínne lístky.“ Jeho „študijné cesty“ do Alsaska a Burgundska sú legendárne. Návšteva v Auberge de l’Ill mala potom okamžitý vplyv na personálnu politiku Eichbauera, ale o tom hneď viac.
Dahinden postavil dom, na prvý pohľad jednoduchú centrálnu stavbu z betónu, plechu, skla a plastu. Pointa čakala vo vnútri Tantris, kde bol celý priestor – formálne skutočne niečo sakrálne – vystlaný homárovo červeným kobercom (farbu možno medzi priateľmi nazvať aj oranžovou) a tak veľmi kondenzuje ducha sedemdesiatych rokov, že sa čudujem, že budova nebola vyhlásená za kultúrnu pamiatku ešte pred otvorením. Ale nie všetci pochopili dizajn a vystupovanie Tantris.
Majiteľ hotela Bayerischer Hof ju nazval „vkusnou diaľničnou kaplnkou“, niekto ju porovnal s elegantnou hasičskou stanicou. Málokto pochopil, že Tantris, ktorý bol postavený výlučne preto, aby ľuďom prinášal radosť – okej, ľuďom, ktorí si to mohli dovoliť –, bol monumentom optimizmu a dôvery v budúcnosť, oboje v Nemecku tovar, ktorého nebolo nadbytok.
Prvý šéfkuchár: Eckart Witzigmann. Paul Haeberlin, trojhviezdičkový kuchár z Auberge de l’Ill, odporučil Eichbauerovcom tridsaťročného rodáka z Bad Gastein, ktorý práve pôsobil v Jockey Club vo Washingtone. Eichbauer odletel do hlavného mesta, najal Witzigmanna, ktorý však prišiel len pod podmienkou, že úplne nová, nepoužitá kuchyňa v Tantris bude zbúraná a postavená nanovo podľa jeho predstáv.
Bola zbúraná a postavená nanovo. Witzigmann sa vrátil ako korunovaný kráľ do Mníchova, ktorý bol vtedy kulinárskou provinciou, a priniesol vôňu šíreho sveta. Varil – ako ma uisťujú očití svedkovia, ja som sa vtedy živil ako všetky malé deti extra salámovými žemľami a nanukmi Jolly – očarujúco, vynaliezavo, s ingredienciami, ktoré v Mníchove nikto nepoznal, kozím syrom, tymianom, jahňacinou, kuraťom z Bresse, za Tantris vysadil bylinkovú záhradu, aby mohol čerstvo aromatizovať, a očakával oslavné prejavy publika.
Fritz a Sigrid-Ursula Eichbauer boli nadšení. Mníchovčania si objednávali steaky z grilu, pretože kozí syr, tymian, jahňacinu, kura z Bresse a čerstvé bylinky nemali radi. Budúci kuchár storočia Witzigmann bral motto „Hľadanie dokonalosti“ obsiahnuté v názve Tantris vážne a až do roku 1978 robil osvetovú prácu pre kulinársky ťažko vychovateľných. Potom prešiel do Aubergine, zatiaľ čo Heinz Winkler prevzal Tantris.
Nemyslím si, že v Mníchove niekedy existoval kulinársky súboj na takej úrovni, aký v nasledujúcich rokoch zvádzali Witzigmann a Winkler. Obaja, Witzigmann o rok skôr, boli ocenení tromi michelinskými hviezdami. Zamestnanci hrali raz týždenne futbal v Anglickej záhrade, šéfkuchári číhali na to, aby boli o ten povestný kúsoček lepší ako ten druhý.
Winkler zostal do roku 1991, potom prevzal kuchyňu Hans Haas. To je epocha Tantris, ktorú poznám najlepšie a ktorú som úprimne miloval. V Tantris od Hansa Haasa som sa často motal, jedol som jeho jedlá, ktoré nikdy neboli prehnané, ale vždy mierili na hĺbku chuti, vlažný losos s pórovým pyré, marinovaný tuniak s ružovo pečeným chrbtom z teľacieho mäsa a glazovanou cibuľou, jahňacie kotlety v artičokovom srdci.
Vrcholom mojich zážitkov v Tantris boli momenty, keď môj vtedy osemročný syn pred vtedajšou somelierkou Paulou Bosch utiekol za dlhé závesy okien, z čoho bola málo nadšená, takže som si od nej musel kúpiť celú vínnu selekciu, čo som pôvodne nemal v úmysle. Inokedy som mohol večerať spolu s Eckartom Witzigmannom a Rolandom Trettl, čo viedlo k tomu, že sme už pred večerou v kuchyni Hansa Haasa dostali toľko šampanského, že som v prebytku emócií kúpil Justinovi Leonemu, nástupcovi Pauly Bosch, celú vínnu selekciu. Akosi mám pocit, že v Tantris to vždy smeruje k tomu istému.
Ale teraz. Od roku 2020 je Hans Haas na dôchodku. Felix a Sabine Eichbauer prevzali dom a vybavili ho novým konceptom, novými zamestnancami a jemnou zmenou vizáže, ktorá je našťastie viditeľná len vtedy, keď vás na ňu niekto upozorní, napríklad že dnes, kde kedysi Eckart Witzigmann griloval steaky pre svojich obľúbených Mníchovčanov, je umiestnená „denná vínna pivnica“: priamo pod monumentálnym „okom“, ktoré bdie nad kulinárskym tematickým parkom Tantris, ktorý vymenúva najdôležitejšie pojmy domu v nezameniteľnej typografii Tantris: od hladu, hladu po láske. Medvedieho hladu až po veselý. Ohnivý. Radostný.
Pretože sa pýtate: Pôvodné písmo bolo vyvinuté v kancelárii architekta na základe klasickej Futury, malo byť inšpirované Herbom Lubalinom a v roku 2014
prešlo pri príležitosti knižného projektu empatickým redizajnom od typografa Huberta Jochama. Teraz sa volá Tantris SSANS. Len pre úplnosť.
Hlbšia je štrukturálna reforma domu. Už neexistuje LEN Tantris, ale celkovo tri lokály, ktoré sú zhrnuté do „Maison Culinaire“. Po prvé, reštaurácia Tantris so šéfkuchárom Benjaminom Chmurom, ktorá ponúka klasické, moderné fine dining. Po druhé, reštaurácia Tantris DNA, kde sú tradičné francúzske jedlá a klasiky z piatich desaťročí Tantris, pripravené tímom okolo šéfkuchárky Virginie Protat. Po tretie, Bar Tantris, ktorý je po novom otvorený sedem dní v týždni a kde sú koktaily a „barové jedlo“, čo je eufemizmus pre luxusné snacky ako kaviár, bliny, ustrice alebo údeniny, doplnené o pár teplých jedál.
Chcel som sa v tom zorientovať, a keďže jeden večer nestačí na zažitie troch reštaurácií, urobil som si dve rezervácie. V reštaurácii na večeru, v DNA po dni voľna na obed.
Ale teraz naozaj: Prišiel som načas, pretože mám rád dochvíľnosť. Ľudia, s ktorými som bol dohodnutý, prišli o niečo neskôr, pretože sú akademici, takže som mohol čakať v bare, čo robím rád, pretože potom môžem vyskúšať, či ma barman považuje za predáka z odvozu odpadu, keď si ako aperitív objednám pivo a nie šampanské. Dosť často som zažil, že ma za to niekto z mladých snobov podcenil, ale nie tu. Dostal som nielen starostlivo načapovaný ležiak, ale aj chápavý úsmev, a potom prišli aj ostatní a predstavenie sa začalo.
Začalo sa to veľkolepými snackmi. Malé tartaletky boli prvotriedne remeselné diela, ktoré zhltnete na jedno zahryznutie, aby ste na jazyku zažili viacvrstvový koncert chutí a textúr – bôb, surové šampiňóny, pstruží kaviár. Prišla krásna terina z kačacej pečene, ktorá vyzerala ako sušienky Bahlsen zo snov Fritza Eichbauera, lemovaná topinamburovými perníčkami s rebarborou a vinaigrette z Pedro Ximénez. Pýtal som sa sám seba, kedy som naposledy začal menu s kačacou pečeňou, myslím, že je to veľmi dávno.
Medzitým sme sa už zoznámili aj so someliérmi, ktorí nám boli pridelení a ukázalo sa, že sú to známi: Johann Artner napríklad pracoval predtým v Heunisch und Erben vo Viedni, Pit Spanke som poznal zo Seehof Schellhornovcov, a pretože jeden z mojich priateľov je vinár, dal ešte pár tipov pre vínnu selekciu, takže táto bola logicky rozšírená o pár odporúčaní.
Neskôr prišiel krab s hráškom, na ktorom ležalo priehľadné želé z marhúľ, veľmi atraktívne, potom jedna špargľa, ktorú sprevádzala výrazná omáčka z údeného pstruha, ako aj nakladané cibuľky a fermentovaný medvedí cesnak.
V tomto bode bolo jasné, že Benjamin Chmura, 33, ktorý bol pred Tantris šéfkuchárom v reštaurácii Michel Troisgros v Roanne, nerobí žiadne kompromisy. Nebojí sa – jasný zlom s tradíciou rokov Hansa Haasa – komplexných chutí a prezentácií, oslavuje francúzsku klasiku s potrebnou prísnosťou a precíznosťou, čo ho odlišuje od generácie rovnako starých šéfkuchárov, ktorí inde varia skôr uvoľnene, vtipne a prístupne. „My tu,“ zdá sa, že Chmura hlási každým chodom, „to myslíme vážne.“
Moje obľúbené jedlo bola Benjaminova vykostená parmica, na ktorej boku boli naaranžované prekrývajúce sa kruhy krémov: citrón, sobrasada a artičoky, k tomu výdatná omáčka bouillabaisse.
Sedel som teda, už som to spomenul?, v Tantris. Už len samotná prítomnosť na tomto mýtickom mieste, obklopená oranžovými kobercami, mi sprostredkovala pocit, ako keby som sedel v druhom rade v Konzerthause, keď tam vystupuje Bob Dylan, chcem povedať: Vyplýva to z podivného zakrivenia v časopriestorovom kontinua, že teraz v najlepšej spoločnosti sedím na tomto mieste a sledujem, ako je pripravované na nasledujúce roky.
Rád by som sa teraz porozprával o budúcnosti disciplíny, ktorá sa vlastne musí volať fine-fine-dining, pretože s takýmto remeselným umením a podnikateľským odhodlaním sa už na mnohých miestach nepraktizuje. Diskutoval by som o tom, aká môže byť rola tohto fine-fine-diningu, pre koho je adresovaná – menu stojí napokon 325 eur, to sú rozhodne parížske ceny – a či Tantris spúšťa nové kolo osvetovej práce pre mníchovských labužníkov.
Okrem toho by som bol rád dopil svoj pohár, ale už prišiel ďalší, a potom prišlo ešte niečo na jedenie a ešte niečo a ešte niečo, a pamätám si, že mäso z holuba aj zo srnca malo doslova neuveriteľnú konzistenciu, a len keď som sa neskôr v kuchyni pýtal nadpozemsky priateľského a sympatického šéfkuchára, či mäso náhodou nepripravoval metódou sous-vide, pozoroval som na jeho čerstvej tvári niečo ako podráždenie. Sa.Mo.Zrej.Me. Nie. Dokonca ma vzal na exkurziu k svojmu nádhernému plynovému sporáku Molteni, aby mi ukázal, ako zvykne opekať mäso a kde ho necháva odpočívať, konkrétne minimálne tak dlho, ako ho varil: tam, kde je teplo rúry ešte útulné,
ale už nevyžaruje žiadnu silu meniacu štruktúru.
Samozrejme, rád by som využil príležitosť porozprávať sa s Benjaminom o vplyve jeho otca Gabriela Chmuru, ktorý bol slávnym a úspešným dirigentom, dúfal by som v nové, zažité súvislosti medzi chuťou a hudbou, ale na to už dnes nebol čas. Museli sme vypiť ešte pár pohárov vína a užívali sme si špecifickú atmosféru Tantris, ktorá osciluje ako srdce zvona medzi slávnostnosťou a veselosťou, a len dúfam, že koberec na stene utlmil náš smiech natoľko, že aj ostatní hostia mali zábavný večer. Hoci, keď som sa poobzeral, všimol som si, že sme opäť raz boli tí, čo preberajú záverečnú službu, úloha, na ktorú sa zakaždým rád cítim pripravený.
Na druhý deň som na obed sedel v Goldenen Bar, jedol som Croque Monsieur a pil som vodu. Pozoroval som dospelých mužov v kožených nohaviciach a premýšľal som o uplynulom večeri. Užil som si ho, a ak sa implicitne sťažujem, že som bol príliš sýty, musím si spomenúť na trúfalosť, ktorú som riskoval, keď som mal odpovedať na otázku šiestich alebo ôsmich chodov: „Prišiel som, aby som NEJEDOL?“
Profesionálny tip: Objednajte si šesť chodov. Domov nepôjdete hladní. Potom som išiel
do Haus der Kunst a obdivoval poetické hmlové diela Fujiko Nakaya.
Pri čakaní na hmlové závoje sa mi stále vracali jednotlivé chute z Benjaminovho menu. Povedal som si: Ak tento muž raz dva, tri roky zapracuje na ľahkosti svojho vystupovania – tým nemyslím diétne jedlá, ale
tvorivú suverenitu, ktorú možno nazvať aj vlastným štýlom –, potom v Nemecku nebude existovať nikde zaujímavejšia reštaurácia.
Pri tejto predstave som si položil tú zásadnú otázku, či by som si potom objednal šesť alebo osem
chodov, a nespokojný so svojou úprimnou odpoveďou, som prešiel na breh Eisbachu, aby som pozoroval približne tisíc surferov pri zdolávaní vlny Eisbachwelle.
Večer som si v Grapes na Ledererstraße dal dúšok vína, ktorý mi nalial Justin Leone, bývalý someliér Tantris, ktorý tu prevzal vedenie malého, jemného vínneho baru. Neskôr sa, pravdepodobne nie celkom náhodou, pripojil môj priateľ vinár, takže som si ešte užil nočný pohárik, ktorému som sa v skutočnosti chcel vyhnúť, keďže som sa na druhý deň mal vrátiť do Tantris.
Privítal ma Mathieu Mermelstein, ktorý je nielen hlavným someliérom, ale túto sobotu prevzal ministerstvo zahraničných vecí Tantris a vysvetlil mi Tantris DNA. Čisto à la carte reštaurácia, kde dva, tri, maximálne štyri chody stačia na to, aby vás urobili sýtymi a šťastnými. Staré francúzske kuchárske a prezentačné umenie, celé časti pri vozíku, ktoré sa krájajú pred vašimi očami, demonštrácia pohostinských schopností, aké som možno zažil u Violiera alebo v Trois Rois v Bazileji.
Pri objednávaní som neurobil chybu, pretože som nechcel urobiť chybu (a pretože ma Mathieu pred tým uchránil): „M-m,“ navrhol, keď som chcel po kaviári a ustriciach vložiť ešte jeden medzichod pred lososa v lístkovom ceste s Beurre blanc. Ale neurobil som chybu, že som si neobjednal žabie stehienka, a boli tak atraktívne a elegantne dochutené, že som od radosti ticho kňučal, nad čím Mathieu veľkoryso privrel oči.
„Možno ešte jeden maličký kúsok kambaly so šampanskou omáčkou?“, opýtal sa Mathieu. Kto som ja, aby som na takúto otázku odpovedal zamietavo. Kambala bola mimochodom osolená kaviárom a ku šampanskej omáčke bol dúšok šampanského a k sklovitému lososovi v pohánkovom ceste som pil vyslovene krásne burgundské.
Bol to moment, keď som pochopil, prečo sa tento dom upísal dialektickému prístupu. Jedna reštaurácia je prístav, druhá loď. Na názve DNA sa možno dá ešte popracovať, pomyslel som si, ale potom som sa musel sústrediť na svoj pohár, v ktorom bol ešte zvyšok burgundského vína.
Keď som tento posledný dúšok zhltol, bolo pol šiestej. Najlepší čas vrátiť sa do Anglickej záhrady a pozrieť sa, či sa niekde neskrýva Mick Jagger. —

Tvorba Chmura: s plným plynom do budúcnosti fine-fine-diningu (dole)

„Iní ľudia
čítajú detektívky. My
čítame vínne lístky.“
Zakladateľ Tantris Fritz Eichbauer

„Tantris“ znamená „Hľadanie dokonalosti“.
Tu to máme.

šéfbarman Jörg Krause pri
práci (dole)

