A-La-Carte

Uprostred všetkého (2005/02)

Toto je príbeh o stálosti. Dovoľte mi, aby som vám predstavil Umberta Cappellariho, právnika z Bergama, a pomenoval som ho po poslednom talianskom kráľovi a ceste na okraji Viedne. Okolo tejto postavy sa vinie sto dobrých rokov.


V strede všetkého

Text: Werner Meisinger Fotografie: poskytnuté
O Kapellenweg nemusíte vedieť viac, než sa dozviete tu. Je v skutočnosti taká nevýznamná ako množstvo iných malých ulíc, ktoré vedú cez voľné záhradné osady na okraji mesta. Práve táto cesta je nám však tu nápomocná, pretože nás vedie priamo do tichého leta, aké pre tento príbeh potrebujeme.
V čase, o ktorý nám tu ide, viedla ešte pomedzi polia a záhrady, dole k lenivej vode s leknami a slnečnicami. V dňoch, ktoré chceme považovať za letné dni, vzduch už od dopoludnia vibroval od horúčavy nad asfaltovou cestou a zlatou pšenicou a pokrýval topole a vŕby na brehoch mihotavým oparom. Viete si predstaviť, ako srdnato v suchých lúkach cvrlikali a škrípali svrčky, tak prudko a vytrvalo, akoby už v nasledujúcej hodine nemali byť žiadne nevesty, len občas náhle utíchajúc v tejto kolektívnej hystérii zvukových prejavov. V týchto momentoch sa skutočné ticho prejavilo s mimoriadnou silou. Šumiace, praskajúce, cvrlikajúce ticho ležalo nad touto lužnou, stepnou a záhradnou krajinou a kompaktné teplo, ktoré slabý prúd vzduchu len nebadane presúval a prevrstvoval. Pod katedrálnou strechou z ligotavého osikového lístia bol v takých dňoch akýkoľvek zhon tak ďaleko ako mesiac.
Kapellenweg dnes už nesiaha až k lužným lesom. Rokmi voda ustúpila. Rastúce brehové pásy sa vyhladili a vyfrézovali donaha v akejsi poriadkumilovnosti, ktorá sa páči stavebnému priemyslu. Najzrnitejšie pamätníky stromov – určitá ochrana prírody v tejto krajine predsa len platí! – stoja stále v tomto inak zničenom teréne.
Kto dnes chce ešte niečo pocítiť z pokojného života pri vode pod topol'ami, musí ísť ďalej. Cez vyhladený Mühlwasser až k Schillochu, Kaiserwasseru alebo k Fasangartenu, kde si nohy v každom prípade ešte stále môžete strčiť do teplého naplaveného piesku. Ako naladenie na cestu k rieke Oglio by bol takýto výlet vhodný, pretože tam je to presne tak isto.
Kde sa nachádza Oglio, sa pokojne môžete opýtať. Nie každý môže byť geografom z milosti a všetkým ostatným je v kraji, cez ktorý Oglio preteká, prinajlepšom známa rieka Pád. Oglio teda pokojne preteká Lombardskom, čo vysvetľuje aj využitie Kapellenweg v poslednom zvyšku. Totiž tá, ktorá nás viedla do biotopu triasť, naplavenín a lekien ako pri Oglio, ústi na druhom konci do Langobardenstraße.
Lombardsko, ktoré má svoje meno od Langobardov, je bohaté a chudobné zároveň. Nachádzajú sa v ňom ligotavo modré horské jazerá a čiernohnedé močiare. Nablýskané zámky a nemé dediny, mestá s nádhernými námestiami – Brescia, Mantova, Cremona... – a biedne osady. V Lombardsku sa žije celkom dobre, ale poznajú tu aj namáhavosť roviny. Zelenina a obilie sa tu pestujú až po obzor a ďalej. Žiadny dobrý obchod pre Lombardov, ktorí so zohnutými chrbtami obrábajú pole, ktoré patrí niekomu inému.
Keď sa narodil posledný taliansky kráľ, vieme: 1904, už sa všetko pri Oglio menilo. Brehy na dolnom toku boli narovnané, takže voda tiekla rýchlejšie. Ťažilo sa menej rašeliny, zato sa viac obrábala pôda. To všetko poplietlo vodu. Z vedľajších ramien sa stali mŕtve ramená, z mŕtvych ramien vlhké lúky. To trápilo len máloktorých, ale týkalo sa to rybárov, ktorí v divočine vôd Oglio chytali kapry, ostrieže a mnoho úhorov. Rybári z toho ešte mohli vyžiť.
Keď rybár Antonio (prvý) Santini získal skromný dom v Runate sul Oglio, už neležal pri rieke, ale pri malom jazere. Tu sa začal jeden z najharmonickejších kulinárskych rodinných príbehov.
Advokátovi Umbertovi Cappellarimu prisúdime krásnu rolu poučeného pozorovateľa a korunného svedka svetlého vývoja. Môže sprevádzať príbeh od tých raných čias, keď Teresa Santini, manželka spomínaného Antonia, svojimi jednoduchými rybími špecialitami a niekoľkými ďalšími jedlami zabezpečila miestnu známosť skromnej trattorie. Cappellariho necháme pri rozkvete podniku pod starostlivosťou ďalších troch generácií až do žiarivého popoludnia tohto mája, kedy si radostne – ale na tomto mieste v žiadnom ohľade prekvapený – pochutnal na presne tom sumčom rizote, na ktoré svet od vynálezu ryže a sumca túžobne čakal; prinajmenšom viac ako 100 miliónov rokov, ak vezmeme vývojovo mladšieho sumca ako základ výpočtu.
Advokát na dôchodku, teraz už vyše deväťdesiatročný, zažil toto popoludnie s letným svetlom na dvore, ligotavým topolovým lístím a cvrlikaním svrčkov s najlepšou chuťou. Rizoto napriek vedomiu o jeho neslýchanej kvalite prijal s najväčšou samozrejmosťou, rovnako ako slimáky v ich ľahkom jarnom bylinkovom fondue. V istote, že človek o nič nepríde, ak sa za všetkým nehoní. Jeho partner v rozhovore v tento skorý letný deň so svetlom a istým letným tichom sa to ešte musel naučiť.
Predpokladajme, že náš právnik z Bergama zbohatol v obchode so zaujímavejšími nehnuteľnosťami pri alpských jazerách v dôsledku hospodárskeho zázraku popri cestovnom ruchu. Úctyhodné vily s parkmi a zátokami menili majiteľov za veľmi značné sumy. Cappellari odviedol v zmluve brilantnú službu, za čo bol honorárovo pozlátený; bankári z Bergama a Luzernu (tam mal tiež investície, kvôli diskrétnosti a s ohľadom na celkom inú spoľahlivosť meny) čoskoro pristupovali k advokátovi s vybranou zdvorilosťou. Kvôli svojmu nároku na luxus a neustálu stimuláciu svojho chladného intelektu bol Cappellari s vývojom veľmi spokojný, lenže oddelenia jeho citového aparátu, bežiace na vyšších teplotách, nepociťovali ani vďaka závideniahodným stavom na účtoch, ani vďaka presnosti právneho spracovania žiadne podnety. Hrozilo im zakrpatenie, dalo by sa povedať: Cappellarimu chýbalo v živote to krásne. Hľadal vyrovnanie k dennej práci, ktorá bola určovaná železnou logikou a ostrou konštrukčnou prácou. Skúšal to s nelogickými ženami a stroskotal na tom. Chýbajúce duševné povznesenie našiel v oddanom zaoberaní sa približným svetom pôžitkárstva.
Tavernu Santiniovcov objavil Cappellari ešte v čase krásnych žien, s ktorými sa občas cítil pritiahnutý na lúky s motýľmi a k brehom riek. Santiniho hostinec – skôr chatrč, z niekoľkých kameňov a veľkého množstva hrubého dreva prchavo postavená pri jazere – mu sľuboval vidiecku výdatnosť ako lákavý kontrast k jemnej hodvábnej šatke po jeho boku. „Vino e Pesce“ nazval Antonio Santini túto prevádzku. Keby bol náš mladý právny učenec len o niečo ďalej vo svojom štúdiu kulinárskych vied, v tomto označení by už mohol rozpoznať cit Santiniovcov pre kulinárske potreby na tomto mieste plnom cvrlikania svrčkov a žabieho spevu: na prehĺbenie romantických pocitov v každom prípade najprv víno, potom sa dalo uvažovať ďalej o rybách.

Umberto C. si víno vychutnával plnými dúškami, prebudil sa na klepanie strák nasledujúce ráno, rozprestretý na teplom naplavenom piesku, teraz už bez jemného hodvábneho obláčika, ako aj bez Topolina, a vec pozoroval s pokojom. Pri Teresiných mrenách, ktoré považoval za pečené sardinky, a veľkom množstve kávy prišiel C. k novým silám a odvtedy prisahal na to, že samotná harmónia kávy s pečenými sardinkami dokazuje existenciu Boha; o desaťročia neskôr mal byť tento ľahkovážny nápad nášho stroskotanca zachytený Josém Saramagom a použitý na predĺženie textu o Alentejo, čím mohol – keďže sa stal nositeľom Nobelovej ceny – doplniť svetový poklad citátov o ďalší červotočivý skvost.
S týmto objavom – Santiniho podnik, nie dôkaz o pečených rybách s kávou – bol Umberto C. veľmi spokojný. Runate sa preňho stalo príjemným cestovným cieľom. Zostal však dlhší čas veľmi pravdepodobne jediným, kto na dlhšie vzdialenosti cestoval k Santiniovcom, pretože chýr o kvalite vín a zručnosti kuchárky pre tradičnú kuchyňu rovinatej Lombardie prirodzene dosiahol publikum mimo najužšieho regiónu len postupne. Cesta cez Runate predsa nespája nič významné. Runate nemá katedrálu ani archeologické etruské zvyšky. Runate nemá liečivé pramene a nikomu sa v Runate nedostalo zjavenie, osvietenie alebo vzkriesenie z mŕtvych, preto literatúra necháva Runate nepovšimnuté; aj kartografi si radi odpustia zápis, ako to radi robia, keď obec v plnom rozkvete nemá viac ako 36 obyvateľov.
Dnes je nájdenie Runate o niečo ľahšie. Kto z diaľnice medzi Bresciou a Veronou trafí správnu cestu alebo na rýchlostnej ceste medzi Mantovou a Cremonou na správnom kruhovom objazde zamieri na sever, dostane sa do Caneta, najbližšej väčšej obce pri Runate. Tam je ďalšia cesta k svetovej atrakcii regiónu, totiž reštaurácii Santiniovcov „dal Pescatore“, dobre označená.
dal Pescatore sa volá od roku 1960, to už s rybárstvom nemalo vôbec nič spoločné. Oglio sa z úžitkovej rieky zmenilo na prírodnú rezerváciu so zriedkavými mokradiami, v ktorých namiesto kapitálnych sumcov sídlia len obdivuhodné žaby a vážky. Komerčný rybolov bol vtedy už pasé, jazero, pri ktorom stálo prvé domčeky Santiniovcov, sa scvrklo na rybník, Oglio už tiekla o niečo ďalej.
Príbeh reštaurácie Santiniovcov začal začiatkom 50. rokov naberať na význame. Giovanni, syn Antonia, sa oženil s Brunou a zostalo sa pri osvedčenom pravidle, že žena stojí pri sporáku, ale muž pri hosťoch. Zatiaľ čo Teresa sa dá určite označiť za zručnú a múdru kuchárku, Bruna bola a je veľká kuchárka, pretože jej kulinárske myšlienkové dedičstvo si udržalo svoju platnosť nezmenené viac ako pol storočia. 1952, v rodine to presne vedia, Bruna Santini usúdila, že recept na tortelli s tekvicovou plnkou tak, ako bol, je v poriadku, na čom sa dodnes nič nezmenilo. Tortelli di Zucca, táto ľahkosť v porovnaní s kambalou, homárom a kompozíciami z husacej pečene, sa mala stať hlavným jedlom reštaurácie dal Pescatore. Tortelli di Zucca zostali hlavnou kulinárskou atrakciou, až do dnešných čias štyroch čiapok od Gault Millau a po desaťročí s tromi hviezdami od Michelinu. Takí, ako náš právnik z Bergama, boli pre to rozhodujúci.
Umberto C. veľa cestoval z profesijných dôvodov a s príjemne sa rozširujúcou slobodou pri výbere klientov volil predovšetkým také prípady, ktoré ho viedli do metropol kulinárskeho umenia. Číslom 252 585 bol v zozname kačiek v Tour d’Argent zapísaný ešte ďaleko pred Charliem Chaplinom. Fernand Point mu podal takmer ešte štíhlu ruku. A Paul Bocuse takmer placho prijal jeho komentár (to s tými komentármi nebolo neskôr už veľmi vítané a aj hanblivosť muž čoskoro zvládol).
Keď vypukol mediálny krik o novom jedle a o tom, aké je pre človeka úplne nevyhnutné ochutnať senzačné výtvory tých najinšpirovanejších kuchárskych géniov, Umberto sa zaradil do karavány gurmánskych cestovateľov a – človek vtedy ešte nevedel lepšie – vybavoval všetky takzvané špičkové reštaurácie s dôkladnosťou. Od uniformity filetov zabalených v bravčových sieťkach s plnkami a husacími pečeňami a od večne pestrých intarzovaných prác, ktoré sa nazývali teriny, od svätuškárskeho správania čašníkov, ktorí na posmech hosťa aj tie najľahšie vína liali do hrubých karáf, sa náš múdry právnik rýchlo emancipoval. Odvtedy sa vyhýbal všetkým zlatníkom, hodinárom a maliarom, ktorých horký osud zahnal k sporáku a krutý omyl do gurmánskej reportáže. Hľadal kuchyne formované terroir, hľadal skromnosť a stálosť a tešil sa z kulinárskych konštánt. Napríklad ragú zo žabích stehien Alaina Chapela a jeho dedičov, ktoré celé desaťročia zostalo nedotknuté akýmkoľvek geniálnym výstrelkom – virílne silou vývaru, emocionálne malou dávkou estragónu, erotické barokovou konzistenciou stehien, čo si človek pri stole sám pre seba poskladá.
U Santiniovcov Umberto C. zdomácnel a zostal ním aj v tretej generácii, s ktorou prišli Antonio (druhý) a Nadia, ale Bruna zostala. Okolnosti sa medzitým zmenili natoľko, že s radosťou z mobility sa správa o rybej reštaurácii v Runate rozšírila a na strane hostí prišli do hry skutočné peniaze. Z Milána to nie je veľká cesta k Oglio, aj z Janova alebo Florencie ste svoje Lamborghini za dohľadnú dobu prehnali rovinatou krajinou. V prestavbách a prístavbách dom – nebadane pre danú dobu, no účinne v priebehu desaťročí – nadobúdal iné a nové podoby, zvonku výborne zahalený do zelenej nenápadnosti hustým plášťom z divého viniča, vnútri však skvostne osvetlený oddanosťou svojich prevádzkovateľov a vynikajúcimi spôsobmi ich personálu.
Zodpovedajúco rástla aj vínna pivnica s tými najväčšími vínami z Piemontu a Toskánska a ďalších dôležitých vínnych kontinentov sveta, na Franciacortu, toto najkrajšie víno Lombardie, Antonio Santini pri tom veru nikdy nezabudol.
V kuchyni obe dámy s úplnou vytrvalosťou pestovali svoju a žiadnu inú kuchyňu. Silové línie regiónu zachovávali bezpodmienečne, kulinárska gramotnosť na rovine, ktorá nemala gurmánsku históriu, im nebola záťažou. Od nutkavého pudu stále po niečom novom a po túžbach po stále väčšej mediálnej prezentácii zostali úplne nedotknuté. Takže tortelli di Zucca alebo agnoli v bujóne sa dnes stále robia tak, ako v časoch, keď do dal Pescatore – alebo presnejšie: do Vino e Pesce – prvýkrát a senzačne prišli na stoly obrusy.
Pri tortelli s pecorinom, ricottou u
A parmezánom sa Santiniovci mohli v akomsi spontánnom rozhodnutí (trvalo to necelé tri roky od nápadu k realizácii) odhodlať k modifikácii: teraz nahradia malú časť pecorina čerstvým syrom z kravského mlieka, čo robí plnku jemnejšou a ľahšou, v súlade s dobovým vkusom; to však len na jar a v lete, v zimnom polroku vyrábajú ako už 40 rokov ostrejšiu variantu.
V úsilí o harmonickú dokonalosť v zdanlivo všednom našli Santiniovci svoju vlastnú verziu tortelli di Zucca, tak hlbokú v chuti vďaka sladkosti podporenej horkým mandľovým tónom a tak neslýchane vhodnú na spoločný pôžitok s vyzretým vínom, akým je často Chardonnay od Angela Gaju alebo – aby sme zostali pôvodom pred podnikom – veľmi staré cuvée Franciacorta od Ca’ del Bosco. Nezameniteľne sa Santiniho tekvicové tortelli odlišujú od všetkých ostatných. V dal Pescatore dávajú do plnky amaretti a malé tajomstvo mostarda di frutta (získané zo šupiek bielych melónov, vyrobené s horčičnou esenciou a mimochodom hodiace sa k pikantnému syru ako máloktorá iná substancia na tomto svete). Vysoko svojrázne jedlo a lokálpatriotické sú Santiniho tortelli di Zucca, pretože amaretti a mostardo nikto nedáva ani v regióne okolo Cremy (namiesto toho piškóty s čokoládou), ani v Aquanegre, kde dokonca berú mätu.
Nie je to však len cestovina, ktorá dodáva Santiniho kuchyni nezameniteľné kontúry. Archetypálneho kalibru sú aj rizotá, pevné v skuse a krémové v konzistencii, skutočné zvučné telesá plné komplexných harmónií, v ktorých žiadna z bylín a korenín nemá väčšiu úlohu ako rolu skromnej asistencie celkovej chuti, ktorá – ak chceme ešte raz spomenúť sumčie rizoto – nie je chuťou sumca, ale práve tohto skvelého rizota. Pri šafranovom rizote s artičokami to nie je inak.
Rovnakú striktnosť ako primi piatti majú aj rybie a mäsové jedlá. Móda omáčkových malieb a vežových konštrukcií, prikladaných tanierikov a prilievaných štiav, výtvorov, ktoré sú zmätočnou plodom hlavy a vyzerajú inak, ako chutia – to všetko prešlo okolo rodiny Santini ako prespatý upršaný deň. Najviac, že si tu a tam doprajú pár dekoratívnych omáčkových bodiek, inak ryba alebo mäso, zelenina, omáčka a nič iné neprichádza na taniere celkom nekomplikovane vedľa seba, pretože to zodpovedá tradícii a pretože žiadny iný spôsob by tieto jedlá neurobil lepšími.
Napriek tomu zostáva dosť práce v tejto kuchyni, v ktorej sa o šiestej ráno zasvieti. Pretože dvakrát denne sa pečie chlieb a dvakrát denne sa pripravuje cestovina. Dvakrát denne sa každá malá prísada až po kandizovanú pomarančovú kôru vyrába čerstvá. Pretože dvakrát denne sa jednoducho čerstvo varí, pretože aj to zodpovedá tradícii a pretože iným spôsobom by kuchyňa v dal Pescatore v Runate nemala rovnakú kvalitu.
Starý Umberto vedel túto orientáciu oceniť a cítil sa ako už desaťročia dobre postaraný a braný vážne v tomto podniku. Vedel aj o svojom hosťovi z Newfoundlandu, že je v toto popoludnie v tých najlepších rukách. Po parmezánových čipsoch si dali jednoduchý tanier so šunkou a rôznymi druhmi salámy z regiónu, nasledované letným rizotom so sladkým hráškom, chutnou špargľou a prvými hríbmi sezóny. Pochutnávali si na takých jednoduchých jedlách, ako sú tagliatelle s paradajkami a bazalkou a tagliolini so sušeným kaviárom z tuniaka. Nasledoval pečený úhor s malým šalátom a poriadne tučný kúsok z prasiatka Cinta Senese. Umbertov hosť to skonzumoval s istým uspokojením, hoci rastúcim údivom. Prichádzajúc zo zlatého paláca Alaina Ducassa a cestujúc do Ferranovho laboratória chutí do Girony ho veru veľmi udivovalo, aká veľká miera – jeho prvá myšlienka bola znevažujúca, v druhom pokuse našiel cestu k „skromnosti“ pod tromi hviezdami Michelinu – je predsa len možná.
Ako zdvorilý hosť si údiv nechal pre seba a pri rozlúčke poznamenal len to, že je to naozaj milý podnik a dobre vedený priateľskými ľuďmi. Skvelý úspech, keď leží „in the middle of nowhere“. Umberto bol myšlienkami ešte stále pri prasiatku Senese.
„Ó áno!“ odvetil potom stručne. Ale myslel si v zmesi ľútosti a rozhorčenia: É al centro di tutto.
Reštaurácia „dal Pescatore“,
Runate/Canneto sull’Oglio (pri Mantove),
Tel.: +39/0376/72 30 01
www.dalpescatore.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!