A-La-Carte

V manufaktúre Umami (2022/2)

Ryby a sója, tekvice a kešu oriešky sa tu dávajú do služieb jednej misie. Spoločný
cieľ: ten istý určitý extra šmrnc v jedle.


Človeka stredného veku, ktorý vyrastal v Rakúsku, nestíhajú len globálne bežné zvraty a zmeny – klimatická zmena, bubble tea, wokeness, robotizácia, K-pop, TikTok –, ale okrem toho sa musí vyrovnať aj s radikálnou kulinárskou kultúrnou zmenou. Vyrastajúc v gastrozofickej klíme, ktorej hlavná zásada znela: „Všetko, čo sa dá pripraviť aj vyprážané, sa má sakra pripraviť vyprážané“, sa teraz musí zorientovať v radikálne sa meniacej sfére stravovania, ktorej axióma čoraz viac znie: „Všetko, čo sa dá fermentovať, sa má okamžite fermentovať.“

Samozrejme, fermentované potraviny neboli neznáme ani tradične socializovaným rakúskym jedákom. Len sa tak ešte nenazývali. No ako „vstupná droga“ pre aktuálnu fermentačnú vlnu sa ani puszta šalát k vyprážanému kurčaťu (Backhendl), ani kyslá uhorka v žemli s mäsovou sekanou (Leberkässemmel) naozaj neponúkali.

A samozrejme, tento vývoj v žiadnom prípade netreba oplakávať.
Respektíve, človek sa musí byť veľmi zabarikádovaný v takpovediac hodnotovo konzervatívnom svete, aby z faktu, že – napríklad – vyprážaná sekaná práve stráca teritórium v prospech – napríklad – kimchi, vedel vyčítať niečo ako zánik západnej kultúry.

A v fenoméne, akým je pomalý, ale dôsledný návrat rybacej omáčky, by sa dalo dokonca, ak by človek veľmi chcel, vyčítať akési renesančné spätné obrátenie sa ku klasickej kultúre antiky.

Rybacia omáčka, ktorú Rimania nazývali Garum, respektíve v neskorších rokoch Liquamen, bola všadeprítomným univerzálnym korením Rímskej ríše. Čo znamená, že obyvatelia Vindobony, Lentie a Bilachinia si túto vec kvapkali do polievky rovnako samozrejme ako ich viedenskí, lineckí a villachskí potomkovia ešte donedávna univerzálne korenie Maggi.

A nielen do polievky: až do stredoveku sa sotva nejaké recepty zaobišli bez Liquamenu, aj sladké jedlá tak získali svoj špeciálny šmrnc; ďalej sa však zdá, že z dôvodov, o ktorých si gastrohistorici zrejme ešte nevytvorili jednotný názor, táto kulinárska zbraň na všetko v našich končinách vyhynula ešte skôr ako pratur. Hoci pri Garume, na rozdiel od Maggi, existovala zjavne široká paleta rôznych kvalít; najlepšie omáčky boli prestížne, nesmierne drahé luxusné produkty z vysokokvalitných základných surovín.

Nie je to tak, ako sa zdá. Autor tu nedáva kuchárovi dobré rady, ani to vpravo v užšom zmysle nie je klobása (dole).

A tým by sme sa už dostali k Lukasovi Naglovi. V Bootshause, jeho oslavovanom pôsobisku umiestnenom v traunkirchenskom hoteli Das Traunsee, sa ako je známe podáva ryba len vtedy, ak predtým plávala vo vodách ležiacich pred oknami. Ryby z jazera Traunsee tu však geniálny pán Nagl nielen varí, dusí, vypráža, marinuje alebo spracováva surové, ale aj – uhádli ste! – fermentuje, a to na pravdepodobne nielen najexkluzívnejšiu, ale zrejme aj najlepšiu rybaciu omáčku, akú u nás možno v súčasnosti zohnať. Či je aj nesmierne drahá, leží, ako tak často, v oku pozorovateľa. Na jednej strane 16,80 € neznie ako nákup, na ktorý si treba špeciálne šetriť. Na jednej strane. Ak si však na druhej strane prepočítate 100 mililitrov, ktoré za to dostanete, na obsah fľaše na účely porovnania, zistíte, že by ste za to už dostali jednu z tých fliaš vína, ktoré sa v samoobslužných vinotékach prezieravo zamykajú. Zasa na druhej strane je taká fľaša vína raz-dva vypitá, zatiaľ čo zrejme ešte nikto nikdy – aj keď je rybacia omáčka pána Nagla z jazera Traunsee veľmi elegantná a má jemnú vôňu – v nedeľu večer pri pozeraní krimi Tatort nepopíjal popri tom trištvrte litra rybacej omáčky. Rybacia omáčka z jazera Traunsee sa mimochodom nevyrába priamo v kuchyni Bootshausu, ale v neďalekej, momentálne prázdnej reštauračnej kuchyni, ktorá slúži ako centrálny bod spolupráce Lukasa Nagla s dvoma zanietenými fanatikmi do fermentácie: vyštudovaný biológ potravín Viktor Gruber a Christine Brameshuber, pôvodne pôsobiaca ako zlatníčka a priemyselná dizajnérka, našli v súkromí zaľúbenie jeden v druhom a profesionálne v príprave ambicióznych fermentov. Pod značkou Luvi tu nevzniká len Garum, ale v oveľa väčších množstvách aj špičkové sójové omáčky a misá, ale aj nakladané citróny a ryža koji. Ale o tom neskôr.

Kvalita sa melie, a to nielen bez hlavy a chvosta – vápnik z kostí by v priebehu reakcie spôsobil, že by bola omáčka príliš kyslá –, ale aj bez vnútorných orgánov. „Spontánna fermentácia“ tu nie je žiadaná, pretože je trochu príliš nekontrolovateľná: „Ak máš smolu, vyleješ potom celú produkciu, a to jednoducho nie je fajnové.“ Preto sa proces spúšťa pridaním huby koji, ktorá je kvôli ostatným produktom už beztak v dome.

Druhá várka rybacej omáčky, založená len pred mesiacom, predsa len vonia o niečo výraznejšie. Ale ani tu nič „nerybacinuje“, človeku skôr do nosa udrie závan prístavu vyvolávajúci túžbu po diaľkach.

Napriek kontrolovanému procesu sa v hľadaní optima stále varia prísady a dĺžka fermentácie, o čom sme sa pri ochutnávaní niekoľkých rôznych testovacích variantov mohli presvedčiť. (Tá najlepšia má mimochodom náznaky ananásu a kokosu a vonia po čistej rieke.)

Zakladanie ďalšej várky práve nie je v pláne, náhradou sa však môžem byť užitočný pri príprave základu sójovej omáčky v rámci svojich možností.

Syrové halušky (Käsknöpfle), pripravené s nemennou tradičnou zmesou syrov a podľa predpisov podávané s praženou cibuľou, ale obohatené o makové miso, nadrobno nasekaný nakladaný citrón a zelenú časť mladej cibuľky.

K tomu sa najprv 32 kíl pšenice nahádže na plechy a tie sa potom v rúre opražia, čo vyvoláva vôňu, ktorú by mi, aspoň mne, mohli predať aj ako bytový parfém. Hotový slad tu nepoužívajú, pretože slad by bol sladší, čo by, keďže pri odbúravaní cukru vzniká kyselina mliečna, nakoniec urobilo omáčku kyslejšou.

Ďalej sa uvarí 32 kíl sójových bôbov; uvarené sú asi dvakrát ťažšie.

Hotová opražená pšenica sa potom ešte šrotuje, čo nielen zintenzívňuje vôňu v miestnosti, ale ju aj uvádza do správneho stavu na zmiešanie so sójovými bôbmi, rozotretie na plechy a pridanie mycélia huby koji (kto to chce napodobniť: Koji sojae pre svetlú sójovú omáčku, Koji oryzae pre tmavú).

To všetko potom putuje do fermentačnej komory, kde má zmes pri senzorom a počítačom sledovaných 30 stupňoch a 90 % vlhkosti vzduchu dva dni čas fermentovať (kto to chce napodobniť: veľa šťastia!) a pritom vyvinúť intenzívnu vôňu šampiňónov.

Ďalej sa všetko zmieša za pridania 22 kíl soli do 125 litrov vody, po čom treba v podstate už len asi tri mesiace čakať. Čo dáva príležitosť ochutnať zopár produktov vrátane niekoľkých experimentov.

Výnimkou z inak v zásade na regionálne východiskové produkty zameranej výroby je kešu miso. Zdôvodnenie: „Bohužiaľ chutné; a aspoň bio a fairtrade.“ A k tomu „bohužiaľ chutné“ sa dá len pridať. Oriešková sladkosť kešu je ešte výrazne cítiť, miso chutí takmer nugátovo, ale popri tom má poriadnu slanosť a samozrejme umami. Sójové a ryžové miso bodujú sladovými arómami, experimentálne miso na báze kakaových bôbov takmer až zúrivou intenzitou chuti: čisté kakao, nesladené a s okrajom soli, ako stvorené na to, aby prinútilo inovačne naladených cukrárov vydať sa na nové brehy.

V priamom porovnaní pôsobí potom tekvicové miso takmer dôverne: chutí po tekvicových jadierkach a miso a preto samozrejme dobre.

Čím dlhšie sa mimochodom miso nechá dozrievať – Viktor Gruber proces názorne nazýva „Maillardova reakcia v spomalenom zábere“ –, tým viac špeciálne arómy napr. kešu alebo tekvice ustupujú do pozadia v prospech intenzívnejšieho tónu umami, preto je dôležité produkt v čase správnej rovnováhy vákuovať.

To platí aj pre ďalší produkt, tekvicové šoju, ktoré sa vyrába ako sójová omáčka, ale tak sa nenazýva, pretože, ako Viktor Gruber presvedčivo vysvetľuje: „Človek ťažko môže povedať ,tekvicová sójová omáčka‘, keď v tom nie je žiadna sója.“

Vôbec, ako sa dá dozvedieť mimochodom, je výlisok z tekvicových jadierok s obsahom bielkovín takmer 60 % akýmsi šampiónom medzi potravinami; sója je pri približne 40 %, iné poľnohospodárske plodiny sú na približne 20 %. Skutočnosť, že táto surovina sa spravidla vyváža na pole alebo sa nanajvýš skrmuje, podnecuje ľudí z Luvi citeľne k intenzívnejšiemu premýšľaniu o ďalších možnostiach využitia.

Ale najprv zostaneme pri kulinárskych možnostiach využitia už existujúceho sortimentu, a pretože aj tu platí, že raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť, Lukas Nagl bol taký láskavý a súhlasil, že pripraví kuchyňu Bootshausu v zatvárací deň na akciu.

Je vlastne samozrejmé, že je vždy potešením sledovať majstrov svojho remesla pri práci; úspech konceptu Chef's Table sa totiž nedá vysvetliť výlučne pocitom zvýšenej dôležitosti, ktorý pramení zo zážitku patriť k tej vznešenej menšine, ktorá v reštauračnej kuchyni nepracuje, ale oslavuje. Keďže v kuchyni Bootshausu taký stôl neexistuje, je sa síce vedľa v reštaurácii, ale koncept otvorenej kuchyne umožňuje sledovať pracovné kroky v reálnom čase.

Začína sa chlebom a maslom, maslo je však dôsledne „vyšľahané“ so svetlým miso. Domáci chlieb je obohatený o opražené miso, pretože pri pokusoch s vlhkou variantou cesto nevyšlo. Výsledkom je maslový chlieb, ktorý chutí ako maslový chlieb, len akosi viac.

Ďalej sa prináša dôkaz, že aj rustikálne klasiky ako zemiaková nátierka (Erdäpfelkas) so štipkou miso výrazne získajú a vegánska „masť“, kompetentne pripravená (vyšľahať kešu miso s olejom ako majonézu, pridať soľ a cesnak, na záver posypať paprikou), je schopná splniť každé želanie po chlebe s masťou. K tomu podávané „olivy“ z drieňov (plody fermentované s korením v soľnom náleve) samozrejme nechutia ako olivy, ale predsa tak, že sa človek pýta, prečo to nie je častejšie.

Nasleduje špenátový šalát s jačmenným miso, jačmenným koji, dulovým octom a čili medom, pri ktorom basové tóny fermentov dodávajú jemný základ pre jasný tón čerstvej zelene.

Prvé vystúpenie ryby z jazera Traunsee je rovno dychberúce: na kocky nakrájaný filet z pstruha, nasucho marinovaný sušeným koji, soľou, cukrom, servírovaný so zázvorom, zelenou časťou mladej cibuľky, octovými paradajkami a koriandrovou vňaťou.

A zatiaľ čo človek ešte premýšľa o fantastickej kvalite rýb, už prichádza na stôl dôkaz, že ani tofu nemusí byť náhradný produkt: toto tu bolo vyrobené na báze tekvicových jadierok a spája sa s tekvicovým miso, tekvicovým olejom, kaparami z kapucínky, údeným úhorom a zázvorovým olejom do dymovo-orieškovo-jemne kyslého celkového umeleckého diela.
Nemenej puristicky perfektný bol ďalší chod: krátko nad bukovým drevom údený pstruh so soľou a svetlou sójovou omáčkou, v absolútne strhujúcej omáčke z redukovaného srvátky, svetlého miso a kôprového oleja.

Zatiaľ čo doterajšie jedlá boli skôr zamerané na to, aby známym prísadám dodali prostredníctvom fermentov neznáme bonusové arómy, teraz to bude, čo sa týka hlavnej suroviny, exotickejšie: Tempeh. Pre túto potravinu, ktorá pôvodne pochádza z Indonézie, sa v origináli fermentujú sójové, niekedy aj iné bôby za pridania kultúr huby Rhizopus na pevnú hmotu. Lukas Nagl podrobil píniové oriešky rovnakému postoju a pritom ich dostal do tvaru klobásy, plátky opražil na olivovom oleji, ochutil šalotkou, nasekanými stonkami koriandra a limetkou, to všetko položil na omáčku z kešu miso, arašidového masla a javorového sirupu a trochu posypal sušenými vrcholcami smreka. Prekvapivo jedlo chutí nielen dobre, ale aj zvláštnym spôsobom dôverne, čo potom štátom certifikovaný majster fotograf Ingo Pertramer zhrnul trochu ležérne, ale vecne správne formuláciou „Best of kurací rezeň v žemli“.

Nasleduje ešte jeseter marinovaný 24 hodín v jačmennom miso a reďkovka varená v kuracom vývare s reďkovkovým kimchi a hnedým miso maslom, čo má prirodzený následok, že medzi stravníkmi už nikto nedokáže povedať „dosť“.

Muž ako Lukas Nagl to však samozrejme chápe ako provokáciu, a preto teraz prichádza mimo plánu na stôl jedlo, ktoré je skutočne vhodné na zasýtenie, a samozrejme sa potom aj minie. Ide o – žiadam tradíciou zaviazaných Vorarlbersčanov s problémami s krvným obehom, aby nasledujúci odsek preskočili – syrové halušky (Käsknöpfle), pripravené s nemennou tradičnou zmesou syrov a podľa predpisov podávané s praženou cibuľou, ale obohatené o makové miso, nadrobno nasekaný nakladaný citrón a zelenú časť mladej cibuľky. A – naliehavo prosím o odpustenie všetkých tradíciou zaviazaných Vorarlbersčanov, ktorí bez ohľadu na moje varovanie čítali ďalej – o triedu lepšie než originál.
Potom, čo sme aj tento chod zdolali so železnou disciplínou, už nie je výzvou ani záverečný grilovaný ananás so zmrzlinou Zotter a fermentovaným
kakaovým bôbom.

Ďakujem veľmi pekne, pán Nagl, nebola to pre mňa len slávnosť, ale aj inšpirácia. Odvtedy sa veľmi rád hrám so svojím sortimentom Luvi. Napríklad cisársky trhanec (Kaiserschmarren) s makovým miso sa ukázal ako nápad, ktorý presvedčil dokonca aj moje deti. Tiež pri varení cestovín podlieham pokušeniu – dúfam, že tento článok nebude nikdy preložený do taliančiny –, záverečný glg vody z cestovín na zahustenie omáčky ešte zmiešať s trochou miso. A štipka rybacej omáčky z jazera Traunsee v každom prípade nakopne takmer všetky korenisté jedlá tak spoľahlivo, že sa človek musí krotiť, aby ju nemal nakoniec všade. Ale komu to hovorím. —

Bootshaus
Hotel Das Traunsee Klosterplatz 4
4801 Traunkirchen
www.dastraunsee.at
www.luvifermente.eu

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!