Japonsko je v súčasnosti zjavne krajinou túžob pre kuchárov ako takých. To, že Noma malo v zime 2014/2015 hosťovanie v Tokiu, zrejme mnohých podnietilo k ceste. Pritom je krajina všetko, len nie jednoduchá na cestovanie, ak nemá ísť o bežné chodníčky, ale o pohľady do zákulisia gastronómie, výroby potravín, trhov. Potrebujete japonsky hovoriace kontakty na mieste alebo aspoň concierge luxusného hotela – čo je mimochodom skutočne dôvod pre nejedného kuchára, aby za ubytovanie v Japonsku zaplatil viac peňazí ako zvyčajne. A la Carte zaznamenalo japonské skúsenosti Mileny Broger (foto hore), Igora Kuznecova, Lukasa Mraza a Maxa Natmessniga.
Milena Broger
Weiss, Bregenz
Začiatok mala označiť kuchárska kniha Kaiseki. Príbehy, ktoré sa tam rozprávali ku každému receptu, Milenu Broger zaujali – veď pre mladú rodáčku z Vorarlberska bolo vždy dôležité: Kto varí jedlo, prečo a s akým osobným príbehom? Broger išla v rokoch 2015 a 2016 na pár mesiacov do Japonska, aby varila v ramen bare, neskôr pribudla aj soba reštaurácia. „Bola som časom tak naprogramovaná, že som ovládala čísla a vedela som vyúčtovať. Ale ak sa ma teraz niekto opýta, čo znamená 1 200 jenov po japonsky – nemám tušenia.“ Šéf ramen baru jej dal na cestu predovšetkým jedno: že človek, ktorý je, by sa mal čo najviac priblížiť človeku, ktorý varí. „Vždy hovoril: ‚Hostia sú pre kuchára pódiom a kuchár je pre hostí pódiom.‘ A to je presne moja parketa.“
Pri plánovaní jej podniku Weiss, ktorý otvára na jar v Bregenzi spoločne so svojím partnerom, Dánom Erikom Pedersenom (varil v Geist v Kodani a v Kadeau) a Theresou Feurstein z Bregenzerwaldu, bolo pre Broger podstatné jedno: architektonická otvorenosť, ktorá podporuje úzke spojenie medzi hosťami a kuchármi. „Vyrezali sme priezor do kuchyne, výdajné okienko bohužiaľ nebolo kvôli ventilácii povolené. A pred týmto oknom je pult, food-bar.“ Okrem iných stolov. Plánoval sa aj centrálny servírovací ostrovček na studené jedlá.
Japonsko sa na Weise podpísalo aj v porciách jedál: „Kategórie predjedlo a hlavné jedlo, ako aj dezert odpadávajú. Budú len dve veľkosti, raz ‚snack‘, raz ‚jedlo‘ – a len dve rôzne ceny,“ hovorí Broger. A aj mnohé jedlá budú inšpirované Japonskom: napríklad stracciatella s hnedým maslom, chrenom a stonkami kapusty – „odkaz na hodvábne tofu, ktoré sa v Japonsku často je s wasabi a zázvorom; jemnosť stracciatelly s ostrosťou chrenu.“ Alebo ten, pardon, dezert „Zeagorô Nockô“ (Zeagorô je zvyšok pri výrobe syra) s pečenými slivkami a zmrzlinou z bieleho misa.
Max Natmessnig
Rote Wand Chef’s Table, Lech am Arlberg

Čo sa po jeho dvojtýždňovom pobyte v Japonsku vrylo Maxovi Natmessnigovi do pamäti: Neodváž sa prísť do reštaurácie neskoro. „To je absolútne no-go, otázka rešpektu. Takže sme tam boli čiastočne už hodinu vopred, jednoducho sme sa prešli okolo bloku. Keď sa zavesí znak otvorené, musíš ísť okamžite dnu.“ Kto príde neskoro, môže zabudnúť na ďalšiu rezerváciu. „Nikdy tam už nedostaneš miesto.“ Dochvíľnosť nie je nedôležitá ani pre jeho prácu, napokon sa na Chef’s Table v starej škole varí pre všetkých hostí pri pulte súčasne. O miesta pri pulte ide aj v mnohých maličkých reštauráciách, ktoré Max Natmessnig navštívil v Tokiu a na ostrove Hokkaido. Miesta, ktoré sa dali rezervovať len vďaka sprostredkovaniu japonských insiderov. „Našťastie poznám dcéru veľmajstra sushi.“ Prvým vrcholom bola trojhviezdičková sushi reštaurácia. „Šialenstvo, s akými rybami tam zaobchádzajú a s akým rešpektom.“ Japonský spôsob prípravy má na programe už dlhšie: „Robíme si vlastné dashi, s pstruhovým katsuobushi, v ktorom varíme reďkovku a inú zeleninu, ako aj ryby. To všetko získa úplne inú hĺbku chuti.“
Na rybie vločky sa pstruh potočný nasolí, vyúdi, vysuší a postrúha. A čo považoval za „extrémne drsné a vtipné“: Ako sa celý personál lúčil s ôsmimi hosťami trojhviezdičkovej reštaurácie: „Stáli na ulici, keď sme vychádzali, a klaňali sa. Kým sme už neboli na dohľad.“
Igor Kuznecov
Noble Savage, Viedeň

„Nechcem sa zaviazať vôbec k ničomu.“ Vo svojej reštaurácii Noble Savage, ktorú otvoril koncom roka 2019 vo viedenskom centre, je Igor Kuznecov skutočne pánom svojho času. A aj keď si chce nechať všetko otvorené – Japonsko tu má predsa dôležité postavenie. Do tejto krajiny sa zbláznil už dávno: od svojho detstva v Moskve. „Japonské instantné rezance boli prvým zahraničným jedlom môjho života.“ Kuznecov, ktorý prišiel do Viedne v osemnástich rokoch, viedol Karma Ramen na Rechten Wienzeile. Na stroji importovanom z Japonska tam vyrábal rezance pre svoj ramen sám. Počas niekoľkých dlhších pobytov v Japonsku zbieral skúsenosti v michelinskej hviezdičkovej L’Effervescence, „ale aj v malom Washoku podniku pre ‚salarymenov‘ niekde na 5. poschodí.“
Z Japonska si okrem iného priniesol náčinie, ako sú nože a krabicový gril Konro – vášeň, ktorú zdieľa s mnohými kuchármi. Na ňom sa napríklad grilujú plátky jahňacích sŕdc, ktoré boli predtým navlečené na extrémne ostrých japonských ihlách. Okrem toho vintage riad, ktorý Kuznecov kúpil cez svoju známu Nancy Singleton Hachisu, autorku Japanese Farm Food, od starého muža v jeho garáži. Riad nesedí v vitríne, ale má svoje vystúpenie v Noble Savage: pri zelerovej vichyssoise s olejom zo sansho korenia alebo husacích ravioli v silnom dashi.
Lukas Mraz
Mraz & Sohn, Viedeň
Japonská mandolína, ktorou sa už zelerové hľuzy krájali na nekonečne tenké stužkové rezance, alebo stroj na ľad Kakigori, ktorý nechal na taniere Mraz & Sohn zosypať á la minute škrabanú husaciu pečeň, sú len dva suveníry, ktoré Lukas Mraz priniesol z Japonska do Viedne. „A samozrejme varíme aj so sójovou omáčkou, misom a tak, ale to je už nezaujímavé.“ Dôležitejšie prinesené veci sú pre neho nehmotnej povahy: poznatky z japonského spôsobu varenia, sledovania ročných období, zaobchádzania s potravinami.

„Chcel by som byť v Japonsku raz v každom ročnom období,“ hovorí Mraz. „V Kaiseki reštaurácii vidíte podľa tanierov okamžite, aké ročné obdobie práve vládne.“ Čo ho však najviac zaujalo: „Ako sa v Japonsku zaobchádza s celým zvieraťom, ďaleko presahuje to, čo nazývame nose-to-tail. Z tradície a rešpektu, ale aj kvôli veľmi vysokým cenám potravín. Existuje pre každú časť nejaký spôsob prípravy, aj pre všetky možné rybie vnútornosti.“ Na rybom trhu sa dokonca aj mäso medzi kosťami alebo rebrami vyškriabe a použije ako tatarák. „V európskych hviezdnych kuchyniach sa rybie kostry často vyhadzujú a omáčky k rybám sa robia z kuracích kostier.“ Toto využitie do najmenšieho detailu bolo jednoznačne niečo, čo si z Japonska zobral do Mraz & Sohn. Príklady: špaldová tempura so sumčím bruchom, ako aj polievka z rybej hlavy a kostier, „robená ako hovädzia polievka, s opálenou cibuľou“, s pečeňovými knedličkami zo sumca; alebo zubáč: chrbát konfitovaný, k tomu fond z kostier s Umeboshi, a ako druhý chod Sarma, plnená zvyškom zo zubáča (líčka, brada, mäso z medzirebrových kostí), na tom olej z rozlúsknutých jadier Umeboshi.
Aj pre výnimočný riad á la Japonsko má Mraz & Sohn už dlho slabosť. Kúsky so svojimi špecifikami si nechávajú vyrobiť na mieru a vedome ich nechávajú pôsobiť: „V Japonsku sa dekoruje veľmi málo, riad je súčasťou vzhľadu jedla.“ Na čisto biele, hladké taniere tam vôbec nedajú: „Hovoria im záchodové dosky.“