A-La-Carte

Každé jedlo sviatkom (2017/2)

Maturita z varenia s vyznamenaním. Vedieť pripraviť dobrú domácu kuchyňu od A po Z. Vždy prvotriedne. Dávno predtým, ako Helga Rabl-Stadler začala ako prezidentka Salzburského festivalu navštevovať medzinárodné gurmánske kuchyne. Možno práve preto. Má rada jedlo najradšej jednoduché, poctivé, jasné.


Text: Ro Raftl · Fotografie: Christof Wagner

Skoro ráno. Prezidentka slávností stojí pred malinami, jahodami, čučoriedkami u Allerbergera, jej obľúbeného stánku s ovocím a zeleninou na salzburskom Zelenom trhu (Grünmarkt). Kulisa: baroková. Kollegiálna cirkev (Kollegienkirche). Spleť uličiek starého mesta. Úzke priechody ku konzumnému šťastiu, k nebu plnému hodvábnych dirndlov, večerných rób, plstených papúč, kožených nohavíc, ligotavých šperkov. V zvuku tmavých fotocvakaní a jasného nadšenia. Kórejská turistická skupina narýchlo prechádza okolo. Vážnejšie degustujú drsní, majetní, cool domáci, pre ktorých Helga Rabl-Stadler patrí k obrazu mesta, odkedy bola dievčatkom. Museli mať niečo vo vrecku. Najlepší tovar niečo stojí.

Neskoro. Prišla posledný večer z Hamburgu, pred tromi dňami bola v Ženeve, áno, sponzorské rozhovory. Ale. V módnej veselej oranžovej – samozrejme od Hermès, jej syn Sebastian vedie salzburský butik – víta toto ráno ako každé iné. Veselo disciplinovaná. Aj keď je mrazivo a sneží. 27. apríla. Zdá sa, že ľadoví svätí zmenili dátum. Rabl-Stadler zostáva verná sama sebe: „Choď vždy do tých istých stánkov a do tých istých hostincov.“ Kupuje si bobuľové ovocie na raňajky, má ho radšej s jogurtom, aj keď odborníci na TCM vysvetľujú, že to zanáša organizmus. Popritom kúpi ananás a špargľu. „Dobré zemiaky a mladú špargľu“, viac vraj nepotrebuje. Žiadnu šunku. Čerstvosť, kvalita, bio, ako sa hovorí, sú pre ňu dôležité. Ako pekne prestretý raňajkový stôl: „Nie, nikdy nie párky z papiera!“ To sa naučila od mamičky a zachovala si to. Do obchodu prichádza s každým pestrým variantom prestierania. Teraz sa o domácnosť stará pani Eva.
Rýchlo. Prechádzka cez festivalový dom. Kde sa na „ministerku zahraničných vecí a ombudsmanku“ okamžite vrhnú ľudia s otázkami a želaniami, ona sa cíti nútená obhájiť svoje stanoviská. Priateľsky rozhodne, krútiac hlavou nad niektorými požiadavkami. Napriek tomu každodenný moment šťastia mimo veľkých oficiálnych vystúpení. „Cítim sa tak dobre s Markusom Hinterhäuserom“, teší sa zo spolupráce s novým intendantom, „myslí inak ako všetci ostatní. A to, že chodí denne do klavírnej miestnosti cvičiť, vytvára dobrú atmosféru pre celý dom.“

Radosť ako motor jednej neuveriteľne výkonnej ženy.

Hoci. Tie urážky, tie polená pod nohami, keď sa doktorka práv, novinárka, poslankyňa ÖVP, podnikateľka a viceprezidentka Salzburskej hospodárskej komory v roku 1995 zmenila na kultúrnu manažérku, tie ešte stále štípu, stále tam ležia. Akoby bola naivná panička z módneho priemyslu a nie od detstva zvyknutá na slávnosti, sčítaná, s afinitou k divadlu a opere. Ale. Nemá vraj talent na frustráciu, hovorí Rabl-Stadler. „V zlomoch môjho života, či už súkromnom, pracovnom alebo zdravotnom, som nikdy neklesla do pesimizmu… Môj recept na úspech je vytesnenie. Napíšem ešte knihu proti Sigmundovi Freudovi.“

Dokáže sa vraj stále obrovsky tešiť, hovorí. Z veľkých aj malých vecí. „Človek musí ľudí presvedčiť, že to myslí vážne. Keď som bola u Resmanna, brala som farebné odtiene medzi citrónovo žltou a žĺtkovo žltou super vážne, pretože to k práci patrí.“ Ešte intenzívnejšie pri emancipácii od otca národa Karajana v ére Mortiera, v boji za správny kurz. K slávnostiam pre Salzbursčanov. S lístkami (aj) medzi 5 a 105 eurami. S verejnými Siemens festivalovými nocami.
V jednom z foyer visí portrét Rabl-Stadlerovej, namaľovaný Xeniou Hausner k jej šesťdesiatke. A. V roku 2020 sa bude sláviť sto letných slávností. Samé dobré dôvody na to, aby sa po 22 rokoch v úlohe konštanty a nárazníka v neustálom behu Salzburských slávností s meniacimi sa intendantmi predĺžilo funkčné obdobie o ďalšie. 2. júna mala 69 rokov.

Opsednutá. Tak sa volajú kuchárske memoáre kultúrnej vedkyne a radikálnej feministky Elisabeth Bronfen, ktoré na stolíku s knihami – ešte v jedálni a len ako malá ochutnávka mnohých knižných kútikov, mnohých políc – ležia úplne navrchu. Darček. Bronfen uvažuje v predslove tohtoročného festivalového programu o téme „Moc“, ale hosťovala aj s HRS na Medzinárodný deň žien vo vínnej pivnici Blauer Gans. „Nikdy nepriznať, keď sa niečo nepodarilo!“, to sa dá od Bronfen naučiť, smeje sa prezidentka, ktorá bola skoro vedená k domácim prácam, a okoreňuje to opisom svojej maturitnej skúšky z varenia. Predjedlo: Polievka s cisárskymi knedličkami, hlavné jedlo: Srnčí chrbát s viedenskými knedľami a brusnicovými jablkami, dezert: Grillagetorte. Vlastnoručne ulovený srnčí chrbát dodal dedo Resmann z mrazničky k úspechu záverečnej skúšky vnučky, asistentkou pri sporáku bola kamarátka od škôlky až dodnes. Tá však nechala spadnúť podnos s brusnicovými jablkami. Slzy. Všetka krása zničená. Ale Helga rýchlo: „Však to nikto nevidel. Pozbierame to, utrieme špinu z podlahy a zložíme to nanovo. Hihi!“ Čo dievčatá najviac potešilo: Prísni profesori všetko s pôžitkom zjedli. Helga zmaturovala s vyznamenaním.

Variť? Začala v 14, 15 rokoch. Mamička, Rosl Resmann, veľmi krátko vydatá Bacher, dlho a šťastne vydatá Stadler, a šéfka kedysi najnoblesnejšieho salzburského módneho domu, milovala spoločnosť a jedlo s priateľmi. Varila dobrú domácu kuchyňu a prinášala tie najextravagantnejšie novinky šesťdesiatych rokov z Paríža: Haricots verts, tie tenké zelené fazuľky, s nastrúhanou husacou pečeňou navrchu. Salade niçoise s varenými vajcami, tuniakom, zemiakmi, paradajkami, sardelami. A Crêpes Suzette, ktoré sa pripravovali pri stole, cukor skaramelizovaný s maslom, ach, a potom ten francúzsky likér. Zmrzlina k tomu. Fantastická chuť! Takže. Musela dcéra cez víkendy pomáhať variť, keď mala kuchárka voľno, potom ešte upratať kuchyňu „celé študentské časy, či som chcela alebo nie. Doma sme museli veľa robiť. Môj brat Wilfried, ktorý je o tri roky mladší ako ja, často piekol bábovku.“ Že je to jej nevlastný brat a ona jediným dieťaťom z krátkeho manželstva jej matky s Gerdom Bacherom, sa dozvedela ako 21-ročná – keď sa ako redaktorka hospodárskej a vnútornej politiky presťahovala do Viedne, čoskoro ako prvá žena s vnútropolitickým stĺpčekom vrátane fotky v denníku Kurier. Hm. Nie ľahko stráviteľné jedlo. Zrazu vyzdvihnutá na prominentné dieťa. Ale. Tento otec. Tieto gény. Tigerova dcéra!

Ktorá má každopádne radšej „dve predjedlá ako jeden dezert“. „Keďže matka bola vždy zamestnaná, mali sme opatrovateľku. S najvyššou výchovnou právomocou. Keď bola mamička na cestách kvôli móde, mäso bolo zriedka. Väčšinou nákyp, ryžový nákyp, mliečna ryža, krupicová kaša. A čo prišlo na stôl, muselo sa hrozne všetko zjesť. Vôbec. Človek nesmel byť pri jedle komplikovaný. Guláš som tiež nemala rada a musela som ho zjesť. Najlepšie mi chutil teľací kotlet. Alebo teľacie koleno s hráškom. Alebo kura. Pečené kura, varené kura. Keď sú kosti na ohrýzanie. Matka to milovala rovnako. V kuchyni som mohla spolu s ňou na tom ohrýzať.“

Teľacie koleno bývalo aj v nedeľu v hostinci. Dedo, ktorý ako nemajetný žandár zo Štajerska založil obchod s odevmi Resmann, vždy vybral pekný vidiecky hostinec. Mal aj pekné auto, jazdil príšerne zle a nadával, zatiaľ čo babka prosila: „Prosím, nie pred deťmi!“, my sme boli nadšené z jeho ,bláznov‘ a ,tupcov‘. Po zjedení teľacieho kolena v hostinci vždy povedal: ,Prosím, zabalili by ste kosť pre psa‘. Kým môj brat raz nezakričal: ,Však my nemáme žiadneho psa, to sú predsa mama a Helga, ktoré ohrýzajú kosť.‘ Ako strašne som sa hanbila! Ale. Jedlo bolo u nás dôležité.

Dôležité je aj na festivale. Čo najrozmanitejšie, to organizuje šéfka protokolu Suzanne Harf: Takže Johanna Maier tentokrát varila pre svätodušné slávnosti Cecilie Bartoli, festivalové plesy Alexandra Pereiru mal na starosti Andreas Döllerer z Gollingu, slávnostnú večeru budúce leto opäť zabezpečuje Käfer z Mníchova, zatiaľ čo Salzburg prispieva alpským kaviárom od Waltera Grülla z Grödig. Sponzori si prinášajú vlastných cateringových dodávateľov. Každopádne. Takmer denne sa je mimo domu. „Minulé leto som počas slávností jedla 46-krát oficiálne. Čo je čudné: Vôbec nepriberám. 62 kíl na 1,68 metra, presná veľkosť 38. Trochu nedostatok spánku. Ale človek je aj uvážlivejšie. Okamžite odsunie košík s chlebom. Neberie si dezerty, z ktorých sa priberá. Len ryby, mäso, veľa zeleniny. Snaží sa jesť zdravo.“ HRS je zástankyňou zmiešanej stravy. Smeje sa, keďže je obklopená vegánskymi umelcami, ktorí potom prehĺtajú vitamínové doplnky…

Ona si namiesto toho raz za rok urobí Mayr-kúru. Dovolenky má veľmi málo, pre prezidentku sa letné slávnosti hrajú celý rok. Možno to bude s novým obchodným riaditeľom Lukasom Crepazom ľahšie. Hoci. Ani golf, ani chôdza, ani výstup na vrchol v nej nevyvolávajú hormóny šťastia: „Som mestské dieťa. Radšej sa cez víkend ponorím do atmosféry cudzieho mesta. A v Salzburgu denne do kaviarne.“ Pijanka espressa pendluje medzi Tomaselli a Bazar – „pre mňa najkrajšie kaviarne sveta“. Oceňuje aj Uni:Versum, vďaka Nestlé zriadené priamo oproti festivalovému domu, „pretože tam nešetria na výtlačkoch novín“. Tam môžu byť pokojne aj dve espressá. Talianske praženie má rada všetky, od Illy až po Nannini, jedno, „možno preto, že navodzujú aj chuťovým bunkám dovolenku“. Aktuálne experimenty baristov považuje za zaujímavé, len francúzska káva je príliš ostro pražená.

Hoci. Práve ako 16-ročná výmenná študentka u „úplne normálnej stredostavovskej rodiny“ v Paríži sa naučila, „že každé jedlo môže byť slávnosťou. Z jedla, ktoré by sme my zhltli, urobili tri chody. Ako entré: reďkovky s maslom. Ako hlavný chod: jahňacina so zemiakovou kašou. Ako dezert: šalát so syrom Chèvre, teda kozím syrom. Dobre. Predtým som nemala rada syr. Ale otec, hrdý Francúz, trval na tom, aby som ho ochutnala, a odvtedy viem, že syr je pôžitkárskym záverom dobrého jedla. Nezostala som pri tom. Ale skôr z dôvodov postavy.“

Prezidentka je verná. Chodí stále znova do Blauer Gans alebo do Prosecco, ktoré pani Heidi Kronberger prevádzkuje úplne sama, keď vypadne jej kuchár. Jazdí k Brandstätterovcom (ktorí vedú aj Bazar) do Lieferingu alebo ako špeciálnu slávnosť k Obauerovcom do Werfenu: „V lete nádhera, tá malá záhrada medzi vrchom a hostincom.“ A každodenné nočné nasadenie bratov Obauerovcov počas 39 rokov samostatnosti. V lete spánok nikdy pred druhou hodinou. Festivalové predstavenia končia o pol jedenástej a staveniská spomaľujú dopravu. A. Gerd Bacher bol stálym hosťom. Takže nič iné, len solidárne tam, na delikátne striedanie medzi husacou pečeňou v aspiku, zubáčom na treviskom radicchiu, píniovými orieškami & jablčným balzamikovým octom, werfenským jahňacím, smotanovo-chrenovými haluškami. Hurá! Existuje aj studený kompót z bazy, á la Obauer samozrejme, s nákypom z ražného chleba a šťaveľovou zmrzlinou – ale táto lahodná detská spomienka! Štyri chody. A dosť. Viac by prezidentka nechcela zvládnuť. Šesť-, deväť- alebo dvanásťchodové menu kade-tade skracuje. Na také série jej chýba trpezlivosť. „Jedlo zasa až tak dôležité nie je.“ Okrem toho. „Som už veľmi rakúska v chuti. Mám rada jasné jedlá, pri ktorých vidno, aké mäso, aká ryba, aká príloha to je.“

Čo vôbec neje, sú brzlík a mozog. Tie slizké veci. Ustrice ešte ani raz neochutnala. Výnimkou sú slimáky u Winklera pri jazere Wallersee v ich nepredstaviteľne maslovej omáčke, ktorú si človek namáča bielym chlebom. Za to. Je jej chladnička vo vile v Hellbrunne „deprimujúco prázdna“ (čo sa týka jedla). Len jogurt a bobuľové ovocie. A vrecúško polievkovej zeleniny od Allerbergera. Aby sa v prípade potreby pokrájala do tej najjemnejšej kuracej polievky, ktorá mrzne v mraziacom boxe. Zvyšný priestor je vyplnený šampanským, „od Roederera, jasné, to najlepšie na svete“, Veltlínskym zeleným z údolia Kremstal a Coca-Cola Zero. Akonáhle je doma, prezidentka si užíva dinner canceling – a božské ticho. Drobné biele kachle z Mozartových čias, ktoré stáli v obchode Resmann, a rozsiahla knižnica na prízemí, gauč od Bachera a tie najlepšie „Tiger“ karikatúry na prvom poschodí. S výhľadom na voňavo sa vlniace listy obrovskej brezy, na magnólie, ktoré práve kvitnú pod snehom. Pohľad do šťavnatej zelenej diaľky: „Tam píšem svoje prejavy, tam mi všetko napadne.“ K tomu potom pije bylinkový čaj. „Mám rada tie úplne mdlé, dokonca aj harmanček.“

Markt 46, 5450 Werfen
Tel.: 06468/521 20
www.obauer.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!