A-La-Carte

Cisárov kuchynský kódex (2009/3)

Robert Palfrader má slabosť pre mäso, aj keď jeho manželka varí vynikajúce vegetariánske jedlá. Teľacej pečeňovej paštéte pripisuje liečivé účinky, fyzické i duševné. Múčnik však vždy prehráva v súboji s vínom.


Cisárov kuchynský kódex

Text: Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr
Sme opäť cisárom. Už v štvrtej sérii. My určujeme pravidlá. Aj v kulinárskych záležitostiach. Preto sídlime v „Gasthaus Wild“. Pozývame na neskoré raňajky do zelenou zeleňou obrastenej záhradky, síce nemajestátne v košeli a cargo nohaviciach, ale aj tak vyhlasujeme zákony, ktoré by sa dali zapísať ako „Palfraderov kódex“. „Seyffenstein“ Rudi Roubinek, naša usmerňujúca ruka, tu nie je, takže usmerňujeme svojvoľne. Paragraf I by mohol znieť: „České pivo je jediné pravé. Potom nasleduje rakúske. To bavorské považujem za úplne preceňované.“ Podnik „Wild“ čapuje české „Kozel“. To je jeden z dôvodov, prečo má Robert Palfrader druhý domov na viedenskom námestí Radetzkyplatz. S malým Kozlom však disciplinovane čaká až po dvanástej hodine.
V podstate má najradšej „pohár mlieka so slanou tyčinkou“, vyhlasuje tento „zábavný remeselník“ – výraz, ktorý ukradol nemeckému kabaretiérovi, pretože sám seba by bez akéhokoľvek vzdelania nenazval hercom. Navyše, pri audienciách neukazuje len svoju tvár, čo mimochodom miluje. Vyvíja koncepty, píše scenáre, režíruje, debutoval vo Volkstheater ako mäsiar Oskar v Horváthovej hre Poviedky z viedenského lesa a cestuje po krajine s Florianom Scheubom s kabaretným programom Muži na hrubú prácu. „Mám jednoducho obrovské šťastie,“ hovorí muž s gastronomickou minulosťou, uchmatne si tyčinku z košíka a zvoláva paragraf II Palfraderovho kódexu: „Teľacej pečeňovej paštéte (od Radatza) pripisujem liečivé účinky, keď mi je fyzicky alebo duševne zle.“ Čo ho do istej miery spája s Marlene Dietrich. Svedčí o tom „akútny list plný túžby“ nemeckej filmovej divy z roku 1945 jej celoživotnému priateľovi, autorovi Erichovi Mariovi Remarqueovi: „Možno potrebujem chlebíčky s pečeňovou paštétou, útechu zarmútených – a duševné chlebíčky s pečeňovou paštétou.“
Chuť niekdajšieho apoštolského veličenstva Františka Jozefa I. na jablkovú štrúdľu a maškrty z Demelu televízny cisár vôbec nezdieľa: „Dezert vždy prehráva v súboji s vínom,“ stanovuje Palfrader ako paragraf III. Takmer trochu vzdorovito, pretože mu už dlho lezie na nervy, že ho vo vnímaní verejnosti všade a predovšetkým považujú za Róberta Henricha I. Dokonca aj inkognito vo svojom obľúbenom podniku je zasypávaný žiadosťami o autogramy.
Kam to všetko povedie, keď sa zrealizuje cisársky celovečerný film, si ani nevie predstaviť. Preto v decembri definitívne končí s televíznymi audienciami: „Mám teraz 40 rokov. Musí existovať ešte niečo iné. Chcem ešte trochu vyrásť.“ Na jar „smie“ Palfrader hrať postavu Hutschenschleidera v hre Liliom od Ferenca Molnára vo Volkstheater. Radosť z toho je aspoň taká veľká ako jeho rešpekt pred prácou. Slovo „strach“ nemá rád. Je to „veľmi ambiciózny človek“, ktorý sa snaží byť „radšej dobrý ako zlý“.

Pre komplexné posilnenie mu vždy zostáva „Wild“ s teľacím perkeltom, sumcom a pražmou, „ktorú tu vedia pripraviť vynikajúcim spôsobom“, a zemiakovým pyré. „Pastinákové pyré mi vždy prinesú ako extra porciu. Pretože hlavnou atrakciou je personál. Žiadna zmena po celé roky. Ako hostinský zaobchádza so svojimi ľuďmi. Tá rodinná atmosféra. To pochopenie pre deti a psov!“
Pre rodinné šťastie je však hostinec príliš ďaleko od bytu štamgasta v treťom obvode, „ako by som mohol s mojimi krátkymi nohami pohodlne prísť pešo. Inak by som si sem nechal posielať poštu, hovorí moja manželka.“ Marie-Anne – presne povedané: jeho snúbenica už 20 rokov – varí „senzačne taliansku a ázijskú kuchyňu.
K výberu surovín pristupuje pedantne.“ Z cisárskych záležitostí sa ona aj deti, 9 a 2-ročné, o ktorých sa v novinách píše len ako „syn“ a „dcéra“, úplne držia stranou. Pri zariaďovaní kuchyne vo Waldvierteli zase on nemal „nulové“ slovo: „Ale je nádherná – aj keď som si musel zvyknúť na plynový sporák. Bránil som sa tomu a bol som úplne obrátený. Človek musí reagovať spontánnejšie.“ Pretože, paragraf IV: „Mäso pripravujem vždy ja.“
Prednáša: „Doma jeme veľmi málo mäsa, a ak už, tak naozaj výnimočný kúsok. Pri hovädzine Schneeberg-Beef každému padajú sánky. Nejde totiž len o to, ako to zviera žilo, ale aj o to, ako bolo porazené. Okrem toho musí dozrieť, odležať si.“ Palfraderov obľúbený recept „Schneeberg-Beef s horami antipasti“ sa z kabaretnárskej kuchárky Zum Lachen in die Küche hneď dostal na internet. Takže len toľko: pri horách antipasti, ktoré nakrája nadrobno, zmieša s paradajkovým pretlakom a čerstvo nastrúhaným parmezánom, vytvaruje do šťavnatých fašírok a nechá v rúre upiecť do chrumkava, sú pre neho srdiečka artičokov takmer tou najdôležitejšou prísadou. Mäso vyberie z chladničky už ráno, naloží ho do precedeného olivového oleja z antipasti, ale potom ho opeká na masle. Paragraf V: „Vždy na masle!“
Minulé leto si „cisár sledovanosti“ doprial prestávku, 100 kilometrov južne od severného polárneho kruhu, aby navštívil priateľov, ktorí žijú v obci so siedmimi obyvateľmi. Palfrader nadšene rozpráva o hodinových západoch slnka: „A keď sa otočíš, svieti spln. Pri riekach je také ticho, že počuješ šumieť krv.“ Išli na jazero, lovili ostrieže a hodili ich na gril. Jedli soba, teplého a studeného údeného, medveďa, losa a veľa lososa, s takou konzistenciou, že chutí takmer surovo. Ako presne funguje studené údenie, veličenstvo zabudlo (Seyffenstein!!!): „Oheň, zatvoriť dvere, nechať drevo vyhorieť, kým silno dymí. Prosím, radšej si to vygooglite!“ Keď musel Robert raz kvôli televízii porciovať vola, dostal potom od strýka „vyhubované“, že k mäsu pristupuje neodborne.
Vtip funguje v široko rozvetvenom, v Južnom Tirolsku zakorenenom Palfraderovom klane, ktorý medzi sebou hovorí ladinsky. Samostatný jazyk s rôznymi dialektmi. Palfraderovci sa v skutočnosti volali „Peraforada“ – diera v skale. Robert má v rodine lyžiara, Manfreda Moelgga, úspešného vo svetovom pohári, a svätca, Josefa Freinadametza, rehoľníka a misionára v Číne, no gastronómovia sú v presile: jeho starý otec bol hotelier v St. Vigil v Ennebergu, po ladinsky „Al Plan“. Neskôr kúpil hotel „Mariandl“ v Spitz an der Donau, ešte neskôr štvorhviezdičkový penzión „Astra“ na viedenskej Alser Straße. Strýko, ktorý sa tiež volá Robert Palfrader, bol riaditeľom reštaurácie a banketov v hoteli Sacher, pozícia, ktorú vždy definoval vetou: „Som stolička, ktorá čaká na povýšenie na stôl.“
Hostinskí genealógovia by mali veľa práce s rodokmeňom „cisára“: pretože k Palfraderovcom sa samozrejme pridáva materská línia – so starou mamou, ktorá vlastnila hostinec v Kagrane, a matkou, ktorá tam prevádzkuje stánok s párkami, v skutočnosti rýchle občerstvenie so záhradkou. Tam nemajú hotdogy, len viedenské špeciality. Paragraf VI: „Ak raz človek zje mamine Käsekrainer (klobásy plnené syrom), v tej minúte sa zriekne vegetariánstva!“ Že brat a sestra zohrievajú Käsekrainer v Brunn am Gebirge, ani nespomíname. Len to, že Robertov otec bol až do dôchodku prevádzkovým riaditeľom firmy Radatz. Pani Radatzová bola totiž jeho švagriná. Zostalo by ešte vymenovať zopár bratrancov. Napríklad jedného Roberta Palfradera (znovu!), ktorý prevádzkuje pravdepodobne najlepšiu chatu v Dolomitoch v St. Vigil. Hovorme aj o tom druhom bratrancovi, stolárovi. Tým by sa náš Robert P. tiež rád stal: „Milujem prácu s drevom. Už len tá vôňa. Ak by som nemohol manuálne pracovať, zbláznil by som sa. To ma uzemňuje. V lete som vo Waldvierteli po prvýkrát dláždil.“
Otec si pre neho želal štúdium. Robert sa pretĺkal v kňazskom seminári v Kalksburgu – aj keď nie dlho. Utešoval sa na „knedľovej akadémii“ s 30 dievčatami. S rodinným zadaním „dedo má hotel“ v hlave prežil niekoľko učňovských rokov v pohostinstve. Absolvoval životnú školu ako znalec ľudí a psychiater hostí. V hoteli „Mariott“ a v „Exit“, (už neexistujúcom) podniku legendárneho „červeného Heinziho“ v Hernalse: „Zarábal som vražedné peniaze, všetci tam boli. Punxeri, hráči, snobi a milionári, pravičiari, ľavičiari. Po polnoci si na ceste na záchod brodil dvadsať centimetrov vysoko cez všetky tekutiny, ktoré ľudské telo dokáže vylúčiť. Dvakrát za noc prišla polícia. Frajeri hádzali cez pult päťtisíc šilingov za dva poháre sektu a povedali: ,To je v poriadku.‘ Podpivníky sme (diskrétne) zabíjali šváby na bare. Dobre, že som to zažil, to bol totálny Sturm und Drang.“
Potom prišiel načančaný 5-hviezdičkový hotel v Badene, potom vlastná kaviareň. A štúdio zvukovej techniky, s poznaním povolania: „Chcem ísť tam, kde sú kamery.“ Palfrader sa narodil 11. 11. Začiatok fašiangov. Taký človek sa narodil na pódiu, no rodina tomu musela najprv uveriť. Jeho kaviareň „Torberg“ vo viedenskej ulici Strozzigasse ho tam dostala. Osudové stretnutie s Davidom Schalkom. Tomu došli cigarety. Skrátka: vymysleli televíznu šou Zap, „duševne narušený produkt dvoch dospievajúcich uprostred 20-tky“. Šťastie: „Smeli sme sa učiť, ako sa robí televízia, a ešte nám za to platili.“ Palfrader sa rýchlo učil – Sme cisár, uniforma, rády, audienčný ceremoniál, to monarchistické nadchýňa celé Rakúsko. Jeho nos je ale aj dostatočne mocný na to, aby vyňuchal tie najlepšie príležitosti.
Inzerát pre Alexandra Wrabetza: Varenie-jedenie-pitie-šou s Palfraderom by mohla vystreliť sledovanosť ORF do gigantických výšin! Robert sa smeje: „Rudi Roubinek to navrhol už pred dvanástimi rokmi, ale ja sa držím židovskej múdrosti: Ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch.“
Aktuálne ho baví skúšať sa ako „muž na hrubú prácu“ s profesionálom Florianom Scheubom v dvoch nových žánroch. V kabarete a v enológii. Profitovať zo Scheubových „neuveriteľných odborných znalostí“ a aj z toho, že sa špičkoví vinári, ktorí si vážia Florianovu prácu, po predstavení zastavia s fľaštičkou. To prináša nové paragrafy pre Palfraderov kódex: „Červenému vínu odpustím viac ako bielemu. To musí byť naozaj veľmi, veľmi dobré.“ Pije zriedka biele, a ak už, tak nechladené. Pretože: „Chcel by som ho vedieť vychutnať až do posledných nuáns.“
Kde pije Florian Scheuba, tam nie sú ďaleko ani Thomas Maurer a Rupert Henning. Robert ich obdivuje za ich odborné znalosti o víne, ich vycibrené jazýčky, za to, že ich ešte nikdy nevidel opitých a že dokážu jesť ako kombajny.“ Povzdychne si: „Ja som vždy ten tučný, pritom to často vzdávam už po prvom chode.“
Pri jednom hodovaní sa Rupi Henning mierne usmial: „Musíš sa ešte toľko učiť!“ „No dobre, trochu hédonistický prístup veru majú,“ priznáva jednoduchšie školený Palfrader. „Ale aj ja radšej často dobre jem, skôr než si kúpim drahé auto.“

Robert Palfrader má slabosť pre mäso, aj keď jeho manželka varí vynikajúce vegetariánske jedlá. Teľacej pečeňovej paštéte pripisuje liečivé účinky, fyzické i duševné. Múčnik však vždy prehráva v súboji s vínom.

Text: Ro Raftl

Sme opäť cisárom. Už v štvrtej sérii. My určujeme pravidlá. Aj v kulinárskych záležitostiach. Preto sídlime v „Gasthaus Wild“. Pozývame na neskoré raňajky do zelenou zeleňou obrastenej záhradky, síce nemajestátne v košeli a cargo nohaviciach, ale aj tak vyhlasujeme zákony, ktoré by sa dali zapísať ako „Palfraderov kódex“. „Seyffenstein“ Rudi Roubinek, naša usmerňujúca ruka, tu nie je, takže usmerňujeme svojvoľne. Paragraf I by mohol znieť: „České pivo je jediné pravé. Potom nasleduje rakúske. To bavorské považujem za úplne preceňované.“ Podnik „Wild“ čapuje české „Kozel“. To je jeden z dôvodov, prečo má Robert Palfrader druhý domov na viedenskom námestí Radetzkyplatz. S malým Kozlom však disciplinovane čaká až po dvanástej hodine.

V podstate má najradšej „pohár mlieka so slanou tyčinkou“, vyhlasuje tento „zábavný remeselník“ – výraz, ktorý ukradol nemeckému kabaretiérovi, pretože sám seba by bez akéhokoľvek vzdelania nenazval hercom. Navyše, pri audienciách neukazuje len svoju tvár, čo mimochodom miluje. Vyvíja koncepty, píše scenáre, režíruje, debutoval vo Volkstheater ako mäsiar Oskar v Horváthovej hre Poviedky z viedenského lesa a cestuje po krajine s Florianom Scheubom s kabaretným programom Muži na hrubú prácu. „Mám jednoducho obrovské šťastie,“ hovorí muž s gastronomickou minulosťou, uchmatne si tyčinku z košíka a zvoláva paragraf II Palfraderovho kódexu: „Teľacej pečeňovej paštéte (od Radatza) pripisujem liečivé účinky, keď mi je fyzicky alebo duševne zle.“ Čo ho do istej miery spája s Marlene Dietrich. Svedčí o tom „akútny list plný túžby“ nemeckej filmovej divy z roku 1945 jej celoživotnému priateľovi, autorovi Erichovi Mariovi Remarqueovi: „Možno potrebujem chlebíčky s pečeňovou paštétou, útechu zarmútených – a duševné chlebíčky s pečeňovou paštétou.“

Chuť niekdajšieho apoštolského veličenstva Františka Jozefa I. na jablkovú štrúdľu a maškrty z Demelu televízny cisár vôbec nezdieľa: „Dezert vždy prehráva v súboji s vínom,“ stanovuje Palfrader ako paragraf III. Takmer trochu vzdorovito, pretože mu už dlho lezie na nervy, že ho vo vnímaní verejnosti všade a predovšetkým považujú za Róberta Henricha I. Dokonca aj inkognito vo svojom obľúbenom podniku je zasypávaný žiadosťami o autogramy.

Kam to všetko povedie, keď sa zrealizuje cisársky celovečerný film, si ani nevie predstaviť. Preto v decembri definitívne končí s televíznymi audienciami: „Mám teraz 40 rokov. Musí existovať ešte niečo iné. Chcem ešte trochu vyrásť.“ Na jar „smie“ Palfrader hrať postavu Hutschenschleidera v hre Liliom od Ferenca Molnára vo Volkstheater. Radosť z toho je aspoň taká veľká ako jeho rešpekt pred prácou. Slovo „strach“ nemá rád. Je to „veľmi ambiciózny človek“, ktorý sa snaží byť „radšej dobrý ako zlý“.

Pre komplexné posilnenie mu vždy zostáva „Wild“ s teľacím perkeltom, sumcom a pražmou, „ktorú tu vedia pripraviť vynikajúcim spôsobom“, a zemiakovým pyré. „Pastinákové pyré mi vždy prinesú ako extra porciu. Pretože hlavnou atrakciou je personál. Žiadna zmena po celé roky. Ako hostinský zaobchádza so svojimi ľuďmi. Tá rodinná atmosféra. To pochopenie pre deti a psov!“

Pre rodinné šťastie je však hostinec príliš ďaleko od bytu štamgasta v treťom obvode, „ako by som mohol s mojimi krátkymi nohami pohodlne prísť pešo. Inak by som si sem nechal posielať poštu, hovorí moja manželka.“ Marie-Anne – presne povedané: jeho snúbenica už 20 rokov – varí „senzačne taliansku a ázijskú kuchyňu.

K výberu surovín pristupuje pedantne.“ Z cisárskych záležitostí sa ona aj deti, 9 a 2-ročné, o ktorých sa v novinách píše len ako „syn“ a „dcéra“, úplne držia stranou. Pri zariaďovaní kuchyne vo Waldvierteli zase on nemal „nulové“ slovo: „Ale je nádherná – aj keď som si musel zvyknúť na plynový sporák. Bránil som sa tomu a bol som úplne obrátený. Človek musí reagovať spontánnejšie.“ Pretože, paragraf IV: „Mäso pripravujem vždy ja.“

Prednáša: „Doma jeme veľmi málo mäsa, a ak už, tak naozaj výnimočný kúsok. Pri hovädzine Schneeberg-Beef každému padajú sánky. Nejde totiž len o to, ako to zviera žilo, ale aj o to, ako bolo porazené. Okrem toho musí dozrieť, odležať si.“ Palfraderov obľúbený recept „Schneeberg-Beef s horami antipasti“ sa z kabaretnárskej kuchárky Zum Lachen in die Küche hneď dostal na internet. Takže len toľko: pri horách antipasti, ktoré nakrája nadrobno, zmieša s paradajkovým pretlakom a čerstvo nastrúhaným parmezánom, vytvaruje do šťavnatých fašírok a nechá v rúre upiecť do chrumkava, sú pre neho srdiečka artičokov takmer tou najdôležitejšou prísadou. Mäso vyberie z chladničky už ráno, naloží ho do precedeného olivového oleja z antipasti, ale potom ho opeká na masle. Paragraf V: „Vždy na masle!“

Minulé leto si „cisár sledovanosti“ doprial prestávku, 100 kilometrov južne od severného polárneho kruhu, aby navštívil priateľov, ktorí žijú v obci so siedmimi obyvateľmi. Palfrader nadšene rozpráva o hodinových západoch slnka: „A keď sa otočíš, svieti spln. Pri riekach je také ticho, že počuješ šumieť krv.“ Išli na jazero, lovili ostrieže a hodili ich na gril. Jedli soba, teplého a studeného údeného, medveďa, losa a veľa lososa, s takou konzistenciou, že chutí takmer surovo. Ako presne funguje studené údenie, veličenstvo zabudlo (Seyffenstein!!!): „Oheň, zatvoriť dvere, nechať drevo vyhorieť, kým silno dymí. Prosím, radšej si to vygooglite!“ Keď musel Robert raz kvôli televízii porciovať vola, dostal potom od strýka „vyhubované“, že k mäsu pristupuje neodborne.

Vtip funguje v široko rozvetvenom, v Južnom Tirolsku zakorenenom Palfraderovom klane, ktorý medzi sebou hovorí ladinsky. Samostatný jazyk s rôznymi dialektmi. Palfraderovci sa v skutočnosti volali „Peraforada“ – diera v skale. Robert má v rodine lyžiara, Manfreda Moelgga, úspešného vo svetovom pohári, a svätca, Josefa Freinadametza, rehoľníka a misionára v Číne, no gastronómovia sú v presile: jeho starý otec bol hotelier v St. Vigil v Ennebergu, po ladinsky „Al Plan“. Neskôr kúpil hotel „Mariandl“ v Spitz an der Donau, ešte neskôr štvorhviezdičkový penzión „Astra“ na viedenskej Alser Straße. Strýko, ktorý sa tiež volá Robert Palfrader, bol riaditeľom reštaurácie a banketov v hoteli Sacher, pozícia, ktorú vždy definoval vetou: „Som stolička, ktorá čaká na povýšenie na stôl.“

Hostinskí genealógovia by mali veľa práce s rodokmeňom „cisára“: pretože k Palfraderovcom sa samozrejme pridáva materská línia – so starou mamou, ktorá vlastnila hostinec v Kagrane, a matkou, ktorá tam prevádzkuje stánok s párkami, v skutočnosti rýchle občerstvenie so záhradkou. Tam nemajú hotdogy, len viedenské špeciality. Paragraf VI: „Ak raz človek zje mamine Käsekrainer (klobásy plnené syrom), v tej minúte sa zriekne vegetariánstva!“ Že brat a sestra zohrievajú Käsekrainer v Brunn am Gebirge, ani nespomíname. Len to, že Robertov otec bol až do dôchodku prevádzkovým riaditeľom firmy Radatz. Pani Radatzová bola totiž jeho švagriná. Zostalo by ešte vymenovať zopár bratrancov. Napríklad jedného Roberta Palfradera (znovu!), ktorý prevádzkuje pravdepodobne najlepšiu chatu v Dolomitoch v St. Vigil. Hovorme aj o tom druhom bratrancovi, stolárovi. Tým by sa náš Robert P. tiež rád stal: „Milujem prácu s drevom. Už len tá vôňa. Ak by som nemohol manuálne pracovať, zbláznil by som sa. To ma uzemňuje. V lete som vo Waldvierteli po prvýkrát dláždil.“

Otec si pre neho želal štúdium. Robert sa pretĺkal v kňazskom seminári v Kalksburgu – aj keď nie dlho. Utešoval sa na „knedľovej akadémii“ s 30 dievčatami. S rodinným zadaním „dedo má hotel“ v hlave prežil niekoľko učňovských rokov v pohostinstve. Absolvoval životnú školu ako znalec ľudí a psychiater hostí. V hoteli „Mariott“ a v „Exit“, (už neexistujúcom) podniku legendárneho „červeného Heinziho“ v Hernalse: „Zarábal som vražedné peniaze, všetci tam boli. Punxeri, hráči, snobi a milionári, pravičiari, ľavičiari. Po polnoci si na ceste na záchod brodil dvadsať centimetrov vysoko cez všetky tekutiny, ktoré ľudské telo dokáže vylúčiť. Dvakrát za noc prišla polícia. Frajeri hádzali cez pult päťtisíc šilingov za dva poháre sektu a povedali: ,To je v poriadku.‘ Podpivníky sme (diskrétne) zabíjali šváby na bare. Dobre, že som to zažil, to bol totálny Sturm und Drang.“

Potom prišiel načančaný 5-hviezdičkový hotel v Badene, potom vlastná kaviareň. A štúdio zvukovej techniky, s poznaním povolania: „Chcem ísť tam, kde sú kamery.“ Palfrader sa narodil 11. 11. Začiatok fašiangov. Taký človek sa narodil na pódiu, no rodina tomu musela najprv uveriť. Jeho kaviareň „Torberg“ vo viedenskej ulici Strozzigasse ho tam dostala. Osudové stretnutie s Davidom Schalkom. Tomu došli cigarety. Skrátka: vymysleli televíznu šou Zap, „duševne narušený produkt dvoch dospievajúcich uprostred 20-tky“. Šťastie: „Smeli sme sa učiť, ako sa robí televízia, a ešte nám za to platili.“ Palfrader sa rýchlo učil – Sme cisár, uniforma, rády, audienčný ceremoniál, to monarchistické nadchýňa celé Rakúsko. Jeho nos je ale aj dostatočne mocný na to, aby vyňuchal tie najlepšie príležitosti.

Inzerát pre Alexandra Wrabetza: Varenie-jedenie-pitie-šou s Palfraderom by mohla vystreliť sledovanosť ORF do gigantických výšin! Robert sa smeje: „Rudi Roubinek to navrhol už pred dvanástimi rokmi, ale ja sa držím židovskej múdrosti: Ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch.“

Aktuálne ho baví skúšať sa ako „muž na hrubú prácu“ s profesionálom Florianom Scheubom v dvoch nových žánroch. V kabarete a v enológii. Profitovať zo Scheubových „neuveriteľných odborných znalostí“ a aj z toho, že sa špičkoví vinári, ktorí si vážia Florianovu prácu, po predstavení zastavia s fľaštičkou. To prináša nové paragrafy pre Palfraderov kódex: „Červenému vínu odpustím viac ako bielemu. To musí byť naozaj veľmi, veľmi dobré.“ Pije zriedka biele, a ak už, tak nechladené. Pretože: „Chcel by som ho vedieť vychutnať až do posledných nuáns.“

Kde pije Florian Scheuba, tam nie sú ďaleko ani Thomas Maurer a Rupert Henning. Robert ich obdivuje za ich odborné znalosti o víne, ich vycibrené jazýčky, za to, že ich ešte nikdy nevidel opitých a že dokážu jesť ako kombajny.“ Povzdychne si: „Ja som vždy ten tučný, pritom to často vzdávam už po prvom chode.“

Pri jednom hodovaní sa Rupi Henning mierne usmial: „Musíš sa ešte toľko učiť!“ „No dobre, trochu hédonistický prístup veru majú,“ priznáva jednoduchšie školený Palfrader. „Ale aj ja radšej často dobre jem, skôr než si kúpim drahé auto.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!