O kulinárskych kohútích zápasoch, trendoch, do ktorých sa musíte zapojiť (musíte?), a otázke, kto sú v skutočnosti skutoční víťazi všetkých týchto súťaží.
Vraj je hlad najlepší kuchár. Ale ja tomu ani neverím. Pretože: Najlepší kuchár neexistuje. Existujú však všetky možné aj nemožné platformy, ktoré nás chcú presvedčiť o tom, kto alebo čo je to najlepšie. Ak som tri dni hladovala, krupicovú kašu aj tak nebudem považovať za niečo úžasné. Budem vďačná, že som sýta. Ak žijem v krajine, kde nie je isté, či mám vôbec čo jesť, aby som prežila, bude mi celkom jedno, či je zelenina alebo ryžová kaša rafinovane okorenená. Ak je však všetkého nadbytok, dobre sa o tom polemizuje. To presahuje ďaleko za hranice témy kuchyne. Hoci: Proti súťaži ako takej sa nedá nič namietať. Je to v poriadku, ak sa chceme zlepšovať. Aká nuda, keď si niekto myslí, že sa už nemusí nič učiť. Je fajn, keď máme možnosť vychutnávať si nuansy.
Mladí kuchári a kuchárky preto patria do sveta. Je jedno, či pochádzajú z večne existujúceho dedinského hostinca alebo sa na remeslo dali preto, lebo aj priateľ chcel byť kuchárom a človek potrebuje nejaké vzdelanie. Aká je to šanca, byť v kuchyni inde, spoznať iné chute, iné techniky. Môže sa stať, že sa popri tom človek naučí, ako by sa to robiť nemalo. Alebo ako sa brániť, keď sa niečo pokazí. Žiadna škoda pre ďalší život. Mimochodom, ani pre dievčatá, alebo už vôbec nie pre ne.
Nie, nebudem menovať toho gastronóma, ktorý zabránil svojej dcére, aby po skončenom vyučení za kuchárku odišla do Španielska. Pretože po prvé, je to vraj také nebezpečné, práve pre mladú ženu, a po druhé, potrebuje ju v kuchyni, veď majú aj tak ten najlepší hostinec široko-ďaleko. Jeho jedálny lístok sa číta ako ročenka z osemdesiatych rokov. Rezeň a Cordon bleu, k tomu cesnaková krémová polievka a zverinové ragú a, a… chýba už len Toast Hawaii. Ten však nikdy nebol, už aj otec podľa vlastných slov najlepšieho hostinského v okolí sa do ničoho exotického nepustil. Nemusí ani, aj retro má niečo do seba. Či nemá strach z konkurencie? Nie. Ale je to bordel, ako obec podporuje tento nový podnik. A tí z turistického zväzu. Len preto, že sú urazení, že sa nezapojil do týchto novodobých komunitných akcií. Chceli mu poslať poradcu, skoro ako v televízii, kde títo namyslení kuchárski snobi môžu skúseným hostinským rozkazovať, čo majú robiť. Či im hrabe?
Bola doba, kedy by som, posadnutá všetkým tým, čo som sama videla, ochutnala, uvarila, pokúsila sa ho obrátiť na svoju vieru. Medzitým som sa aj v tomto poučila od svojho kuchárskeho majstra Buchingera. Je to zbytočné. A: Ako odborník radiť niečo iným, často stroskotá aj pri oveľa otvorenejších kolegoch. To má určite do činenia aj s (aspoň pociťovanou) konkurenciou a súperením, ale rovnako aj s egom. Čo mi už len on alebo ona môže povedať? Nestál by človek potom so svojimi mnohými rokmi tvrdej práce a skúseností ako učeň? Mnohí márne strážia svoju konzervovanú zeleninu. Iní zasa tie isté nudné fusion kreácie, ktoré sú ako v dedinskej reštaurácii, tak aj v mestskej (ktoré sa potom rady volajú AHA! alebo Hľa! alebo Heino varí!; v každom prípade s výkričníkom). Pred desiatimi rokmi boli v móde body. Márnomyseľnosť kuchárov… určite aj kuchárok, ale tie sú po prvé v menšine, pokiaľ ide o šéfkuchárske pozície, a po druhé ide už aj o isté kohútie správanie. Dá sa to úžasne pozorovať v rôznych kuchárskych šou. Jasné, väčšina je zinscenovaná, aj tie spory, ktoré sa v médiách všade ohrievajú: „V zákulisí The Taste! Hviezdni šéfkuchári sa bijú v zákulisí!“ Preboha! Frank Rosin a Roland Trettl. Jeden mal uraziť druhého a potom bola strkanica, pekne nafilmovaná. Či to pomohlo sledovanosti?
RTL reštauračný tester Steffen Henssler zasa zaujal, keď kolínskej krčme odporučil staviť na ázijský štýl. To dopadlo katastrofálne a štamgasti tiež odišli. „Želali sme si inú pomoc, napríklad v reklame alebo marketingu. Namiesto toho sa zameral na kuchyňu, v ktorej sme aj tak silní,“ citovali prevádzkovateľku po niekoľkých mesiacoch. Krátko nato Henssler postoval: „Vegan my ass“ (čo to má presne znamenať, sa radšej nechcem zamýšľať) a Bild mal opäť tému.
A predsa: Mnohým kuchárom, ktorí sú v televízii, sa to podarilo. To platí aj pre malé Rakúsko. „Čo má on, čo ja nemám?“ Kohútie hry, druhá časť. Možno mal ten dotyčný jednoducho len viac šťastia. Alebo správnych priateľov. Alebo vtip, ktorý je vhodný pre masy. Môže byť však aj to, že variť v televízii nie je vôbec len čisté šťastie. Spomínam si na jedno z mojich vzácnych vystúpení. Špeciálne som si nabrúsila nože. Skôr než sa začalo naživo, prišiel k setu asistent a priniesol mi krajšie. Tak tupé, že sa s nimi dali v najlepšom prípade roztláčať varené zemiaky.
Ale televízia je aj reklama, a či už hostince zanikajú alebo nie, pred novými „konkurentmi“ nie je nikto chránený, a to robí nervóznymi aj kuchárov, ktorí by mali vedieť, že hrajú v inej lige. U môjho kuchárskeho majstra to nie je inak. Len čo v širšom okolí otvoria novú reštauráciu, šalát musí byť nielen chrumkavý, ale aj perfektne naservírovaný, ak chceme obstáť. Kde sú kvety? Steak z Gallowaya musí byť jednoducho lepší. Občas si zamrmlem, že traja bývalí čašníci z veľkokapacitnej gastronómie možno predsa len nie sú konkurenciou pre nás a ani jedáleň s príslušným jedlom. Pritom Buchinger sám rád chodí do všetkých tých nových a iných podnikov. Nielen preto, aby sa pozrel, ale pretože je jednoducho rád na cestách a zvedavý. Nevyžiadané dobré rady od neho nečakajte, ani neskôr prejavenú kritiku. Človek musí vedieť čítať medzi riadkami. „Majú naozaj dobré pivo“ možno predsa len znamená, že by ste tam radšej nemali jesť. A nie vždy, keď je jeho tanier s polievkou veľmi rýchlo prázdny, si želá dupľu. U nás vo Weinvierteli ho na túrach radi sprevádzajú jeho dvaja chlapci, majú štyri nohy a sú užitoční nielen pri hľadaní hľuzoviek. Hovädzí vývar s kyslými krupicovými haluškami zlikvidujú za pár sekúnd. A pečeň majstrovi nakoniec aj tak chutila.
Je to taká vec s kritikou. Môžem ako niekto, kto tiež stále stojí v kuchyni, hovoriť o tom, keď som niekde inde jedla naozaj zle? Alebo je to povýšenecké? Považuje sa to azda za konkurenčnú závisť? Dobré kamarátky treba varovať. Ale ľudia, ktorých nepoznám tak dobre? Vlastne je to podobné ako v mojej domovskej oblasti, literatúre. Nepatrí sa haniť kolegov z brandže. Nemusím nikomu hovoriť, že detektívny román od... X (nie, nikdy sa nedozviete, koho myslím!) považujem za príšerne zlý a jeho knihu za jazykovú katastrofu. Radšej rozprávam, keď sa mi kniha naozaj páči. Je mi totiž jasné, že na svete nie je len pár kníh (konkrétne moje), ale veľa. Našťastie. Pretože aj ja rada čítam. Presne tak, ako rada jem.
Preto mám najradšej gastronomické kritiky a sprievodcov, ktorí rozprávajú o tom pozitívnom. A nie, že „nám sa špargľa zdala trochu príliš surová a pri servírovanej bylinkovej omáčke sme si želali aj zodpovedajúcu farbu“. Hm. Ako odborníčka na iné by som mohla aspoň oponovať, že výraz „želali“ by sa mi zdal primeranejší.
A aj keď je publicita dôležitá a aj súťaže môžu byť šancou: Všetky tieto kuchárske olympiády a majstrovstvá sveta v grilovaní sú už trochu zvláštne. Objektívne nemôžu byť nikdy. Kuchársky výkon sa nedá merať ako zjazd na stotiny sekundy. Hoci, možno to by bolo najférovejšie: Súťaže v rýchlom varení. Burger so všetkým – kto to zvládne pod tri minúty? Alebo pre Haute Cuisine: Tridsaťtri hodín varené kačacie prsia so sečuánskymi arómami a citrusmi. Kto vyhrá po vytrvalostnom výkone vo finále?
Jasné, existujú, výnimoční kuchári a kuchárky. A kto získa aké ocenenie, zaujíma brandžu zvyčajne viac než hostí. Kto vie, že rodák z Mödlingu Sebastian Frank bol na gastronomickom kongrese Madrid Fusión vyhlásený za „Najlepšieho kuchára Európy 2018“? Nájdete ho mimochodom v Berlíne... Jeho podnik Horváth stojí za návštevu. A keď sa ešte volal Exil, zbierala tu Sarah Wiener prvé kuchárske skúsenosti.
Väčší rozruch sa robí okolo zoznamu „The World’s 50 Best Restaurants“. V roku 2016 bola „Najlepšou reštauráciou sveta“ Osteria Francescana v Modene. Minulý rok vyhral švajčiarsky kuchár Daniel Humm so svojou trojhviezdičkovou reštauráciou Eleven Madison Park v New Yorku. Čo bolo obzvlášť oslavované, pretože v USA sa tento rebríček (tiež) obzvlášť počíta a zvyčajne vždy vyhrávajú Európania. Aj tak blahoželám všetkým, ktorí skončili úplne vpredu. Varenie na vysokej úrovni nie je len talent a vôľa a vedomosti a učenie a taktika a marketing, je to v skutočnosti aj niečo ako vrcholový šport.
Napriek tomu sa pýtam, kto v našom bláznivom biznise vlastne vyhráva. Ten, ktorý je najviac vpredu na verejnosti? Ten, kto pozbieral najviac príborov, čiapok, hviezd? Ten, ktorého podnik je roky vopred obsadený? Mnohé z týchto žiarivých osobností bojujú s obrovským tlakom. Nejde len o to, že sa musia stále znova dokazovať. Byť vystavený najtvrdšej konkurencii. Byť vystavený neprajnosti mnohých vševedkov. Ide stále znova aj o finančné prežitie. O závislosti od finančných donorov. Je to jednoducho BIG cooking.
Možno je na tom lepšie ten, kto je uznávaným tajným tipom? Alebo je ešte len na ceste nahor? Je to azda niekto, kto jednoducho robí, čo chce? Alebo by to mohli byť tí, ktorí v časoch, ako sú tieto, nielen prežívajú, ale v gastronómii robia poriadne prachy?
Pravdepodobne aj tu platí, že každý by mal byť šťastný po svojom. Nemusím jesť všade. A celkom určite nám bude všetkým trochu lepšie, ak človek súťaž, mediálne hry a závisť nechá doma, pôjde spoločne na pivo alebo strik a bude sa čudovať, kto chce niečo také subjektívne, ako je chuť, údajne merať celkom objektívne.