A-La-Carte

Krotký ako jahniatko (2016/1)

Ovčí syr z chorvátskeho ostrova Pag je pomerne známy. A, logicky, tamojšie jahňatá tiež. (*Mlčanie jahniat)


Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer

Musí to byť už dávno, čo ma Mario Bernatovic prvýkrát z mnohých pozval na kulinársky výlet do svojej chorvátskej domoviny.

Rovnako toľkokrát som pri našich sporadických stretnutiach v priebehu rokov spontánne a nadšene súhlasil, a s nie ani dvojdesaťročným oneskorením je to teraz skutočne tu.

Keď som sa podľa dohody o pol šiestej ráno dostavil na Mariovu adresu, záhadné zlyhanie budíka na jeho mobile mi dalo príležitosť spoznať spolucestujúcich. Okrem Markusa Zapfela, Mariovho šéfkuchára na jeho súčasnom pôsobisku, elegantnom Kussmaul na Spittelbergu, sa tam objavil aj Ernst Prischl, povolaním mäsiar na dôchodku a bývalý prevádzkovateľ Porcus na burze. A Michael Stefanonvski, ktorý má robiť fotky pre Kussmaul. Atmosféra trochu pripomína začiatok lyžiarskeho kurzu, keď všetci so zmesou akútneho nevyspania a radostného napätia čakajú, kým vodič autobusu konečne otvorí dvere. Pred lyžiarskym autobusom sa však fajčilo rozhodne menej a aj privezené debny s vínom a domácou orechovicou naznačujú, že tento výlet sa bude atmosféricky niesť pod heslom „lyžiarsky kurz bez lyží a učiteľov“. Keď sa napokon, s dlhými končatinami vláčne sa hompáľajúc, k nám pripojil aj sám Mario s nezrozumiteľnými obvineniami voči svojmu telefónu, delilo nás už len čosi vyše šesť hodín jazdy autom od dalmátskeho ostrova Pag, jeho oviec, syrov a jahniat.

Tie sú hlavným dôvodom, prečo sa naša cesta musí uskutočniť vo februári. Vtedy je totiž jahňacia sezóna.

Pag je celkom divoký ostrov. Právom obávaná dalmátska bóra sa opakovane preháňa v ľadových, až 250 km/h rýchlych nárazoch ponad pomerne plochý terén a v niektorých oblastiach zanecháva len nahú kamennú púšť. Ale ani na ovčích pastvinách, rozdelených pôsobivými archaickými kamennými múrmi, nevládne práve bujná vegetácia. Zvieratá stúpajú medzi balvanmi veľkými ako sliepky a živia sa bylinkami, ktoré medzi nimi rastú a ktorých tu rastie až 800 druhov. To, spolu s morskou soľou, ktorú prináša bóra a štedro rozptyľuje po krajine, dodáva mlieku pre známy pažský syr výnimočnú chuť a zároveň – podobne ako pri neporovnateľne známejších „soľných jahňatách“ z Normandie a Bretónska – prirodzeným spôsobom dochucuje mäso zvierat určených na konzumáciu.

Keďže sme zmeškali trajekt, mierime na ostrov z tej obzvlášť vyprahnutej strany cez most z pevniny. Tu cestovateľský sprievodca Mario nariadi krátku prestávku, ktorá všetkým poskytne príležitosť oceniť pravekú kombináciu oblohy, mora a pustatiny. Odvážlivci majú možnosť vykonať potrebu ponad strmý útes, čo je kvôli silno vanúcemu vetru do vnútrozemia nielen zložité samo o sebe, ale musí sa to vykonať aj v neistej polohe. Keďže sme však rýdzo chlapčenský lyžiarsky kurz, táto výzva sa samozrejme prijala.

O niečo neskôr sa stretávame s Ingom Pertramerom, fotografom tohto článku, ktorý pricestoval už večer predtým, a v konvoji mierime do mesta Novalja, kde nás už očakáva Tomislav Vidas, Mariov priateľ.

Tu sa teraz harmonicky spájajú charakteristiky výletu starších chlapcov s charakteristikami dalmátskej pohostinnosti: predtým než sa udeje čokoľvek iné, najprv sa vyfajčí cigareta, vypije pohár slivovice a povinnou jazdou je zasmiať sa na zopár špinavých vtipoch, ktoré Mario simultánne prekladá.

Moja osobná nálada klesá, keď pred domom zastaví kombi so soľou zmatneným lakom typickým pre ostrov a veľký, plešatý, veselý muž začne vykladať jahňatá ležiace na ložnej ploche tak, že ich jednoducho ako košíky s uchom zdvihne za zviazané nohy a o pár metrov ďalej na betónovej ploche ich celkom jemne položí. Jahňatá sú veľmi malé, veľmi mierne a, ako to už býva, veľmi zlaté.

Samozrejme, bol som si plne vedomý toho, že jahňacie kotlety nerastú cez noc v bio vitríne. Všeobecne som zástancom teórie, že kto je mäso, nemal by sa vyhýbať ani nepríjemným aspektom, ako je spracovanie a predovšetkým porážka. A z rozhovorov s Mariom som už vedel, že keďže Pag je ostrov známy svojím syrom a mlieko je počas jahňacej sezóny obzvlášť tučné a výživné, jahňatá sa porážajú veľmi skoro, čo je kulinársky nepochybne lákavé, ale emocionálne, ak ste pri tom osobne, prinajmenšom ambivalentné.

Tieto tu sú – ako sa dozvedám, zatiaľ čo prichádza ďalšie kombi a ďalší veselý muž vykladá ďalšie jahňatá – staré len tri týždne. Jahňa na Pagu sa vôbec považuje za jahňa len do štyridsiateho piateho dňa života, potom je to ovca.

Práve keď sa začínam pýtať, prečo boli jahňatá vyložené práve tu, uprostred obytnej štvrti, začína si ten veselý, plešatý muž brúsiť nôž a mne dochádza, že tá kovová konštrukcia z rúrok zabudovaná do betónu pred týmto a niekoľkými susednými domami nie je určená na sušenie bielizne, ani tam ten klát nebol položený náhodou.

Ak by na Pagu už aj počuli o pravidlách EÚ týkajúcich sa bitúnkov, táto vedomosť rozhodne nemá žiaden vplyv na každodenný život. Je však ťažké skutočne postrádať masovú dopravu, veľké bitúnky, dezinfekčné brány a priemyselné spracovanie.

Zatiaľ čo sa robia prípravy na porážku, samozrejme sa nosí a rozlieva pivo, fajčí sa a žartuje so susedmi, ktorí sa s cigaretou a pivom v ruke schádzajú na balkónoch, aby vrhli znalý pohľad na zvieratá.

Tie zatiaľ ležia znepokojivo pokojne vedľa seba. Nič na ich správaní nenaznačuje, že by im situácia alebo aspoň ich zviazané nohy pripadali zvláštne alebo znepokojujúce.

Slovo „krotký ako jahniatko“ sa človeku dostane do vedomia najneskôr v momente, keď plešatý muž zahasí cigaretu, zdvihne jahňa, položí ho na klát, ľavou rukou zafixuje hlavu a pravou pokojne jednou ranou pretne hrdlo. Zviera neprejavuje strach ani odpor a ani sa netrasie, respektíve až vtedy, keď pri vykrvení nervy spôsobia šklbanie svalstva. Zostávajúce zvieratá na dianie vôbec nereagujú a nechajú sa zabiť rovnako pokojne, bez tušenia a krotko ako to prvé.

Zdá sa, že v Západnej Virgínii, kde Clarice Starlingová, hrdinka z „Mlčania jahniat“, zažíva svoju titulnú detskú traumu, pretože jahňatá, ktoré jej strýko viedol na porážku, srdcervúco bľačali, prebieha proces porážky v podstate úplne inak ako v Dalmácii. Tu jahňatá nemusia byť neskoršími hrdinskými činmi traumaticky umlčané, tu mlčia od prírody.

Tak či tak to však nie je práve príjemné sledovať, ako ich rutinne zabíjajú.

Následne sa pri sťahovaní kože zvierat opäť ukazuje, že cvik robí majstra. Mäsiar si medzitým ako druhý nástroj pripravil nôž, ktorý má na špičke navarenú guľôčku, aby nepoškodil tenkú svalovú blanu nad mäsom. V podstate však pracuje, po tom čo oddelil nohy pri kolenách a otvoril brušnú dutinu, holými rukami, a to tak, že náš mäsiar na dôchodku ho sleduje s podobným zanietením, ako bývalý profesionálny futbalista sólo akciu Messiho.

Tak, ako ten muž vyzlieka zvieratá z kože, to celé nevyzerá o nič zložitejšie než vyzliecť bábiku veľkosti jahňaťa z kombinézy. Že tento dojem samozrejme klame, sa môžem osobne presvedčiť. Hoci okrem jedného alebo dvoch vulgárnych výrazov po chorvátsky nehovorím, veľmi dobre chápem, že sa mäsiar a susedia na balkónoch medzi rituálnymi ťahmi z fliaš piva a cigaretami nahlas a výborne zabávajú na mojich pokusoch, aspoň kým mi nie je, takisto po chorvátsky, ale rovnako zrozumiteľne, odporučené, aby som sa radšej vrátil k činnosti, ktorej rozumiem – napríklad postávať, fajčiť a piť pivo.

Ako ďalší nás čaká Boris Šuljić, ďalší Mariov priateľ, ktorý tu prevádzkuje mimoriadne pekný rekreačný hotel Boškinac spolu s rovnomenným vinárstvom. Samozrejme, dostávame možnosť ochutnať sortiment, čo z mojej strany okamžite vedie k nákupu šiestich fliaš zázračne slaného (bóra bola silná) cuvée zo štyroch autochtonných odrôd, ktorých názvy mi však okamžite vypadli z pamäti.

Hotel má síce v zimnej sezóne zatvorené, ale kuchyňa je už v prevádzke, aby s redukovaným tímom vyskúšali jedlá na nasledujúcu sezónu, a tu teraz môžeme dva dni spracovávať jahňacinu.

Ako prvé, ak nepočítame obligátne otváranie fliaš vína nevyhnutných pre spoločnú prípravu jedál, sú prirodzene na rade vnútornosti, ktoré musíme predtým ešte vybrať, iba pečene boli odstránené už na mieste porážky.

Zatiaľ čo čistím obličky z brušnej dutiny poltucta jahniat, Mario sa púšťa do surovej práce: vyrezávať jazyky z hláv a potom ich kvôli prístupu k mozgu rozseknúť sekerou.

Sous-chef Markus priniesol z Kussmaul poriadne vákuové vrece s pôsobivo hustým želírovaným jahňacím vývarom, a tak je okrem pečene na dalmátsky spôsob (svetlo opečená a dochutená octom), ktorú pripravil Boris, aj hi-end variant klasickej pečene s cibuľou vylepšený vývarom.

Okrem toho domáci pán Boris pripravil Paljevina, tradičné zimné jedlo regiónu: na to sa jahňacie predkolenia oddelené pri sťahovaní kože zbavia kopýt, opália, očistia, dlho dusia a potom v kombinácii so zemiakmi, cibuľou, slaninou, kapustou a klobásou z očistených jahňacích čriev spracujú na guláš. Výsledok je rovnako praveký ako sýty a chutný.

Zatiaľ čo sa srdce a pľúca varia na zajtrajšie pľúcka, vyškvarím prebytočný obličkový tuk a v ňom prudko opečiem krátko premyté, zľahka pomúčené obličky, ktoré sú stále v tukovom obale, aby sa následne krátko dovarili v omáčke z cibule, bieleho vína, horčice a – ak je už tam – jahňacieho vývaru. Sú to tie najlepšie a najkrehkejšie obličky, aké som kedy jedol, nehovoriac o tom, že som si ich sám pripravil.

Medzitým Michael ešte naservíruje poriadnu porciu vynikajúceho jahňacieho mozgu s vajcom (tiež opečeného v obličkovom tuku), a keď sú konečne všetci poriadne sýti, Markus vytiahne z rúry v celku pečené rebrá na jarných zemiakoch spolu s prednými plieckami. Pretože je mäso také jemné a on je profík, okrem soli, veľkého množstva masla a trochy bieleho vína na zemiaky v tom nie sú žiadne ďalšie chute, a hľa: Lepšie to už nejde.

Atmosféra už nepripomína „Mlčanie jahniat“, ale skôr „Veľkú žranicu“. Všetci sú prejedení, malátni a dobre naplnení vínom. Ukazuje sa však, že náš kulinársky lyžiarsky kurz možno nemá dozorujúcich učiteľov, ale určite má sprievodcu: Maria, ktorý teraz nariadi, že treba ísť ešte piť.

Logicky nás ďalšie ráno zastihne v ľahko kajúcej nálade a bez skutočnej chuti raňajkovať.

Tento problém však pôvodní majitelia našich jahniat, manželia Vidasovci starší, vyriešia rovnako pragmaticky ako dalmátsky tým, že nám ešte skôr, než zovrie káva, podajú štedrú porciu domácej pálenky.

Následne už konzumácia dvoch fantastických domácich syrov (jeden trojmesačný, druhý dvanásťmesačný) a „Skuty“ (podobnej ricotte, ktorá vzniká pri varení srvátky už zbavenej syreniny – s olivovým olejom a soľou je to báseň) nepredstavuje žiadnu zvláštnu výzvu.

Krunoslav a Jadranka Vidasovci, manželia 35 rokov, spravujú okolo 150 oviec, ktoré sa dvakrát denne doja ručne, čo stačí na dvetisíc až tritisíc kíl syra ročne. Teraz, v jahňacej sezóne, je to po rannom dojení okolo 150 litrov mlieka, pretože ovce – každá z nich vrhne ročne jedno až dve jahňatá, z ktorých okolo dvadsať percent zostáva nažive ako dojný dobytok – dávajú výrazne viac mlieka. A navyše tučnejšieho. Momentálne má osem až deväť percent, počas roka sa uspokojíme so siedmimi.

Skutočnosť, že výroba syra je enormne náročná a vyžaduje veľa ručnej práce, sa odráža aj v cene: Tridsať eur za kilo priamo z dvora nie je práve lacný špás, čo tiež vysvetľuje, že pažský syr, prepočítaný na domáce ceny lahôdok, sa napriek svojej kvalite v našich zemepisných šírkach takmer nevyskytuje.

Tu sa podáva s pridaním trochy takisto domáceho olivového oleja, ktorý je rovnako báječný a dá sa takisto kúpiť.

Potom, čo sme sa dosýta najedli, zavadzali pri výrobe syra a dokázali odmietnuť ponuku ďalšej pálenky bez toho, aby sme narušili slušnosť, vraciame sa do Boškinacu. Tu treba ešte niečo navariť.

Napríklad pľúcka pripravené predchádzajúci deň (trochu stredomorské, s veľkým množstvom kapár, citrónovej kôry a pikantným nádychom po paradajkách) a ešte dve ďalšie jedlá. Zatiaľ čo sa vákuované stehno v sous-vide kúpeli pomaly blíži k svojmu ideálnemu stavu na ďalšie spracovanie, začínajú sa prípravné práce na jahňacie drobky. Jazyk, bránica, hlava, zvyšné pečene a obličky sa nakrájajú a z pár slezín sa oškrabú blany. Neúmyselne dosiahnem pointu dňa, keď pri prestávke na cigaretu pred domom zrazu vyhrknem otázku, či máme pre toto jedlo nevyhnutný vavrín, pričom si nevšimnem za sebou sa nachádzajúci, dva metre vysoký a pätnásť metrov dlhý vavrínový živý plot. Problém bol teda vyriešený.

Namiesto toho sa však krv, ktorá bola potrebná na zahustenie a ktorá zjavne nebola predchádzajúci deň dobre premiešaná, zrazila a je nepoužiteľná. Celkový výsledok je však nakoniec, určovaný červeným vínom, vavrínom a na zahustenie primiešanou slezinou, výrazne viac než len v poriadku.

Predvarené stehno majster Mario polieva v horúcej panvici veľkým množstvom syčiaceho masla, nakrája ho a prijíma potlesk. Ja sa však dostanem len k ochutnávkovej porcii, pretože popoludnie už pokročilo a mám ešte rande s Vidasovcami a ich ovcami.

Skráťme to: Mlieko by vlastne malo striekať do vedra a nie na zem a vlastné topánky. Ovca, ktorú som dojil, je citeľne uľahčená, keď ukončím svoje snaženie a pán Vidas dokončí prácu. Existencia ako pastier a syrár pre mňa nateraz nie je kariérnou možnosťou. Vraciam sa späť do kuchyne v Boškinaci, pomáham dojesť a upratať a potom spoločne s ostatnými prijímam denný rozkaz sprievodcu: Večer ísť na ryby a k tomu piť. Zajtra, pred cestou domov, ešte obed v reštaurácii na rýchlostnej ceste. Špecialita podniku: Jahňa v celku z dreveného uhlia. „Áno, pane!“, hovorím malátne.

Tina Ujevića 1
53291 Novalja
Tel.: +38 553 66 11 59
www.opg-vidas.hr

Hotel Restoran Vinarija Boškinac
Skopaljska Ulica 220
53291 Novalja – Otok Pag
Tel.: +38 553 66 35 00
www.boskinac.com

Kussmaul
Spittelberggasse 12
1070 Viedeň
Tel.: +43 158 77 62 85
www.kussmaul.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!