Text: Ro Raftl · Fotografie: Peter M. Mayr
Hejsa, hopla, lov na kačky! K filmovej tvári Andreasa Lusta sa odvodenina od slova „lustig“ (veselý) celkom hodí. Má skúšku, my čakáme pri káve v Meierei vo viedenskom Stadtparku. „Aké akcie mu môžeš dopriať?“ rozmýšľa fotograf. Pre patológa Dr. Schnella, ex-partnera Uschi Strauss v policajnom seriáli ORF „Schnell ermittelt“, to nie je žiaden problém. Ľavou zadnou skicuje scenár lovu na kačky, cestou sem videl pár dobre vykŕmených, ako sa kolísajú. Tak si páni požičajú sekáčik a strúhanku z Reitbauerovej kuchyne a vyrážajú. Rozjarení ako malí chlapci. Naozaj škoda, že plán založiť s pár kúskami dreva a trochou liehu rýchly táborák, zakrútiť kačke krk a hneď ju opiecť, zamietli. Príliš veľa zmätku. … aj pre dobre trénovaného bežca, ako bol ten, za ktorého rolu v filme Benjamina Heisenberga „Der Räuber“ (Lupič) získal Rakúsku filmovú cenu. Ale na tom fotení (bohato vyšperkovanom poľovníckymi historkami) sme sa nasmiali tak veľmi, že čašník musel mať veľa trpezlivosti, kým sme si objednali Riesling „Alsegg“ z Mayer am Pfarrplatz. Veríme Lustovi na slovo, že sa so svojimi deťmi „vie dobre zahrať“. A nielen futbal so synom.
To, že pečie aj bábovku, spomenie herec len tak mimochodom. Má 45 rokov. Vedieť variť je u mužov v tomto veku takmer samozrejmosťou. Jeho odpoveď v dotazníku na otázku, o čo by dobrú vílu nikdy nepožiadal: „O kuchynský časovač!“
Klobúk dole. Hoci už nevarí tak často, odkedy žije v Berlíne, má manželku a deti. Spočiatku sa tam zbláznil hľadaním žltej repy a petržlenu, pretože tam predávajú polievkovú zeleninu len s mrkvou, zelerom a pórom. Ale ako chce niekto variť kuraciu polievku, ktorá patrí k Lustovým najdôležitejším pochutinám udržiavajúcim náladu? Gurmán si teda z Viedne importoval kilá žltej repy, petržlenu (a čerstvo nastrúhaný chren v pohároch). Dráma! Kým neprišiel na to, že Berlínčania hovoria paštrnák namiesto petržlenu. A že chren tam síce stojí takmer toľko ako kaviár, ale v núdzi sa dá zohnať v oddeleniach zeleniny luxusných supermarketov.
To, že varí zriedkavo, má iné dôvody. Jeden spočíva „v mojom sklone k celkovému umeleckému dielu: Vždy je to stres pri príprave jedla pre viac ako tri osoby. Aby bolo všetko hotové naraz, treba rutinu. Na to som príliš veľa na cestách.“
Dôvod číslo dva: V centre Berlína sídlia všetky kuchyne tohto sveta. S dobrotami so sebou! Torstraße sa zmenila na gastronomickú míľu. Každý krčmár má pred dverami svoju záhradku a ľudia sedia vedľa hlavnej dopravnej tepny. „Vtipné“, myslí si Lust, „vo Viedni by nikoho nenapadlo sedieť vonku pri Gürteli alebo na Praterstraße.“ Ale v Kuchi majú najlepšie sushi z celého Berlína, v Toca Rouge ázijskú fúziu, v Bandole a jeho odnoži Trois Minutes sur Mer francúzsko-kreolskú kuchyňu a za rohom, priamo pri rieke Spréva, sú doma tie steaky, ktoré sa rozplývajú na jazyku – vlastne by sa dali jesť surové! Grill Royal sa volá ten podnik, ktorý jeden gurmánsky kritik opísal ako „steakhouse, ktorý sa predvádza“. Už architektonicky stojí za videnie: Kusy mäsa, celé časti hovädzieho, visia vo výklade. Rozplýva sa a vyvodzuje z toho dôsledok: „Keďže máme deti a nemôžeme chodiť jesť spolu tak často, proste nosím kuchyne sveta domov.“
Tretí dôvod pre jeho rastúcu abstinenciu od sporáka spočíva v tom, že anestéziologička Tabea Werich, jeho veľká životná partnerka – „1,78 m v pančuchách, s opätkami o pol hlavy vyššia než ja, človek pri nej musí vedieť stáť“ – si varenie „privlastnila“, „a keď to niekto prevezme, ambície toho druhého sú brzdené. Začala s kuchárskou knihou, ale stále všetko vylepšovala a zdokonaľovala a teraz je jej kura na horčicovej omáčke, jej marinovaný losos so sladkými zemiakmi a pálivou čili omáčkou svetová trieda.“ Nežne a zasnene odbieha milovník jedla od varenia k svojej pani doktorke. Pretože ona je ten pokojný pól v jeho živote, „klasická lekárka z pohotovosti, ktorú nič nevyvedie z miery, pokiaľ nejde do tuhého. Ja som totálny hypochonder, ale s drobnými boľačkami na ňu nemôžem prísť.“ Ale: Je aj veselá. „Nikto ma nevie zosmiešniť lepšie ako ona – a veľmi často trafí klinec po hlavičke.“
Filmová hviezda ju spoznala „počas rešerší“ predtým, než v jednej televíznej hre hral anestéziológa. V nemocnici Virchow-Klinikum Neukölln mu Tabea „ukázala cestu“. Primár mu dal plášť a on smel ísť s nimi. Tajne, pričom mu bolo po jednej operácii trochu nevoľno. Lebo: Anestéziológovia si išli na chvíľu zafajčiť a nechali ho osamote s chirurgmi, ktorí už aj tak zvedavo pozerali, či je to nový kolega. V duchu odriekal modlitby, aby ho nikto nepožiadal o pomoc pri pacientke, kým boli skutoční lekári preč. Dobre, pre všetky budúce lekárske filmy odpozoroval, že anestéziológovia a chirurgovia žijú v dvoch rozličných svetoch, tvoria dva tímy, nie jednu jednotku. A Tabea mu pomohla ďalej, kvôli seriálu „Schnell ermittelt“ ho zoznámila so svojimi bývalými profesormi patológie. Považovala za dobré, že herec chce vedieť všetko úplne presne. Aj keď Lust práve na tejto vlastnosti lipne: „Som pedant. Nemôžem nechať nič nedokončené. Snažím sa všetko dotiahnuť do (pre mňa) dokonalej podoby. Až do nespavosti. Tabea hovorí: „Viac sa dnes nedalo. Zajtra je tiež deň. A otočí sa v posteli …“
Hovorí, že pracuje na tom, aby dokázal veci pustiť z hlavy.
Napokon sa láska k lekárke preniesla aj do mien detí: Obe dostali do vienka liečivú bylinku na celý život. Eduard „Ede“, trojapolročný, má druhé meno Kamill, desaťmesačná dcéra „Gigi“ bola pokrstená menom Eugenie Mentha. Evanjelicky pokrstená. Pretože im otec chce dať do vienka „základné hodnoty“ a pripadá mu hrozné, keď alternatívne vychovávané deti pýtajú svoje matky: Čo znamená to plusko na veľkom dome? On bol vychovaný katolícky, z cirkvi vystúpil, napriek tomu verí v silu vesmíru, že sa žiadna energia nestráca. Ľutuje aj ľudí, ktorí nemajú žiadne tradície, žiadne rituály: neslávia Vianoce a na Silvestra netancujú valčík. Nepoznajú starý zvyk pre šťastie s bravčovou hlavou či chvostíkom, uvarenými v zeleninovom vývare a podávanými s chrenom. Rituály dávajú štruktúru.
Okrem toho: Učiteľovi náboženstva na základnej škole vďačí Andreas Lust v podstate za objavenie svojho talentu. Nechal ich hrať biblické príbehy a malý Andi, doma bez otca u starých rodičov, pretože matka chodila do práce, si potleskom získal lásku a uznanie. O chuť na jazyku sa starala stará mama. Z Hausbrunnu na českých hraniciach prišla do Viedne ako slúžka, neskôr pracovala v kuchyni u vinára v Döblingu a v hostinci. „Resi“, spomína vnuk s láskou na chute staromaminej kuchyne: kapustové fliačky, plnená paprika, sviečková, hovädzie rolády. Bolo to sýte a silno solené. Zelenina bola nanajvýš príloha. Obľúbeným jedlom športovo štíhleho herca boli vajíčkové halušky s cviklovým šalátom. Dobré na krv, hovorievalo sa. Od starej mamy sa Andreas naučil variť. Nielen on: Jeho matka, ktorá mala sedemnásť, keď sa narodil, volala starej mame denne: „Erwin príde každú chvíľu domov, čo mám variť?“
Babkine rady však mladé manželstvo udržali v chode len štyri roky. Keď syn otca neskôr znova videl, vedel by od slova do slova citovať historky o kráľovi boogie z Breitensee, ktorý vedel jeho matku očariť pri tanci v Albert-Sever-Saal. Napriek tomu netúžil po kariére tanečníka boogie. Cítil sa povolaný predovšetkým za školského revolucionára. Z Kalksburgu Lust vyletel súčasne s (dnešným kolegom) Georgom Friedrichom; na gymnáziu Diefenbachgasse bol ako predseda triedy zástupcom kolegu Gregora Seberga, teda dvaja hrdinovia proti zvyšku sveta; a na hudobno-pedagogickej škole v Kundmanngasse bola v šestnástich s vtipmi koniec. Keď pri otázkach o Mozartovom Requiem vysvitlo, že ho učiteľ hudby nenechá prejsť, Andreas pred celou triedou vytryskol to, čo chceli všetci vždy povedať, a rozhodne, že ten profesor je idiot. Trochu anarchie necháva vykuknúť aj v reštaurácii Steirereck, keď sa snaží pri ďalších fotografiách s kuchárskou čiapkou spovedať hostí reštaurácie, či
Lust to ako šestnásťročný nevedel, keď mu jeho skautský vedúci Otmar Rychlik, vtedy asistent u Arnulfa Rainera, v Múzeu moderného umenia vysvetľoval nielen obrazy, ale aj život. Povzbudzoval ho, aby sa stal hercom, zobral ho do Serapionstheater na Genetovu hru „Slúžky“, ktorú potu a krvi zbavene hrali traja muži. Citlivý chlapec bol ohromený a dodnes je vďačný, že ho šťastie, náhoda a empatia utvrdili v jeho ambíciách a talente. Že nezostal visieť a nedostal predávkovanie tými hlavnými potravinami scény hrdinov v divokých osemdesiatych rokoch. Mnohí spolužiaci zlyhali, skončili „zlým koncom“, pred ktorým sa jeho matka vždy triasla. Viac než to: Lust patrí k tým 4 zo 14 z hereckého kurzu na salzburskej univerzite Mozarteum, ktorí dokážu z tohto povolania naplno žiť.
Samozrejme, začal v divadle, s kusovými zmluvami, napríklad vo viedenskom Volkstheater, kde spoznal Uschi Strauss, keď hral svoju prvú hlavnú rolu. Neskôr v Kiele sa opäť stretli, zmluva na prvý stály angažmán bola podpísaná. Ale potom prišli dve filmové ponuky, ktoré prijal, keďže ho intendant bez zášti prepustil zo zmluvy. Dobre, občas malé návaly melanchólie. Inak mu divadlo nechýba, hovorí. Film zodpovedá jeho hľadaniu adrenalínu, nielen v pravdivom „lupičskom“ príbehu rakúskeho maratónca „Pumpgun-Ronnieho“ Johanna Kastenbergera. Ako by aj nie, pri takých zaujímavých režiséroch. S Wolfgangom Murnbergerom debutoval Lust vo filme „Ich gelobe“, s Nikolausom Leytnerom („Schwarzfahrer“) a Robertom Dornhelmom („Der Unfisch“) to pokračovalo, Stevena Spielberga mohol okúsiť vo filme „Mníchov“, až ho Hollywood a svet videli ako policajta v oscarovom filme Götza Spielmanna „Revanche“. Jasné, že pedant na presnosť Lust sa na túto rolu týždeň pripravoval na polícii v Gföhle. Jeho vystúpenie vo filmovom spracovaní románu Thomasa Glavinica „Der Kameramörder“ (Kamerový vrah) zosynchronizuje amuse-gueule, pri „sumcovi na rôznych druhoch špenátu s bergamotom a zemiakmi s teľacou hlavou“ sa tešíme na jeho ďalšiu kinopremiéru 11. novembra vo filme Floriana Flickera „Grenzgänger“, voľne podľa Schönherrovej hry „Der Weibsteufel“. Vymenovanie jeho mnohých televíznych filmov však zabúdame pri delikátnej kuchyni Heinza Reitbauera. Ale k marinovaným jahodám na sorbete z medovky servíruje herec namiesto oblátok podklad, na ktorom stoja jeho seriálové postavy: „Kúsok dvojitého života. Človek preberá patronát nad postavou, trávi s ňou týždne, rozvíja ju a seba samého ďalej.“ To považuje za vzrušujúce. Vyskúšal, zažil a vypracoval to v štyridsiatich častiach „Schnell ermittelt“. K štvrtej sérii budú budúci rok pridané dve deväťdesiatminútové epizódy. Potom je koniec.
Berlínsky trend luxusných burgerov „Marquis de Sade“ a „Fucking Cheeseburger“ ho opäť zasiahne: „Za mäso z bio chovu, jahody v šaláte s kvapkou marinády zaplatíš 15 eur.“ No, bio fanatik vraj nie je. Ale okrem toho, že doma má len celozrnný chlieb, z kuchárskych hrncov ORF stúpa biely dym: Lust nastupuje do „Soko Donau“ ako hosťujúci vyšetrovateľ. Nový viedenský čas – ísť tam, kde Lust „už predtým“ bol: vo Volksgarten-Pavillon, v Café Prückel, v Europa. Nostalgia. Pretože v Zollergasse už to tiež nie je také divoké ako v jeho revolučných časoch, určite zamieri do Expeditu. Pokojne tam postávať so svojím priateľom, režisérom Petrom Ily Huemerom, jesť a rozprávať sa. —