Text: Alexander Rabl Foto: Kristof Vrancken
Ani s tým najväčším úsilím si neviem predstaviť, že by sa rozhovor, ktorý vediem s taxikárom počas jazdy zo Sluisu na letisko, mohol odohrať v Rakúsku. „Myslíte si, že je taký veľký rozdiel medzi Oud Sluis a In De Wulf?“ pýta sa ma. Odpovedám: „No, Sergio Hermann varí oveľa zložitejšie a je to dokonalé.“ „Ale je rozdiel medzi tromi a dvoma michelinskými hviezdičkami oprávnený?“ „Oud Sluis je ako celok jedinečný zážitok…“ „A nezaplatiteľný.“ „Je to výrazne drahšie ako In De Wulf. Aj 3-hviezdičkové reštaurácie v Belgicku si vypýtajú poriadne sumy.“ „Človek má často dojem, že tretia hviezdička slúži ako zámienka na citeľné zvyšovanie cien.“ „Možno je to tak. In De Wulf má dve hviezdičky a bol v každom prípade nápadne lacný. Predovšetkým vzhľadom na kvalitu…“ Cesta z centra mestečka Sluis na holandskom pobreží na najbližšie letisko Brusel trvá približne hodinu a pol. Na cestu tam potrebujem niekoľko dní. Na trase je totiž príliš veľa hodnotných adries.
Prvý deň. Pozerám sa z okna Kempinského na panorámu Brugg, pôžitok z ladne rastúcich veží kostolov a katedrál, ktorý nenarušil žiadny architektonický prehrešok. Ešte hodinu a pol do obeda v Hertog Jan, prvej veľkej reštaurácii mojej cesty. Teraz chápem. Dlho som sa pýtal, čo chcú šéfkuchári povedať svojimi krajinkami na tanieroch z nastojato postavených mrkiev a špargle a špicato vyčnievajúcimi srnčími chrbtami. Teraz viem, napodobňujú mestá. Alebo dedinské námestie, miesto stretnutia mužíčkov a ženičiek, ktorí zhora vyzerajú ako trpaslíci. Alebo ako malí šmolkovia zo stoniek póru so svojimi klobúčikmi z reďkoviek a ozdobami z kaviáru. Póroví mužíčkovia, ktorí sa kúpu vo fontáne z citrónového bylinkového krému a šampanskej omáčky. Prvý chod skutočného degustačného menu v zimne bielych priestoroch Hertog Jan po piatich amuse-bouche. Slovo amuse-bouche je mimochodom v novej generácii hostinských úplne „démodé“. Tieto drobnosti na začiatku jedla pokrstili na snacky, jazykovo bližšie k realite hostí, ktorí doma nehovoria po francúzsky.
Reštaurácia Hertog Jan leží na predmestí Brugg: prikrčený, nabielo natretý dom s peknými starými oknami. Puristicky zariadené priestory, málo miesta, vedľa kuchyňa, v ktorej sa pracuje od skorého rána do neskorej noci, bravčové nožičky sa zbavujú posledných chĺpkov a pripravujú sa želé. Plánuje sa sťahovanie, malo by to byť budúci rok, do farmy v bezprostrednej blízkosti záhrad a polí, odkiaľ kuchári z Hertog Jan získavajú väčšinu svojich surovín. Sebavystačnosť je nový trend. Od dodávateľa prichádza len to, čo si človek nedokáže vyrobiť sám. Napríklad dokonale dozreté, takmer krémové avokádo a olivový olej, zatiaľ čo prášok z vlastnoručne vypestovaných paradajok pochádza z minulého leta. Avokádo teda obalené v paradajkovom prášku a pokvapkané olivovým olejom. Stolovníci jedia a dojato prikyvujú. Aróma s ambíciami veľkej omše. Predtým krutón s octovými, na tenko narezanými reďkovkami. Veľké očakávania.
Prednedávnom získal Herzog svoje najvyššie šľachtické uznanie, tri hviezdičky v Michelinoch. Riaditeľ sály pôsobí mierne napäto. Znovu a znovu poškuľuje po dvoch pánoch v oblekoch, usadených v oddelenej časti verandy. Jedia veľké menu. Potom sa s maitre, ktorému patrí polovica Herzoga, odoberú do inej miestnosti. Keď sa po desiatich minútach otvoria dvere do miestnosti a obaja šedovlasí páni mieria k východu, dojem napätia z tváre maitre zmizol.
Naše menu – to veľké, nie sme tu na žarty – je zbavené banality, plné vtipných nápadov, nie však úplne bez slabín v dramaturgii. Za geniálne možno označiť homára, spolu s intenzívnou šťavou a jemnou cibuľou, s pyré z marakuje ako kontrapunktom. Surové mušle svätého Jakuba s kari a údenou hovädzou špikom. Pád v podobe obdĺžnikovej bravčovej nožičky, ktorá sa podáva v ázijsky korenenom cestíčku, s farebnými, krivými vežami (Pisa) z rôznofarebných mrkiev a paradajkového pretlaku. A ešte raz huspenina a vlákna, tentoraz z hovädziny, v tmavej omáčke pod vrstvou čiernej hľuzovky z Périgordu s citrónovou kôrou – signature dish, a právom.
Trojaké čokoládové dezerty v tvare elíps a gulí, cukrár je priateľ geometrie a matematik, ktorý kríži čierne a biele základné množstvá raz s čerešňami a hľuzovkou z Périgordu, potom so slaným karamelom a inokedy s hľuzovkovým olejom. Hľuzovkový olej. Stolovníci dojato krútia hlavou.
Medzi chodmi si doprajem pohľad po lokáli. Sotva nejakí biznis obedníci, no reštaurácia je úplne plná – v utorok na obed. Niekoľko stolov v čisto ženskom obsadení. Pije sa šampanské a víno. Väčšina hostí si objednáva veľké menu, spolu s vínnym sprievodom to vychádza na niečo vyše 300 eur. Poslední hostia na obed odchádzajú okolo pol piatej a na najväčšie prekvapenie to tentoraz nie sú Rakúšania.
Bruggy sú prekrásne mesto, čo je teraz povolené spomenúť len v súvislosti s chválou gastronomického vnútrajška tohto miesta. Na každom rohu priateľský bar alebo brasserie. Jednou z nich je Brasserie Raymond. Tabuľa s dennou ponukou, naplnené košíky s ustricami, hluk, rušný pôžitok. Sú tu baby morské jazyky, veľmi dobré, alebo grilované hovädzie špikové kosti s rozmermi lietadlovej lode, ešte lepšie. Človek to potrebuje medzi kultúrnymi pôžitkami, ktoré mesto ponúka. Žalúdok nemá čo namietať, no podnecuje k tomu, aby to človek raz skúsil pod titulom kultúra so starými majstrami v múzeu namiesto 25 chodov v hviezdnej reštaurácii.
Neasfaltovaná poľná cesta vedie k jednej z najslávnejších reštaurácií Belgicka. Hof Van Cleve je maličký. Starý vidiecky dom, malá záhrada, kríky krušpánu, výhľad na nezastavané polia a lesy. Peter Goossens nechal reštauráciu prednedávnom tretíkrát nanovo upraviť. Veľkorysosť, purizmus, tlmené farby a jednoducho prestreté stoly sugerujú avantgardu. Len dočervena naplnený košík s chlebom a nezmyselne preplnené vozíky s lahodnými sladkosťami naznačujú, že tu máte do činenia s jedným z veľkých mien belgickej špičkovej gastronómie. V menu je všeličo, čo pôsobí novo, a veľa klasiky. Viackrát mi príde do cesty kombinácia jablka a uhorky, v stále iných skupenstvách a na rôznych miestach menu. Sústa pred prvým chodom sú prekvapivo dobré, krikľavo farebné a chuťovo také husté ako nápadité. Čo nasleduje, je pestovaná rutina.
Vynikajúcou z celkom korektne prevedeného 3-hviezdičkového menu, ktorého spomienka však po hodinách vybledne, je predjedlo z rýb z vôd Stredozemného mora, marinovaných za surova, a langustíny (zdá sa, že vysoká gastronómia sa bez nich nezaobíde), skvostný kúsok kambaly s homárskou omáčkou béarnaise (och, dobré staré časy, človek sa cíti priamo prenesený na nakrúcanie French Connection I a II do sedemdesiatych rokov) a spomínané malé maškrty. Celkom veľké kino je naproti tomu someliér, Hercule Poirot vína, s vtipom a vervou. Medzitým, keď je prvá fľaša Montrachet práve prázdna a Meursault ešte nie je perfektne temperovaný, vyčaruje aj zopár vzoriek z Rakúska, napríklad Muškát od Dunaja. Stolovníci potom sedia pred pohármi dojatí vlastnou nevedomosťou a vinár sa na nich usmieva.
Možno ho ale baví aj myšlienka, že my všetci musíme po približne dvadsiatich malých a väčších chodoch za dve hodiny znovu pokračovať. Môj žalúdok skláňa hlavu. Čo mu ale nepomôže, lebo v In De Wulf je stôl rezervovaný na večer – reštaurácia, ktorá sa radí k neúprosnej avantgarde Belgicka.
Vedľa poľnej cesty parkujú malé autá, ktoré nevyzerajú, že by patrili hosťom Hof Van Cleve. Niektoré z nich majú naštartovaný motor. Mierne hučanie. Slúžia ako útočisko mladých kuchárov, ktorí pracujú pre Petra Goossensa. Poobedňajší odpočinok áno, ale izba žiaľ nie.
Človek po návšteve v Hof Van Cleve nie je teraz naozaj prekvapený, že aj cesta do In De Wulf vedie cez hrboľaté vedľajšie cesty. Je noc a osvetlenie okolia nie je práve mestské. In De Wulf leží v nikam, v blízkosti dediny (desať minút autom), v ktorej na druhý deň medzi chátrajúcimi domami objavujem niekoľko úžasne vyšperkovaných delikatesných obchodov. Áno, chuť na dobré jedlo a pitie si Belgičania nechajú vziať zrejme ako poslednú vec. A In De Wulf sa považuje za miesto stretnutia avantgardy a jej fanúšikov. Prikrčený vidiecky dom, obklopený lesmi a poľami. Tu si šéfkuchár pestuje svoju zeleninu, ktorú konzervuje na chladné ročné obdobie, dôslednejší kulinársky sebavystačujúci podnik som ešte sotva zažil. Jediná zeleň na tanieri, žerucha, sa pestuje v pivnici, pór a koreňová zelenina stoja vo veľkých pohároch – nakladané, fermentované. O tom o niečo neskôr.
Aj scestovaný človek vezme ubytovanie vo vedľajšej budove In De Wulf na vedomie s úžasnutým obdivom. Menej scestovaný si povie len: Páni! Izba bez prívlastkov, posteľ, stôl, dve stoličky, drevená vaňa. Malý výklenok na umývanie rúk a čistenie zubov. Ale napokon: Sprchu majú tiež a je tam dokonca elektrické svetlo. Garderóbu si izbový hosť odloží do skrine miznúcej v stene. Periny sú tsunami-obrovské. Úvaha nechať sa namiesto účasti na večeri okamžite zajať v dokonale konfigurovanej posteli trvá prinajmenšom niekoľko sekúnd. Ale nikto z nás tu nie je na oddych. Jedálny lístok sľubuje 24 chodov alebo tak.
Objednávam si (ako jediný slaboch za stolom, reputácia zničená) malé menu a o hodinu neskôr budem s poľutovaním vynechávať dva zaujímavé chody. Kuchyňa zrejme počíta s tým, že hostia si na obed v 3-hviezdičkovej reštaurácii naplnili bruchá. Všetko veľmi štíhle, veľmi malé, veľmi redukované. Páči sa mi to. Tiež sa mi páči, že mladý šéfkuchár (dlho pracoval u Sergia Hermanna) nevynechá takmer žiadnu príležitosť, aby svojich hostí provokoval, udivoval a – aj to – čo najlepšie prekvapil. Prvých šesť chodov je en miniature, snacky, ako sa moderný reštauračný hosť už dávno naučil. Takmer zhorený chlieb s krémom z kozieho syra, takmer do bodu spálenia vyprážané hlavy malých kreviet. Krútenie hlavami pri stole. Musí, môže, dá sa takto jesť?
Na druhej strane otázka: Dá sa stravník nechať tak očariť neuveriteľne láskavou atmosférou a rovnako podmanivou, trochu nemotornou obsluhou vína ako aj rovnako nie perfektne nastaveným, ale práve v tom takým sympatickým servisom, že si nevšimne, že v priebehu menu je predsa niekoľko déjà-vu? Morské slimáky na kameňoch, vyprážané svalové vlákna mäsa, aranžmány tanierov s dekoráciou a jedlým bez jasných hraníc, štylistika, ktorá nie je práve nová. Sťažovanie sa na vysokej úrovni. Zároveň patrí jedlo v In De Wulf k tým najzaujímavejším posledných rokov.
Surové krevety (ktorých takmer zhorené hlavy boli práve podávané) s krikľavo zelenou žeruchou. Aké úžasné. Na rezance krájaná sépia zo Severného mora, cmar, práve vlažne varená kambala s horčicou, cibuľou, zelerom v soľnej kruste, severomorský krab s geniálnou omáčkou starého štýlu a jedlo, ktoré núti k zamysleniu: pomaly opečený, takmer zhorený pór, dobre, ak teraz poviete, že ste to už niekde mali. Ale mali ste k tomu číru omáčku z fermentovanej pórovej šťavy a prepeličie vajíčko? Karamel a popol, horké látky a kyslosť, jemnosť žĺtka. Neskôr chrumkavo-pevný kúsok z bravčového pliecka, údená červená repa, malý kúsok z bravčovej nožičky, krvavničková klobása, jednoducho dobré, jasná reč foriem a aróm. Ako hlavný chod dostávam zemiak „Corne de Gatte“ so šťavou z mušlí. Tri absolútne vynikajúco dobré dezerty z jogurtu a mrkvy, sena a špekuliek a jablka s rozmarínom uzatvárajú menu. Len pre úplnosť treba spomenúť, že kuchári boli samozrejme zapojení do servisu pri stole. Vínny sprievod v In De Wulf je výlučne bio a oranžový. Someliérka Vanessa bojuje s anglickým jazykom, čo jej však môže odpustiť len niekto, kto úplne prehliada, s akým nasadením sa veci venuje. Fantastické kombinácie s vínami, ktoré samy o sebe možno nie sú v každom prípade také, aby človek rozvinul modlitebný koberec, ale perfektne harmonizujú s jedlami, so svojou čistotou, nahotou a surovosťou, v ktorej sa prezentujú.
Malá sála so svojím krbom a prázdnymi drevenými stolmi sa vyprázdňuje pomerne rýchlo. Belgičania nechodia do In De Wulf oslavovať, ale učiť sa a objavovať. Žiaden pôvab, zato ceny pre priemerne zarábajúcich jedákov, ktorí chcú častejšie ako raz za rok mať na tanieri niečo výnimočné. Aký je teraz rozdiel medzi In De Wulf a Oud Sluis, kde to stojí dvojnásobok a je to vypredané pol roka dopredu? Pokúšam sa to vysvetliť svojmu zainteresovanému šoférovi.
Oud Sluis je zvláštne malý, reštaurácia leží takmer nenápadne v rade domov v srdci mestečka Sluis, ktoré je od mora vzdialené len pár kilometrov. Úzka chodba vedie do reštaurácie. Slnko svieti cez lamely žalúzií, z reproduktorov zaznievajú džezové rytmy. Prirodzene, veľká sklenená tabuľa poskytuje pohľad do kuchyne, kde okolo 25 kuchárov na najužšom priestore podáva precízny výkon. Človek si sadá na otočné stoličky, ktoré miestu dodávajú nádych architektúry 2001 od Stanleyho Kubricka. Sergio Hermann nosí tenisky a nylonovú kuchársku bundu. V kalendári dvanástich „most sexiest Chefs of the World“ by mal stále miesto. Potom Hermann povie: „Často sme nervózni. Nevieme, čo budeme variť na obed.“ Prosím? Dobre som počul, domnievam sa, lebo všetko, čo sa tu dostane na taniere, vyzerá ako výsledok mesiacov detailného plánovania. Zriedka som jedol zložitejšie. Sotva som mal na tanieri produkty takejto kvality, pri ktorých realizácii by tím vynaložil toľko úvah. Ani jeden detail neukazuje nedbanlivosť alebo slabosť, ku každému produktu napadne kuchyni prekvapivý zvrat, k tomu príloha a ďalšia príloha k prílohe. Mušľa svätého Jakuba prichádza pod vlneným klobúkom zo strúhanej hľuzovky na perfektne upečenom krutóne. Na druhom tanieri je hľuzovka doplnená hríbovým želé, ktoré bolo odliate do formy mušle. Želé je súčasťou ďalšej štvorice aróm a kompozícií. Sergio chce svojim hosťom rozprávať príbeh, ktorý nikdy nekončí. Napínavejšie sa v súčasnosti pravdepodobne je len na niekoľkých miestach. Kvalita surovín je markantne vysoká. Nikde a nikdy viac nedostanem tresku škvrnitú v takejto kvalite, celkom jemne dusenú s parou a na panvici, posypanú popolom z byliniek, perfektne. Hermann dostáva z mora to najlepšie. Predstavujem si ho, ako skoro ráno vyráža na more a volá: „Myslíš si, že si mi už dala to najlepšie? To nebolo dosť dobré. Chcem ešte lepšie.“ A more sa poriadne snaží, nechce si nechať nič vyčítať. Ako hlavný chod servíruje jeden z najslávnejších kuchárov sveta Poussin, teda kuriatko v tínedžerskom veku. Je to znamenite urobené, ale neprekonáva veci z mora. To zostáva patisserii. Na rozlúčku odovzdáva malý kufrík na cestu domov. „Prosím, otvorte ho až vtedy, keď prídete domov.“ Kufrík obsahuje dve petit fours. Najlepšie petit fours, aké som kedy mal.
Musím to povedať taxikárovi. Myslím si, že má právo to vedieť. Krátko pred uzávierkou nás mimochodom zastihla správa, že Sergio Hermann v decembri svoju reštauráciu zatvorí. Rezervácia stola tam teda bude vyžadovať ešte viac vytrvalosti ako doteraz.
Informácie
Hertog Jan
www.hertog-jan.com
Brasserie Raymond
www.brasserie-raymond.be
Hof van Cleve
www.hofvancleve.com
In de Wulf
www.indewulf.be
Oud Sluis
www.sergioherman.com