Ochranná známka z kuchyne
Text: Anna Burghardt Fotografie: Thomas Apolt, Clemens Kneringer
Čitateľom musel byť dotknutý kuchár predstavený stručne a výstižne, najlepšie prostredníctvom obzvlášť príznačného jedla. Čo bolo jednoduchšie, ako zadať meno do vyhľadávača a potom veselo pokračovať v reťazovej reakcii Googlu: „Britský kuchár Heston Blumenthal, ktorý sa stal známym jedlami ako slimáčia kaša a slaninová zmrzlina...“ A stále dookola tie isté dve jedlá, či už v Süddeutsche Zeitung, v Daily Telegraph alebo v Standarde. Číra lenivosť hľadať viac, vďačné preberanie existujúcich informácií na lacné posúvanie ďalej a na využitie, ktoré má urobiť dojem, podľa hesla „Vieš, to je ten so slaninovou zmrzlinou“? Alebo vedomé naskočenie na existujúce vzorce vedomostí, cielené nadviazanie na už overené fakty z dôvodu prehľadnosti a nezmätenia čitateľov? Má zmysel redukovať vynaliezavého ducha na celkom málo výtvorov a tým prípadne vyostriť jeho profil na verejnosti, alebo by bolo vhodné prezentovať šírku jeho nápadov v úplnosti, aby sa – v prípade Blumenthala – podporila jeho povesť jedného z najlepších kuchárov sveta s väčšou oporou? Inak povedané: Majú sa takzvané signature dishes vnímať ako obmedzenie alebo ako ochranná známka, na ktorú môže byť človek hrdý, pretože ho robí nezameniteľným? A ako to majú domáce kuchárske hviezdy s ochrannými známkami?
Pre Waltera Eselböcka je vec jasná: Nechce sa dať redukovať na jedno jedlo. „Skôr ako sa niečo stane takpovediac klasikou, radšej to nechám tak a idem ďalej.“ Jeho činorodosť a tým živená večná túžba po novom sú pre jeho kuchársku líniu veľmi dôležité. On sám nevie vymenovať jedlo, ktoré by sa s ním spájalo ako v rovnici. „Dobre, kozliatko na variácie máme každý rok na jedálnom lístku, ale signature dish to nie je.“ Eselböck samozrejme veľmi dobre pozná sklamané reakcie hostí, keď niečo určité už nie je na jedálnom lístku. „Stáva sa, že hostia prídu kvôli určitému jedlu, pretože im bolo povedané, že majú u mňa jesť to a to. A keď to potom už nie je, povedia: ,Bože, sme neskoro.‘“ Napriek tomu: U neho nejde o ten jeden recept „To je Eselböck“, nechce byť definovaný cez jediné jedlo. Že je to u kolegov inak, resp. že to verejnosť vníma inak, si je vedomý. „Jörg Wörther napríklad – úplne jasné: zelerové taštičky. Reinhard Gerer: beuschel.“
Tieto stotožnenia by sa mali tešiť určitej podpore: Pre Lisl Wagner-Bacher je signature dish Jörga Wörthera rovnako jednoznačný ako pre Eselböcka: „No, zelerové taštičky predsa.“ Wörther sám zasa spája Gerera tiež ako prvé s beuschelom. Človek by si teraz mohol pokojne predstaviť zábavný diagram „kto-koho-menuje“ s určitým potenciálom intríg a pozrieť sa, ktorý z rakúskych špičkových kuchárov je kolegami najčastejšie stotožňovaný s jediným jedlom. Pritom by však človek riskoval, že zabudne na niekoho, ktorého signature dish je možno stále taký silný ako žiadny iný u nás: Werner Matt, starý majster „Novej rakúskej kuchyne“ a jeho zelerová polievka, servírovaná v zelerovej buľve. Znepokojene sa Matt pýta do telefónu, či to „nebude príliš vážna záležitosť“, skôr než bez hrdosti na otázku po svojom najslávnejšom jedle povie: „Moja zelerová polievka je odpoveď na Viagru. Viete, keď tá vec vtedy prišla, ľudia si ju u mňa v hoteli Plaza vyzdvihli a zobrali so sebou, niektorí ju dokonca zjedli aj s buľvou!“, hovorí, nahlas sa smeje a dodáva: „Keď si myslíš, že to už nejde, daj si Wernera Matta zelerovú polievku!“ So svojou polievkou to má potom ale predsa len trochu presnejšie: „Nepíšte zelerová polievka, to znie tak obyčajne. Píšte Velouté – viete predsa, ako sa píše Velouté, s takou čiarkou nad e – nie, vlastne sa volá ,Velouté zo zeleru Wernera Matta, servírované v zeleri‘.“ Má pravdu, klasiku treba liečiť s náležitou pozornosťou. A (pardon, pre jednoduchosť) Mattova polievka sa v rakúskej kuchárskej scéne nepochybne považuje za takú. Werner Matt so stúpajúcim nadšením vymenúva ochranné známky svojich nástupcov, akoby v wordrape: „Christian Domschitz – homár na segedínsky spôsob. Reinhard Gerer – beuschel. Lisl Wagner-Bacher – kaviárové vajce.“ Pri Jörgovi Wörtherovi však menuje niečo iné ako zelerové taštičky: „Všetko s riečnymi rakmi. Bol som tam na narodeniny, tam bolo rakov hojne.“ Riečne raky? Slabnú teraz zelerové taštičky Jörga Wörthera, ak nie sú unisono označované za jeho signature dish? Nie nevyhnutne: Keď sa odhad ostatných zhoduje s vlastným, robí to ochrannú známku stále silnejšou. A Wörther sám napokon menuje oboje: zelerové taštičky a jedlá s riečnymi rakmi. „Obe sa mi dosť často pripisujú,“ hovorí skromne. Polievka z rakov s paradajkami je napríklad absolútna nutnosť, ktorú od neho hostia vždy vyžadujú. On, na rozdiel od napríklad Eselböcka, nie je nevyhnutne navždy na parníku pokroku. „Ak dnes píšem jedálny lístok, nie je nutné dávať naň len nové kreativity.“ Ak sa niečo osvedčilo, nie je zlé pri tom zostať. Aj stávka na istotu môže byť atraktívna, myslí si a zdôrazňuje: „Ak je perfektne pripravené.“ Wörther tým vnáša do hry problém cover verzií signature dish. Jeho zelerové taštičky by boli veľmi často citované, ale zároveň takpovediac zriedené. „Mnohí kolegovia ich robia po mne, ale nie správne. Chcú taštičky ponúkať, pretože proste niečo znamenajú, ale nedarí sa im dobre tá vláčnosť s tenkým cestom. Potom nerozumiem, prečo ich vôbec robia po mne.“ Zelerové taštičky napísal Jörg Wörther do svojho menu v roku 1990 pri príležitosti zvolenia za kuchára desaťročia. Kritiku kvôli ich jednoduchosti zahatal porotca Christian Millau podľa všetkého jednoduchými slovami: „To sú proste najlepšie zelerové taštičky na svete.“ Jörg Wörther sám síce prikladá svojmu signature dish dôležitosť, ale reči o tom ho už dávno omrzeli. Istá hrdosť, že vytvoril ochrannú známku, je na ňom však badateľná, keď sa ho pýtajú, ktorí kuchári majú dnes jednoznačné signature dishes. „Dnes je to ťažšie, veľa vecí sa stalo tak podobnými, že rukopisy často už nie je možné rozpoznať. Je málo jedál, ktoré dnes možno priradiť niekomu jedna k jednej, zatiaľ čo skôr sa dalo jasne povedať, to je Witzigmann, to je Bocuse, to je Häberlin.“
Vyhraté má človek ako kuchár alebo kuchárka teda najneskôr vtedy, keď sa s menom hneď asociuje určité jedlo, keď sa človek takpovediac zapísal do všeobecnej kulinárskej pamäti. Ako Christian Domschitz, ktorý je tiež hneď dobrým príkladom toho, že signature dish si človek berie so sebou, nech ide kamkoľvek. „Pred štrnástimi rokmi to muselo byť,“ spomína, „keď som svojho homára na segedínsky spôsob prvýkrát ponúkol v ,reštaurácii Bauer‘.“ Predtým ešte v rôznych kuchárskych knihách skúmal, či niečo podobné už náhodou neexistuje, ale kombinácia bola skutočne úplne nová. Aj na jeho ďalšom pôsobisku, v „hoteli Ambassador“, bol samozrejme homár na segedínsky spôsob a aj v „Schwarzes Kameel“ je dnes k dostaniu po celý rok. S obmedzením (ktoré je v podstate skôr vyznamenaním), že Domschitzov signature dish už nemusí byť na jedálnom lístku, aby bol napriek tomu vyžadovaný ako amen v modlitbe. Čo ak by zmenil podnik? „Homár na segedínsky spôsob by určite išiel so mnou. To som proste ja.“
Aj Lisl Wagner-Bacher je šťastná z toho, že vymyslela jedlo, ktoré možno stotožniť s ňou. Jej kaviárové vajce sa nielenže stále znova ohrieva v kuchárskych časopisoch, ale inak ide ruka v ruke s uvedením jej mena. Signature dish Wagner-Bacherovej je príkladom toho, že niektoré jedlá síce majú trvácnosť a vďaka svojej jedinečnosti dlhú platnosť, ale predsa môžu pôsobiť niekedy anachronicky: Napokon v krízových časoch nie je jednoduché vyprážané vajce s prídavkom za 49 eur nevyhnutne stelesnením aktuálnosti. „Napriek tomu ho máme stále na jedálnom lístku, kaviárové vajce je proste to, čo sa so mnou spája, a hostia ho stále vyžadujú.“ Luxusný imidž jej kuchárskej klasiky ju dnes ale už trochu vyrušuje, priznáva. „Ja som inak v podstate kuchárka so zemito zakoreneným prístupom, varím pokiaľ možno bez luxusných produktov. Ale pri kaviárovom vajci to musí byť jednoducho perzský imperiálny kaviár, to nefunguje s kaviárom zo sivoňa, aj keď si ho inak cením akokoľvek.“ Ochranná známka môže byť očividne niekedy aj trochu netypická.