A-La-Carte

Mezzo, kúpaná v mlieku (2012/2)

Hlasový prejav a pôvab rozkvitajú. Sú ešte neporovnateľnejšie od narodenia dcéry Cathérine Eliny Louise. Svoju rovnováhu nachádza Elina Garanca vo svojej záhrade. Čerstvo varila už ako dieťa.


Text od Ro Raftla, fotografie od Petra M. Mayera

Detská výživa? Primadona necháva zahrať jamky, v priebehu sekundy zhadzuje pánske nohavice, metaforicky prirodzene, a skĺzava od konšpiratívneho Sesta z Mozartovej poslednej opery „La Clemenza di Tito“ k zemitosti. Partitúru má Elīna Garanča v hlave, radosť z tvorby je podporená jej šťastím, hlas kvitne všetkými farbami. Ešte teplejší a zvučnejší, ešte nosnejší a pohyblivejší, odkedy je Cathérine Louise na svete. „Jej mezzosoprán nepozná slabiny... každá nota akoby vychádzala bez námahy z ničoho,“ bude po premiére písať kritik.

Kým inscenácia vzniká, nezaškodí trocha si vydýchnuť, v Do&Co na rampe Albertiny, s osvetlenou zeleňou Burggarten v pravom kútiku oka, monumentálnou sivou kameňa Štátnej opery v ľavom. Uprostred La Garanča, a jej vyžarovanie! Obdivovatelia vždy celé hodiny básnili o jej pôvabe. Teraz, keď pôsobí ešte uvoľnenejšie, by sa texty nedali ani domyslieť, keby mohol ctiteľ tri hodiny ležať pri nohách tejto životom hrejivej, bujne blonďavej materskej bytosti. Čo robia bábätká zo žien, zázrak.

Detská výživa nie je žiadna vedľajšia kapitola pre 36-ročnú Lotyšku, ktorá ako „samostatné dieťa“ v Rige varila pre seba a bratov, keď mama musela pracovať. Premýšľavo a múdro rozpráva o všetkých príkazoch na sebaovládanie a disciplínu, ktoré boli vtedy v sovietskom štáte dôležité pre prežitie. Uškrnie sa len trocha do pohára šampanského, keď si spomenie na automaty na nápoje v Lotyšsku: „Za 1 cent sa dala stlačiť sódovka, za 3 centy sódovka s príchuťou alebo sladové pivo bez alkoholu.“ Ach, teraz oslavuje špeciálne príležitosti s Roederer Cristal. V mesiacoch po narodení Cathérine mala speváčka televízny čas, ktorý jej v inteligentných reláciách o varení a stravovaní ukázal hrôzu z fastfoodu, potravinárskych prídavných látok a zvýrazňovačov chuti. Sľúbila si, že si bude dávať pekelný pozor, lebo: „Deti sa rodia s neutrálnou chuťou“.

La Garanča by pokojne mohla moderovať jeden, dva semináre o pomalom jedle (Slowfood), tak horlivo bráni čerstvo uvarené, prírodné, doma vypestované suroviny proti chémii. Cathérine Louise mala 30. mája osem mesiacov a, samozrejme, vyrástla a zaguľatila sa len vďaka materskému mlieku. Keď sa mama vrátila na javisko, pomaly preorientovala malý poklad na raňajkovú kašu, „najprv bez lepku, tie pribúdajú postupne“. Na ovocie a zeleninu, so žĺtkom a trochou kuracieho mäsa, večer na mliečnu kašu. „Prespí celú noc. Ale aj ja robím všetko tak, ako ona potrebuje. Čistá príroda a čerstvo pripravené.“ Žiari a zároveň sa sťažuje na múdre dieťa, ktoré vo Francúzsku, keď „sme bývali v hoteli bez kuchyne a museli sme kupovať detskú stravu od spoločností, jedlo veľmi zle, ba skoro nič nejedlo“.

Samozrejme, svetová hviezda premýšľa nad logistikou na ďalšie roky: Najradšej by dcéru „vždy brala so sebou. Alebo tak dobre, ako sa dá. Uvidíme, ako bude reagovať na lety, autá, zmeny teplôt.“ Elīna Garanča je považovaná za poprednú mezzosopranistku, no doteraz nespievala viac ako 60 večerov ročne. Teraz to chce brať ešte jemnejšie: „Turné z mesta do mesta už nebudú. Už ani nebudem spájať jednu opernú produkciu za druhou, vezmem si medzičasom desať dní voľna pre rodinu. A ak by chcela Cathérine ešte bračeka, boli by sme šťastní.“

Rodina je vraj dôležitejšia ako kariéra, povedala kedysi. „Keď už nebudem mladá alebo stratím hlas, musím ďalej existovať ako človek. A potom je tu rodina.“ Dcéra speváčky a zbormajstra viedla už ako dieťa „dvojaký život“: V zime v Rige, medzi „hercami, politikmi, spevákmi“, známymi svojich rodičov, v lete s najstarším bratom u starých rodičov na dedine medzi kravami, ošípanými, sliepkami. Plevila burinu, dupala seno pri 35 stupňoch pod strechou – „ako odmenu sme smeli ísť plávať“, zbierala brusnice na okrajoch močiarov a trocha sa bála, že sa v močiaroch utopí. Aj búrok, keď spala v sene: „Potom som sa skĺzla cez medzeru ku kravám, aby som sa necítila sama.“ Vedela aj dojiť. Hovorí však, že prácu na poli a v záhrade „nenávidela“ a prisahala: „Už nikdy v živote.“

No lotyšské babie letá sú už dávno v jej spomienkach idealizované, aj spomienky na starú mamu, ktorá zbierala každú dobrú bylinku, každé zrno, každé ovocie do vrecúšok a pohárov: „Žihľavu a smrekové výhonky, javorovú a brezovú šťavu, na ktorú treba navŕtať dieru do kmeňa, aby mohla vytiecť. Na jar stočená, naplnená do fliaš s pár hrozienkami a lístkami, to bol ten najchutnejší letný nápoj. Ach, a ten poľovnícky ošiaľ pri zbieraní húb, ten jasot, keď stála skupina hríbov vedľa seba: V Lotyšsku si môžeš natrhať, koľko vládzeš. Smažili sa na masti alebo oleji. Alebo sa blanšírovali, solili, vkladali do pohárov s ríbezľovými listami, cibuľou a klinčekmi a pasterizovali; detské hríbiky zavarené s octom, soľou a strúčikmi cesnaku.“ Smeje sa: V Lotyšsku sme všetko brali z lesa a záhrady. Čím vynaliezavejší ste boli v lete, tým lepšie ste jedli v zime. Banány som prvýkrát videla koncom osemdesiatych rokov.“ Už sa teší, ako staré recepty a kuchynské triky posunie ďalej dcére: „Inak sa stratia.“ Áno, lebo Elīna Garanča už dávno opäť miluje záhradkárčenie a zisťuje: „Dáva mi to rovnováhu“.

Rozhodná bola už ako 17-ročná: „Škola sa chýlila ku koncu, tínedžerský sen stať sa herečkou „nevyšiel“. Celý večer sa zhovárala s rodičmi o svojej budúcnosti, vedela len, „právo a ekonomiku študovať nemôžem“, išla spať a pri raňajkách vyhlásila: „Budem opernou speváčkou.“ Pretože: „Veci si vybavujem sama so sebou. Nemusím veľa rozprávať.“ Bez manierov sa katapultovala na svetovú špičku. Veľké domy vo Viedni, Paríži, Berlíne, New Yorku, Londýne a Miláne sa trhajú o zvučnosť jej mezzosopránu. No hviezda, ktorá plynule hovorí siedmimi jazykmi, pestuje normalitu.

Pred takmer jedenástimi rokmi sa Elīna Garanča zoznámila s dirigentom Karlom Marcom Chichonom na koncerte v Rige. Odvtedy žijú spolu, po piatich rokoch sa zobrali. Sú navzájom spojení dôvernou dohodou, že nebudú odlúčení dlhšie ako tri týždne. Sladký domáci život si napriek tomu vytvárajú len v letných mesiacoch, keď orchestre, ktoré Chichon vedie ako šéfdirigent, nehrajú koncerty. V Španielsku, kde vlastnia dom neďaleko Malagy. Keďže sa maestro narodil na Gibraltári, nebola to severanská túžba blondínky po juhu. Bolo to skôr ako „návrat domov do oblasti, ktorú poznáte a máte radi a ktorá, veľmi dôležité (!), má blízke letisko“.

V Andalúzii si mama Elīna užívala posledné týždne tehotenstva, prvých šesť mesiacov s Cathérine Louise. Tam varí a záhradníči, odkedy na bujarých banketoch a recepciách, medzi nespočetným množstvom ľudí, ktorých pracovne stále stretáva, prišla na to: „Potrebujem spojenie so zemou. Ticho.“ Zasadila paradajky, papriku, cuketu, uhorky, veľké steblá so sladkou cibuľou, mrkvu, zemiaky a šalát. „Prísady do gazpacho pochádzajú všetky z mojich zeleninových záhonov,“ vysvetľuje diva, hrdá na svoj „zelený palec“. Iba pestovanie kukurice vzdala, „pretože kukurica narástla tak vysoko, že zatienila všetko ostatné a navyše bola katastrofálne napadnutá chrobákmi“. Keď je na cestách, záhradník rastliny polieva a zbiera paradajky. Ale sotva príde domov, ide po raňajkách von, trhá, šklbe, strihá a kope: „Pri tom skoro meditujem.“ Alebo si nasadí iPod a učí sa nové partie, „veľmi ľahko a krásne a príjemne.“

Potom, čo sa vrátila do koncertných sál s piesňami od Straussa, Berga a „veľmi ženským“ cyklom piesní „Frauenliebe und -leben“ od Roberta Schumanna; krátko nato ako komediálne hravý „Gavalier s ružou“ na javisko Viedenskej štátnej opery, plánuje nové úlohy na veľa rokov dopredu. Prezrádza, že čoskoro naštuduje, zaspieva a zahrá „La Favorita“ od Gaetana Donizettiho, Dido v „Trójoch“ od Hectora Berlioza a Saru v Donizettiho „Robertovi Devereux“. Nie vo Viedni, ale tento rok sa do septembra aj tak z veľkej časti koncentrovala na Rakúsko. 11. júla po piaty raz ako stredobod vypredaného open-air koncertu „Elīna Garanča & Friends“ v kláštore Göttweig (a na ďalší deň v Linzi). Kde jej manžel diriguje „Klasiku pod hviezdami“, na ktorú pozvala ruskú sopranistku Elenu Gorshunovu a kórejského tenoristu Ho-yoon Chunga ako „priateľov“ a pri ktorom si tentoraz poslucháči mohli vybrať svoje obľúbené čísla z programov Garanče za posledné štyri roky. Medzi ne primieša pár piesní zo svojho nového CD, ktoré sa od vtedy budú propagovať a na jeseň predstavia. Rituály, v ktorých sa publikum cíti bezpečne. S intendantom Salzburského festivalu Alexandrom Pereirom vedie rozhovory o nadchádzajúcich rokoch, aby „našla to najlepšie pre obe strany“.

Nie je to ľahké, keď sú dovolenky súkromne posvätné. Ale možno sa dajú dovolenka a Salzburské slávnosti skombinovať.“ Áno, tie letá. Vtedy si dokonca aj jej manžel občas stúpne k sporáku a nepripravuje len raňajky, ale aj svoje obľúbené cestoviny, na ktoré orestuje šalotku v olivovom oleji a povarí tuniaka, kukuricu, ovčí syr, zeleninový vývar s trochou bieleho vína. Hovorí, že považuje za „vzrušujúce“ krútiť linguine a špagety. Má ich rada ako ideálne jedlo pred operným predstavením, ale aspoň rovnako rýchlo dokáže vypitvať doradu alebo lososa až po hlavu, naplniť brucho rozmarínom a plátkami limetky, posypať hrubou soľou a zaliať pohárom bieleho vína, a šup do rúry. „Každodenné jedlo!“ ku ktorému často mieša aj omáčku zo sladkej cibule, ktorú trocha orestuje v olivovom oleji dohneda, predtým ako pridá najemno nakrájanú cuketu, a keď sú mäkké, pol pohára mlieka a strúhaný parmezán. Soľ, korenie, štipka čili, claro. Teší sa z tapas v Do&Co: „Skoro ako doma!“, konštatuje však: „Na tapas mi chýba trpezlivosť!“ Nevadí, pokiaľ jamón, queso, pimientos a ďalšie plnia vitríny vo všetkých andalúzskych baroch. Pokiaľ sa pata negra nájde v každej lepšej domácnosti. Aj v tej jej. Pretože: „Môj manžel je jedák mäsa.“ A: „Hoci nejem prísne vegetariánsky, nemohla by som žiť ani deň bez jablka alebo hrušky, ale celé týždne bez mäsa.“

Ostrejšia je tá so zafírovými očami na sladké. Básni o orieškových, krémových, karamelových tortách v Café Mozart, aj o čokoládovej penovej torte v cukrárni Oberlaa. Priznáva, že v tehotenstve bola „závislá na calissonoch (Gueulettes), tomto neuveriteľnom mandľovom pečive“. Recept na mrkvový koláč vysype z rukáva, hoci meraný americky v šálkach (cups) a pohároch.

Raz-dva. Speváčka hovorí, že je „funkčná kuchárka. 40 minút v kuchyni. Nie dlhšie.“ Hoci milo dodáva: „Obdivujem ľudí, ktorí varia a miešajú celé hodiny.“ Dokonca vyrába chlieb bez veľkej časovej náročnosti: Z prírodného kvásku, ktorý má byť zdravší ako sušené droždie, so špaldovou a ražnou múkou, ktorú zaleje horúcou vodou, často aj pivom, a nechá stáť 48 hodín, kým nezačne kvasiť. Potom to zmieša s kváskom a koreninami a upečie okrúhly alebo hranatý. Čím sme opäť pri prírodnom, áno, a diva vážne uvažuje o chove sliepok, aby mala pre Cathérine vždy čerstvé vajíčka a presne vedela, odkiaľ mäso pochádza.

Všetko toto možno dokonca na viedenskej pôde. Lebo manželia Garanča-Chichon sa ešte nerozhodli, na ktorom mieste má ich miláčik chodiť do školy. Teraz má pestúnku, „Španielku, lebo keď sa už okolie stále mení, malé dieťa by malo mať okolo seba aspoň stále tú istú osobu“. Matka hrdo: „Vychováva sa trojjazyčne, po španielsky od pestúnky, po anglicky od ocka, po lotyšsky odo mňa.“ A pokiaľ sa to dá, dieťa by malo mať súkromných učiteľov. Ale čo potom?! „Viedeň je letecky super situovaná. Podniky na Naschmarkte milujeme. Môj manžel má rád aj pečené bravčové.“ Kapustu k tomu by si La Garanča, ako dieťa v Lotyšsku, mohla sama dochutiť a potlačiť.

Hlasový prejav a pôvab rozkvitajú. Sú ešte neporovnateľnejšie od narodenia dcéry Cathérine Eliny Louise. Svoju rovnováhu nachádza Elina Garanca vo svojej záhrade. Čerstvo varila už ako dieťa.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!