Kutschkermarkt vo viedenskom Währingu je, popri Leopoldstädter Karmelitermarkte, niečím ako ideálnym typom najkultivovanejšej, bio-orientovanej meštianskej pôžitkárskosti. Dokonca aj viedenskému šéfovi ÖVP Karlovi Mahrerovi, ktorý nedávno v sprievode kamier navštívil Brunnenmarkt v Ottakringu a namáhavo, lež neúspešne, sa pokúšal nechať ho vyzerať ako Manhattan v klasickom trileri Johna Carpentera Útek z New Yorku, ktorý bol kompletne premenený na dystopické väzenie s maximálnym stupňom stráženia pre ťažkých zločincov, by bolo aj tu, pri vynaložení všetkých autosugestívnych síl, ťažké cítiť sa neisto a ako cudzinec.
Hoci, samozrejme, aj stánky na Kutschkermarkte, rovnako ako na všetkých viedenských trhoch, prevádzkujú prevažne angažovaní malí podnikatelia s rôznym migračným zázemím. To je zrejme dané predovšetkým tým, že ešte pred približne pätnástimi rokmi bolo podnikať tu všetko iné, len nie takzvaná „vydláždená cesta“. Viedenským trhom sa celkovo nedarilo práve ružovo, Kutschkermarkt kontinuálne upadal a v dlho ako nedobytná pevnosť ÖVP pôsobiacom zastupiteľstve obvodu – medzitým je Währing spravovaný zelenými – sa opakovane objavovala myšlienka trh úplne zrušiť a nahradiť ho – uhádli ste! – parkovacími miestami.
Centrálnou hnacou silou pre zmenu k lepšiemu bola zrejme dnes už na dôchodku žijúca Irene Pöhl (príbuzná, ale obchodne neprepojená s Pöhl am Naschmarkt; jej lahôdkový stánok medzitým na najvyššej úrovni ďalej vedú Florian a Ines Mayrovci). Pani Pöhl našla niekoľko spolubojovníkov pre svoj zámer prezentovať trh navonok ako spoločnú značku a nie ako zbierku náhodne pozbieraných stánkov, a tak boli „chodníky pôžitku“ pokrstené – dni, kedy bolo možné za férovú cenu ochutnať celú ponuku. A že sa zákazníci posielali s odporúčaniami k iným stánkom, bola tak či tak česť.
Sobotný farmársky trh sa navyše vyvinul na vyslovený magnet pre publikum, a tak sa z Kutschkermarktu stalo to, čím je dnes: malé, prehľadné Eldorado pre všetkých, ktorí sú v šťastnej situácii, že môžu spojiť svoje ocenenie prvotriedneho tovaru s nadpriemerne vysokým rozpočtom na potraviny. A dokonca sa chystá aj rozšírenie: od jesene má byť bežný trh rozšírený o štyri a farmársky trh dokonca o dvanásť stánkov.
Keď Hüseyin Tanis v roku 2006 otvoril svoj stánok s hydinou a kebabom, tento vývoj sa v žiadnom prípade nedal predvídať. Stánok samotný bol desať rokov staré lepšie provizórium a svoju hlavnú úlohu, ochranu pred vetrom a počasím, plnil len pri veľmi veľkorysom výklade tohto pojmu. „Bolo to úplne inak,“ rozpráva Hüseyin, „stánok sa nedal vykúriť, v zime mi všetko zamrzlo, šalát, jogurtová omáčka, cibuľa, paradajky, všetko. Dva kabáty boli minimum.“ (Medzitým je stánok, aj vďaka bezplatnej pomoci spriateleného architekta, nielen funkčný a vykurovateľný, ale aj celkom pekný. Dokonca sa našlo miesto aj pre dva stoly na konzumáciu na mieste.)
Hüseyinov životopis je, vrátane všetkého, čo je na ňom netypické, celkom typický pre trhového podnikateľa jeho veku a pôvodu. Narodil sa v roku 1982 v strednej Anatólii, v malej dedine. „Môj starý otec mal ešte malú farmu s kravami, ovcami a pšenicou. Syr a jogurt boli vlastnej výroby, chlieb vlastnoručne upečený. Zvieratá mali mená. Ale tento druh života je preč, rovnako ako v Rakúsku.“ Rodičia sa s ním vo veku troch rokov presťahovali do Istanbulu, farmárske sídlo starých rodičov však zostáva letným prázdninovým domovom a formuje jeho nároky na kvalitu potravín dodnes. Po skončení obchodnej akadémie začal študovať ekonómiu, popri tom sa v Turecku zamiloval do Turkyne, avšak do takej z Viedne. „Bakalársky titul som potom dokončil už v Rakúsku, dištančným štúdiom.“
Takto kvalifikovaný nastúpil na svoju prvú prácu: uhádli ste, skladník v Zielpunkt. „Ale nebolo to zlé,“ hovorí. „Tam som sa raz naučil po nemecky.“ Nasledovalo hosťovanie u výrobcu omáčok Spak („Bol som majster majonézy“) a ďalšie, výrazne viac zamerané na vzdelanie, ako marketingový manažér vo veľkoobchode s oceľou. Popri tom vypomáhal v obchode svokrovcov, ktorí na Hannovermarkte prevádzkovali – uhádli ste – stánok s kebabom a hydinou. „Tam som sa už celkom dobre naučil remeslo. A raz som sa začal obzerať po niečom vlastnom. A 18. okres bol vtedy zónou takmer bez kebabu. Ale začalo to v malom, vtedy som každý deň spravil tri alebo štyri kilá kebabu, dnes sú to, podľa ročného obdobia, cez 30.“
Ale odvtedy narástlo nielen množstvo, ale aj ponuka: kým spočiatku boli len kurčatá, vajcia a kebab, neskôr pribudli – „Vždy na dopyt zákazníkov“ – jahňacie a hovädzie, a v rámci toho sa zdá, že Hüseyin, nuž, chytil slinu. Dnes je Tanis Weltmeister Kebap absolútnym hotspotom pre náročných milovníkov mäsa, aspoň pokiaľ nechcete bravčové. (Servisný tip: Mäsiarstvo Fleischerei Bauer na Kutschkermarkte v tomto prípade rado pomôže s mäsom z voľného chovu z vlastnej produkcie.) Okrem jahňacieho a hydiny všetkého druhu je tu aj sezónna zverina, predovšetkým sa však Hüseyin špecializoval na hovädzie, a tam ešte navyše špeciálne na steaky.
Kebabový stánok možno nie je miestom, kde by ste očakávali hneď niekoľko druhov Wagyu, ale tu to tak definitívne je. Okrem toho lemované španielskym Txogitxu, rakúskou starou kravou, mnohonásobne oceneným americkým tovarom („Jack’s Creek“) a klasickou Bistecca alla Fiorentina, voliteľne z hovädzieho Chianina alebo Madame-Biance. Cenotvorba prispieva k tomu, že tu aj ako klimaticky uvedomelý flexitarián môžete občas stratiť kontrolu nad rukou a peňaženkou. Samozrejme, nič z toho nie je lacné, ale predsa rozhodne defenzívne kalkulované. Povedzme to takto: tu sa dá veľmi výhodne minúť veľa peňazí. Ale dá sa aj naozaj výhodne dobre najesť. Doteraz (stav júl 2023) sa na infláciu reagovalo prevažne znižovaním marže: 4,50 eura je viac než férová cena za majstrovsky pripravený kebab-sendvič z prvotriednych ingrediencií. K tomu hneď viac, predtým však ešte malý exkurz o kebabe.
Niet pochýb o tom, že kebab je najúspešnejší kulinársky exportný artikel Turecka a v otázke úspechu hrá medzitým v lige hamburgerov a pizze. No zatiaľ čo sa tu u nás väčšinou považuje a konzumuje ako akýsi teplý rožok s párkom, vo svojej domovine sa teší vysokému a identitu vytvárajúcemu statusu. Vznikol pravdepodobne v 17. storočí v meste Kastamonu pri Čiernom mori, svoju cestu si cez Bursu (kde istá rodina Iskender dala meno jednej variante) razil do celej Osmanskej ríše. Dnes, ako rozpráva Hüseyin Tanis, má každé z 81 tureckých miest vlastnú variantu kebabu, samozrejme, každé tú najlepšiu.
Pozoruhodným spôsobom sa zdá, že kebab ako streetfood v Istanbule zapustil korene až v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Ale keď sa potom od šesťdesiatych rokov cielene prijímali Turci ako pracovné sily pre celú západnú Európu, odbila hodina kebabu v celoplošnom meradle. Je samozrejmé, že Hüseyinov kebab nemá nič spoločné s priemyselne vyrábanými, vzdialene pripomínajúcimi monštruózne mortadelly a hotovo dodávanými mäsovými valcami, ktoré možno celoplošne a príliš často vidieť na kebabových ražňoch.
Používajú sa výlučne bio-kurčatá z voľného chovu (v sobotu je aj jahňací kebab), ktoré majster osobne vykostil a potom – s výrazne vyšším podielom stehien ako pŕs – dva dni marinoval. A to jogurtom, soľou a čiernym korením, trochou nastrúhanej mrkvy, štipkou čerstvej mäty a poriadnou dávkou červenej papriky, aby sa potom včas ráno – a v tomto prípade s mojou, no, podporou – umelecky napichal na otočný ražeň.
Hüseyin kladie dôraz nielen na ingrediencie, ale aj na vonkajšiu formu: „Začíname dole malí, potom napichneš mäso v strede. Ale potom, smerom hore, sa pomaly zväčšujeme. Ako obrátená pyramída. A pritom dávať pozor, aby sa to celé stalo štvorcovým. Odrezať, čo prečnieva, položiť na ražeň a potom znova upevniť väčším kusom.“ Paralelne k tomu začína zamestnanec piecť chlieb, malé placky z kysnutého cesta, ktoré bolo večer predtým vymiesené v stroji na cesto a cez noc dané do chladiarne vykysnúť, vo variantoch so sezamom, čiernou rascou a bez ničoho.
Keď je kebab dostatočne štvorcový a pyramídovitý, aby vyhovel nárokom podniku, upevní sa na gril a ten sa zapne. A keďže gril produkuje poriadnu horúčavu, už o niečo neskôr stúpa napriek skorej hodine veľmi zvodná vôňa; možno by sme mali vôbec častejšie raňajkovať kebab.
Ale pred konzumáciu bohovia postavili kebabový nôž, ktorý mi Hüseyin teraz, po pár ním vykonaných demonštračných rezoch, sklamane neceremoniálne podáva. Dôležité je, ako som pochopil, viesť čepeľ dosť paralelne k reznej ploche, aby sa neodrezávali príliš hrubé kusy, a držať ich pritom v približne 45-stupňovom uhle k horizontále, aby sa dalo rezať rýchlo a efektívne. To by nebol ďalší problém, keby nebol gril tak pekelne horúci, že človek podvedome predsa len drží nôž nejako hlúpo inak a tak produkuje kebabové kusy, ktoré ich ušľachtilému pravouhlému a pyramídovitému pôvodu nie celkom robia česť.
Hüseyin pozýva, tak citlivo ako duchaprítomne, štátom certifikovaného majstra fotografa Inga Pertramera a mňa, aby sme sa predsa len na chvíľu posadili, zatiaľ čo rýchlo dokončí sendviče. „Ako ich chcete mať?“ pýta sa, na čo odpovedáme „Tak, ako to ješ ty.“ To ale znamená, odpovedá, bez jogurtovej omáčky. Jeho jogurtová omáčka je síce bezchybná, domáca, česť, ale on osobne si myslí, že sa chuťovo príliš tlačí do popredia.
Kebab-sendvič á la Hüseyin ide takto: „Nie príliš veľa mäsa, ale ani nešetriť. Pálivé na mäso, cibuľa, paradajka, hotovo. A rovnomerne rozdeliť, aby vzadu nebolo mäso a zvyšok vpredu.“ A tak spoločne jeme nie spektakulárne extravagantný, ale naozaj dobrý kebab-sendvič. „Keď som bol dieťa v Istanbule,“ hovorí Hüseyin, „bol kebab-sendvič niečo veľmi špeciálne, veľmi zriedkavé.“ A ako to má s konzumáciou dnes? Smeje sa. „Dnes? Dnes zjem každý deň jeden kebab. Každý deň.“ —






