Hudba, ktorá ide cez žalúdok
Text: Ro Raftl · Fotografie: Peter M. Mayr
Riaditeľ varí. Francúzske, talianske, alsaské detské jedlá. Rád, pretože niekedy chce Dominique Meyer vidieť výsledok hneď: „Ak plánujete operné cykly, trvá to roky.“ Výsledky z kuchyne môžete rýchlo zdieľať s priateľmi a rodinou.
Môj starý otec nachádzal hríby nosom, privoňal k nim, ružové šampiňóny na lúke, žlté rodinky kuriatok v lesnom machu...“ „Moje staré mamy sa obe volali Anna, narodili sa v tom istom roku, 1904. Jedna bývala na vidieku, druhá v meste. Obe boli svojím spôsobom úžasné. Obom sme my s bratom smeli pomáhať v kuchyni. Anna 1, ktorá ako prvá žena v Alsasku zmaturovala, a preto hovorila iba po francúzsky, bola prekrásna, dobre oblečená, dáma, vstávala veľmi skoro, chodila na rannú omšu a potom piekla tie najchutnejšie sušienky, škoricové hviezdičky, Choux à la crème, to znamená veterníky z odpaľovaného cesta, a biskupský chlebíček, ktorý vydržal celý rok. Anna 2, roľníčka, nám chlapcom dala do vienka pri pomoci v kuchyni vetu: Človek by mal byť nezávislý...“ „Moja manželka rozšírila môj alsaský repertoár o jedlá z juhozápadného Francúzska. Do manželstva priniesla kačacie prsia so zemiakmi a cesnakom alebo cassoulet, fazuľový hrniec s údenou slaninou, kačacími stehnami a sedliackou klobásou. A môj 16-ročný syn Nicolas pečie grissini s rozmarínom, cesnakom, bazalkou a pálivé s olejom, korením, čili. Z cesta tvaruje notové kľúče, ktoré servíruje na večierkoch hudobníkov, ktorých pozná, prichádza potom so zásterou a veľkým košíkom grissini. Pretože som mu povedal: Človek by mal byť nezávislý.“
Viedenský operný riaditeľ Dominique Meyer vydal pred nástupom do úradu v lete 2010 biografiu o tom, čo sa stalo doteraz. Ale ekonóm by mal napísať knihu spomienok na jedlo a varenie, o chuti a vôni svojho detstva v Spechbachu a v Thanne, kde sa 8. augusta 1955 narodil; knihu o výdatnej alsaskej domácej kuchyni, ktorá je vďaka varenému hovädziemu, obalenému teľaciemu rezňu, haluškám a bábovke tak často podobná tej rakúskej, o mnohých jednoduchých jedlách, ktoré dnes už nikto nepozná: zeleninová polievka so slanými palacinkami a zvyškové jedlo „Scheiterhaufen“. O srdečnom živote veľkej rodiny.
Áno, ľudia, miesta, veci žijú, kým si na ne pamätáme. „Jeden strýko mal reštauráciu v Spechbachu, tam som pomáhal: hranolky pre 50 ľudí, majonéza z 2-litrovej fľaše od oleja“. Smeje sa: „Odvtedy mám ťažkosti s porciami: Ak to robíte doma len pre troch, dopadne to zle.“ Monsieur le Directeur sa trochu zahmlí pri pohľade na „hrozný pocit, keď som chcel Nicolasovi ukázať svoju dedinu a už tam neboli ani sliepky behajúce vonku, ani pasúce sa kravy : Krajina je zničená, roľníci pracujú inde a sadia už len kukuricu. Prechádzali sme sa cez steny z kukuričných rastlín.“
Takže Dominique Meyer rozpráva v Sole v Annagasse, obľúbenej pizzerii operných spevákov, domácke príbehy z dávnych čias, ako sú zaznamenané v prastarých kuchárskych knihách písaných úhľadným kurentným písmom. O starom otcovi, „Meyerovi-Georgesovi“, ktorý vlastnil len šesť hektárov pôdy, „ale vedel z toho dobre žiť“. Vnuk vyslovuje slová „mlieko, vajcia, maslo“ významne, <takmer nežne. Jedlo v jeho detstve nebolo ešte asepticky zabalené v plaste, voňalo, vždy inak vo všetkých fázach od čerstvosti po hnilobu, a človek vedel, odkiaľ pochádza: „Mlieko od tej istej kravy chutilo v lete a v zime inak... Slepačie vajcia sme museli hľadať, môj brat a ja, radi, pretože sme museli uhádnuť, kde tie potvory svoje vajcia schovali. Bolo to ako hra. Kačacie vajcia boli ešte krajšie so svojou zelenou, trochu sivohnedo bodkovanou škrupinou.“ Človek bol však nezávislý, s maslovými valčekmi, prírodnými a mierne solenými, s vlastnoručne zomletou múkou, so zemiakmi, ktorým sa v Alsasku hovorilo Hartäpfel, s kapustou a repou a najrozmanitejšími druhmi ovocia, ktoré sa spracovávalo na koláče – a nakladalo do sirupu: „V nedeľu sme smeli ísť do pivnice a vybrať si náš dezert, vyberať medzi čerešňami, slivkami, ringlotami a marhuľami. – Prirodzene tam stáli aj poháre s ovocím v alkohole, ale tie boli pre dospelých!“ vystraší sa Meyer pri otázke po rumových slivkách a pálenkových višniach takmer zo spomienok na malého Dominiqua.
À la recherche du temps perdu... na obrovské nedeľné obedy. Ku ktorým sa v-ž-d-y varilo varené hovädzie s mrkvou, zelerom, koreňmi, pórom – polievka sa jedla s nakrájanými palacinkami, potom zelenina upravená ako šalát, potom varené hovädzie čisté alebo od začiatku ako „Pot-au-feu“ s polievkou a zeleninou. Ako druhý chod bola kačica alebo králik, potom dezert. „Boli sme neustále spolu so starou mamou alebo matkou a museli sme rozhodovať o zložitých otázkach: Dosť soli? Správne okorenené? Tak sme sa hneď naučili variť, so svätým zápalom miešať cesto na bábovku a dávať jadierka jabĺk ako oči do vtáčikov z kysnutého cesta, ktoré nám starý otec vykrajoval. Samozrejme, aj pracovať v záhrade, kde bolo najkrajšie zber úrody, vyťahovať rastliny zo zeme.“
Operný riaditeľ, múzický syn vojenského pridelenca a medzitým preslávený svojím kultivovaným štýlom vedenia, sa usmieva očami, šibalsky, keď myslí na deň muštu, keď sa lisoval cider – „a my sme smeli piť mušt, koľko sme chceli a pravidelne nám bolo zle. A ako sa starí rodičia v deň zabíjačky pravidelne hádali o korenie! Starý otec si želal recepty zo svojej dediny, rozčuľoval sa, pritom si príliš nalial, zaspal – a stará mama rýchlo urobila plnku do klobásy opäť podľa svojho receptu.“ Áno, údenie prebiehalo pravidelne – keďže veľký kuchynský sporák sa kúril drevom.
Bon, napriek tomu alsaský dedinský chlapec, ktorý v Paríži robil politiku v kabinete premiéra, pod legendárnym ministrom kultúry Jackom Langom si vyslúžil svoje ostrohy, nemá nič proti chuťovo jemne zladeným antipasti z podniku Aki Nuredini vo viedenskej Annagasse. Ochutnávka čerstvo dodanej zásielky jeho obľúbeného vína, Marchese-di-Villamarina 2006 z domu Scella & Mosco, oživuje medzi riaditeľskou kanceláriou a návštevou v House of Music, kde Christian Thielemann, ktorý aktuálne dirigoval Wagnerov Ring, diskutuje so šéfom filharmonikov Clemensom Hellsbergom o živote s / v / cez hudbu. „Som šťastný tu vo Viedni, filharmonici, do ktorých zvuku som zamilovaný už 30 rokov, ma adoptovali – a Aki tiež.“ Meyer opisuje bujarú oslavu v Sole po Rheingolde do štvrtej ráno, nadšene rozpráva o poslednej Traviate, v ktorej Natalie Dessay spievala „tak krásne“, a o nadšení publika po prvých dvoch predstaveniach baletu La Sylphide. Vôbec nie je také jednoduché užívať si prítomnosť, „sme vždy zaviazaní budúcnosti, 2014 a 2015 sú pre nás zajtrajškom.“ Porovnáva svoju prácu plánovania s prácou architektov, ktorí tiež rozhodujú len o dlhodobých projektoch.
Jesť a variť sa musí denne. V Sole má pán opery najradšej čierne rizoto so sépiou a cestoviny s hríbmi, ale en famille často navštevuje Café Stein: „Bývame totiž takmer vedľa“. Miluje staroviedenské podniky ako Plachutta pri opere, jasné, ako v ranom detstve s vareným hovädzím socializovaný, okrem toho: „Kaiserschmarren je božský!“ Keďže Dominique Meyer predpokladá, že je „jediný Francúz, ktorý nemá rád šampanské“, tiahne to milovníka „Pape Clément“ k bielemu Bordeaux tradičného domu a prirodzene k viechám. „V Heiligenstadte sa naučil na Welser a Zimmermann oceniť aj bufet. Keď nevarí doma: „Len jednoduché veci s dobrými čerstvými prísadami. Nemusím stáť tri hodiny pri sporáku.“ Občas to robí, aby oslávil dusené hovädzie na červenom víne, obľúbené francúzske národné jedlo, ktoré sa na severe volá Bœuf Bourguignon, na juhu Bœuf en Daube, a s ktorým má každá kuchárka, každý kuchár osobné malé tajomstvo. Podľa Meyera sú tri skutočné tajomstvá jednoduché: „Prvotriedne mäso, prvotriedne víno a zabudnúť v rúre, kým by sa mäso dalo deliť vidličkou.“ K južnému receptu pridáva olivy, k severnému slaninu, šampiňóny a karamelizované malé cibuľky, „obrovská práca, ale stojí za to. Polovica pomaranča na plátky je môj osobný prídavok. Áno, a doma robené rezance“. Čistá hračka, teší sa hobby kuchár: Zmiešať vajcia, múku, soľ a kvapku mlieka a naplniť do stroja. Pri suchom ceste vyjdu rezance dlhé ako špagety, ak je redšie, sú krátke a malé. Po minúte varenia vo vriacej slanej vode ich vloží na panvicu s maslom – a všetko je dobré.“
Niečo mu chýba, čo bolo v Paríži samozrejmosťou: čerstvé ryby, čerstvé mušle svätého Jakuba. Vo Francúzsku sa loví v noci a ráno dodáva na trhy. „Ach, carpaccio z mušlí svätého Jakuba, tenké plátky ako papier, dobrý olivový olej potretý štetcom navrchu, trochu pažítky a korenia, nechať odležať v chladničke, báseň!“ Ale zdvorilo vyrovnáva, aspoň čo sa týka kuriatok. „To dobré vo Viedni: Človek si ich môže sám vyberať a sú lepšie očistené. V Paríži je na nich vždy toľko špiny... Tam má zasa každý obvod svoj týždenný trh. V sobotu som zobral Nicolasa do školy a išiel nakupovať. Vo Viedni sa musím pohybovať ďalej.“ Neznie vzrušene, len konštatuje. Dôsledne a ticho, ako Meyer manažuje štátnu operu.
Jeho brat Guy je intenzivista v parížskej nemocnici, manažuje denne život a smrť: „Ak príde neskoro, môže to stáť život. Pracuje do úmoru – a je pritom extrémne skromný“, hovorí ten starší. „Sme majstri sveta v nafukovaní malých problémov na veľké. Brat mi veľmi pomohol získať od toho odstup.“ O to viac, keďže teraz ako záhradný architekt obrába operný raj, ten najrajskejší na svete, ako si myslia nadšenci. Kde ide o jeho veľkú lásku, hudbu, hlasy, zvuky: „Pracujeme pre radosť, ducha, dušu, na tom, aby naši diváci zažili emócie.“ Pri árii, koncerte, 56-ročný Meyer popúšťa uzdu svojim citom, mutuje na diváka: „Tam môžem svoju zodpovednosť rýchlo zabudnúť, spontánne vstať, jasať, nechať sa zapáliť.“ Ako študenta ho nadšenie hnalo k celonočnému čakaniu na lístky na státie. Jeho „najobľúbenejšou neresťou“ je nakupovanie zvukových nosičov, „pekne guľatá“ rovnováha medzi povolaním a súkromným životom, silný drive, dobré spomienky implementovať do prítomnosti: „Venoval som synovi veľa času, rozprávali sme sa, hrali futbal a ragby, chodili sme na prechádzky, do divadla a do múzeí. Ráno vstávam ako prvý, aby som strávil hodinu s rodinou.“
Veľa práce, ale vždy melódia harmonického detstva v hlave a jej chuť v jedlách na jazyku. Z rasce, ktorú človek v Alsasku potrebuje na kyslú kapustu. Z klinčekov, bez ktorých rizoto na červenom víne nechutí. Zo škorice, ktorú s cukrom sypete na ryžový nákyp a palacinky. V neposlednom rade z pečeného kapra s hranolkami a majonézou: „V roľníckej dedine sa kedysi naozaj jedlo.“