Dve mladé vinárky z Gols vyvolávajú v súčasnosti rozruch svojimi prvými vínami: pod značkou „rennersistas“ produkujú Susanne a Stefanie Renner sériu vzrušujúcich prírodných vín. Odkedy vedú podnik spoločne so svojím otcom, vanie tam celkom svieži vietor.
Text: Christina Fieber · Fotografie: Klaus Vyhnalek
Každý PR agent by od závisti zbledol. Inscenovať produkt oveľa lepšie sa už snáď ani nedá: dve mladé ženy s ľúbozvučným názvom „rennersistas“ prezentujú svoje prvé vína. Jedna blond, druhá tmavovlasá – obe veľmi pekné – obe veľmi bystré. Susanne a Stefanie Renner nastúpili minulý rok do otcovho podniku a poriadne tam rozvírili hladinu.
Tento rok sestry uviedli na trh sériu prírodných vín, ktorú spustili s veľkým citom. S nejakou zatuchnutou rustikálnosťou nemajú nič spoločné – prezentujú sa moderne a urbánne.
Lenže, nie je to žiadna inscenácia. Alebo len tak trošičku. Aj keď tieto dve novicky ovládajú zákony marketingu celkom zjavne malíčku, na ich vystupovaní nepôsobí nič hrané, sú prirodzene uvoľnené: cool outfit, ležérne vypnuté vlasy a obratné vystupovanie. Ich webová stránka je vtipná a texty v letákoch svojské. Dokonca aj výrazný dialekt z Burgenlandu pôsobí šarmantne. Je to uvoľnený prístup k téme vinárstva. Zjavne ich to jednoducho baví a predovšetkým: vedia to.
Ich otec síce vždy produkoval vynikajúce vína, ale nikdy to nechcel príliš vykrikovať do sveta – a tak bolo okolo vinára z Gols trochu ticho. Potom prišli dievčatá a všetko sa zmenilo: na jar uviedli na trh svoju prvú vlastnú sériu vín, ktorá okamžite celkom zaúradovala. Domáca vinárska scéna bola nadšená.
Séria sa prezentuje aj vizuálne úspešne: výrazné logo mimo zámerne redukovaného dizajnu alebo extravagantnej grafiky. Pripomína skôr obal detskej knihy než etikety na vážny alkoholický nápoj: traktor, na ktorom sedia dve veselé dievčatá s vrkočmi. Dve dievčatá, ktoré sa vezú vinohradmi: „rennersistas“.
Názov, ktorý si človek jednoducho musí zapamätať. Ani toto nie je žiadna duchaplná kreácia reklamnej agentúry, ale vlastný výtvor – reminiscencia na ich tínedžerské časy. Vždy totiž, keď sa obe sestry objavili na nejakej párty, miestna dedinská mládež zašepkala: „Die Renna-Menscha san do.“ („Dievčatá Rennerovie sú tu.“) Zdalo sa, že to bol – hoci trochu triezvy – výraz radosti. To ich inšpirovalo ponechať si názov v trochu hiperskej verzii. A tak sa z „Renna-Menscha“ stali „rennersistas“.
Samozrejme, ich vstup do sveta vína vyvolal rozruch, priznáva Susanne Renner. „Dlho sme boli tiché vinárstvo – teraz sme trošičku zosilneli,“ hovorí a žmurkne na otca.
Pritom Helmuth Renner má veľa čo povedať. Stačí ho len postrčiť a potom sa z neho len tak sype: už pred mnohými rokmi prestal používať chémiu vo vinohrade a aj pri spracovaní v pivnici postupoval zdržanlivo. „Nechcel som robiť priemyselný produkt, ale víno,“ hovorí bojovne.
Helmuth Renner je kritický človek, ktorý rád spochybňuje systémy – v tom si vinár a funkcionár hospodárskej komory servítku pred ústa nedáva. Keď sa Renner raz dostane do tempa, nedá sa zastaviť. Sťažuje si na plytvanie zdrojmi všeobecne a ničenie vinohradov agrochemickými koncernami špeciálne, na rastové šialenstvo ľudí a ziskuchtivosť veľkých podnikov. Zle sa to skončí, ak sa čoskoro nevrátime. Napriek rebelským heslám zdôrazňuje, že nie je ľavičiar. To by sa totiž pravdepodobne predsa len bilo s jeho funkciou v hospodárskej komore.
V roku 2012 získal podnik bio-certifikáciu. Vtedy jeho dve dcéry ešte žili vo Viedni. Chceli im dať slobodu, aby sa samy rozhodli o svojej budúcnosti, vysvetľuje Helmuth Renner.
Susanne počas svojho času vo Viedni pracovala ako módna návrhárka pre kultovú značku Schella Kann, zatiaľ čo Stefanie študovala technickú matematiku. Niekedy potom jej to však bolo predsa len príliš triezve a prestúpila na BOKU, kde študovala „Kultúrne inžinierstvo a vodné hospodárstvo“. Vďaka prakticky orientovanému štúdiu sa podľa jej slov vzťah k prírode zväčšil a postupne aj jej záujem o vinárstvo.
Téma sestry nikdy celkom nepustila, veď doma často pomáhali pri zbere alebo podujatiach. Napokon sa aj vo Viedni ocitli v okruhu vinárskych fanatikov. „V tej dobe sme sa mohli degustačne celkom vzdelávať,“ smeje sa Susanne.
Ich otec prevracia očami: „Stále tam vláčili tieto bláznivé veci!“ Ktoré potom musel chtiac-nechtiac aj ochutnať. Tak zle mu to zrejme nechutilo, napokon si potom sám vinifikoval síryprostý a na rmutu kvasený Chardonnay. Zdržanlivé víno s jemnými horkými tónmi – celkom v štýle domu.
V neposlednom rade je vinárstvo aj členom Pannobile, skupiny známych vinárov z Gols, ktorí si v posledných rokoch urobili meno aj avantgardnými vínami. Pre Susanne a Stefanie je to tiež zdroj inšpirácie.
Bolo čoraz jasnejšie, že sa téme vína už nemôžu a ani nechcú vyhnúť. Steffi bola potom tá, ktorá absolvovala stáž u Matassu v juhofrancúzskom Roussillone. Majiteľ, Tom Lubbe, je na scéne prírodných vín považovaný za jedného z úplne najväčších. Formujúci zážitok pre začínajúcu vinárku. Potom sa v Austrálii a Južnej Afrike vyzbrojila enologickými znalosťami.
Niekedy v tomto čase padlo rozhodnutie sestier vrátiť sa do Burgenlandu a robiť si vlastné víno. V roku 2015 nastúpili do podniku. Ich podmienkou pre toto bolo uviesť vlastnú sériu, ktorá by sa obsahovo aj opticky líšila od ostatných produktov podniku.
„Chceli sme sa jednoducho trochu vyblázniť, ísť na hranice,“ hovorí Steffi. „Ale predovšetkým sme chceli urobiť niečo ‚pitné‘!“ dodáva Susanne.
Na jar prezentovali prvú úrodu svojej línie „rennersistas“. Z každej odrody viniča z ich portfólia jedno víno – medzi nimi aj také zaznávané odrody ako Veltlínske zelené alebo Zweigelt. Odborná verejnosť spozornela. Málokedy sa nováčikovský vstup podaril tak suverénne. Okamžite sa rozchýrilo, že sú tu dve mladé Burgenlanďanky, ktoré robia famózne vína. Dokonca aj Steffiin mentor Tom Lubbe im potvrdil: „That’s damn serious stuff!“ Pochvala, na ktorú sú obe nové vinárky, samozrejme, obzvlášť hrdé.
Pri vinifikácii sa z veľkej časti zriekajú pridávania síry, len červené vína dostávajú homeopatické množstvo, aby zostali stabilné. „Síra je pre nás tabu!“ zhodujú sa. Je to vraj jednoducho cudzie teleso vo víne, ktoré ho oberá o jeho chuťovú komplexnosť. Ich predstava smeruje skôr k „Handcraft Wines“.
Tým sú celkom na pulze doby. Ale o trendoch mladé vinárky nechcú ani počuť: „Toto nie je móda, ale životný štýl!“ oponujú. Chcú dokonca ísť o krok ďalej a z organicko-biologického na biodynamické vinohradníctvo prejsť. Teda hardcore varianta. Ocko súhlasí: „Ak má človek trochu rozumu, potom je bio aj tak jednoduchšie než konvenčné vinohradníctvo.“ Je presvedčený, že treba len trochu dopredu premýšľať a sledovať procesy prírody. „Pred sto rokmi existovalo len ‚bio‘, a to to predsa zvládli tiež!“
Niektoré metódy sú však aj preňho novinkou – ako napríklad skorý zber. Už koncom augusta mu dcéry každé ráno ležali v ušiach: „Ocko, musíme konečne zbierať!“ Ako tak často, podvolil sa, ale v duchu si pomyslel: „To bude všetko chutiť zelene a nezrelo!“ Teraz však musí priznať: „Tie veci sú naozaj zatracene dobré!“ Je hrdý na svoje dievčatá a nechá sa nimi občas aj omotať okolo prsta.
Skutočne je pozoruhodné, ako presne a jemne vyvážene sa prezentuje celá séria „sistas“: akoby z jedného kusu uliata, zdanlivo bez akejkoľvek námahy. Málo alkoholu – veľa substancie a šťavy. Proste „pitné“ vína. Biele sa kvasia na rmutu, majú dravosť a ducha. Červené pôsobia jemne a hlbokým spôsobom bezstarostne. Sú to vína, ktoré lietajú. Absolútna nutnosť pre sestry, pretože ťažké kalibre sú im odporné. „U bežného konzumenta je to proste tak zapamätané: červené víno musí byť ťažké, husté a okrúhle,“ verí Susanne.
Sú presvedčené, že vďaka skorému zberu vznikajú vzrušujúcejšie vína, predovšetkým v takých teplých oblastiach ako je Burgenland. Chuť je vraj výrazná už predtým, než sa tvorí cukor. Vína majú štruktúru, ale zostávajú filigránske a ľahké.
Uvoľnená ľahkosť, ktorá zodpovedá aj povahe sestier: žiadne zaťaté zásady, žiadne spiatočnícke ideológie. Dogmatici ich nudia.
Tým reprezentujú novú generáciu vinárov, ktorí konajú uvoľnene a pravdepodobne oslovujú aj mladšiu generáciu konzumentov vína. Človek stále nediskutuje o tom, čo smie konzumovať alebo nie, ale pije to, čo chutí. Víno vďaka tomu dostalo iný význam, značky a perverzne drahé vína by už nikoho nezaujímali. Preťažené správanie je passé.
Otcovi sa to páči. Séria dievčat zapadá do ideológie domu. Aj jeho vlastné vína nikdy neboli extravagantné. Potreba produkovať čoraz spektakulárnejšie „berzerkeri“ mu bola vždy podozrivá.
V súčasnosti prevádzkujú podnik traja – alebo vlastne piati, pretože aj mama Renner je plne zapojená do podniku – najradšej pracuje vo vinohrade – a potom je tu aj brat, ktorý je vášnivý „vodič vysokozdvižného vozíka“. Čoskoro sestry vinárstvo prevezmú. Ocko ide do dôchodku.
Pôda je dobre pripravená pre obe nové vinárky – na hotové hniezdo sa však nechcú posadiť. To by im bolo asi aj príliš tesné. Cenia si slobodu, ktorú im otec nechal. Natoľko, že mu venovali svoje šumivé víno Pet-Nat: „In a Hell Mood“ – pre Helmuta.