Ťaženie Londýnom, podnietené doktorom Hendersonom a s ním.
Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost
Moja cesta do Londýna má predhistóriu: cesta do Londýna. Pri tej predhistorickej ceste išlo o to, byť presne ráno o desiatej v reštaurácii St. John, aby som tam spolu s mojím vydavateľom stretol šéfa a zakladateľa St. John, Fergusa Hendersona. Vydavateľ si totiž zaumienil, že knihu, ktorá je možno ešte o kúsok slávnejšia než Fergus, konkrétne jeho kuchársku knihu „Nose to Tail Eating“, vydá v nemčine – a ja by som sa mal, ako dekretoval vydavateľ, ujať redakcie.
Predhistória mala zase svoju predhistóriu. Nebol som len – ako čitatelia tohto magazínu určite neprehliadli – častým hosťom v St. John, ale už som raz strávil pár mimozemských dní s Fergusom Hendersonom, a to vtedy, keď som ho pozval na sympózium v rámci Bregenzerwälder Genusstage, ktoré som organizoval spolu s Rolandom Velichom a Petrom Reinthalerom. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Fergus predniesol pôsobivú reč v obecnej sále v Hittisau a za vydarenú reč sa odmenil rovnako pôsobivým spôsobom – nápojmi, ktorých farba bola, povedzme, znepokojujúca a ich sila opojná, a extra porciami teľacích obličiek, ktoré pripravil veľký Jörg Wörther na grile vtedy, keď – ako ďalší vrchol podujatia – spracoval celé teľa z Bregenzerwaldu. Vtedy som sa už raz medzi dvoma drinkmi Fergusa opýtal, prečo vlastne jeho kniha ešte nebola preložená do nemčiny, a on pravdivo odpovedal, že na túto otázku je teraz celkom určite nesprávnym adresátom. Ak už, mal by som sa ho vraj radšej opýtať, či si nedá portské – alebo ešte lepšie, dve.
Kniha, pre pripomenutie pre všetkých, ktorí ju ešte nečítali v angličtine (a sú teda presnou cieľovou skupinou pre nemecké vydanie), je klasikou, „kultovým majstrovským dielom“, ako to celkom správne formuloval Anthony Bourdain v predslove, „temným predmetom túžby pre kuchárov, autorov, zberateľov kuchárskych kníh a medzinárodných gurmánov“. Je to substrát kulinárskej filozofie Fergusa, vyučeného architekta a zakladateľa St. John, tej vyslovene rustikálnej filozofie, ktorej cieľom je, aby rešpekt k zvieraťu velil zjesť ho od hlavy po päty, from nose to tail. Čitateľ v nej spozná základné jedlá anglickej kuchyne, recepty, ktoré na prvý pohľad znejú prekvapivo, ba až zvláštne, no pri bližšom skúmaní sa ukážu ako veľkolepé.
Kniha je rozdelená do kapitol Fondy, Polievky, Šaláty, Jahňací mozog, Mäso, Konzervovanie, Ryby a kôrovce, Zelenina, Dresingy, Anglické pudingy a Pečivo. Prezentuje najjednoduchšie triky rovnako ako vyslovene náročné recepty. K jednoduchým trikom patrí napríklad úžasný recept „Ako jesť reďkovky, keď sú najlepšie“. Na to sa zväzok reďkoviek aj s vňaťou dobre umyje, osuší a podáva s porciou masla, korsickou morskou soľou a trochou vinaigrette: „Na reďkovku si nožom natrite kúsok masla veľkosti palca, osoľte a potom zjedzte. Zvyšnú vňať dajte do misky a po zjedení reďkoviek ju zmiešajte s vinaigrette a skonzumujte ako úžasne pikantný šalát.“
V mäsových kapitolách sa dozviete všeličo o správnej príprave bravčovej hlavy, držiek, jazyka a jahňacieho mozgu, vrátane takých vzácnych receptov, ako je sušená, solená bravčová pečeň s reďkovkami a natvrdo uvarenými vajcami – žiadna rýchla kuchyňa: nasolená a okorenená pečeň musí dva týždne vysychať v chladničke. Podobne, len bez pečene, „zelerová soľ s vajcami natvrdo“, pri ktorých zelenina a soľ strávia v chladničke dva dni, aby sa, ako hovorí Fergus Henderson, „navzájom spoznali“. Potom na špeciálny spôsob ochutia vajíčka natvrdo na večné časy.
Takto mi táto kuchárska kniha prirástla k srdcu. Jesť reďkovky, piecť prepelice, variť jazyk so zelenou omáčkou a stále si užívať suchý, inteligentný humor Fergusa Hendersona, ktorým vysvetľuje svoje posvätné poslanie viesť kuchyňu bez tabu ako samozrejmosť – aj keď nie práve ako ľahkú záležitosť, kvôli čomu ako epilóg knihy odporúča, nuž, žalúdočný likér. Ten nesie meno „Dr. Henderson“ a v tomto príbehu bude ešte zohrávať úlohu.
Naspäť k predhistórii. Vydavateľ, v ktorého génoch sa nachádza sklon k až prílišnej presnosti, už sedel s Fergusom pri najlepšom stole v St. John, keď som takmer štvrť hodiny meškajúc dorazil do Smithfieldu. Vlastne už bolo všetko jasné. Vydáme knihu v nemčine a Fergusovi sa to bude páčiť.
„Portské?“ spýtal sa.
Tak sa začalo legendárne dopoludnie v St. John, počas ktorého sme prešli od portského k bielemu vínu, od bieleho vína k pečenému špikovému kosti s petržlenovým šalátom, od špiku k chobotnicovému šalátu a od chobotnicového šalátu k rozhovorom o architektúre, kulinárskych módach a teľacích brzlíkoch.
Keď sa začal obedňajší zhon, už sme dojedli a uvoľnili náš stôl, presunuli sme sa do lounge – tú si netreba predstavovať nijak zvlášť ležérne, skôr ako triezvy rad stolov a frankfurtských stoličiek, tam sme v rozhovore pokračovali. Pridal sa k nám Trevor Gulliver, Fergusov partner a obchodný spoločník, ktorý sa ukázal byť mimoriadne zábavným a svoj obdiv k burgundským vínam vyjadril tým, že z vínnej degustácie, ktorá práve prebiehala v bare a ktorej účastníci boli práve odmenení pečeným prasiatkom za to, že pili víno od jedenástej hodiny, odobral zvyšné fľaše a ponúkol ich sebe aj nám.
Trevor rozprával aj zopár príhod zo začiatkov St. John, keď sa verejná mienka ešte neutriasla a konzumácia mäsa z veveričiek či vrán sa hodnotila skôr ako skúška odvahy než ako normálna večera (čo sa však z histórie britskej kuchyne odvodiť nedá, vložil sa do toho Fergus so zdvihnutým ukazovákom), potom sme dostali ešte zopár chuťoviek, Fergus zmizol, aby si trochu oddýchol, a keď okolo 17. hodiny opustil podnik aj Trevor, pretože mal ešte niečo na práci a navyše bol seriózne opitý, aj ja som začal uvažovať o tom, že by som teraz možno vyšiel na čerstvý vzduch.
Ale vydavateľ ma upozornil, že máme rezerváciu na večeru o 18:30, no doubt, same station.
Zostali sme. Okolo polnoci, po štrnásťhodinovom pobyte, sa náš pracovný obed v St. John skončil, nie však bez toho, aby som sa s Fergusom, ktorý sa medzitým opäť objavil, dohodol, že pri nasledujúcej návšteve Londýna, ktorá bola bezprostredne pred nami, sa zastavím a vyjasníme si ešte zopár otvorených otázok.
Koniec predhistórie.
Keď Fergusa o pár týždňov neskôr navštívim – je niečo pred pol jedenástou, neraňajkoval som a teším sa na poriadny objem kávy –, kávovar je pokazený. Fergus si dá, ako je o ňom známe, že to má v tomto čase rád, pohárik portského, ktorý ja však v prospech pohárika vody vynechám, človek predsa nerád robí tú istú chybu dvakrát.
Ale potom, pri triedení histórie vzostupu reštaurácie – „nikdy by mi nenapadlo, že niekedy dostaneme ocenenia,“ hovorí Fergus. „Znamenajú pre teba niečo?“ pýtam sa. „Robia mojich zamestnancov šťastnými,“ odpovedá diplomaticky. „A keď sú oni šťastní, som šťastný aj ja“ – náš rozhovor, neviem prečo, zíde na slávny koktail s názvom Dr. Henderson, ktorý Fergus vo svojej knihe vychvaľuje do nebies.
Dr. Henderson je zmes Fernet Branca a Crème de Menthe – to je ten mätový likér, ktorého farba na palete farieb leží niekde medzi májovou zelenou, signálnou zelenou, mätovo zelenou a tou svietivo zelenou, ktorá má varovať pred agresívnym jedom. Tento koktail, ktorý sa z týchto dvoch zložiek v rovnakom pomere zmieša a podáva na ľade, vďačí Fergus Henderson, ako rozpráva, skúsenostiam svojho otca, architekta so sklonom k dobrému jedlu. Ten ho vraj naučil konzumovať tento nápoj vtedy, keď to inde prehnal. Ale týmto posolstvom Fergus sprostredkúva aj varovanie – mimochodom v držaní tela, v ktorom si hneď predstavím jeho otca, keď odovzdával chlapcovi tajomstvo: nápoj je taký účinný, že perfídnym spôsobom zvádza k tomu, aby ste si ho dopriali aj bez pádneho dôvodu. V Fergus’ own words: „Don’t let the cure get the cause.“
„Okay,“ hovorím bez veľkého presvedčenia.
„Vôbec si už niekedy nejaký skúšal?“ pýta sa ma Fergus.
„Nie,“ odpovedám trochu zahanbene, ale vtom Fergus dá čašníkovi, ktorý nám práve chce oznámiť, že kávovar už zase funguje, znamenie, nariadi výrobu Dr. Hendersona a zničí každú nádej na rannú kávu ako jedovato zelenú mydlovú bublinu.
Nenechaj sa zmiasť farbou, hovorí Fergus, keď sa podáva tento, povedzme to priateľsky, nevzhľadný nápoj. Tmavohnedá farba Fernetu sa zmiešala s umelou zelenou mätového likéru do neopísateľnej farby, ktorá sa najviac podobá vode, ktorá vznikne počas popoludnia namáhavého maľovania akvarelov v pohári na vodu, v ktorom si človek umýva štetec. Čašník, tvrdý chlapík, sa na mňa pozrie svojím pohľadom „aha-tiež-si-tvrdý-chlapík“, skôr než priložím nápoj k ústam a dám si hlboký dúšok.
Jo.
Prečo nie. Dám si ešte jeden dúšok.
Ten nápoj je udivujúci. Zloží dohromady len pozitívne vlastnosti oboch nápojov, neutralizuje robustnú horkosť Fernetu cukríkovou sladkosťou likéru (a naopak) a navodí vám dojem veľkej ľahkosti bez toho, aby stratil paramedicínsky podtext, ktorý stál na začiatku: the cure.
„Buď opatrný,“ hovorí Fergus, ktorý si môj úsmev interpretuje správne, a okamžite mi naskočia slávne scény z nespočetných románov Patricie Highsmithovej, kde si postavy ako Tom Ripley alebo Ray Garrett miešajú neuveriteľne veľa ostrých koktailov, dlho predtým, než z kuchyne vôbec zavanie prvá vôňa jedla. Ak človek v trileri „Venezia môže byť veľmi chladná“ vníma mesto len veľmi rozmazane, môže to celkom pokojne súvisieť aj s tým, že postavy majú pred jedlom v sebe už šesť dvojitých ginov, ktoré eufemisticky nazývajú Martini-koktail.
Využijem príležitosť a rozprávam sa s Fergusom o alkohole dopoludnia. On k tomu – pohárik portského mu iskri v očiach – nemá žiadne výhrady, pokiaľ ide o správne nápoje. Tu je zhrnutie:
Prosecco alebo šampanské na raňajkovom bufete: Nie.
Okrem prípadu, že prídete na raňajky s „opicou“ a potrebujete vzpruhu – vtedy odporúča Fergus Henderson miešaný nápoj, ktorý sa skladá z dvoch tretín šampanského a jednej tretiny piva Guinness a robí zázraky. Súdiac podľa účinnosti Dr. Hendersona, stojí to za pokus (a zakladá to vzájomnú špirálu účinkov, kto vie).
Bohužiaľ musím ísť ešte pred obedom, pretože mám stôl u Hestona Blumenthala. Fergus k tomu nič nepovie, ale pre istotu mi dá dva, tri tipy, kde sa dá „tiež nenútene“ dobre najesť. Poznačím si, stále povznesený z pôžitku z Dr. Hendersona, že musím popremýšľať nad tým, čo tým myslí.
Okay, keď ti pri vchode do baru „Mandarin Oriental“ v Knightsbridge vezmú kabát a ukážu ti tvoje miesto v bare, pretože tvoj stôl je rezervovaný až od 14:15, môže ti napadnúť myšlienka, že tu pravdepodobne nebudeš sedieť do polnoci. Ale akonáhle sedíš pri najkrajšom stole v elegantnej reštaurácii, výhľad von do Hyde Parku, kde si pár detí „bohatých a krásnych“ práve cvičí na svojich poníkoch, prepadne ťa ako blesk z jasného neba myšlienka, že by možno bolo celkom pekné byť bohatý a krásny. Toto tu, myslím si, je v každom prípade miesto, ktoré túto myšlienku dokáže sprostredkovať. Ale potom už prichádza lístok, a ten ťa okamžite privedie na iné myšlienky.
Kto už jedol v chráme molekulárnej kuchyne Hestona Blumenthala, Fat Duck, bude najneskôr teraz sklamaný (alebo si vydýchne). Pretože „Dinner by Heston Blumenthal“, situovaná na prízemí Mandarin Oriental v Knightsbridge, sleduje celkom inú stopu. Blumenthal si za úlohu vytýčil interpretovať historické recepty britskej kuchyne (z ktorých najstaršie siahajú až do 13. storočia) chladným, moderným spôsobom a dokáže tak umelecký kúsok ponúknuť koncept kuchyne, pri ktorom si na prvý pohľad ani nevšimnete existenciu nejakého konceptu.
Pri predjedle, Salamugundy, recepte z roku 1720, som sa najprv naučil, čo je to „Chicken Oyster“ – konkrétne jemný, šťavnatý kúsok kurčaťa, ktorý sedí po oboch stranách chrbtice v malých jamkách, kde sa, pretože to nie sú ani prsia, ani stehná, rád prehliada. Tento kúsok kurčaťa prišiel s čiernym koreňom, špikom a chrenovou omáčkou, absolútne grandiózne. Iné predjedlo, datované do roku 1660, kombinovalo žabie stehienka, kuriatka, fenikel a cesnak na „Savoury Porridge“ a ukázalo sa ako poézia. Aj plátok lososa ochutený Earl Grey čajom mal grandióznu konzistenciu a hlbokú, elegantnú chuť. Treska s jablčným vínom a mangoldom bola okay, možno o niečo menej veľkolepá, než som dúfal, ale exoticky okorenený holub s baklažánom a aleom to vynahradil, a dusený zeler s parmezánom, smrčkovým vinaigrette a údenými vlašskými orechmi bol hlavnou výhrou.
Na dezert prišiel zmrzlinový vozík a nechal prúdiť studené CO2, pre detinské duše (teda mňa mínus jeden Dr. Henderson). Poznačil som si: Môžem len odporučiť dať si tu obed a nasledovať odporúčanie podniku, dať si tri chody za 38 libier. Lacnejšie špičkovú kuchyňu v Londýne nezískate.
Zostal som týždeň a robil som veci, ktoré chce človek v Londýne niekedy robiť, ale väčšinou ich odkladá na nabudúce. Odviezol som sa raz na „London Eye“, obrovskom kolotoči, ktorého mladšia sestra stojí vo viedenskom Pratri, trochu som sa bál pri výstupe a pri zostupe ľutoval, že už zasa musíme ísť dole (Poznámka: Metafora!!!). Pozrel som si zápas Premier League v Craven Cottage, historickom domove Fulham FC, a bol som nadšený z toho, z akých maličkostí, ktoré boli na ihrisku ponúknuté, sa môžu diváci nadšene radovať – hlavný dôvod, prečo sa Lukasovi Podolskému tak páči v Londýne. Dokonca som bežal so 62 000 inými šialencami cez Múzeum voskových figurín Madame Tussauds, nechal som sa odfotiť s bábkou londýnskeho starostu Borisa Johnsona a odvtedy sa chválim, že som Borisov priateľ. Funguje to bezchybne, s dôkazovou fotkou.
Ale keď človeka Boris naozaj potrebuje, nie je tam. Keď som chcel nasledovať odporúčanie londýnskych aficionádov z Burgenlandu a požiadal som o stôl v Chiltern Fire House, dostal som telefonicky nasledovnú odpoveď: „Ďakujem za hovor, sir, ale momentálne prijímame objednávky na september. Ak v tejto súvislosti môžem pre vás niečo urobiť…“ Bol máj, ďakujem za opýtanie, a starosta, ktorého fotku som mal vo vrecku, sa za mňa nechcel za nič na svete prihovoriť.
Namiesto toho som sa razom vrátil do Nopi Yotama Ottolenghiho, jedol som to, čo sa tam musí jesť, konkrétne toľko predjedál, koľko sa dalo získať: lahodnú burratu s krvavým pomarančom a koriandrovými semienkami; topiaci sa baklažán s kozím syrom a ostro nakladanými vlašskými orechmi; varenú červenú repu s dukkah a datľovou melasou; lahodné vyprážané cukety s kardamónovým jogurtom; koláč so španielskym syrom s modrou plesňou, ktorý bol vylepšený lieskovými orechmi a tymianovým medom na delikatesu; dvakrát pečené kura, šťavnaté a pikantné; spotený, grandiózny bravčový bôčik so saké.
Nie, hlavné jedlá som si nedal. Ale triflu zo sliviek a Crème de Châtaigne by sa človek pre istotu nemal vzdať.
Inokedy som sa nechal zlákať odporúčaním Fergusa Hendersona ísť do reštaurácie, ktorá zvonku vyzerala tak „glitzy“ a „posh“, že by som za normálnych okolností zrýchlil krok, aby som unikol arogantným pohľadom vyhadzovača v štýle butikov Prada. Ale Fergus povedal, že tam sú Dim Sumy prijateľné až dobré – čo je mimo Ázie, ako správne poznamenal, už celkom dosť.
Prešiel som si zodpovedajúci stĺpec v jedálnom lístku Yauatcha systematicky, objednal som si všetky Dim Sumy a bol som odmenený ôsmimi rôznymi knedličkami, pikantnými, ale dokonale elegantnými mäsovými, hydinovými, rybími a zeleninovými taštičkami.
Niekedy, ako pri taštičkách s edamame, vyzeral tanier tak farebne ako na detskej oslave – no ako je známe, nikdy nie je neskoro na šťastné detstvo (ako aj na Dr. Hendersona, prebehlo mi pritom hlavou; tá vec je naozaj nebezpečná). Počas môjho jedenia v lokáli obloženom farebným sklom, ktoré sa odporúčateľne konalo neskoro popoludní, som si predstavoval, ako tu o niečo neskôr vtrhnú hordy „šik“ a povýšených, medzi ktorými existuje neviditeľná súvislosť – hneď mi jedlo chutilo o to viac, pretože som tomuto rozmeru Londýna razom unikol šikovnou manipuláciou (jedenie mimo jedálnych časov).
Už som spomenul Fergusa Hendersona? Akoby mimochodom mi zašepkal do ucha, že ak by ma na obed trápil hlad, samozrejme by som sa mohol veľmi dobre najesť aj u jeho ženy, ktorá prevádzkuje cateringovú firmu a chalupu s názvom Rochelle Canteen, čo ma – naposledy pre tento príbeh pod vplyvom Dr. Hendersona – zviedlo k domnienke, že jeho žena sa volá Rochelle. Pritom Fergusova žena sa volá Margot (ako Honecker) a Canteen sa nachádza v bývalej prístrešku pre bicykle na pozemku bývalej „Rochelle School“ v Shoreditchi, a vlastne by som nerád prezrádzal, že aby ste sa tam dostali, musíte na zvončekovom paneli vedľa vchodu do školského areálu obohnaného tehlovými múrmi nájsť nápis „Canteen“, zazvoniť tam a počuť oslobodzujúce bzučanie otvárača dverí po tom, čo ste dvakrát obišli celý komplex budov a cítite sa tak hlúpo, ako inak len vtedy, keď stojíte na hotelovej chodbe a neviete, pri ktorých dverách izby máte priložiť nepopísanú plastovú kartu k čítačke.
To mimochodom nie je moja prvá iritácia v tento deň. Keď som volal a rezervoval stôl na neskorý obed, pán, ktorého som mal na aparáte, ma veľmi priateľsky upozornil, že „Rochelle Canteen“ nečapuje víno.
Skôr než som mohol premýšľať, či to mám hodnotiť ako dobré alebo zlé a prečo mi to ten chlapík vôbec hovorí – nabonzoval ma Fergus? –, hlas mi dal zodpovedajúce inštrukcie: „Ak si teda chcete na obed niečo vypiť, musíte si fľašu vína alebo šampanského priniesť so sebou. You’re welcome…“
Otvárač dverí zabzučí a ja vstupujem do mestského raja. Áno, tak sa to dá povedať. Pretože ak to počasie dovoľuje, teda dnes, malá reštaurácia sa sťahuje z bývalého prístrešku pre bicykle von a rozmiestňuje svoje stoly a lavice ako na piknik v záhrade, pre ktorú bol vynájdený pojem „anglický trávnik“.
Na pitie sú veľké krčahy s limonádami, ja si dávam liter a pol rebarborovo-zázvorovej, na jedenie úžasné šaláty, z ktorých aspoň niektoré ingrediencie sa pestujú v udržiavaných vyvýšených záhonoch v dohľade záhradnej reštaurácie. Ryba je jednoduchá, ale grandiózne pripravená – makrela aj pražma sú šťavnaté a chutné –, a broskyňový crumble na záver je len výkričníkom za úžasným zážitkom: uprostred hipster štvrte táto súkromnosť a pokoj, toto vypojenie sa z rytmu mesta, efekt, ktorý inak človek zažije len konzumáciou Dr. Hendersona.
Heslo na teraz: Ešte jedna káva a zostať sedieť. Krajšie to už nebude – mhm. Keby sa dalo na tomto mieste otvoriť fľaštičku Pouilly Fumé, možno by to ešte pozitívne prispelo k celkovému zážitku, poznačujem si vzhľadom na početných štamgastov, ktorí presne to robia a k tomu si vyzúvajú topánky a ponožky.
Krása a jednoduchosť sa stretávajú podmanivým spôsobom. Príbuznosť v štýle a forme medzi „Rochelle Canteen“ a „St.John“ sa napriek všetkým odlišnostiam nedá prehliadnuť, a to je to najlepšie, čo možno o nejakom mieste povedať. Ako to nazval Fergus: „Stravovanie bez námahy“.
Súhlasím. Zostávam sedieť úplne bez námahy. Moja ambícia smeruje už len k tomu, aby som zoškrabal posledných pár omrviniek broskyňového crumble z taniera a nikdy nesedel nehybne tak dlho, aby som nakoniec ešte nedostal úpal. V Londýne. Smešné.
the complete nose to tail
od Fergus Henderson, vydavateľstvo Bloomsbury, 2012.
ISBN 9781408809167
www.bloomsbury.com