A-La-Carte

NY Regional (2013/1A)

Svetobežný Švajčiar sa usadí v New Yorku a vyťaží maximum z toho, čo rastie okolo Veľkého jablka. Text: Werner Meisinger Foto: xxpool Manhattan pôsobí ako mesto, je však súhrnom dedín. Južne od Central Parku sa tieto územia so špeciálnou identitou stávajú čoraz menšími, veselšími a kultivovanejšími a sú aj…


Svetobežný Švajčiar sa usadí v New Yorku a vyťaží maximum z toho, čo rastie okolo Veľkého jablka.

Text: Werner Meisinger Foto: xxpool

Manhattan pôsobí ako mesto, je však súhrnom dedín. Južne od Central Parku sa tieto územia so špeciálnou identitou stávajú čoraz menšími, veselšími a kultivovanejšími a sú jasne odlíšiteľné aj pre niekoho, kto miestne pomery nepozná. Jasné: Little Italy nie je China Town, hoci jedno leží v druhom, spoznáte to poslepiačky podľa vône pečených kačíc a lasagní, zázvorových hôr a rozmarínových lesov, ktoré sú tu či tam vyvesené, vyložené a naservírované. Ale Greenwich Village a West Village, SoHo a NoHo, NoLita a Little Italy, Koreatown a Little Germany sú oddelené len jednou ulicou takisto ako čínske územie od talianskeho, a predsa sú celkom rozdielne, hoci len výnimočne integritu štvrtí podporujú jazykové hranice.

Realitný priemysel má živý záujem na štvrtení Manhattanu, pretože sa tým dajú robiť úžasné obchody. Napríklad v Meatpacking District pri rieke Hudson, o ktorom sa teraz hovorí ako o superhip štvrti. Vďaka dnes už slávnemu kúsku parku na Highline je táto oblasť žiadaná, ale predovšetkým preto, že pár módnych značiek považovalo za lacné a šik nasťahovať sa do bývalej štvrte bitúnkov. Potom New York Magazine napísal niečo o „most fashionable“ a zrazu bolo na mape New Yorku niekoľko stoviek nových super adries.

Podobne čerstvá na mape je štvrť Flatiron District. Názov tu nedala koncentrácia krajčírskych dielní, ale mrakodrap na južnej križovatke 5th Avenue a Broadway. Ulice sa pretínajú v dramaticky ostrom uhle a obklopujú zriedkavo nepraktický pozemok v tvare žehličky. Budova na ňom má úzku stranu dlhú len dva metre pri výške 87 metrov – mocný klin vyčnieva do námestia, provy obrovskej lode, ktorá smeruje na Uptown a ukazuje zadnú časť nepríjemnej finančnej štvrti.

Ešte v 90. rokoch bolo okolie tohto miliónkrát fotografovaného architektonicko-sochárskeho hybridu všetko iné než očarujúce, priľahlý Madison Square Park bol skutočnou hanbou pre mesto a firmy, ktoré sa tam nasťahovali, neboli práve elitné. To sa zmenilo v roku 2001 revitalizáciou parku. Miestu bolo dopriate viac zelene, pekné štrkové chodníky vedú cez trávnaté plochy a v roku 2004 Shake Shack zasadil štýlovú pobočku na hamburgery, hotdogy a iné základné americké potraviny pod koruny javorov. Našuchorené veveričky sa v tejto oáze priateľskej k životu množia tak efektívne, že medzitým zaberajú aj priestor medzi nohami návštevníkov parku.

Na 26. ulici, hneď na severe Madison Square Parku, si Barnes & Noble zriadilo impozantné knižné úložisko, v ktorom sa dá získať nekonečné množstvo materiálu na čítanie. Čo viac by si človek v tomto meste mohol priať? Viac než prírodu, kultúru, rušný život, stabilnú lavičku v parku a pôsobivú kulisu? Možno dobrú reštauráciu.

Flatiron District má aj to. Pravdepodobne momentálne najlepšiu v meste, určite tú najzaujímavejšiu.

Na 11 Madison Avenue je k službám Švajčiar Daniel Humm, ktorý pracuje s 35 ľuďmi v kuchyni a rovnakým počtom v obsluhe na svojom vlastnom príbehu.

Adresa má už sama osebe príbeh hodný rozprávania. Budova stojí naľavo od Met Life Tower s jej zlato žiariacim lampášom na špičke a v dvadsiatych rokoch minulého storočia sa mala stať najvyšším mrakodrapom sveta, vysoko prevyšujúcim pristavanú vežu. Realizácia ambiciózneho podniku stroskotala na Čiernom utorku 1929 a nasledujúcich desiatich rokoch hospodárskej krízy. Pri tridsiatom poschodí (namiesto plánovaného stého) prišla bodka. Teraz tam stojí zvláštny stupňovitý pyramídový pahýľ, ktorý susednej kampanile siaha sotva po plecia. Aj architektonicky nevzdelané oko vidí, čo je tá stavba zač: nie je dokončená.

V prízemí bola 11 Madison Avenue prirodzene dimenzovaná tak, akoby mala mocne stúpať do výšky. Cez kamenné oblúky a medzi mramorovými stĺpmi dosiahne návštevník halu s veľkou reprezentačnou silou. Art déco formuje atmosféru, od začiatku sa používali ušľachtilé materiály, koncom tisícročia investovali majitelia tristo miliónov dolárov do osvieženia budovy. Dá sa povedať: Dom teraz stojí v dokonalej kondícii.

Na prízemí architekti naplánovali manévrovací priestor pre prúdy ľudí od a k tridsiatim výťahom. Pre napokon vzniknutý fragment mrakodrapu je prirodzene príliš veľký a môže sa preto vo veľkej miere využívať ako zóna upokojenej dopravy. Priestor ponúka reštaurácii Daniela Humma veľkorysú plochu a objem. Vo vzdušnom prostredí možno pohostiť viac ako sto hostí. K tomu je pre lepšie zarábajúcich k dispozícii súkromná jedáleň vo vyvýšenej polohe a pre štýlové rámovanie jedla bar. Aj v zákulisí je priestor na rozvinutie. Kto pozná v európskych reštauráciách bežné kuchynské komôrky, pri pohľade do tej v reštaurácii Eleven Madison Park bude žasnúť. Dámy a páni kuchári majú pre svoje požehnané pôsobenie k dispozícii dielňu v rozmeroch jazdiarne.

„Treba,“ hovorí Humm s pevným pohľadom veliteľa flotily, v rovnom postoji, s vysoko korektným účesom a v bezchybne bielej uniforme (žiadne logo Relais & Châteaux-Grand-Chef a ani vyšívaný nápis neznižujú jej žiarivý lesk). V kuchyni vládne aj v čase plnej prevádzky posvätné ticho. „Koncentrácia,“ hovorí Humm, „koncentrácia je to najdôležitejšie“. Preto do jeho kuchyne počas servisu neprichádzajú žiadni fotografi ani filmové štáby, iba z času na čas hosť, ktorý prejavuje mimoriadny záujem a kuchárom nedáva žiadne rady.

Pôvodne Humm prevádzkoval podnik spoločne s Dannym Meyerom. D. M. je newyorský gastro-super-podnikateľ, ktorý zvykne s každým konceptom dosiahnuť obrovský úspech. Meyerov balík úspechov zahŕňa okrem iného vynález Union Square Cafe, Gramercy Tavern a Shake Shack, ktoré sa všetky umiestňujú na popredných priečkach v rebríčkoch Zagat. V roku 2011 sa Meyer z Eleven Madison Park stiahol a Daniela Humma nechal v celej sláve.

Humm sa od tých čias nudí ešte menej ako predtým. Má tento klasický pracovný postoj, podľa ktorého kuchár počas servisných časov stojí v kuchyni, a popri varení – New York nie je med lízať, hovoria tí, čo tam už niekedy podnikali – zvláda ešte pár ďalších úloh.

Z nutnosti striktnej koordinácie termínov Daniel Humm obmedzil môj čas na poučný rozhovor po večeri na „pol hodinu“. Nakoniec to trvalo podstatne dlhšie, pretože pri jednej špeciálnej téme sa Hummovi otvára srdce.

Téma sa volá „regionálna kuchyňa“ a je pre oblasť New Yorku nová. Newyorská regionálna kuchyňa je leitmotív, ktorý nesie menu v Eleven Madison Park. Je aj témou knihy, ktorú Humm predstaví v najbližších týždňoch. Očarujúce, ako v tom tlačenom diele približujú túto tému čitateľom! Zjavne existuje potreba vysvetľovania. „V reštauráciách Lyonu, Paríža, Tokia, Piemontu – všade sa v kuchyniach oslavuje domovina,“ konštatuje sa v úvode (pre nás nič prekvapivé), „ale v New York City, kde je jedna z celosvetovo najväčších reštauračných scén, to tak ešte nie je.“

Ešte veru nie. V NY, veľkom taviacom kotle, sa síce taví, ale z množstva ingrediencií vzniká v rámci vysokej gastronómie len málo až nič, čo by malo regionálnu identitu. Etniká zostávajú vedľa seba. Tie najlepšie reštaurácie v meste sú francúzske, talianske, ovplyvnené Ďalekým východom. Kulinársky New York sa v najlepšom prípade kryštalizuje v druhej lige v lahôdkárstvach ako Katz a Carnegie alebo v inštitúciách na ničenie hovädzieho mäsa ako Peter Luger. Prirodzene, dalo by sa filozoficky zamotať a diagnostikovať, že regionálna typickosť newyorskej kuchyne spočíva v neexistencii niečoho regionálne typického, alebo že samostatnosť newyorskej špičkovej gastronómie sa dá chápať ako konglomerát mnohých samostatností. Ale pravdepodobne ešte nikoho nenapadlo zaoberať sa produktmi a tradíciami newyorského zázemia na vysokej kulinárskej úrovni.

Na to bolo treba Švajčiara s dovtedy skôr neokázalou biografiou. Vzdelávacie stanice Daniela Humma neboli žiadnou tour de force kuchyňami michelinských reštaurácií. Lepšie pohostinstvá tam boli, pravdepodobne aj vysoko dekorovaná, ale nie práve svetoznáma Pont de Brent od Gérarda Rabaeyho. Po rôznych angažmánoch vo Švajčiarsku (potenciálnych svetových metropolách ako Mesikon, Rehetobel …) išiel Humm pred asi desiatimi rokmi do San Francisca a varil tam v duchu a s prostriedkami veľkých Francúzov.

V New Yorku sa pred pár rokmi odnaučil francúzskym manierom a následne spravil skutočnú kariéru. Dnes je jedným z mála desiatok kuchárov na svete, ktorí majú výrazný štýl. K tomu nachádza cestu cez maximu redukcie: „Čím menej je na tanieri, tým lepšie,“ formuluje to Humm jednoznačne. „Ale v tom mále musí byť kuchár rozpoznateľný a musí to dobre chutiť.“

Tento prístup je známy, ale u Humma vedie ďaleko za horizont hľuzoviek na zemiakovej kaši, langustových chvostov na melóne a husacej pečene na pečenom jablku. „Kreativita musí byť citeľná,“ dodáva Humm, a tým sa požiadavka redukcie stáva výzvou. „Čím viac k tomu pridáte, tým ľahšie je prejaviť štýl,“ analyzuje Humm, a stavia sa tým proti novej škole komplexnosti, ktorá na svojich tanieroch zhromažďuje požívateľné veci v najrôznejších skupenstvách a bez umeleckých aranžmánov sa neuspokojí. Humm sa tým stavia aj na úzku dosku. Tá doska je tvrdá a treba do nej vŕtať spojenými silami. „Hoci moje jedlá vyzerajú celkom jednoducho, potrebujem veľkú brigádu. Vidíte len špičku ľadovca, pod ňou je skrytej veľa práce. Tých 35 kuchárov v mojej kuchyni má všetci dostatok práce.“ Najradšej by mal „dve ingrediencie na jedlo, nie viac“, tieto ingrediencie inšpiratívne dať do vzťahu a umelecky nechať vyniknúť. Avšak: „To by bol veľký risk. Už len preto, že dojem by mohol byť príliš jednoduchý, nebolo by rozpoznateľné, aká profesionalita a starostlivosť sa skrýva za takto redukovaným jedlom,“ a – ekonomicky domyslené – hostia by nerozumeli cene menu od 160 dolárov.

Radosť Daniela Humma z reduktívnych hraničných skúseností sa v priebehu menu prejaví viackrát. Uprostred chodu sa môže objaviť maslový chlebík so šunkou z mangalice, k syru pri mojej návšteve prišla fľaša piva a praclík, k aperitívu syrové krekry s tenulinkou aplikáciou čokolády a vôňou jablka. Samozrejme, to pivo je špeciálne, Pale Wheat Ale vybrané výhradne pre tento a len tento syr, ktoré pení ako šampanské a sviežo a ovocne zmáča podnebie. Hummov praclík by zrejme vyhral akékoľvek bavorské majstrovstvá sveta v praclíkoch, čokoláda na krekri je špeciálna cuvée z kúzelnej kuchyne Mast Brothers v Brooklyne. Na tú šunku sú tiež obzvlášť hrdí, hoci niečo také už bolo vidieť aj v pohostinstve Josefa Lentschena Zur Dankbarkeit v Podersdorfe (ale newyorská regionálna kuchyňa je ešte len na začiatku, to s tými mangalicami nakoniec tiež zvládnu).

Ale v mrkve Humma a jeho nadaného pestovateľa koreňovej zeleniny už nikto nepredbehne. Takáto mrkva na tomto svete druhýkrát neexistuje, čo v prvom rade – poznáme to z vína – spočíva v terroiri. „Muck Soil“ (bahenná pôda), oznámi Daniel Humm a takmer pri tom labužnícky cmukne jazykom. „Muck“ neznie tak delikátne, ale medzi pôdnymi vedcami znamená aj humusovú pôdu. Tej je v Hudson Valley celkom dosť a Alex Paffenroth, pestovateľ mrkvy, ktorý nepestuje nič iné než mrkvu, vyťaží z tohto terroiru to najlepšie. Kvôli Paffenrothovej mrkve vie Daniel Humm zabudnúť na čas a termíny, a v menu má aj prominentnú úlohu. Pri stole sa objaví spoločne s mlynčekom na mäso z roku 1900 a pred hosťom sa melie.

K mletej mrkve bolo podané podnos s deviatimi mištičkami plnými pevných prísad a dve ampulky s tekutinami. Horčičný olej a koriander boli ľahko rozpoznateľné, ostatné už ťažšie, pretože aj newyorské Chardonnay robí svoje (v Hummovej knihe budú ingrediencie uvedené). Všetko spolu na vidličke dáva konečný mrkvový tatarák – taký vrstevnatý a živý v hre aróm, že labužník so senzorium pre niečo také rád nechá všetky ostatné tataráky bokom.

Medzi takéto jedlá zo zdanlivo každodenných ingrediencií Daniel Humm nepochybne umiestňuje luxusné kúsky. Homár z Maine s vyprážanou mladou cibuľkou a práškom z čiernej cibule, čo vytvára peknú kombináciu sladkého a horkého. Dry-aged hovädzie, ktoré prichádza na tanier ako zvonka chrumkavo opečená, vnútri jemne dovarená kocka s plnoaromatickými hubami a výraznou soľou. Predtým je mocný kus dobre vyzretého hovädzieho v slávnostnom sprievode nesený halou, aby sa každý mal na čo pozerať.

Tak ako Daniel Humm všeobecne prežíva svoju záľubu v optických efektoch. O mlynčeku na mäso, s ktorým sa inak pri stole málokde stretnete, už bola reč. Syr prichádza v piknikovom košíku, krekry k aperitívu v umelecky previazanej ballotine, kyslé uhorky priniesli k stolu v dyme z dreva pod poklopom, pri susednom stole dokonca spustili žehličku. Načo, to mi uniklo, pretože aj Sauvignon z newyorských viníc robí svoju službu, ale v Hummovej knihe si to určite bude možné prečítať. Popri takomto akcionizme bledne aj vykopávanie vanilkových rožtekov v Steirerecku, ktoré sa tak rado ponúkalo počas Adventu 2012.

Načo tá šou, keď je jedlo aj tak také dobré? Na otázku odpovedá Humm (36) so svojím sklonom k dobrým starým časom. Zástery a hrubé kuchynské náradie, košíky a misy mu pripomínajú čas detstva a mladosti, keď mama Hummová varila dvakrát denne a on už pri vstupe do domu cítil, čo stojí na sporáku alebo sa dusí v rúre. Nikdy elitárske, ale vždy dobré. „Vyrastal som v jednoduchých pomeroch,“ vysvetľuje Daniel Humm, „a jednoduchý chcem zostať.“ Ide to, aj s tromi hviezdičkami od Michelinu.

Eleven Madison Park
11 Madison Avenue, Tel.: +1/212/889-0905
www.elevenmadisonpark

Daniel Humm and Will Guidara, I Love NY
60 poľnohospodárskych lahôdok z oblasti New Yorku, ich výrobcovia a Hummove recepty, 508 strán; vychádza 9. apríla v anglickom jazyku vo vydavateľstve Ten Speed Press Berkeley

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!