Jednu z najkrajších hotelových reštaurácií vo Viedni, Grüne Bar v hoteli Sacher, si momentálne možno len prezrieť, ale nie sa v nej najesť alebo napiť. „Nemáme ľudí!“ Tak ako šéfkuchár Dominik Stolzer a hotel Sacher, hľadajú reštaurácie a hotely personál po celom kraji. Podľa neho to nie je len kvôli situácii s koronavírusom: „V posledných rokoch sa diali nekalé veci. Často počuť o 15-hodinových pracovných dňoch. Image je teraz na dne. Učni sa hľadajú ťažko. Platy sú stále pod priemerom.“ Stolzer je optimistický: „Pracovný čas z minulosti je dnes nepredstaviteľný. Niektorí, ktorí zmenili prácu, sa možno vrátia.“ Ale zatiaľ je to fakt: pre príliš veľa hostí je príliš málo zamestnancov. Čo to však znamená pre hostí, s čím musia v najbližších mesiacoch, možno aj rokoch, počítať?

Služby pre hostí vychádzajú z módy
„Veľa z toho, čo dnes poznáme, čoskoro v tejto podobe existovať nebude. Stratí sa toho veľa, čo je škoda.“ To hovorí Birgit Reitbauer, ktorá je považovaná nielen za jednu z najlepších hostiteliek, ale aj za jednu z najlepších zamestnávateliek v krajine, a má na mysli jednoduchý, malý hostinec na vidieku. Počas lockdownov Heinz a Birgit Reitbauer zamestnávali svojich zamestnancov v kuchyni, sčasti na bezplatné stravovanie ako sociálny projekt, sčasti na uspokojenie silného dopytu v narýchlo aktivovanom internetovom obchode. Tí, ktorí inak pracovali v obsluhe Steirereck, rozvážali jedlo. Reitbauer: „Nikoho sme neprepustili.“ A tiež zabránili tomu, aby ľudia pol roka sedeli doma bez práce. „Môžem si predstaviť, že si niektorí položili otázku o zmysle svojej profesie: Chcem tam ešte pracovať, zodpovedá to tomu, čo sa dnes nazýva work-life balance?“ Čo hostia Steirereck vedia: Mnohí zamestnanci sú Reitbauerovcom verní už dlhé roky. Banalita odpovede na tajomstvo, prečo je to tak: „Cez víkend máme zatvorené,“ smeje sa Birgit Reitbauer. Samozrejme, je v tom viac: „Veľmi dbáme na to, aby sa našim ľuďom darilo, aby sa tu mohli rozvíjať, aby mohli rásť. Každý v Steirereck je sám sebe hostiteľom, čo si všímajú aj hostia.“ Nakoniec: „Sme s našimi zamestnancami denne v úzkom kontakte, preto nám nie je jedno, ako sa majú.“ Jedno je isté, hovorí Birgit Reitbauer zo Steirereck v Stadtparku: „Napokon to zaplatia hostia, ak ceny za kvalitných zamestnancov stúpnu.“ Reakciu krajanov si predstavuje nasledovne: „Rakúšania sú veľmi citliví na cenu.“ A Birgit Reitbauer si všíma ešte niečo, niečo, čo nemá nič spoločné s koronavírusom a platmi: „Služby pre hostí vychádzajú z módy.“

Nedeľný rezeň bude drahší
Kto v lete navštívil Soľnú komoru, tomu udreli do očí ceduľky „Zatvorené“ tam, kde ešte nedávno visel jedálny lístok. Iné reštaurácie, tie obzvlášť dobré, naopak robili biznis svojho života. Ponuka sa zmenšuje, ceny stúpajú a disciplína hostí pri rezerváciách je čoraz viac žiadaná. Takto to počuť od mnohých gastronómov, napríklad od Wolfganga Gröllera, ktorý v Traunkirchene vedie dva hotely a prevádzky rôznych charakterov. Uvádza dôvody, prečo sa v blízkej budúcnosti mnohé zmení pre hostí aj hostiteľov: „V gastronómii pracuje o 30 % menej ľudí. V posledných rokoch sa nenáborovalo. Prakticky neexistovalo učňovské vzdelávanie, preto mnohí učni prešli do iného povolania. A sedem mesiacov skráteného pracovného času využilo mnoho zamestnancov gastronómie na to, aby si našli niečo nové.“ Grölller sumarizuje: „My gastronómovia a hotelieri sa nachádzame v konkurenčnom boji o zamestnancov, ktorý vyhrajú tie najlepšie prevádzky. Kto ešte nepochopil, že férové odmeňovanie a plánovateľnosť sú povinné, bude mať problémy.“ Lepší pracovný čas pre zamestnancov znamená pre hostí: „Nie všetko bude dostupné vždy a v každom čase. Už nebudú môcť byť takí spontánni, musia si robiť rezervácie, dobre si naplánovať termíny jedenia.“ A potom je tu ešte niečo, čo sa momentálne nikto neodváži povedať: „Dve ceny, drahšie cez víkend, lacnejšie počas týždňa.“ Menšie prevádzky budú mať väčšie problémy. „Veľká prevádzka to má ľahšie, pretože môže pracovať so zálohou ľudí.“ Zatvorené reštaurácie v nedeľu Wolfgang Grölller nevidí: „Nedeľa zostane najsilnejším dňom, najmä vo vidieckych oblastiach. Či hosť akceptuje o niečo vyššie ceny v nedeľu, sa musí samozrejme rozhodnúť sám.“ Čo to znamená konkrétne pre ceny, čo bude stáť obľúbený nedeľný rezeň? „Bravčový rezeň stojí u nás teraz 13 eur, to bude potom stáť o tri eurá viac. Hostia to prežijú. Zatiaľ sa to nikto neodváži vysloviť, ale príde to.“ Zamestnancov však človek nezíska len peniazmi, je si istý Grölller: „Treba vytvoriť dobrú komunitu, zostať s ľuďmi v kontakte aj po odchode, umožniť vzdelávacie cesty.“ Grölller – a nie je v tom sám – vidí veľký problém v turistickej krajine Rakúsko, pokiaľ ide o vzdelávanie v kulinárskych veciach. Hovorí: „To začína už v škôlke, kde sa deti nič neučia o dobrom jedle a kultúre stravovania. Tam by sa ľuďom už včas musel sprístupniť prístup k týmto témam, k spoločnému vareniu.“ Mladí ľudia, ktorí pracujú v gastronómii, majú tiež často inú predstavu o pracovnom čase a odmeňovaní. Zákonodarca však ich túžbu po flexibilite nepochopil. „Mnohí by počas sezóny radi pracovali viac, než je bežné, a potom si v mimosezóne vybrali náhradné voľno, aby išli pracovať do zahraničia, zbierať hrozno alebo jednoducho na dlhú dovolenku.“ Takto by sa dali mladí ľudia motivovať k práci v gastronómii, ale nie „tým, že na jeseň a na jar pôjdu na úrad práce“. Grölllerova vízia pre zimné športové strediská: „Kvôli nedostatku personálu zostáva kuchyňa v čoraz viac hoteloch studená, domovník zohrieva polotovary. Hostia budú musieť byť nejako nakŕmení.“ V mnohých štvorhviezdičkových hoteloch to v podstate už dlho tak funguje, iné prejdú na izby s raňajkami. A: „Malé gurmánske chrámy s tromi stolmi v 300-posteľových hoteloch, pre ktoré pracuje extra vyčlenený tím a ktoré počas sezóny ponúkajú len jedno jediné menu, už nebudú existovať.“
Menej zamestnancov = menej hostí
Johannes Pfefferkorn vedie Krone v Lechu a Tannbergerhof. Jeho výhľad na nadchádzajúcu zimu: „Menej ponuky, menej miest, aj kvalita bude tu a tam trpieť. V hoteli Krone musíme prijímať menej hostí.“ V Lechu chýba začiatkom novembra ešte 40 % zamestnancov. „Som mesiac pred otvorením. Musím sa pozrieť, ako získam zamestnancov.“ Potom Pfefferkorn hovorí o chybách politiky: „Kuchárom ponúkli rekvalifikačné kurzy, hoci kuchár je sám o sebe nedostatková profesia. Mnohí zamestnanci takéto ponuky dostali.“ Pfefferkorn k téme platov: „Šéfkuchár (Chef de Rang), vyučený, začína u mňa s 2 050 brutto za 48 hodín. To znamená netto 1 800 eur, a potom to ide hore. Plný plat na dvanásť mesiacov, k tomu štyri mesiace voľna ročne a všetko – ubytovanie, stravovanie – zabezpečujeme my.“ Potom príjem už v každom prípade výrazne rastie.
Problém s work-life balance
Oliver Fritz sa v Rakúskom inštitúte hospodárskeho výskumu (WIFO) zaoberá národohospodárskym vývojom v cestovnom ruchu. Jeho vnímanie krízy na trhu práce, ktorá je po lockdownoch obzvlášť náročná: „Je samozrejme pravda, že dlhá nezamestnanosť podnietila zmenu zamestnania. Bolo to tak aj pri zahraničných pracovníkoch, ktorí si hľadali niečo iné. Niektorí si tiež všimli, že s pracovným časom to nakoniec nie je až také skvelé, a tieto psychologické efekty hrajú rolu. V zásade majú odvetvia ako gastronómia problém s work-life balance.“ To je však dlhodobý problém, ktorý má s koronavírusom len okrajovú súvislosť. Ide totiž o demografický jav. Štatistický úrad Rakúska (Statistik Austria) prognózuje: Ponuka pracovných síl a ekonomicky aktívnych osôb do roku 2080 prudko klesne. Vo Viedni bude viac, v Korutánsku napríklad menej. Fritz hovorí, že tu nejde len o peniaze: „Pri práci v cestovnom ruchu ide o všetko, o podmienky bývania, prípadnú starostlivosť o deti. Práve v turistických oblastiach môže zamestnanec len ťažko bývať, tam si už bývanie nemôže nikto dovoliť, aj keď sa obce snažia zasiahnuť.“ Ide teda predsa len o peniaze. „Platy sú stále oveľa nižšie ako v celom hospodárstve.“ Ekonomický výskumník chladne diagnostikuje: „Na jednej strane sú to zákazníci, ktorí nechcú viac platiť, na druhej strane zamestnanci, ktorí nechcú za tieto peniaze pracovať.“

Kde sú vyššie platy
Švajčiarsko, ty sa máš lepšie. To počuť často. Platy sú vyššie, dane nižšie (podľa OECD dostane zamestnanec v Rakúsku 36 000 eur a Švajčiar 57 000 eur pri rovnakých nákladoch pre zamestnávateľa vo výške 72 000 eur). Mnohí Rakúšania a Nemci emigrujú do Švajčiarska aj kvôli príjmu, zatiaľ čo len málo Švajčiarov prichádza do Rakúska. Peniaze, ako je známe, nie sú všetko. Andreas Caminada na zámku Schauenstein premýšľa o kariére svojich zamestnancov aj mimo toho. Jeho nadácia Fundaziun Uccelin sprevádza mladých ľudí ako štipendistov v tých najlepších prevádzkach, vzdelávanie ako na univerzite, ale bez akademickej prevádzky. Kvôli korone sa však aj tento projekt trochu zadrhol, pretože cestovanie bolo z veľkej časti nemožné. Caminada má svojich zamestnancov v podniku dlhé roky. Svoje hodnoty žije tak, hovorí, aby sa ľudia v jeho prítomnosti cítili dobre: „Zamestnanci sú dôležitejší ako nehnuteľnosť.“ Caminadovi ľudia sú rozmaznávaní, napríklad v stredu je joga pre všetkých. Aj vo Švajčiarsku však mnohí odvetvie zmenili. Či sa niekedy vrátia? Andreas Caminada to vidí skôr optimisticky: „Všimnú si, že je to pekné a vzrušujúce povolanie.“

Bude treba počítať s viacerými dňami pracovného pokoja
Sepp Schellhorn v Goldegg am See to s tým krásnym povolaním vidí rovnako. Po svojej kariére poslanca sa čoraz viac stará o svoje hotely a reštaurácie a sám stojí za sporákom v Bierführer v Goldeggu, v ukážkovom dedinskom hostinci. Skoro by sa dalo hovoriť o kultúrnom poslaní. Pretože koncept hostinca sa v dôsledku nedostatku na trhu práce dostáva čoraz viac pod tlak. „Rozpadá sa nám stredná vrstva,“ hovorí Schellhorn. Pravdepodobne bude v budúcnosti potrebné ešte viac nasadenia a idealizmu na vedenie takéhoto podniku. Schellhorn hovorí, čo je ešte potrebné: „Rezeň bude musieť byť drahší, aby farmár a hostinský mohli z toho žiť.“ Patrí k najhlasnejším kritikom vysokých odvodov, ktoré sú v pracovne náročnom odvetví, ktoré nemôže prejsť na racionalizáciu pomocou strojov, existenčne ohrozujúce. Rakúska mentalita „výhodných nákupov“ veci neuľahčuje, hovorí Sepp Schellhorn: „Cena viedenského teľacieho rezňa z Goldeggu sa porovnáva s cenou XXXL rezňa.“ Viac zamestnancov však ani vyššie platy v blízkej dobe nevyčarujú. Schellhornova prognóza: Bude treba počítať s dňami pracovného pokoja, kde boli doteraz nepredstaviteľné.
Koniec srandy
V nemeckých novinách Die Zeit vyšla v septembri dvojstranová správa (bola to hlavná téma) o pracovných podmienkach v nemeckých reštauráciách ocenených hviezdami. Kritizovaný bol tón správania a stres v kuchyniach Tohru Nakamuru v Mníchove, Christiana Jürgensa (Überfahrt) a Christiana Lohseho (zo zatvorenej Fischers Fritz v Berlíne), známeho svojím drsným tónom. Mali tiež možnosť vyjadriť sa. Sarkastický komentár Bertholda Obauera: „Ten príspevok odvetviu opäť veľmi pomohol.“ Obauer predtým, než vstúpil do vedenia reštaurácie svojho strýka, sám pracoval na jednej z najlepších staníc v krajine, viedenskom Steirereck, rovnako ako Heinz Reitbauer kedysi začal svoju profesionálnu kariéru v kuchyni Obauerovcov.
Rudi Obauer utrpel v roku 2015 infarkt, tlak vo vysokých nadmorských výškach špičkovej gastronómie sa prejavil. Odvtedy vidí mnohé inak, ale jedna vec je jasná: „Špičková gastronómia je ako vrcholový šport. Tam ide jednoducho aj o výkon.“ Situácia v gastronómii je podľa Obauera špecifická: „Gastronómia je predaj a výroba súčasne. Tam sa nedá pracovný čas dodržiavať tak striktne. Keď si niekto rezervuje stôl na dvanástu a kvôli nehode trčí hodinu a pol na diaľnici, čo mu mám potom povedať? Ako podnikateľ musím robiť biznis, aj keď je to často tvrdé.“ Reštaurácia bola vždy prísna, pokiaľ ide o časy príchodu. Veľké menu, objednané na obed po 13. hodine, je skutočne veľká výnimka. Po tretej popoludní a večer o desiatej je kuchyňa prázdna. A hostia na ceste domov alebo do hotelovej izby. Gastronómia s väčšou plánovateľnosťou a disciplínou, ale menším laissez-faire. Aspoň s tým musia hostia v nasledujúcich rokoch počítať, a kto cestuje vo Francúzsku, Anglicku alebo vo Švajčiarsku, sa nebude musieť veľmi prispôsobovať.