A-La-Carte

Parížska klasika (2017/1)

Parížania znovu objavujú klasiku, malé bistrá oslavujú návrat a veľké reštaurácie sa dávajú do pucu.


Text: Alexander Rabl

Ručičky hodín ukazujú krátko pred druhou hodinou popoludní. Môj taxík uháňa z Champs-Élysées do Rue Saint-Martin. V nie príliš dobre spravovanom Hilton Collection putovala moja batožina cestou do izby niekoľkými obchádzkami. O druhej kuchyňa reštaurácie Benoit zatvára. Napínavá situácia. Dostane ešte poriadny obed, alebo bude musieť chrumkať šalát z hydiny či klubový sendvič v nejakej kaviarni? V Paríži sa v otázkach času v kuchyni nežartuje. Nie je to ani tak tradíciou, ako skôr 35-hodinovým pracovným týždňom a silnými odbormi, ktoré v gastronómii ponechávajú málo priestoru. Kto dodržiava pravidlá hry a pristupuje k servisu a kuchyni s rešpektom a na úrovni očí, vyhráva. Kto to odmieta, radšej nech ide inam. Príchod dve minúty pred záverečnou kuchyne. Maître sa bez akejkoľvek stopy podráždenosti obracia na neskoro prichádzajúceho hosťa, ktorý zo seba vypustí pár ospravedlňujúcich slov svojou skromnou francúzštinou. Nech si vraj hneď vyberie z lístka, aby objednávka stihla ísť do kuchyne ešte pred druhou. „Potom nebudeme mať obaja žiadne problémy. Ostatné, víno a tak ďalej, preberieme v pokoji.“

Paštéta chuťovej sily a zároveň rafinovanosti je sprevádzaná nakladanou zeleninou. Kyslosť octu je tiež dobrým spoločníkom k teľacej hlave (Tête de veau), ktorej časti, od teľacieho jazyka až po snehobiely teľací mozoček, sa varia v korenistom vývare a podávajú so zemiakmi. Kyslosť sa potom na tanieri objaví ako omáčka gribiche z uvarených vajec natvrdo, kapár, uhoriek, horčice, octu, oleja a byliniek ako estragón alebo trebuľka. Na to sa žĺtky veľmi jemne nasekajú alebo prepasírujú cez sito, potom zmiešajú s horčicou a octom a vyšľahajú s olejom. Nakoniec sa vmiešajú nadrobno nasekané uhorky, kapary, bylinky a nasekané alebo na rezance nakrájané bielky. Samozrejme, Benoit, ktorú pred rokmi prevzal Alain Ducasse a vedie ju presne v duchu predchádzajúcich prevádzkovateľov, je na obed aj na večeru vypredaná. Parížske bistro je späť. Bolo niekedy preč?

Maître reštaurácie Benoit by sa na túto otázku pousmial. A namiesto odpovede by servíroval millefeuille s vanilkovým krémom, tisíclistý dezert, ktorý mimo Francúzska zaujímavo dokáže zvládnuť máloktorý cukrár. Priateľ, ktorý sa veľmi vyzná v kulinárskych veciach – volám ho Pierre a spolu s bratom vydáva francúzskeho sprievodcu po reštauráciách Le Feuilly – už pred rokmi povedal: „Bistro je minulosť. Zmeškali spojenie s dobou.“ Čo Pierre uznával, boli zástupcovia nových bistier, ktorí pod názvom bistronómia prinášali medzi ľudí odľahčenú verziu parížskej vysokej kuchyne. Kuchári sa rozlúčili so špičkovou gastronómiou, ktorú často vnímali ako príliš drahú a ťažkopádnu, a začali si robiť svoje vlastné, ležérne a cenovo dostupné veci. Sú to Le Baratin, Le Saturne alebo baskický Le Comptoir a samozrejme slávne Septime či Chateaubriand. Poznáme tie mená, už sme tam jedli. A takmer vždy to bolo dobré, hoci nie klasické bistro.

Čo však Pierre nemohol predvídať, bola túžba Parížanov po starých dobrých hodnotách a možnostiach ústupu v meste, ktoré už niekoľkokrát otriasol teror a z ktorého panorámy si dnes nemožno odmyslieť ťažko ozbrojených obrov v uniformách. Zatiaľ čo v prvých mesiacoch po útoku na Bataclan väčšina špičkových reštaurácií zívala prázdnotou, pretože turisti z Ázie a Ameriky sa mestu vyhýbali, klasické bistrá zaznamenali rastúci dopyt. Parížanov totiž nič a nikto neodradí od jedenia vonku. Keď sa svet trasie, túžba po pot-au-feu a morskom jazyku v maslovej šampanskej omáčke s lístkovým fleuronom ožíva rovnako silno ako vládna vôľa po monitorovaní a trvalom výnimočnom stave. Ale odkiaľ to mal Pierre vedieť?

Samozrejme, stačí sa pozrieť na vchody malých lokálov, aby človek pochopil, že Paríž je mesto s najväčším počtom reštauračných sprievodcov na svete. Jeden alebo tucet nálepiek známych či menej známych sprievodcov sa na vstupných dverách ľahko nazbiera. Ale kde jedia samotní reštaurační kritici? Veľmi radi v bistre veľkosti škatule od topánok v prvom obvode blízko opery, ktoré počúva na meno Chez Georges a každý večer praská vo švíkoch. Priaznivá kalkulácia by mohla byť dôvodom, prečo si malé, drevom obložené miesto udržiava svoju klientelu celé desaťročia. Pravdepodobnejšie je to však kvôli masívnemu kambale, ktorého filet sa servíruje s rustikálnym grilovaným vzorom a chutí skoro tak dobre ako v tých najlepších reštauráciách v meste. Kvalita v malom formáte. Toto je perfektný príklad bistra starej školy, aké sú práve v kurze. V kurze, aj keď malé lokály, kde sú stoly umiestnené tak tesne pri sebe, že človek je v pokušení namočiť bagetu do omáčky u suseda, sú novšieho dáta.

Tak ako La Bourse et la Vie, nachádzajúce sa taktiež v prvom obvode neďaleko burzy a Palais Royal, kde za sporákom stojí Andy Fernandez. Ten sa učil variť najprv u svojej bolívijskej starej mamy, neskôr u Japonca v Paríži a v steakhousi v Georgii v USA. „Le produit“ je v centre pozornosti – to teraz hovoria všetci kuchári, ale to nič nemení na správnosti tohto poznania. Pot-au-feu z teľacieho mäsa chutí skvele, teľacia hlava sa k tomu podáva v jemnom trojobale. K steaku s hranolčekmi sa podáva šalát, v ktorého marináde sa vykúpalo pár ančovičiek. Predtým boli póry na vinaigrette, vtipne skombinované s orechmi z Piemontu. A zapekané ustrice.

Ale to, čo je naozaj hriešne už po prvom súste, je foie gras posypaná štipkou fleur de sel, servírovaná na artičokovom dne. Kto chce s Francúzom, predovšetkým ak ide o kuchára, diskutovať o zmysluplnosti alebo nevyhnutnosti foie gras, môže pokojne vojsť do Louvru a opýtať sa, či je Mona Lisa na predaj. Lepšie je hovoriť o iných témach, napríklad o vhodnom víne. Možno je táto znovuobjavená láska k malým, osobne vedeným bistrám výsledkom túžby po lokáli vedenom šéfom, bare alebo kaviarni. Kde už nič nie je isté, staré vzťahy, ako napríklad ten medzi hosťom a hostinským, znamenajú o to viac. Väčšina bistier sú lokály vedené vlastníkmi. Rovnako ako L’Assiette, kde za sporákom stojí žiak Ducassa.

David Rathgeber pracoval v Louis XV, zažil otvorenie Plaza Athénée a vyvaril hviezdu pre Benoit. V bývalom lahôdkarstve teraz čaká hostí s vycibrenými stolmi a lístkom, ktorý ukazuje, čo sa naučil. Krokety z bravčových nožičiek s omáčkou ravigote sú vstupom, ktorý hneď prezradí, že jedlo v L’Assiette nie je žiadna materská škôlka. Ku kuraťu sa podáva omáčka Albufera, escoffierovská klasika z velouté, ktorá je obohatená kúskami teriny z husacej pečene, madeirou, portským vínom, Noilly Prat, koňakom a veľkým množstvom masla. Omáčky ako tieto tvoria chrbtovú kosť veľkej francúzskej kuchyne. „C’est trés riche,“ hovoria na to Francúzi, čím majú na mysli aj to, že človek nemusí byť bohatý na peniaze, aby bol šťastný, ak to občas stačí na omáčku ako Albufera na tanieri. V starobylom L’Assiette, kedysi jedálni Mitterranda, vládne meštianska pažravosť podľa vzoru francúzskeho hlavného mesta. Nevyhnutné ris de veau (teľacie brzlík) v dobrých parížskych reštauráciách Rathgeber pečie „meunière“, je to skvostný kúsok brzlíka. Baba au rhum je pocta starému majstrovi.

Kto to vymyslel? Francúzi. Len v máloktorých mestách má stravovanie vonku takú tradíciu ako v hlavnom meste Francúzska, sotva inde si človek môže sadnúť na stoličky alebo lavice, kde pred desaťročiami alebo storočiami sedeli panovníci, celebrity a hviezdy. Bolo by smiešne tvrdiť, že nie je rozdiel medzi lokálom s dvestoročnou históriou a takým, ktorý otvorili pred desiatimi rokmi. Kto necíti husto tkaný šarm a starú dušu drobného Grand Véfour už pri vstupe do lokálu v arkádach Palais Royal, koho necháva chladným jesť v reštaurácii, ktorú navštevoval už Napoleon so svojou Joséphine (mimochodom aj Victor Hugo), radšej nech ostane doma alebo si na Champs-Élysées objedná steak s hranolčekmi. Ostatní hostia, ktorí získajú stôl v Grand Véfour (kde treba rezervovať dlho vopred) a môžu si tam vychutnať Guy Martinove ravioli s husacou pečeňou a hľuzovkami z Périgordu (pri mojej poslednej návšteve trochu slané), budú vďační. Jedlo v parížskej reštaurácii často znamená aj jedlo v jednej z najkrajších reštaurácií starého sveta.

Napríklad v Le Dôme, ktoré sa so svojou ozdobnou, zastrešenou terasou navonok sotva líši od ostatných brasserie a bistier na Boulevard du Montparnasse, a pri vstupe sa ukáže ako sen v štýle art déco. Tu človek sedí na štedro čalúnených laviciach, medzi lešteným drevom a čiernobielymi fotografiami z čias bujarých 20. rokov a konzumuje dary mora. Kraby, langusty, krevety a morské slimáky hľadia na hosťa zo svojej vyhliadkovej plošiny, kde čakajú na ľade na svoj osud. Ustrice (takmer tucet rôznych druhov, výrobcovia prehľadne zapísaní na lístku) a mušle sú ultra čerstvé, Paríž zrejme má priamy prístup k Atlantiku. Či už ide o morského úhora, podrážku, kambalu, červenicu alebo svätého Petra, v otázke prípravy alebo kvality produktu (takmer všetky ryby pochádzajú z malých rybárskych člnov, často chytené na udicu) niet čo vytknúť. Prípravy sú zbavené kuchynsko-technickej interpretácie. Bouillabaisse je bouillabaisse, holandská omáčka je holandská omáčka. Viacposchodové millefeuille plnené vanilkovým krémom, Tour de Montparnasse medzi dezertmi, zvládnete len s myšlienkou na dvojitého calvadosa na záver.

Keď už bola reč o veži na Montparnasse, je tu ešte jedna, oveľa slávnejšia veža, ktorá sa práve znovu dostáva do reči.

Tour d’Argent bola v 70. rokoch jednou z vyhľadávaných adries. Slávny lis na kačice v reštaurácii na najvyššom poschodí budovy na brehu Seiny získal krvavú česť vo filme, ktorý v nemčine počúva na vtipný názov „Die Schlemmerorgie“ a v origináli oveľa adresnejšie „Who is killing the Great Chefs of Europe?“. Skutočnosť, že v ňom hrá hlavnú úlohu Jacqueline Bisset, poukazuje na dátum vzniku filmu, sedemdesiate roky. Veľký Robert Morley v ňom stvárňuje britského reštauračného kritika, ktorému jeho sekretárka preukazuje láskavosť tým, že chladnokrvne likviduje všetkých relevantných šéfkuchárov starého kontinentu, aby mal jej šéf ľahšie držanie diéty. Stratégia hodná úvahy aj dnes, treba povedať. Strieborný lis na kačice Christofle v Tour d’Argent však nemal za tie desaťročia za úlohu byť vražedným nástrojom, ale hydraulickým asistentom pri získavaní štiav a krvi z jatočného tela čerstvo upečenej kačice.
Kačica (prednostne ide o Canard Nantaise, o niečo menšieho vzrastu, ale nie menej dobrú a šťavnatú ako väčšie príbuzné Canard Rouennaise alebo Barbarie) sa pri vysokej teplote pečie asi 20 až 30 minút, potom sa ešte celkom krvavé prsia narežú na prúžky. Stehná putujú do kuchyne. Zatiaľ čo sa prsia udržiavajú v teple, jatočné telo putuje so všetkým, čo k tomu patrí, do lisu na kačice. Párkrát otočiť volantom a tlak vytlačí z kostry všetko, čo nie je kosť. Z horčice, citrónovej šťavy, portského vína, koňaku a burgundského (červeného) sa pripraví omáčka. Pridá sa kačacia krv po precedení cez sito, ako aj prepasírovaná surová kačacia pečeň. K tomu sa podávajú pommes soufflées. Kačacie stehná sa grilujú a podávajú ako druhý chod so šalátom. Tento recept je ikonou klasickej parížskej kuchyne minulého storočia, v žiadnom prípade nezmenenou výdobytkami nouvelle cuisine a ani molekulárnou kuchyňou, pre ktorú francúzski šéfkuchári zväčša mali vždy len úsmev.

Keď legenda Claude Terrail v roku 2006 zomrel, s Tour d’Argent to išlo neustále z kopca. Časť slávnej vínnej pivnice išla pod kladivo. Michelin znížil hodnotenie z troch na dve, nakoniec na jednu hviezdu. André Terrail prevzal obchod, syn šéfa, ale aj potomok francúzskych elít s vynikajúcim citom pre biznis. Bod mrazu: aukcia stoličiek, riadu, strieborných pohárov a všelijakých spomienkových predmetov zo starých dobrých čias reštaurácie. Tá prešla pri istom rešpekte k starým dobrým časom dôkladnou obnovou. Philippe Labbé, nový šéfkuchár, poriadne oprášil lístok a ponúka šesťchodové menu so všetkými mysliteľnými časťami kačice. A: náhodné stretnutie s novo prebudenou túžbou po klasike alebo nie, vyblýskaný Tour d’Argent oslavuje návrat.

Staré časy pripomína someliér David Rigley, ten človek tu je od roku 1981 a stráži jednu z najznámejších a najväčších vínnych pivníc v meste. Kačicu podávajú s mnohými koreninami a hustou omáčkou z octu. Ceny – až na obedové menu za 105 eur – sú astronomické. V iných lokáloch v Paríži sa človek za tie isté peniaze pravdepodobne naje lepšie, ale kto porovnáva ceny, urobil dobre, keď sa tejto adrese vždy vyhol. Paríž je miesto, kde sa dajú v krátkom čase minúť šialené sumy za jedlo a pitie, pričom štýl a elegancia ostávajú zachované aj vtedy, keď si hosť z Ruska napríklad v Caviar Kaspia na Place de La Madeleine objedná ku kilu kaviáru kečup.

Je to servis, ktorý si zachováva fazónu. Kaspia na prvom poschodí rovnomenného obchodu, v ktorom si môžete na desiatu domov kúpiť kaviár, údeného lososa, vodku a šampanské, je malým klenotom pestovaného francúzskeho životného štýlu. Pocit, že nikde nie je také dobré a tak perfektne temperované šampanské, prinúti hosťa objednať si hneď ďalší pohár. Zdá sa, akoby každých päť minút otvárali novú fľašu, tak perlivé a čerstvé prichádza víno do pohára. A potom sú tu vodky, ktoré tiež stoja za pokus. Domáce bliny s priemerom taniera pre hlavný chod sú veľká trieda, údený losos perfektný.

Sú tu vaječné jedlá, šaláty, cestoviny, množstvo najjemnejších údených rýb. Kombinácia pečeného zemiaka v alobale s crème fraîche a pažítkou sa ukazuje chuťovo príliš mocná pre jemné mini kaviárové guľôčky druhu Impérial Baeri. Nabudúce radšej drahší Beluga Royal alebo sa držať pravidla: Nemusí to byť vždy – ako už vedel starý fajnšmeker Simmel. Tête de veau a omáčka gribiche tiež stačia. Niekedy. A obzvlášť v Paríži.

Šéfkuchár má podiel na renesancii parížskej klasiky. Meno je známe.

Pre klasické bistro, klasickú brasseriu je typické, že kuchársky tím zostáva decentne v pozadí. Hviezdni kuchári? Nemáme. Nepotrebujeme. Buď ide v prípade
kuchára o majiteľa, čo robí kult osobnosti zbytočným. Alebo je to dobre platený, ale rád anonymný kuchár toho druhu, akých nájdete v mnohých dobrých prevádzkach, ktorým ostávajú verní. Hviezdny kuchár – pojem, ktorý sa v nemčine používa rovnako inflačne ako „udržateľnosť“ alebo „regionálnosť“ – nenachádza vo francúzštine ekvivalent.
Jeden z dôležitejších, možno v súčasnosti najdôležitejší zo všetkých francúzskych kuchárov, Alain Ducasse, však v pozadí prispel k tomu, že si parížska bistrokultúra udržala svoje miesto viac ako desaťročie, keď sa o ňu nikto poriadne nezaujímal. To, čo majú parížske bistrá Rech, Benoit a Aux Lyonnais spoločné, je angažovanosť Groupe Ducasse: ide o skupinu investorov, ktorá pod vedením Alaina Ducassa opatrne vykupuje alebo finančne podporuje francúzske lokály a vidiecke domy, ako aj hotely, s cieľom zachovať inštitúcie francúzskej gastronómie nám a budúcim generáciám.
Synergie s ostatnými reštauráciami Ducasse bezpochyby existujú, keď človek napríklad vychádza zo zelenej špargle z Provensálska alebo čiernych hľuzoviek z Périgordu, ktoré sú tu v takej kvalite, ako ju poznáte aj z veľkých, drahých reštaurácií Ducasse. Malé bistrá by sa k takému tovaru nedostali.
Svojou angažovanosťou položili Ducasse a jeho tím – úplne v dopĺňaní k bistronómii nultých rokov – základný kameň k renesancii klasických parížskych bistier. Aj najnovší prírastok, Allard v Saint Germain, výborne zapadá do malej, jemnej kolekcie. Ktosi sa unavil, pred dvoma rokmi potom Allard prešiel k ľuďom od
Ducassa. Reštaurácia, ktorá sa zdá byť vypadnutá z času a ktorej špecialita je stále na lístku: Kačica s olivami. V kuchyni žena, čo vo Francúzsku stále predstavuje výnimku, hoci slávni šéfkuchári boli kedysi často šéfkuchárky.
Ducasse – ako jeho variaci kolegovia Joël Robuchon, Yannick Alleno alebo Gordon Ramsay v Londýne – už dávno pochopil, ako udržať dobrých ľudí v servise alebo kuchyni dlhšiu dobu vo firme. Ak sa niekto osvedčil v jednej z jeho reštaurácií, ale má chuť na zmenu, nájde sa zaujímavá pozícia v bistre alebo kaviarni, ktoré patria do rodiny. Tak sa môže stať, že za sporákom bistra stojí niekto, kto roky stál v Ducassovej parížskej vlajkovej lodi, Alain Ducasse au Plaza Athénée, možno ako omáčkár alebo rybár. Tým urobíme malý skok preč od klasického bistra ku klasickej veľkej reštaurácii novej doby. Alain Ducasse au Plaza Athénée pred necelými dvoma rokmi totálne zmenil koncept, aj interiéru dodal nečakane súčasný nádych, ktorý pôsobí ako príťažlivý kontrast k obrovským, no krehko a jemne pôsobiacim lustrom, ktoré sa v priestore starajú o sotva vnímateľné, no predsa citeľné sférické zvuky.
Jete za stolmi z tohto druhu dreva, z ktorého sa robia povrchy jácht. Ducasse na tanieri dodáva intelektuálnu protipól k klasickej parížskej kuchyni, ktorou sa dlho zaoberal. Veľa zeleniny, trochu rýb, žiadne mäso. Vybraní dodávatelia. Mnohý klasik z minulosti, napríklad langusty s kaviárom, je stále tu, ale sotva rozpoznateľný, možno aj trochu príliš komplexný v zložení.
Kaviár s malou šošovicou a čiernou pohánkou (vo forme blinov) poslúcha novú módu kombinovať luxusný produkt s „jedlom chudobných“, no nápad chuťovo celkom nevychádza. Geniálny je však karfiol, pečený v brioškovom ceste, veľké javisko pre túto zeleninu, ktorú potom radi podávajú s hrebenatkami a hľuzovkami. Ryba ako červenica, ktorá je len upečená (ale ako!) a servírovaná s omáčkou z jej pečene, sa dá opísať ako definitívna ryba. Dezerty sú veľká trieda u Alain Ducasse au Plaza Athénée, kde je – vďaka novej dobe skromnosti – na obed trojchodový obed s dvoma pohármi vína pod 300 eur.

Adresy
Tour d’Argent
Miesto luxusnej konzumácie kačice s výhľadom na Notre-Dame.
www.tourdargent.com
La Bourse et la Vie
Uvoľnené bistro, leštené drevené stoly, malý jedálny lístok. Miesto pre pot-au-feu.
www.labourselavie.com
L’Assiette
V bývalom lahôdkarstve podávajú hydinu s omáčkou Albufera.
www.restaurant-lassiette.paris
Le Dôme
Dôstojný zástupca povýšenej kultúry „fruits de mer et crustacés“ v štýle art déco.
www.restaurant-ledome.com
Benoit
Dôkaz toho, že vysoká gastronómia a bistro sú si bližšie, než sa predpokladalo. Referenčné jedlo: teľacia hlava s omáčkou gribiche.
www.benoit-paris.com
Caviar Kaspia
Tematická reštaurácia drahého druhu, kúsok starého Paríža na Place de la Madeleine.
www.caviarkaspia.com
Le Grand Véfour
Guy Martin tu servíruje veľkú kuchyňu v jednej z najstarších reštaurácií Paríža.
www.grand-vefour.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!