A-La-Carte

Plagiát: Originál (2018/3)

V novej reštaurácii amerického trojhviezdičkového šéfkuchára Coreyho Leea sa podávajú výlučne kópie slávnych jedál iných špičkových kuchárov.


Gualtiero Marchesi roky bojoval za to, aby jedno z jeho najslávnejších jedál, „raviolo aperto“ (otvorené raviolo), bolo chránené autorským právom. Boj bol však márny. Ako mnohí jeho kolegovia pred ním i po ňom, aj „otec novej talianskej kuchyne“, ktorý zomrel vlani, musel zažiť trpkú skúsenosť, že je prakticky nemožné dať si jedlo patentovať alebo si inak oficiálne zabezpečiť autorstvo k nemu.

To sa nepodarilo ani vo Francúzsku, kde trojhviezdičkový šéfkuchár Alain Senderens, ktorý taktiež zomrel vlani, viedol svoj legendárny boj za uznanie autorských práv v gastronómii už od 80. rokov. A to v krajine, kde sa šéfkuchári historicky tešia rovnakej úcte ako umelci. A v ktorej štát zvyčajne netreba dlho prehovárať, keď ide o ochranu národného kultúrneho dedičstva a kreácií.

Prečo je to tak, že jedlé výtvory šéfkuchárov sa nepovažujú za duševné vlastníctvo, je teda naďalej otvorenou a často diskutovanou otázkou. V každom prípade však absencia autorských práv predstavuje zásadný rozdiel medzi prácou kuchárov a iných kreatívnych profesií, ako sú spisovatelia, maliari či hudobníci.

Či sú však jedlá umením len preto, že sa môžu kopírovať, zostáva otázne. „Či vnímam svoju kuchyňu ako umenie, je určite jedna z najčastejších otázok, ktoré mi počas mojej kariéry položili,“ hovorí kalifornský trojhviezdičkový šéfkuchár Corey Lee. „Vlastne to však ani nie je diskusia, ktorú som chcel vyvolať svojou prácou vo všeobecnosti alebo touto novou reštauráciou špecificky.“ Reštaurácia, o ktorej Lee hovorí, sa nazýva In Situ a sídli v San Francisco Museum of Modern Art, len pár krokov od reštaurácie Benu, materskej prevádzky rodáka z Kórey.

Latinský názov In Situ, po slovensky „na mieste“, pôsobí v tomto prípade dosť paradoxne. Pretože pri mimoriadne originálnom koncepte múzejnej reštaurácie ide v skutočnosti o pravý opak. Prevažná časť pokrmov totiž nie je vytvorená na mieste, ale pochádza z iných kútov sveta, kde ich vymysleli najrôznejší šéfkuchári.

A tak sa v menu In Situ nachádzajú jedlá, ktoré ste už inde jedli, o ktorých ste počuli alebo ste ich videli na Instagrame. A to vrátane názvu miesta pôvodu a roku vzniku. Ako napríklad chobotnicové cappuccino od trojhviezdičkového šéfkuchára Massimiliana Alajma z Padovy (1996) alebo Lamb Carrot od Britky a súčasnej kuchárky roka Clare Smyth (2017). Ale aj legendárny dezert Oops, I dropped the Lemon Tart od Massima Botturu z Modeny (2012) či wasabi homár s mangovým želé a thajskou vinaigrette od Tima Rauea z Berlína (2013).

Všetko takzvané signature dishes, ktoré sa pozbierali z celého sveta a tu sa pripravujú znovu. Aj keď, samozrejme, s uvedením mena ich tvorcu a s jeho výslovným súhlasom.

Čo vyvoláva otázku, ako napadlo oslavovanému hviezdnemu kuchárovi, akým je Lee, ponúkať svojim hosťom takmer výlučne skopírované jedlá od rovnako oslavovaných kolegov z celého sveta? „Keď múzeum pred niekoľkými rokmi prestavali a zväčšili, oslovili ma, či by som nechcel prevziať novú múzejnú reštauráciu,“ rozpráva Lee. „Vtedy mi bolo jasné, že sa chcem na projekte podieľať a v reštaurácii robiť presne to, čo robia múzeá všeobecne, teda sprístupňovať veci a ponúkať zážitky, aké človek inde nezažije.“

Čo zase robí z jedál svojím spôsobom exponáty. A z Leea kurátora. „Dá sa to tak vidieť, áno,“ odpovedá kuchár, „presne ako exponáty v múzeu, ani jedlá nie sú nevyhnutne prepojené. Ale navzájom sa ovplyvňujú. Keď človek prechádza múzeom, to, čo vidí, je ovplyvnené tým, čo videl v miestnosti predtým. Divákovi tak nezostáva nič iné, než si vytvoriť prechod sám pre seba.“ Rovnako musí aj hosť In Situ na psychologickej aj chuťovej úrovni vytvoriť vzťah medzi napríklad wasabi homárom od Tima Rauea a následným citrónovým koláčom od Botturu.

Na prípravu jedál Lee poveril jedného zo svojich najvernejších spolupracovníkov. Ako Executive Chef pôsobí skôr málovravný a trochu placho pôsobiaci Brandon Rogers, ktorý bol predtým sedem rokov po Leeovom boku ako sous-chef v trojhviezdičkovom Benu; a ešte predtým s ním pracoval v Thomas Keller's French Laundry. „V skutočnosti to nie sú nevyhnutne signature dishes, ktoré napodobňujeme,“ hovorí 32-ročný kuchár, „skôr sú to jedlá, ktoré boli vytvorené v minulosti v určitom čase na určitom mieste, často aj s technikami, ktoré boli v tom čase nové alebo práve obzvlášť v móde.“

Napríklad už pripravoval jedlo od Daniela Bouluda, ktoré sa volá Black Tie Scallops a pozostáva z vrstiev hrebenatiek a čiernych hľuzoviek, ktoré sú zabalené v lístkovom ceste. „Pre mňa je to typické jedlo z 80. rokov, ktoré Boulud dnes už nerobí a pravdepodobne by dnes už ani nemalo úspech, ale jednoducho zrkadlí danú epochu,“ hovorí Rogers.

Šéfkuchárom sa tiež nenúti žiadne zadanie, pokračuje. Každý z oslovených kuchárov môže samozrejme určiť, či chce poskytnúť jedlo zo svojho repertoáru, alebo radšej chce vytvoriť niečo špeciálne pre múzejnú reštauráciu. To zostáva úplne na nich. „Pri ingredienciách sa tiež môžu rozhodnúť, či preferujú, aby sme spracovali originálne suroviny, v ktorom prípade ich musíme zohnať, alebo či má ísť radšej o lokálny produkt,“ hovorí kuchár.

Napríklad Španiel Albert Adrià poslal jedného zo svojich cukrárov, ktorý potom niekoľko dní experimentoval s americkými syrmi, kým nenatrafil na ten, ktorý považoval za najvhodnejší na reprodukciu Adriàho cheesecake-u s lieskovými orieškami a bielou čokoládou z roku 2015. Konkrétne jeden zo syrárne Jasper Hill vo Vermonte.
Botturov citrónový koláč sa medzitým podáva na rovnakom tanieri ako v Osterii Francescane v Modene. „Pri takto konceptuálnom jedle, ako je toto, je vzhľad, a tým aj tanier, ktorý vyvoláva dojem, akoby bol rozbitý, prirodzene esenciálny,“ zdôrazňuje Rogers. „Nezostalo nám nič iné, len zohnať rovnaký model taniera.“

K menším problémom samozrejme občas dochádza. Najmä veľkosť a frekvencia návštevníkov múzejnej reštaurácie stavajú kuchársky tím stále znova pred zložité úlohy. „Čiastočne sú požiadavky úplne iné, keď musíte pripraviť jedlo pre 200 couvertov, ako keď to robíte pre 30 alebo 40 couvertov, ako je to v mnohých reštauráciách, s ktorými spolupracujeme,“ hovorí Rogers.

Potom sú tu občas aj obzvlášť tvrdé oriešky. Ako napríklad kakaové bubliny od Andoniho Aduriza z reštaurácie Mugaritz v San Sebastiáne. „Tam sme museli naozaj premýšľať,“ spomína kuchár. „Zvyčajne, keď je niečo nejasné, môžeme sa spoľahnúť na naše skúsenosti a naučenú techniku, ale tu sme sa naozaj trápili, aby sme tieto objemné kakaové bubliny zreprodukovali, pretože išlo o úplne nový prístup a celkom novú techniku.“

A skopírovaní kolegovia? Tí sa cítia predovšetkým poctení. Aspoň v prípade Tima Rauea. „Corey Lee cestoval k nám do Berlína a my sme mu krok za krokom ukázali, ako sa varí wasabi homár,“ rozpráva Berlínčan. „Dostal originálny recept a natočil video, ako sa jedlo pripravuje a servíruje.“ Okrem toho už medzičasom prišlo množstvo hostí z USA k nemu do reštaurácie Tim Raue, aby si vyskúšali presne ten istý chod, takpovediac na pôvodnom mieste, teší sa hostinský.

Ale ako je to s Rogersovou vlastnou kreativitou, keď človek stále len varí jedlá, ktoré vymysleli iní? Kalifornčan chvíľu váha, než odpovie. A potom povie: „V skutočnosti to bola najväčšia výzva pre celý tím. Preto sme pred niekoľkými týždňami začali do menu zaraďovať aj vlastné kreácie.“

To navyše pomáha urobiť jedálny lístok vyváženejším, keďže možno zaradiť napríklad vegetariánske jedlo alebo niečo podobné, čo by inak nebolo v programe, dodáva rýchlo Rogers. Ale v skutočnosti je predsa jasné, že v takom umelecky orientovanom rámci a vzhľadom na toľké nápadité jedlá musí byť pre ambiciózneho kuchára nanajvýš ťažké držať svoju vlastnú inšpiráciu stále pod pokrievkou.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!