A-La-Carte

Zrazu tento prehľad (2021/4)

Výlet do Benátok v lete spojený s pestrými nápojmi, poslednými výletnými loďami, vzrušujúcim bienále, ennui na Giudecca a jedlom s blaženou hĺbkou.


Pre mňa patrí k povznášajúcim momentom v Benátkach sedieť na Fondamenta Sant’ Eufemia, v malom bare, ktorý v záchvate velikášstva dostal meno Osteria da Moro, hoci potraviny, ktoré tu vychádzajú z kuchyne, sa zvyčajne obmedzujú na hrsť čipsov, ktoré sa podávajú k nadrozmerným nápojom Campari Spritz, a pozorovať pestré fasády Zattere rozprestierajúce sa za širokým kanálom Giudecca, vpravo staré sklady pri Punta della Dogana, priamo oproti monumentálny portál Santa Maria del Rosario (Gesuati), pritom piť druhý Campari Spritz, mimochodom celkom vynikajúci Campari Spritz, snackovať nevyhnutné čipsy, hoci viem, že by som to nemal robiť, pretože pri večeri chcem byť ešte hladný, a do svojho zápisníka písať vety, ktoré sú také dlhé, že na ne potrebujem viac ako jednu stranu miesta.

Už s tým prestávam. Chcem len opísať náladu, ktorá sa šíri na Giudecca, aj keď tam v San Marco odchádzajú turistické lavíny (poznámka: po lavínach ani stopy, zvýšený výskyt, nie viac, veľmi príjemné). Giudecca obklopuje jemný závan ennui, tej lahodnej nudy, ktorú dánsky špecialista Søren Kierkegaard vo svojom pokuse o sociálnu náuku o rozvážnosti vysvetľuje takto: „Na začiatku bola nuda. Bohovia sa nudili, preto stvorili ľudí. Adam sa nudil, pretože bol sám, preto bola stvorená Eva. A od tej chvíle bola nuda vo svete a narastala v priamom pomere k počtu ľudí. Adam sa nudil sám, potom sa nudili Adam a Eva vo dvojici, potom sa nudili Adam a Eva a Kain a Ábel en famille, potom rástlo množstvo ľudí na zemi a nudili sa en masse.“

Nuda, ktorá panuje na Giudecca, je v každom ohľade lahodná. Človek potrebuje pár dní, aby jej čelil vzpriamene a pochopil ju. Len ten, kto je ochotný poddať sa na Fondamenta Sant’ Eufemia ničnerobeniu a malému pocitu závratu, ktorý v Benátkach dostanete zadarmo k lístku na vaporeto, spozná jej čaro. Starí ľudia, ktorí sa v – mimochodom skvelých – obchodoch zásobujú zeleninou, chlebom, rybami a mäsom, stretávajú sa, sadajú si na stoličky v osterii, aby sa porozprávali, bez toho, aby si niečo objednali. Tí, čo pijú, prichádzajú dopoludnia, preskočia kávu a hneď siahnu po proseccu a neskoro popoludní, keď sa vraciam zo svojich exkurzií, sú stále tam, zdanlivo nezmenení, pohár je stále spolovice prázdny, len popolník pred nimi je plný.

Večer sa obraz mení, keď osterie pri vode začínajú podávať jedlá a večerní hostia prichádzajú vaporetom zo Zattere alebo San Marco – okrem hostí z Harry’s Dolci samozrejme, ktorí zvyčajne prichádzajú motorovým člnom a prijímajú ich bielo odetí čašníci a usádzajú ich k stolu. Samozrejme, párkrát som jedol aj v tejto filiálke Harry’s Bar. Ale zatiaľ čo na pôvodnom mieste v San Marco ma nikdy neprekvapila myšlienka, že by som za hodnotu tohto jedla mohol na iných miestach – o nich budem hneď rozprávať – jesť dva alebo tri razy, tu cítim, aj keď je výhľad na mesto očarujúci a obsluha veselá a ústretová, mierny nesúlad v pomere medzi cenou a hodnotou.

Len jedno popoludnie sa nuda skončila. Kánálom Giudecca totiž ťahalo stádo remorkérov jednu z tých príšer, ktoré počas korony na rok a pol ušetria mesto a len pár týždňov pred mojou návštevou začali opäť mieriť do prístavu v Benátkach. Tým dinosaurom bola výletná loď triedy Musica a volala sa MSC Orchestra, a dokonca aj ľudia, ktorí sa mi dni predtým javili ako stelesnená ľahostajnosť, teraz stáli na móle, pískali a ukazovali palcom nadol – znamenie, ktoré by som aj za podmienok pokročilého ennui interpretoval ako kritické a ktoré sa zhodovalo s početnými plagátmi na súkromných domoch a oknách: No grandi navi. Žiadne veľké lode.

Medzitým sa situácia obrátila. V júli premiér Mario Draghi dekrétom zakázal všetkým výletným lodiam od určitej veľkosti vjazd do prístavu v Benátkach. Na Fondamenta Sant’ Eufemia teda bude v budúcnosti o niečo menej vzrušujúco, a to je veľmi dobrá správa.

Placho som absolvoval svoje kolá v Benátkach. Pred príchodom som sa postaral len o dve povinné rezervácie, na ktoré je v meste zvyčajne neskoro, a takmer som pritom prehliadol nové pravidlá Osteria alle Testiere, kde musíte nielen rezervovať a čakať na potvrdenie, ale potvrdenie musíte 24 hodín pred dohodnutým termínom ešte raz spätne potvrdiť, načo dostanete potvrdenie o spätnom potvrdení. Znie to celkovo dosť japonsky.

Predbieham. Popri Alle Testiere som si samozrejme objednal stôl vo svojom benátskom obľúbenom podniku Antiche Carampane. Do tohto podniku som sa bezhlavo zamiloval, najmä odkedy som tam jedol večné Spaghettini alla granseola, možno najlepšie spojenie morských plodov a cestovín v mojom živote. Keď som si raz predstavoval, ako by mal vyzerať kulinársky perfektný deň v mojom živote, nenapadlo mi (po raňajkách vo Fäviken, obede u Biquet v juhofrancúzskom Leucate, čaji v zürišskej Kronenhalle) lepšie miesto ako táto maličká reštaurácia medzi Rialtom a Ferrovia, ktorej motto znie „No lasagne, no pizza, no menu turistico“. Najprv, fantazíroval som, by to museli byť Spaghettini alla granseola, tieto zbožňovania hodné jemné cestoviny s morským pavúkom a čili vločkami, potom Tagliolini coi zotoi s malými sépiami (a áno, viem, že na večeru ani v Taliansku si človek neobjedná dvakrát cestoviny. Ale prečo vlastne nie? Je to môj perfektný deň a ten potrebuje dve porcie týchto cestovín). K tomu červené víno, až kým líca nepália, a potom povedať áno tiramisu, pretože ani to nikde inde nie je lepšie. Ešte viac červeného vína a potom tancovať do nepočuteľnej melódie Una giornata al mare od Paola Conteho uličkami, až kým nebude niekde otvorený bar, kde si dám prvú grappu po desaťročiach.

Je to samozrejme istá hypotéka, keď po dvoch rokoch prestávky navštívite hostinec s takýmito fantáziami. Ale už zase (alebo stále) predbieham.

Najprv ma to ťahalo na miesta, kde netreba rezerváciu ani spätné potvrdenie o spätnom potvrdení. Napríklad som sa vybral do vinárne Già Schiavi na Fondamenta Nani, k jej dlhému pultu s vitrínou plnou Cicchetti, ručne vyrobených samotnou pani Alessandrou, ktorá natiera jeden rožtek za druhým, s Baccalà mantecato, tekvicovým krémom, so sardinkami, so šunkou a artičokou, mortadellou a hubami, ricottou a čili, niekde bol dokonca aj hľuzovkový olej, čo zásadne vidím kriticky, ale v konkrétnom prípade som to považoval za ok, pretože všetky rožteky boli také čerstvé a chrumkavé a vláčne a yummie, že mi bolo trochu toho over-the-top úplne jedno.

Snacky si početní hostia mimochodom v žiadnom prípade nedávali vo vnútri peknej vinárne, ale všetci vonku na brehu kanála, kvôli čomu sa aj nápoje – rozhodol som sa pre ľahké domáce víno z Benátska – plnili do kelímkov a nie do pohárov. Z dôvodov, predpokladám. Nerobilo to vec práve elegantnou, a ak mám ešte trochu frflať, aj cena Cicchetti bola zvýšená, hoci len z 1 eura na 1,50. Potešenie si teda môže dovoliť každý z nás.

Iste, tip na výlet Enoteca už nie je. Stále sa červenám pri tej trápnosti, keď som pred pár rokmi ako nováčik zavolal, aby som si objednal stôl, a rozhorčený muž na telefóne do slúchadla kričal, že si z neho nemám robiť žarty, veď nemajú žiadne stoly.

Ale zážitok je neporušený: sedieť na schodoch Ponte San Trovaso, jesť tie najlepšie sendviče, aké môžete dostať, k tomu vypiť dva, tri, ehm, poháre vína, pozorovať čajky, ktoré striehnu na nepozorované Cicchetti, a cítiť slnko, soľ, vôňu vody, zvuk Benátok. Nič mi nezabráni v tom, aby som sa sem znova a znova vracal. Že cesta pozdĺž Rio de San Trovaso predstavuje najlepšiu cestu od Zattere, prístaviska, kde pristávajú člny z Giudecca, do centra Benátok, je pritom šťastná náhoda. Ak to teraz znie tak, že večer v Benátkach začína vypitím jedného, dvoch nadrozmerných, pestrých nápojov na Giudecca, následne si dať u Già Schiavi druhý, tretí a štvrtý aperitív a ochutnať Cicchetti, teda pred večerou už byť najedený a napitý a prísť do večerného podniku aspoň s jednou dámskou špičkou – niečo na tom je. Ale ako je známe, na raňajky je len káva a nanajvýš Cornetto plnené džemom. V súčte teda všetko v poriadku.

Večeru sa odporúča dať si v Cà d’Oro alla Vedova. Tam sa dá síce pri pulte zjesť drobnosti, ale bola by škoda teplého jedla.

Keďže som na prvý večer nemal rezerváciu, vyhľadal som hostinec, ktorý som poznal len zo státia pri bare: Osteria Cà D’Oro alla Vedova, kúsok za Rialtom v Cannaregio, situovaný na konci krátkej úzkej uličky a vybavený ako mohutným pultom, tak aj zbožňovania hodnou terazzovou podlahou.

Pri bare ma prijal mladý chlapík s pestrými rukami, ktorý vyzeral trochu unavene.

„Prego?“

Vysvetlil som mu, že by som rád jedol. Spýtal sa ma na moju rezerváciu. Odpovedal som, že som nerezervoval a nevedel som, že aj tu treba rezervovať. Vzdychol si.

„Una minuta.“

Trvalo to štvrť hodiny, ale potom som dostal svoj stolček, a keďže už bolo neskoro a bol som naozaj hladný, objednal som si na predjedlo marinované morské plody, potom čierne cestoviny a nakoniec Fritto misto, k tomu fľašu Friulano od Livio Felluga, a môžem povedať len jedno: bol som od začiatku až do konca pozitívne prekvapený. Morské plody boli jemné a dokonalej konzistencie, zušľachtené, ale nie rozmočené. Čierne cestoviny boli nevídanou hĺbkou, snažil som sa prísť na koreň chutiam, z ktorých sa skladal hlboko čierny sépiový vývar, ale nakoniec som vystúpil, keď sa prejavil ďalší a ešte ďalší basový tón, aby som si tradičné jedlo jednoducho vychutnal. Fritto misto nakoniec prišlo ešte tancujúc z ohňa priamo z kuchyne, obaľovanie kreviet a chobotníc bolo také jemné a chrumkavé, že som si spomenul na japonské zážitky s tempurou. Keď som dojedol a moja fľaša bola na dne, mal som pocit ohromného šťastia, ktorý sa prejavil v lesku mojich očí a polohe pravdepodobne čierno orámovaných kútikov úst. Každopádne mi dokonca unavený čašník venoval úsmev a nechal sa zlákať k tomu, aby ma pri prechádzaní potľapkal po ramene a s neprepočuteľnou iróniou sa opýtal, či chcem ešte dezert.

Žiadny dezert. Dnes žiadny dezert. Prosím.

O pár dní neskôr som znova sedel na Giudecca. Nikde sa Benátky neukazujú tak konkrétne a čitateľne ako pri pohľade z Fondamenta Sant’ Eufemia. Zatiaľ čo medzi San Marco a Cannaregio vnímate klišé a malé zázraky mesta – ich farby a vône, ich prekvapivé zvraty, ich všadeprítomnú históriu – v nadbytku, Giudecca ponúka, aby som citoval švajčiarskych umelcov Fischli/Weiss, „zrazu tento prehľad“, okrem pestrých nápojov.

Peter Fischli mimochodom v Fondazione Prada pripravil grandióznu pedagogickú výstavu Stop Painting, históriu umenia mimo maľby, zábavnejšiu a účinnejšiu ako akýkoľvek seminár dejín umenia. Je to jedna z výstav, ktorú som si v Benátkach užil, popri spektakulárnych Contrapposto Studies konceptuálneho umelca Brucea Naumana v Punta della Dogana a preplnenej, náročnej ponuke architektonického bienále, ktoré stojí pod príznačným mottom How will we live together? Musel som si v Giardini mimochodom spomenúť na motto bienále umenia z roku 2019. Znelo Máj you live in interesting times, a kurátori vtedy určite nevedeli, čo tým svojím heslom spôsobia.

Strávil som dva celé dni v Giardini a priľahlom Arsenale. Za vrcholy som považoval inštaláciu kolobehu vody v dánskom pavilóne, dojemný príbeh dedinskej komunitnej architektúry v Indonézii, príbeh drevenej architektúry v zónach Fly-over Ameriky – popri nespočetných ďalších inšpiráciách a veľmi špeciálnych zábavných programoch. Keď som si pri bufete bienále v Giardini zobral panini a fľašu vody, zažil som mimo súťaž lekciu v spoločenskej asociálnosti. Na slnečníku reštaurácie sedela veľká čajka, ktorá číhala na korisť a ako preferovaný cieľ si vytypovala tých ľudí, ktorí práve prišli, hľadali stôl a ešte nepochopili, prečo stoly v blízkosti slnečnej terasy, kde čajka sedela na pozícii, neboli obsadené.

Všetci ľudia, ktorí sedeli okolo pri stoloch a boli veľmi zamestnaní svojimi šalátmi a sendvičmi, mali novoprichádzajúcich samozrejme presne na očiach a čakali, možno nie tak chamtivo ako samotná čajka, ale plní napätia, na moment, v ktorom tá podnikne ďalší útok. Keď sa čajka skutočne vydala do strmhlavého letu na kúsok pizze, zazneli teda nielen ostré výkriky bezprostredných obetí, ale aj akosi súhlasné, tlmené komentáre publika, ktoré sa cítilo menej ohrozené než zabavené.

Nápadné bolo, že ľudia, ktorým bolo jedlo ukradnuté zo stola, následne ako samozrejmosť ustúpili k stolom na periférii reštaurácie a takpovediac sa stali súčasťou publika, ktoré – rovnako ako čajka sama – čakalo na ďalšie obete. Novoprichádzajúci boli síce presne pozorovaní, ale nie nejako varovaní. V tvári čajky je každý sám za seba – a so svojím kúskom pizze.

V Antiche Carampane – heslo: No pizza, no menu turistico – sa celebruje vysoká omša Granseola. Aj iné morské plody ako mušle sú prvotriednej kvality.

Veľmi som sa tešil na večer v Antiche Carampane, bol som tam priskoro, musel som čakať. Mohol som si za to sadnúť k stolu vonku v uličke, čo bolo v ten teplý večer veľmi príjemné. Plný radosti som si objednal Nosiola od Elisabetty Foradori a zjedol som veľmi dobré klasické predjedlá – Sarde in saòr, Baccalà mantecato, lahodný krém zo sušenej tresky s artičokovým dnom zo Sant’ Erasmo (pozri A la Carte 3/21) a malú porciu polenty s kúskom mečiara. Samozrejme som si objednal aj Spaghettini alla granseola, ktoré boli samozrejme dobré, ale moju idealizovanú predstavu o jedle nedokázali naplniť. Neviem presne povedať, či to bolo vo mne a v mojom prehnanom, takmer až mýtickom očakávaní, alebo v kuchyni, hoci zvyčajne nie som úzkostlivý skeptik, najmä ak ide o vylúpané morské pavúky. A nie, jedlu nechýbala ani soľ, ani dôležité čili vločky. Ale necítil som kúzlo, ktoré ho doteraz vždy obklopovalo. Že som po opečenej rybe dostal účet, pretože najneskôr o pol desiatej je na rade druhé sedenie, doplnilo zážitok, ktorý ma celkovo uspokojil, ale predsa nie celkom šťastného.

Aby som predbehol: Podobne to bolo aj pri mojom jedle nasledujúci deň v Osteria alle Testiere. Tam, v maličkej jedálni, kde má miesto možno dvadsať ľudí, ak pár sedí na kolenách ostatných – preto tie orgie spätného potvrdzovania –, som sa dokonca pýtal, či sa vymenil kuchár, keď po hrebenatkách s šošovicou a soľankou prišla porcia homára s gnocchetti, ktoré boli dochutené škoricou a podľa mňa príliš sladké a dominantné. Keďže Padrone Luca zavesil na stenu dôležité články z časopisov za posledných desať rokov, mohol som si v vlastnom článku prečítať, že som sám pri tom istom jedle už raz „jemnú náznak škorice“ považoval za veľmi dobrý, kvôli čomu som si nevedel predstaviť, že ten istý kuchár môže mať také rozdielne interpretácie citu v končekoch prstov – až kým sa kuchár nepozrel z kuchyne a nebol to neodvrátiteľne on sám.

V nasledujúcich dňoch som sa túlal po klandestínnych cestách. Videl som zvláštne veci ako Ausseer Plätte, tradičný čln zo Solnej komory, ktorý sa viezol spolu s pár muzikantmi v kožených nohaviciach na nákladnej lodi cez Canal Grande, pýtal som sa, či je to umenie, reklama na cestovný ruch alebo niečo ešte rafinovanejšie. Prechádzal som bývalé geto a bol som hlboko ohromený, v pekármi macesov som si zobral niečo na zahryznutie, prechádzal som sa po širokej Fondamenta dei Ormesini pozdĺž Rio della Misericordia, kde som si chcel u Timona vziať niečo pod zub, ale tam som sa dostal do rozlúčky so slobodou, ktorej stredobodom bol mladý muž, ktorý na chrbte niesol kríž, na ktorom bolo napísané meno Laura. Podarilo sa mi ešte získať pár crostini so šunkou a nakladanými hubami, kým som ušiel, na rozdiel od kolónie veselých Korutáncov, ktorí okamžite vyhoveli pozvaniu opitých chlapcov, aby pokračovali v zábave s nimi.

Fun Fact: Neskôr v Dorsoduro som stretol, obklopený šampanské pijúcou, Italo-Pop pesničky spievajúcou skupinou dievčat s uniformnými tričkami, aj spomínanú Lauru – tú z kríža svojho ženícha –, a želám si, aby tí dvaja, ak prežili svoje rozlúčky so slobodou bez trvalých následkov, boli spolu veľmi šťastní.

Večer som išiel na istotu a zastavil som sa v Trattoria alla Madonna. Tento benátsky klasik je len pár domových rohov od trhu a mosta Rialto, a pretože bolo tak teplo, stáli prvýkrát, čo si pamätám, aj stoly v Calle della Madonna, ktorá už ležala v atmosférickom polotieni a osvetľovalo ju len pár svetielok.

Tu kulinárske business as usual nie je hrozba, ale sľub. Pri vchode, hneď vedľa svetlého bufetu, stoja v dlhom rade vylúpané morské pavúky, ktoré sa podávajú vo objemných mušľových škrupinách, a v plastovom vedre sa nachádzajú neuveriteľné množstvá tej majstrovsky zamiešanej čiernej omáčky, s ktorou sa podávajú povinné sépiové krúžky spolu s cestovinami alebo rizotom.

Nutkanie k pultu vrátane jeho vitrín plných rožtekov, zeleniny, mäsových guličiek a variácií sardiniek je veľké. Tu sa tí, čo sa vyznajú, radia u Al Timon na Fondamenta dei Ormesini. K tomu je pohár bieleho vína a jedlo sa zvyčajne konzumuje vonku pred dverami – pri vode.

Takže som zjedol na predjedlo naozaj bohato meranú porciu Granseola, ktorá bola lahodná, a na hlavný chod čierne rizoto, a rutinná presnosť, s akou boli tieto benátske klasiky pripravené, ma dojala a urobila ma okamžite pokojným a spokojným, výrazne spokojnejším ako v predchádzajúcich dňoch.

Keď som stál pred otázkou, kde strávim svoj zatiaľ posledný večer v meste, zrekapituloval som večery predtým. Mal som dojem, že jednoduchšie podniky práve predbiehajú tie náročnejšie, preto som sa rozhodol druhýkrát navštíviť svojho potetovaného priateľa v Cà D’Oro alla Vedova, a pretože som ho nechcel druhýkrát preťažovať, zavolal som v ten istý deň a bez problémov som dostal stôl na stred večera. (Corte Sconta, ktorá by bola tiež dobrou alternatívou na kulinársku rozlúčkovú oslavu, bola bohužiaľ zatvorená a znovu otvorila až po mojom odchode. Odvtedy počúvam len to najlepšie, ale nemôžem to potvrdiť z vlastného vnímania.)

Tentoraz ma obsluhoval iný, minimálne rovnako pestro potetovaný čašník, ktorý zle pochopil moju objednávku vína a priniesol mi nejakú fľašu, ktorú som nechcel, ktorú ale ani nechcel vziať späť do pivnice, pretože už narezal kapsulu. Logicky bolo víno, ktoré som skutočne chcel, už vypredané a dve náhradné fľaše tiež, ale zostal som neústupný a to sa ukázalo ako výhodné, pretože tak som sa dostal k fľaši Vitovska od Edi Kante za diskontnú cenu, ktorá vlažný chobotnicový šalát, ktorý som si objednal ako predjedlo, celkom zvlášť lichotivo sprevádzala. Na hlavný chod som dostal, reminiscenciu na povinný snack, ktorý sa zvyčajne konzumuje pri bare, dve pomerne veľké, čerstvo z kuchyne dodané Polpette.

Tu je recept na vlažný chobotnicový šalát, ktorý som si neskôr vytiahol zo svojej knižnice kuchárskych kníh, aby som na tomto mieste mohol sprostredkovať dojem z jednoduchej, ale blaženej kuchyne tohto domu.

Potrebujeme chobotnicu pripravenú na varenie s hmotnosťou 1,5 kg – aby bola jemná, mala by byť raz zmrazená a rozmrazená –, 1 hlávku feniklu, rozpolenú, 1 cibuľu, rozpolenú, 2 stonky zeleru, nadrobno nakrájané, 1 hrsť stoniek petržlenu, nahrubo nakrájanú, 3 pevné zemiaky, ošúpané, 1 strúčik cesnaku, nadrobno nasekaný, 1 hrsť hladkej petržlenovej vňate, tiež nadrobno nasekanú, 1 ČL čili vločiek, soľ, korenie, 4 PL olivového oleja a 1 PL citrónovej šťavy.

Chobotnicu vo veľkom hrnci s feniklom, cibuľou, zelerom a stonkami petržlenu v neosolenej vode uvariť do mäkka. Trvá to maximálne hodinu. Vybrať a nechať vychladnúť. Oči, hryzadlá a vnútornosti vyhodiť. Chobotnicu nakrájať na kúsky veľkosti sústa, stiahnuť kožu a umyť. Zemiaky nakrájať na kúsky, zaliať vodou a variť. Zliať a odložiť nabok.

Vo veľkej mise zmiešať chobotnicu a zemiaky s cesnakom, petržlenovou vňaťou a čili vločkami a dochutiť soľou, korením, olivovým olejom a citrónovou šťavou. Pred podávaním v rúre krátko zohriať. Šalát má byť vlažný a vláčny ako toto mesto v skorom lete.

„Tutto bene?“, spýtal sa čašník.

„Ďakujem“, povedal som.

„A prosím: dezert!“

Osteria da Moro
www.facebook.com/Osteria-da-­Moro-1915267678745040

Osteria alle Testiere
www.osterialletestiere.it

Antiche Carampane
www.antichecarampane.com

Già Schiavi
www.cantinaschiavi.com

Cà D’Oro alla Vedova
www.acebook.com/allavedova

Al Timon
www.altimon.it

Trattoria alla Madonna
www.ristoranteallamadonna.com

Corte Sconta
Calle del Pestrin, 3886,
30122 Venezia VE
T +39/41/522 70 24

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!