A-La-Carte

Poézia za East River (2015/3)

Brooklyn a jeho mnohé tváre: Ako som sa naučil piť kokteily, tancovať s chasidmi a robiť si starosti, či jem dosť na to, aby som mohol piť ešte viac. Text od Christiana Seilera · Ilustrácia od Markusa Roosta Brooklynovým najfarebnejším tetovaním je Manhattan.“ Takéto večné vety mi, ak tie čmáranice správne dešifrujem, napadli v…


Brooklyn a jeho mnohé tváre: Ako som sa naučil piť koktaily, tancovať s chasidmi a robiť si starosti, či jem dosť na to, aby som mohol piť ešte viac.

Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost

„Brooklynské najpestrejšie tetovanie je Manhattan.“ Takéto večné vety mi, ak správne dešifrujem tie škrabance, napadli v bare hotela Wythe, kde som sa po predložení vodičského preukazu dostal do bezpečia. Hotel Wythe sa nachádza vo Williamsburgu, čo je zasa v súčasnosti najvychytenejšia štvrť Brooklynu, a môžem slávnostne prisahať, že výhľad na panorámu Manhattanu nie je nikdy krajší než pri západe slnka v tomto bare s trochu dramatickým názvom „The Ides“, potom čo ste zdolali jeden a pol Moscow Mule. To je presne ten moment predtým, ako vás ten posledný polovičný Moscow Mule – vodka, zázvorové pivo a limetka – zdolá, a urobíte dobre, ak si to náhle vzplanutie citov okamžite zapíšete na papier.

Pretože večerné slnko zalieva Manhattan do tohto magického lesku. Nové World Trade Center si hrdo a pôvabne plní svoju povinnosť ako najvyššia búda New Yorku, Empire State Building je stále najelegantnejší mrakodrap v meste, len na Madison Avenue vyrástla do neba budova taká vysoká a zároveň štíhla, že by niekoho mohlo napadnúť, že architekt pri hraní sa s Legom použil všetky svoje kocky so štyrmi výstupkami na jedinú vežu.

Čo si človek myslí, keď sa večerné svetlo láme v nápoji Moscow Mule, ktorý teraz – na rozdiel odo mňa – vyzeral opäť nebezpečne prázdny. Práve som si pomyslel, aká je asi hlbšia múdrosť v tom výroku, ktorý obchod s čili oproti hotelu vystavil na ceduľke von na ulicu: „If you don’t like hot sauce you’re stupid“. Vôbec tieto ceduľky, väčšinou pomaľované farebnými kriedami, prinášali do sveta veľké, nepreniknuteľné pravdy, hoci, moment, niečo som pochopil: tá tučná tvár s blond patkou, ktorú kresliar okomentoval takto: „The Donald has never touched a drop of booze. Neither did Hitler“.

Aspoň tu som sa nedostal do zlej spoločnosti. Dopil som svoj Moscow Mule, už len z antifašizmu a aby som sa identifikoval ako kritik Donalda Trumpa, a popritom som si pospevoval „Back in the U.S.S.R.“.

A pretože som sa potom prvýkrát po dlhom čase pozrel na hodinky, všimol som si, že sa musím poponáhľať, ak chcem včas stihnúť svoj stôl v Traif. Rozlúčil som sa s panorámou, nechal som sa ešte raz uraziť obchodom s čili oproti – sorry, ale ja si s vašimi kyslými atentátmi neviem rady, vy fľaše s pálivou omáčkou – a potom som sa vydal hľadať taxík.

Pretože jednu vec som sa počas tých dní v Brooklyne naučil. Kuchári a čašníci síce vyzerajú, akoby v tombole tetovacieho štúdia všetci vyhrali prvú cenu, ale preto nie sú o nič menej prísni, čo sa týka dochvíľnosti pri rezerváciách. Aj hipsterské búdy, po ktorých som sa túlal, majú vo svojich podnikateľských plánoch zahrnuté dvojité alebo trojité večerné obsadenie svojich niekoľkých stolov, takže pol hodinu či trištvrte hodinu, ktorá sa u nás vníma ako akademická štvrťhodinka, považujú za odchýlku od normy a stôl okamžite postúpia ďalšiemu, kto sa opýta.

A vždy sa nájde ďalší, kto sa opýta. Pretože farební gastronómovia sa veľmi dobre naučili, že presný časový manažment lichotí podnikateľskému plánu, ale že to vyvoláva nanič náladu, ak je napríklad barová časť reštaurácie – a, priatelia, takmer každá z týchto reštaurácií má barovú časť – opustená a prázdna. Preto sa niekoľko stolov uvoľní na rezervácie, iné podliehajú starému pravidlu: first come, first serve.

Týmto spôsobom som si napríklad uchmatol fantastickú večeru vo Willow, 506 Franklin Avenue, priamo pri stanici liniek A a C na ich ceste z hlbín Brooklynu cez do Manhattanu. Maličký podnik, bistro stoly, štýlové stoličky, veľký výklad von na Franklin, kuchyňa veľká ako domček pre bábiky a jedlo také špeciálne a presvedčivé, že som newyorskú módu „farm-to-table“ kulinárstva začal brať explozívne vážne. Bola tam studená kukuričná polievka s tatarákom z mušlí a koreneným bravčovým tukom, letný hrášok s citrónovou kôrou, chrenom a jogurtom, údená makrela s vodným melónom, tequilou a čili, ktorá bola obzvlášť grandiózna.

Do čerta, pomyslel som si už po prvých tanieroch, títo týpci to myslia naozaj vážne. Jedlo sa síce servíruje s ležérnym šikom, ale nápady pre jednotlivé chody sú premyslené ako britva a nevyhýbajú sa žiadnej námahe. Napríklad makrela, sýta a mäsitá, bola uvedená do perfektnej zhody so sladkou eleganciou vodného melóna, most medzi arómami bol premostený jemnou kyslosťou citróna Meyer a kopancom dúška tequily, aromatizovaný pálivosťou čili papričky. To bolo, merané na maličkosť tej búdy, už celkom Hollywood.

A nebolo to horšie. Aj bôb s čerstvým syrom, strúhanou citrónovou kôrou a jahňacím výpekom bol vynikajúci a diviačí bôčik s lieskovými orieškami a hráškom prispel k jedlu niečím výdatným, ale aj elegantným, predtým než som skonzumoval ešte pár plátkov 75 dní vyzretého hovädzieho filetu.

Willow bola mimochodom menším dvojčaťom The Pines v Gowanus, 284 3rd Avenue, kde sa rovnako oslavuje „moderná americká kuchyňa“, čo je súhrnný pojem pre tento len zdanlivo nekomplikovaný, eklektický štýl varenia. Dvojčiatkové a trojčiatkové vystúpenia reštaurácií sú tu pravidlom. Akonáhle začne búda fungovať, už sa uvažuje o odnožiach, a rovnako rýchlo, ako práve hipovaná reštaurácia náhle zmizne a uvoľní miesto inej alebo holičstvu alebo špecializovanému obchodu na pálivé omáčky, sa úspešné koncepty množia a skúšajú nové lokácie.

Willow napríklad prevzalo dosť hlboko v Brooklyne funkciu lákadla. V okolí ešte vôbec nie je cítiť nič z hipstertanu. Sú tam obchody s africkým textilom, pneumatikami alebo poplašnými zariadeniami, ale kto vie. Nie je to tak dávno, čo aj okraje Brooklynu mali niečo zvrátené a nebezpečné, rovnakú náladu, ktorá sa dnes stále viac sťahuje na východ, tam sa však stáva masívnou.

Povedzme to takto: dva dni po tom, čo som debutoval na terase hotela Wythe ako aforista, som si v New York Times prečítal, že pri prestrelke v Brownsville utrpelo ujmu deväť ľudí, dvaja z nich smrteľnú, a pre iného mŕtveho muža v tom istom týždni chýbal vrah, zbraň aj motív.

Teraz je Brownsville iným slovom pre sociálny dvor New Yorku. V MOMA na to existovali vo forme výstavy „Design and the Elastic Mind“ vysvetľovacie prístupy od „Spatial Information Design Lab“. Títo kreatívni zberači dát ukázali na pôsobivej infografike, že najlepšie dotované mestské „zariadenie susedstva“ v Brownsville je väznica. Len na obyvateľov sedemnástich blokov v Brownsville bolo v roku 2003 vynaložených sedemnásť miliónov dolárov – za to, že ich zavreli. Každý dom je označený nákladmi na svojich väznených obyvateľov, čo týmto uliciam prinieslo cynický názov „Million Dollar Blocks“.

Ubytoval som sa v „Crown Heights“, štvrti, ktorá sa nachádza presne na rozvodí medzi gentrifikáciou a Million Dollar Blocks. Na západe susedí „Crown Heights“ so štvrťami, ktoré sa už dávno dotiahli na Manhattan. Prospect Heights, Park Slopes a Windsor Terrace, ulice, ktoré sa zoskupujú okolo úplne podceňovaného Prospect Parku, vyžarujú drahú útulnosť. V predzáhradkách stoja odrážadlá z masívneho dreva a šik trojkolesové kočíky, tu a tam vidieť aj pretekársky bicykel z katalógu „Ako sa stať hipsterom“. Starosta Di Blasio tu býva, veľa rodín sa sem presťahovalo z Manhattanu a ceny nehnuteľností sa už dávno katapultovali na rovnakú obežnú dráhu nedotknutú realitou ako tam na Manhattane.

V Crown Heights sa o bloky delia černosi, Karibčania a chasidi, pričom je udivujúce, ako homogénne sú jednotlivé ulice osídlené. V mojom bezprostrednom susedstve sedávali rastamani s pôsobivými dredmi a červeno-žlto-zelenými vlnenými čiapkami na schodoch k svojim domom z hnedého kameňa. Ich cigarety vyzerali veľké a nevoňali sladko, a z otvorených okien prúdilo rovnako monotónne ako magické jedna-DVA-jedna-DVA subalterného reggae. Dve rohy ďalej sa nachádzal milý, ale značne zbabraný obchod s potravinami, kde sa dalo kúpiť pivo z Brooklynu, voda vo fľašiach, ovocie každej farby a noviny vo všetkých jazykoch. U Glorie mali západindické kura a grilovanú tekvicu, a ak sa Ben včas vyhrabal z postele, oproti v Tinto bola prijateľná káva, ktorú som však radšej pil vonku na Nostrand Avenue, pretože Ben si v obchode rád pripravoval raňajky z pripálených listov kelu. To, že som napokon zanechal tú obľúbenú zvyklosť sedávať v Tinto na ulici a pozerať sa, ako sa Crown Heights prebúdza, spočívalo len v tom, že jeden nervózny taxikár svoj žltý Chevy bus len dvadsať metrov odo mňa napálil plnou rýchlosťou do stĺpa elektrického vedenia, čo som si malicherne vzal osobne. Vodiča museli hasiči vystrihnúť z auta, Ben spravil obchod svojho života a ja som si, po tom, čo som 24 hodín neskôr prestal triasť, našiel do budúcnosti kaviareň v upokojenej premávke (a našiel som ju pri východnom vchode do Prospect Parku. Volá sa Tip of the Tongue a má úžasnú granolu a hostí, ktorí čítajú Simenona v angličtine).

V Brooklyne, len dvadsať alebo tridsať ulíc západne alebo severne od Million Dollar Blocks, sa deje veľa z toho, čo budeme v nasledujúcich rokoch oslavovať ako prelomové kulinárske novootvorenia. Žiadna brandža tu neoslavuje vlastnú vynachádzavosť tak bez zábran ako gastronómia, a je to pekná, hoci neprehľadná úloha, vyznať sa medzi všetkými tými bistrami, gastropubmi a minireštauráciami, ktoré otvárajú vo Williamsburgu, Park Slope alebo Prospect Heights a bez zábran sa množia.

Dorazil som do Traif, 229 South Fourth Street, práve včas, hudba bola hlasná. Koncept podniku je celkom veľkoryso „Celebrating Pork, Shellfish & globally-inspired Soulfood“, ale prišiel som najmä kvôli kuchárovi, ktorý dlho varil u Daniela Humma v Eleven Madison Park, glamour trojhviezdičkovej búde v srdci Manhattanu. Priniesol si teda do Brooklynu reputáciu, ale aj drzosť.

Pretože „traif“ v jidiš ako je známe označuje všetky pokrmy, ktoré sú opakom „košer“, a ako keby chcel tento prístup podčiarknuť, Jason Marcus, majiteľ a kuchár, nechal vyleptať milé prasiatko aj do skla svojich vstupných dverí. Vonku, pred reštauráciou, rachotí rýchlik z Manhattanu do Queensu cez most a v polotme pod piliermi sa stretávajú chasidi, punkáči a hipsteri. Traif je teda vtip, ktorý si rozhodne niečo trúfa. Jason, ktorý je vyštudovaný filozof a sám Žid, by teda rád prevzal rolu zlého chlapca s varechou, a to s istou dôslednosťou. Pre všetkých, ktorí nepochopia vtip „traif“, sú na menu ešte jednoznačnejšie „sme zlí“ správy, napríklad politicky enormne nekorektné žabie stehienka, ktoré sa tu servírujú v štýle Buffalo, obalené v hrubej strúhanke (a, ak by to chcel niekto vedieť: lahodné!).

Keď sa ma čašník opýtal, či pri štúdiu menu možno nepotrebujem koktail, len som trochu hlúpo prikývol. Pretože som nerozumel ani slovo. Hlasitosť bola približne taká vysoká ako v bubne Keitha Moona. Ale drink bol dobrý, údajne som si objednal „Thai Old Fashion“, ktorý sa skladal z rumu aromatizovaného thajským čajom, ľadu zo kondenzovaného mlieka a pomarančového shrubu a zvláštne interferoval s oboma Moscow Mules: namiesto toho, aby som hlúpo brblal a nechal si sliny stekať z kútika úst, cítil som sa zrazu triezvy ako nikdy, alert – a veľmi, veľmi hladný.

Kuchyňa bola priamo za barom. Traja potetovaní týpci riadili podnik, ktorý bol obsadený do posledného miesta (a, tip, vonku v záhrade je o niečo prístupnejší ako v reštaurácii samotnej. Rozumieš napríklad tomu, čo ti čašník hovorí).

Pretože som ale sám už nechcel vykrikovať, robil som si svojou ceruzkou, ktorú som si nechal z hotela Wythe, krížiky vedľa každého jedla, pre ktoré som sa rozhodol. To mi síce prinieslo zachmúrený pohľad čašníka, ale uchránilo ma to pred ďalšími nedorozumeniami.

Jedlá boli servírované, akonáhle boli hotové. O dramaturgii večere v užšom zmysle som teda nevedel nič, ale zabával som sa s obaľovanými žabacími stehienkami, chutilo mi zvonku chrumkavé a vnútri krémové teľacie brzlík, bol som nadšený z opekaných hrebenatiek, ktoré boli servírované na zmesi rizota a grilovanej kukurice. Kuracia pečeň na hrianke nebola práve osvietením, ale tuniakový tatarák na vysmážanom baklažáne robil radosť o to väčšiu, takže som čašníka privolal, ukázal na prázdny tanier a povedal: „One more.“

„No problem“, odpovedal mladý muž, otočil sa na päte a priniesol mi ešte jeden „Thai Old Fashion“.

Tým povzbudený som chcel spoznať šéfa.

„Nie je v dome“, oznámil mi čašník.

„Voľný deň?“, opýtal som sa.

„Nie, otvorili sme vedľa novú reštauráciu“, povedal čašník žiariac.

„Židovského Japonca?“, opýtal som sa, pretože som mal práve nevysvetliteľne vtipné nápady.

„Nie“, povedal čašník, „musíš mať na mysli Shalom Japan na rohu Fourth Street a Rodney Street, ale to už existuje skoro rok.“

Potom ma oboznámil s tým, že šéf Jason otvoril mexickú reštauráciu, ako by žiadnemu skutočnému Japoncovi nikdy ani nenapadlo.

To som mu okamžite uveril.

„Volá sa Xixa“, povedal, „a je hneď vedľa. Ak máš ešte chuť na koktail: Robia úžasné koktaily v Xixe.“

Xixa znela ako šiša. Logické, že som sa zastavil na jeden záverečný. V porovnaní s Xixou bola hudba v Traife stlmená, ale výber mezcalu bol podmanivý a lisovaný vodný melón sa perfektne hodí k niečomu inému. Škoda, že som stratil svoje presné záznamy, ale večer sa ešte zďaleka neskončil. Bohužiaľ mám len nejasnú spomienku na to, ako som tancoval s chasidmi, s rastamanmi nahodil výrobník hmly a bol som sprevádzaný skvelou bluesovou kapelou pri tom, ako som predviedol to najlepšie harmonikové sólo môjho života.
Alebo niečo podobné.

Reštaurácie, pri ktorých som sa v nasledujúcich dňoch zastavil, mali také vtipné názvy, že ani berlínski kaderníci im nestíhajú. Volali sa Landhaus at the Woods a Fette Sau, River Styx alebo Bolivian Llama Party, čo sú celkom výstižné tituly pre to, čím sa človek postará o podklad pre koktaily. Vybrané, jemné jedlo som dostal vo vínnom bare „The Four Horsemen“, nemecky „Apokalyptickí jazdci“, 295 Grand Street, ktorý patrí spevákovi kapely LCD Soundsystem, Jamesovi Murphymu. To búde prináša až príliš veľa rozruchu okolo hviezd a nepríjemných senzáciechtivých turistov, ako som ja. Kuchyňa kladie úplne podobné akcenty ako Willow, eklektické a pestré, ale mastný, kvapkajúci Lardo Iberico s brazílskymi orieškami ma úplne presvedčil. Dokonca som sa nechal strhnúť k objednaniu kalifornského naturálneho vína, chýbal mi však medzitým už zvyčajný poetický impulz, ktorý mi farebné nápoje pribalili na cestu. Všetko, čo som ten večer napísal, bol môj podpis pod vyúčtovanie Uber taxíka.

Teraz ti všetci znalci Brooklynu vysvetlia, že skutočný rozsah gastrorevolúcie spoznáš až vtedy, keď si sa prejedol naprieč trhom Smorgasburg. To je hipsterský trh, ktorý sa koná každú sobotu na nábreží Williamsburgu, „Woodstock pre foodies“, ako to patrične skromne napísal New York Post. S výhľadom na panorámu sa tu zhromažďujú predajcovia vegánskych shishito menu, „rezňových sendvičov“, ktoré sa volajú „Bamberg“, „Sweet Onion“ alebo „Grumpy Russian“ (a údajne sú najlepším podkladom pre „Moscow Mule“), bezlepkových a vegánskych NÜ-burgerov, ale aj obrovských, ručne krájaných hranoliek a supermajonezových homárích žemlí. Sú tu aj švajčiarske klobásy a akáciové sirupové excesy, rozumné cheeseburgery a shruby z každého ovocia, aké kedy bolo pozbierané. Pretože som ale, ako som povedal, na 70 percent senzáciechtivý turista a na 30 percent verím v múdrosť davu, automaticky som sa postavil na koniec najdlhšieho radu, ktorý sa vytvoril pred jedným zo stánkov. Stánok sa volal „Ramen Burger“ a tajne som dúfal, že ide o titul ako „Leberkäs Pepi“, ktorý rozpráva o rakúskom vysťahovalcovi menom Burger v Šanghaji, kde sa naučil umeniu perfektnej rezancovej polievky a priniesol ho na hipsterský trh. Horúca rezancová polievka by bola teraz presne to pravé.

Pravda bola prozaickejšia. Bola tam celkom tučná mäsová fašírka, ktorá však nebola vložená medzi čerstvé, na rezaných plochách pripečené žemle, ale medzi dve rovnako veľké kolesá, ktoré boli zlisované z ramen rezancov. Ako som neskôr pátral, gastro-klika New Yorku je nadšená z transkontinentálnej inovácie. Ja som ju naproti tomu, po tom, čo som ochutnal viac, než by mi prospelo, nechal čajkám a vydal sa na cestu do neďalekého hotela Wythe, aby som pri bare zhrnul, čo som medzitým vedel o gastronómii východne od Manhattanu.

Možno, pomyslel som si, si dám aj koktail.

Tu je moja správa:

„Piliere gastropubu, ako ho možno v Brooklyne vidieť na špičkovej úrovni:“

Po prvé: Štýl. Zariadenie musí byť svojrázne a zároveň prívetivé. Štýly sa podľa síl šrotujú a nanovo skladajú, Industrial meets Nordic Design, architektonický sprievodca meets plážový nábytok, všetko je dovolené, len nie konštatovanie: „vyzerá to ako …“

Po druhé: Kvalita. Vôľa k dizajnu zariaďovateľov je prekonaná len vôľou k štýlu kuchárov (a prípadne ich tetovacích štúdií). Vášeň, s ktorou bola skomponovaná studená kukuričná polievka s tatarákom z mušlí a koreneným bravčovým tukom (Willow), konkuruje produktovej expertíze, ktorá kombinovala najlepší Lardo Ibérico s brazílskymi orieškami („Four Horsemen“). Nič, čo by nebolo dovolené, nič, čo by nemohlo byť dosť šialené. Pre prakticky každé jedlo platí to isté ako pre zariadenie: zakázané je len to, aby človek jedlo už raz tak alebo podobne jedol niekde inde.

Po tretie: Ľahkosť (Legerezza). Zatiaľ čo sa v kuchyni pracuje pod vysokým tlakom, servis sa snaží vyvolať dojem najväčšej ľahkosti a nezáväznosti. Sharing je tak či tak povinnosťou, všetky taniere boli prinesené, keď s nimi kuchár skončil. Zvyčajná dramaturgia, že od ľahkého predjedla cez rybu až po mäsový chod majú byť permanentné stupňovania, je zrušená. Ani jedna reštaurácia v Brooklyne, kde by sa taniere nedávali do stredu stola a čašník neposlal svoje „Enjoy“ všetkým v kole.

Po štvrté: Párty. To všetko s hlasnou hudbou (nie, ešte hlasnejšou). Hlavne žiadna atmosféra „Fine Dining“.

Preto aj po piate: Začína sa to koktailmi, potom sa prechádza k naturálnym vínam, ale potom to s koktailmi naozaj začne.“

Koniec záznamov.

Len záhadná veta stojí na zadnej strane účtu, ktorý dokazuje, že som sa obetavo staral o nápoje s názvom „Harvey Wallbanger“ a „Dark and Stormy“: „Najfarebnejšie tetovanie na Manhattane je Brooklyn“.

Vedel som, že na tej vete niečo nesedí.

Okrem toho som našiel poznámky čašníčky, ktorá mi na stodolárovú bankovku napísala tie naozaj najpodstatnejšie tipy na budúci týždeň v Brooklyne. Buďte radi, že po „Harvey Wallbanger“, zmesi vodky Reyka, pomaranča a Galliana, sa naozaj nedá vypiť druhý pohár. Inak by sa tá stovka aj so zoznamom len tak vyparila. Tu je, na vytrhnutie a ďalšie skúmanie, substrát mojej nadľudskej disciplíny.

Najlepšie raňajky
Okonomi, 150 Ainslie Street, Williamsburg
www.okonomibk.com

Najlepšie Farm-to-Table
Faro, 436 Jefferson Street, Bushwick
www.farobk.com

Najlepší Food-Truck
Snowday
www.snowdayfoodtruck.com

Najlepšia susedská reštaurácia
Concord Hill, 374 Graham Avenue, Williamsburg
www.concordhillbk.com

Najlepšie malé taniere
Willow, 506 Franklin Avenue, Bedford-Stuyvesant
www.willowbk.com

Najlepšie reštauračné dezerty
Semilla, 160 Havemeyer Street, Williamsburg
www.semillabk.com

Najlepšie lacné jedlá
East Wind Snack Shop,
471 16th Street, Windsor Terrace
www.eastwindsnackshop.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!