A-La-Carte

Schweinearbeit (2011/2)

Duchovná cesta do vnútra jaternicového gröstlu.


Svinčina

Text: Thomas Maurer Fotografie: Ingo Pertramer

Možno sa tento príbeh začína tým, že som pred niekoľkými rokmi na degustácii biovína spoznal Christopha a Isabellu Wiesnerovcov, kde k čiastočne dosť kyslým mokom ponúkali sortiment fantastickej slaniny z mangalíc, a ja som sa následne stal nielen verným fanúšikom tejto slaniny, ale aj klobás, čerstvého mäsa, voľne chovaných kačíc, sliepok a moriek, ako aj manželov Wiesnerovcov samotných.

Možno sa ale príbeh začína aj tým, že som v nejakej krčmovej diskusii príliš často počul názor, že každý človek, ktorý je mäso, by sa mal aspoň raz vedome konfrontovať s procesom zabíjačky; filozofická požiadavka, ktorá je rovnako veľkodušná, ako aj presvedčivá, a na splnenie ktorej som však akosi nikdy nemal dostatok času.

Okrem toho som sa, a možno sa tento príbeh začína aj tu, mohol predsa len odvolať na to, že som ako dieťa v prostredí starých rodičov v Tullnerfelde zažil zabíjačky a vlastním k tomu patričné spomienky: na škrípavý zvuk, ktorým sa sťahovala koža z páperových králikov; na pocit, ktorý zanechávali ich teplé, hladké pečene na mojich dlaniach, keď som ich niesol do kuchyne; na sťaté sliepky, ktoré počas svojho posledného kola po dvore kropili na betón krvavočervené vzory, ktoré mi vtedy ešte nepripomínali Hermanna Nitscha; na zvláštny pohľad na moju babku, ktorá pri čistení čriev rezolútne pretiahla zvierač cez mosadzný kohútik smerujúci do dvora a pustila vodu; na miešanie vo veľkej smaltovanej nádobe s

zmesou na jaternicový prívarok; na príslušné rustikálne zaušnice, keď som príliš veľa ujadal, a samozrejme, na prenikavý, nervy drásajúci a nakoniec náhle končiaci kviťok smrti odsúdenej svine.

V každom prípade to skončilo tak, a aj to je možný začiatok príbehu, že som sa v mliečnobytom svitaní začínajúceho jarného dňa mierne nevyspatý ocitol za volantom auta idúceho po snovom, prázdnom diaľničnom ťahu smerom na Hollabrunn, zatiaľ čo Ingo Pertramer namieril na mňa svoj drahý profesionálny fotoaparát a chcel vedieť, aké pocity vo mne vyvoláva nadchádzajúca zabíjačka, pri ktorej budem asistovať. Dobrá otázka. Namiesto odpovede by som sa radšej sústredil na premávku, ale žiadna tam nie je.

Na farme mi potom, po jednej či dvoch cigaretách na zabitie času, Christoph Wiesner ukázal troch dnešných kandidátov na smrť. Vlastne mám svine rád, veď mám aj bulteriéra, a tieto zvieratá sú známe tým, že až na špičku nosa smerujúcu nadol namiesto nahor, sa anatomicky od väčších prasiatok líšia vlastne len chýbajúcimi kopytami a zatočenými chvostíkmi.
Nazerám cez mreže prívesu, v ktorom trio už deň či dva drieme; tri blond kučeravé prasacie fyziognómie s dlhými mihalnicami oplácajú môj pohľad pokojnou zvedavosťou. Vlhké rypáky čuchajú, uši plieskajú po muchách, bruchá sa dvíhajú a klesajú v rytme dychu, jedno si hlasno uľaví: niet pochýb, tie ešte žijú.
Samozrejme, vlastne som si to uľahčil. Veď som sa nevkradol v utajení dokachličkovaného pekla priemyselného bitúnku, zvieratá sú v dôverne známom prostredí, majú za sebou celé dva roky toho najkrajšieho prasacieho života

a tento život z nich vyprchá – čoskoro, veľmi čoskoro – tak bezstresovo, ako je to len možné. Vlastne by mi teda vôbec nemalo byť nevoľno.

Okrem toho, nahováram si, že by boli zabité tak či tak, s mojou prítomnosťou alebo bez nej.

A okrem toho, že som to napokon ja sám, kto zakaždým komentuje obzvlášť vydarenú prípravu mäsa znalým povzdychom, že dotyčné zviera „nezomrelo nadarmo“.
A celkom okrem toho, že som si nevybral ja, ktoré zvieratá prídu dnes na rad a v akom poradí, takže vlastne za nič nemôžem, naozaj. Ale skôr než sa moja skľúčenosť môže definitívne zmeniť na sebaľútosť, farmár na šťastie vylieza do vozíka.
Ozve sa trochu hrabania a nespokojného krochkania, keď jedno zo zvierat oddelia mrežou od ostatných dvoch. Tie dve, čo zostali, sa presúvajú, to izolované trochu vzpiera, ale nechá sa upokojiť upokojujúcim hladkaním obrovskej dlane svojho mäsiara. Druhá obrovská dlaň siahne von, po pripravenom jatočnom prístroji, svine sa bezradne otáča raz tam, raz onam, hladkajúca ruka hladká, ruka so zbraňou dvakrát či trikrát zameriava, potom zaznie nie obzvlášť hlasný, ale veľmi artikulovaný tresk a zviera sa s grotesknou, neprirodzenou náhlosťou zrúti k zemi.
Až teraz si všimnem, že som sa celý čas mierne kŕčovito obrnil proti srdcervúcemu kviťoku paniky a že ten v skutočnosti neprišiel.
Na okamih ma zaplaví úľava, ale už zadná klapka prívesu varovne buchne o zem dvora a mne zíde na um, že teraz som na rade ja.
Keď obchádzam roh prívesu, svine sa už kotúľa nabok dole rampou, pristane na zemi a: myká sa.
„Samozrejme, že sa ešte myká,“ hovorím si vecne, „to sú len nervy.“ „To sú len nervy,“ potvrdzuje farmár, ktorý tento myšlienkový pochod zjavne vyčítal z mojej tváre.
„Presne,“ hovorím, zatiaľ čo prasacie nohy kopú do vzduchu, „nervy. Samozrejme.“
Na každú mykajúcu sa zadnú nohu navlečieme slučku a vlečieme zviera k miestu na obarenie. „Mŕtve zvieratá pôsobia presvedčivejšie, keď sa už nehýbu,“ myslím si. Zdá sa, že nervy si so mnou strieľajú.
Pán Wiesner si teraz rutinne kľakne na telo svine a zasadí jej triezvy bod do hrdla. Podložím pod ranu misu a vyzvú ma, aby som okamžite začal miešať. Ingo je niekde so svojím fotoaparátom.
Krv mi vystrekuje v hrubom, šokujúco horúcom prúde na ruky, s tupým úsilím sa sústredím na svoje rytmické čľapkanie. Napriek tomu sa tvoria jednotlivé zrazené hrudky, ktoré opakovane narážajú na moje ruky ako želatínové ryby.
Keď prúd krvi slabne, deň si pre mňa prichystal ďalšiu malú lekciu. Doteraz som nevedel, že v tomto momente treba začať hýbať prednou nohou svine, aby sa z nej vytlačilo čo najviac krvi. Vyzerá to ako pohyb pumpy na vodu a zjavne to funguje podobne.
Sviňa je medzitým mŕtva aj podľa mojich veľkomestských kritérií, to znamená, že tam leží so zlomenými očami a už sa nepohne.
Napriek tomu sa vo mne niečo zachveje, keď ochlpené zviera hodia ako vrece odpadkov do horúcej vody a akýsi masívny mechanický hrebeň rotujúc začne zoškrabávať kožuch z tela. Mám akýsi Proustovský zážitok spojený s čuchovou spomienkou; rolu koláčika madlenka namočeného v čaji preberá teraz stúpajúca, jemne vlažná aróma horúcej prasacej kože. Literárne je to kvôli redundancii skôr neužitočné. Čo už z toho, že si spomínam na zabíjačku v detstve, keď som práve uprostred zabíjačky?
Medzitým už holá, bledá sviňa je vytiahnutá na vidlách traktora a teraz, keď tam visí dole hlavou, už sotva pripomína to vlnité zviera, ktorého smrť som práve sledoval. Vyzerá proste ako zabitá sviňa.
Dostávam do ruky niečo, čo vyzerá ako zvon bez srdca korunovaný hákom, a po krátkom poučení sa pustím do zoškrabávania zvyšných štetín z prasacieho tela pomocou tohto nástroja.
Práve keď sa začínam ponárať do meditatívnej rovnomernosti tejto činnosti, prichádza Christoph Wiesner s kliešťami <a za strašného škrípania začína strhávať kopytá. Beriem to na vedomie s rovnakou, mierne otupenou ľahostajnosťou, s akou človek stojí pri ceste po autonehode bez zranených osôb.
Teraz nasleduje otvorenie a vypitvanie zvieraťa, proces, ktorý istá ruka Wiesnerovcov robí našťastie úplne zrozumiteľným, logickým a jednoduchým.
Jeden dlhý rez, brušná stena sa otvorí a odhalí pestrofarebné, lesklé, bravčovo voňajúce vnútro, <zaujímavo logický, mäkko zložený chaos.
Najprv ide – pozor, plné! – von močový mechúr, potom postupne zvyšok. Pečeň, obličky, pľúca a podobne vkladám do pripravených červených plastových boxov, všetko je na dotyk známe, a predsa kvôli stále prítomnému telesnému teplu dráždivé.
A opäť sa je čo učiť, aspoň ak ste nikdy predtým nepílili chrbticu pozdĺžne pílkou.
Prezradím toľko: Je to ťažšie, než to vyzerá, keď vám to ukáže niekto, kto to vie. Niekde pri lopatkách si zrazu spomeniem, ako veľmi som nenávidel pracovné vyučovanie v škole, niekde <uprostred lebky sa potom musím vzdať. Išiel som nakrivo a zaslúžene som napomenutý, pretože som poškodil mozog.
Potom mi Christoph ukáže, ako sa holými dlaňami vyrezáva mäkký tuk z prasacích polovíc. Vtipkujem, že to musí byť dobré na pleť, on prikývne na potvrdenie a vysvetlí, že jeho ruky majú počas zabíjačkovej sezóny hladkosť detskej zadničky.
Hoci z každej jeho ruky by sa dali vyrobiť dve detské zadničky. Keď si potom umývam ruky, metafyzický transformačný proces dýchajúceho, <živého zvieraťa na dve oddelené, chutne červeno a bielo žiariace polovice svine je ukončený.
Dostávam pálenku, ktorú potrebujem, začínam dúfať, že napriek mojím obavám by som mohol mať o pár hodín chuť na bravčovinu, a gratulujem si, že to najhoršie mám už za sebou. Do týchto krásnych myšlienok vpadne Christoph, opäť vyzbrojený jatočným prístrojom, a navrhne mi, aby som tú druhú sviňu pichol sám. Zadumane hľadím do svojho predčasne vyprázdneného pohárika s pálenkou.
Ingo odchádza k svojmu fotoaparátu.
Dojem, ktorý na mňa robí krochkanie a dupot, suchý tresk, zvíjajúci sa pád a následné odtiahnutie, už nie je taký farbisto ohromujúci ako po prvý raz, ale pokojná rutina vyzerá predsa len inak.
Najmä preto, že každý krok, ktorým zviera ťaháme k kadi na obarenie, ma približuje k momentu, kedy mi do ruky vtisnú nôž.
Vo mne sa prebúdza túžba myslieť na niečo hlbokomyseľné o živote a smrti, o vznikaní a zanikaní, ale v skutočnosti nemyslím na nič zložitejšie než: „Do kelu.“
V stave, ktorý leží niekde medzi učenlivosťou a bezvôľnosťou, si kľaknem na sviňu, vezmem <jednu prednú nohu do jednej ruky a bodací nôž do druhej, pričom sa snažím sústrediť tak, aby ma neodvádzal prekvapivý vnem, ako veľmi sa teplé prasacie telo hapticky podobá telu veľkého, strapatého psa.
Ukážu mi, kde – presne tu nad hrudnou kosťou – a ako – zapichnúť rovno, a keď narazíte na chrbticu, urobiť bočný pohyb smerom k ostrím – sapich vykonáva. S podivnou zmesou

apatie a alarmovanej ostražitosti sa riadim pokynmi. Na prepichnutie kože je potrebný istý tlak, v sekunde, keď ste dnu, hrot noža už škrípe o stavce, pohyb do boku musím zopakovať, pretože krv nevyteká hneď, a

keď prúd zoslabne, začnem ako mechanická naťahovacia hračka pumpovať nohami.

Potom sa pristihnem, ako s cigaretou v ústach pozorujem svoje dielo a robím si nejasné úvahy o tom, že už bol dôvod, prečo si staré národné kultúry vymysleli rituály vďaky, ospravedlnenia a rozlúčky okolo úlovku.
Vnútorne sa cítim rozbúrený na kalnú emulziu, ale pomaly sa kalné látky začínajú opäť usadzovať na prijateľne čisté sedimentárne vrstvy.
Práve som po dlhých rokoch občas viac, občas <menej bezstarostnej konzumácie mäsa, sám porazil svoju prvú sviňu. Ty kokos.
Deliť ju na kusy je potom hračka, aspoň z emocionálneho hľadiska. Tie tri dnešné svine boli ešte príliš čerstvé, držíme sa jedného kusa, ktorý svoju poslednú cestu absolvoval už pred pár dňami. Celé to našťastie pripomína skôr základný kurz varenia než metafyzickú hraničnú skúsenosť. Aha, tu, tu a tu treba priložiť nôž, aby sa oddelil kĺb, aha, týmto „škrabkacím“ nástrojom sa teda uvoľňujú rebrá od mäsa, krája sa pozdĺž línií spojivového tkaniva, čiže odtiaľto potiaľto, toto je krkovička, takto sa vyrezáva panenka, tam vzadu je stehno a, pozeraj, na vnútornej strane zadného stehna sa dá od panvovej kosti oddeliť malý rezník, takzvaná „mäsiarska desiata“, na ktorej získanie netreba robiť žiadne ďalšie deliace kroky.
Slaninu sa dá mimochodom, ako sa dozvedám, jesť aj surovú, ak je dosť dobrá. Skúšam to a potvrdzujem, že táto slanina je taká dobrá, že sa skutočne dá jesť surová.
Potom podľa pokynov chrbtom noža a so špičkou jazyka vyčnievajúcou od sústredenia uvoľňujem mäsiarsku desiatu od kosti a za odmenu si ju môžem nechať.
Pre mňa odložená polovica svine je teraz úplne abstrahovaná na praktické, dôverne vyzerajúce porcie mäsa a slaniny. Hoci som polovicu času len pozoroval, nechávam sa príjemne unášať teplým pocitom, že som poriadne niečo dokázal.
Napĺňa ma ľahko hystericky prehnaný pocit solídnej prízemnosti a novonadobudnutého remeselného majstrovstva. Tak takto je to teda s mäsom, keď je také, aké má byť.
V kuchyni som potom opäť na pomerne známom teréne. Niežeby som každý deň vyrábal jaternice, ale princíp mi je známy.
Vyprážanie masti tiež nie je žiadna premiéra, hoci ani to jednoducho dokonalé, pevné, snehobiele sadlo, ani tá vôňa stúpajúca pri rozpúšťaní, ktorá v žiadnom prípade nepripomína fritézu, sa nedá získať z konvenčne alebo čo i len menej <dôsledne chovaného mäsa. K mozočku s vajíčkom, jedlu, ktoré je už samo osebe definované extrémnou jemnosťou aj extrémnou výraznosťou, pridávajú prepeličie vajíčka, ktorých je na dvore náhodou nadbytok, nádych luxusu starej školy. Podarí sa dokonale krémový; so zmesou dobromyseľného mentorstva a škodoradosti strkám do úst doterajšiemu odmietačovi vnútorností Ingovi prvú vidličku a okamžite ľutujem, že on má kameru a nie ja.
Postupne prichádzajú hostia – napokon, počas dňa zakáľačky by si ideálne mala väčšia skupina ľudí naplniť bruchá čerstvými dobrotami –, prví dostanú takisto mozoček, niektorí dokonca prvýkrát.
Keď sú obličky – opečené, s cibuľou, špliechancem bieleho vína a cesnakovou horčicou – hotové, kuchyňa sa hemží deťmi vo veku od troch do trinástich rokov.
V rozpore so všetkými rodičovskými prognózami hltajú chrumkavo jemné obličky s jasavým nadšením a dokonca aj Ingo si berie druhú, tretiu a štvrtú lyžicu. Šalátu zo srdca a jazyka, dochutenému octom a olejom, sa vodí úplne rovnako.
Poslednýkrát sa dnes môžem strápniť: zrolovať čerstvo naplnené črevo krvavničkovou alebo jaternicovou zmesou jednou rukou do slimáka, zatiaľ čo druhou zabezpečujem konštantné a rovnomerné plnenie bez vzduchových bublín, sa ukazuje ako nie oveľa jednoduchšie, než v ľahko podguráženom stave jednou rukou pravidelne klopať na vlastnú hlavu a druhou zároveň krúžiť proti smeru hodinových ručičiek pred bruchom.
Presne vtedy, keď sa dopekaná pečeň s cibuľou a jablkami stáva hotovou, prichádza ešte záchranná dodávka desiatich chladených, zmiešane triedených kartónov z bio vinárstva Wimmer-Czerny. Do všeobecnej radosti, že je toho podstatne viac, než sa dá rozumne nejako skonzumovať, sa miešajú prvé pochybnosti, či to neplatí aj <pre tú obrovskú horu pečene navŕšenú do podoby mierneho pahorka.
Podobné obavy sprevádzajú aj nástup masívneho „Blunzengröstl“ (vyrobeného bez obchádzky cez klobásu, priamo z jaternicovej zmesi), ale napokon, keďže hlad je najlepší kuchár, ale pažravosť je sviňa, je všetko vrátane zvyškov zjedené bez zvyšku.
Pokojné ticho, podfarbené decentnými tráviacimi zvukmi, sa znáša nad mierne apatickou spoločnosťou pri stole.
Keď však pán domáci zvolá na obhliadku „slaninárne“, predsa len sa takmer všetci postavia na nohy a touto niekoľko metrov dlhou prechádzkou si urobia trochu chuť na záverečnú ochutnávku slaniny.
Bola to, celkovo vzaté, bacchanália. Zostala mi, okrem pestrej zbierky spomienok, čiernobielej sady fotografií, kusa slaniny a na druhý deň zjedenej mäsiarskej desiaty, presvedčenie, že je skutočne zmysluplné, obohacujúce a osobnostne formujúce vidieť svoj kus mäsa aspoň raz ešte žiť a zomrieť. Človek sa, ak sú na to podmienky, napriek tomu nestane nevyhnutne vegetariánom. Ale pestuje to úctu. A sťažuje to uspokojiť sa z ľahostajnosti s hocijakými „sviňarinami“.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!