Text Florian Holzer · Fotografie Wolfgang Hummer
O nožoch už bolo povedané všetko, všetko bolo napísané. Väčšinou mužmi, ktorí pri pomyslení na kovanú a brúsenú oceľ nevyhnutne skĺzavajú do archaicko-poetických predstáv. Steakový nôž sa vtedy rýchlo mení na Odinom zasvätený Balmung, ocieľka na filetovanie na Wielandov Mimung, nôž na maslo na Durendal, legendárnu nezničiteľnú čepeľ Rolanda.
Wolfgang Winkler-Hermaden naproti tomu veľa nehovorí, je skôr tichší typ. Ale aspoň pred desiatimi rokmi, keď mal dvanásť, povedal, že chce byť kováčom. A cez vianočné prázdniny si na dvore rodičovského vinárstva postavil výheň. Čoskoro pribudla „hobby nákovadla“, len 32 kíl, čo mladému kováčovi veľmi rýchlo prestalo stačiť. Z výhne na dvore sa následne stala drevená búda. V tej však čoskoro prestal stačiť priestor, a preto Wolfgang Winkler-Hermaden pred tromi rokmi presťahoval svoju kováčsku dielňu do stajne opusteného gazdovstva na okraji lesa. Tam má teraz lepšiu nákovu, 80 kíl vážiacu a vyše sto rokov starú, ktorú našiel v dielni starého priateľa, ktorý mu sľúbil, že si ju môže vziať, ak sa mu ju podarí zdvihnúť. Wolfgang Winkler-Hermaden síce nevyzerá ako Wieland Kováč, skôr ako mladší brat Christiana Ulmena, ale vôľa bola u tínedžera zjavne už vtedy veľmi silne vyvinutá, zdvihol ju – tak trochu Artuš a Excalibur aj tu.
Kováčstvo nožov sa v dnešnej dobe stalo zriedkavým, dobré čepele dnes zvyčajne pochádzajú z veľkopriemyselnej výroby v Solingene alebo z Ďalekého východu. V tomto ohľade pracovisko Winklera-Hermadena obklopuje veľmi špeciálne kúzlo. Kúzlo sadzí napríklad a kúzlo „okují“ – to sú čierne šupinky oxidu železa, ktoré pri kovaní kovu odskakujú a pokrývajú pochmúrnu kováčsku dielňu drobivým, čiernym, kovovým prachom –, kúzlo železa, ktoré tu možno doslova cítiť a ktoré má kúsok po kúsku niekedy veľmi špeciálny príbeh. A kúzlo čírej sily úderu.
Pred nejakým časom našiel Wolfgang Winkler-Hermaden na portáli Willhaben pružinový buchar zo 60-tych rokov, so šiestimi až siedmimi stovkami kíl skôr menší, a s nožným pedálom, ktorý sa dá veľmi citlivo ovládať, hovorí. Predstava, že vám ten veľmi citlivý pružinový buchar udrie po prste, je napriek tomu strašná. V strede tmavej miestnosti stojí aj skutočne veľká nákova, 240 kíl ťažká a takisto uvedená do prevádzky už v časoch cisársko-kráľovských, tú však Winkler-Hermaden zdvíhať nemusel. „Zámerne kupujem staré stroje,“ hovorí, „viac sa mi páči pracovať s takýmito strojmi. A má to vplyv aj na nože.“ Na výheň s elektrickým vetraním dlho šetril, hovorí, vedľa stojí starý barikový sud s vodou, „tam ale nedávam žeravé nože, to vidno len vo filme“. Tam len ochladzuje kliešte. Žeravé polotovary nožov privedie po kovaní v špeciálnej peci na spracovateľnú teplotu – tým, že ich pri dobrej tisícke stupňov teploty rúry na pečenie nechá dva dni takpovediac piecť pri nízkej teplote, „potom sa dajú vŕtať a pilovať, to je skutočná práca pri výrobe nožov“.
Winkler-Hermaden je kováčsky samouk, žiadne vyučenie, dokonca ani jeden z často ponúkaných kurzov kovania nikdy nenavštívil, „to som vždy odmietal. Prečo by som sa mal nechať niekým iným poučovať v mojej kováčskej dielni?“ Namiesto toho sa vyučil strojnému inžinierstvu, odboru, ktorý mu však ponúkal príliš málo možností na sebarealizáciu, „pretože ja som skôr ten remeselnícky typ“. A hoci to ako tínedžer vždy vylučoval, nakoniec predsa len vyštudoval vinársku školu. Wolfgang Winkler-Hermaden je dnes popri svojich dvoch starších bratoch zamestnaný v rodičovskom vinárstve v Kapfensteine, od štyroch rokov je kováčstvo nožov nezvyčajným vedľajším zamestnaním, na jeden nôž potrebuje minimálne päť pracovných hodín, niekedy však aj 60, „a zásadne nedávam žiadne záruky na to, kedy bude hotový. Trvá to tak dlho, ako to trvá“. V kováčskej dielni na okraji lesa sa povaľujú nespracované kusy kovu. Na jednej strane klasická nožiarska oceľ vo forme pásov narezaných oceľových platní, celkom martialistických, ale aj záhadné, masívne, hrdzavé kovové krúžky s profilovanou vnútornou stranou s hrúbkou steny tri až štyri centimetre. „Tie sú z hlavne tanku Leopard a toto je kus nemeckého 88-milimetrového protilietadlového dela z druhej svetovej vojny, jedna z najobávanejších zbraní tej doby.“ Vidno tam aj obskúrnu, veľmi hrdzavú, veľmi ťažkú flautu – hlaveň nemeckého guľometu, po vojne „demilitarizovanú“, teda vŕtaním a stlačením vojensky nepoužiteľnú. Nie však nepoužiteľnú na kovanie. Winkler-Hermaden takéto kusy občas dostane výmenou za prepravku piva, so zbraňami nemá vôbec nič spoločné. Ale oceľ, ktorá vydrží takú záťaž, kováča samozrejme zaujíma, „extrémne húževnatá, zaujímavý kombinačný partner pre veľmi tvrdú oceľ“.
Tá zasa leží vo svojej pôvodnej forme v inom kúte kováčskej dielne: staré guľôčkové ložisko turbíny vodnej elektrárne – pre metalurgického laika údajne nedeformovateľné, ale Wolfgang Winkler-Hermaden z neho kuje nože. Guľôčkové ložiská sú kvôli svojmu vysokému obsahu uhlíka vo všeobecnosti zaujímavou témou, hovorí, podiel chrómu zasa robí spracovanie ťažkým – v spojení s mäkkou, nehrdzavejúcou oceľou je to však celkom dobrá stredná cesta, dozvedáme sa. A že guľôčkové ložiská sa dajú použiť takmer na všetky nože, čiže na kuchynské nože aj na poľovnícke a univerzálne nože, a že majú predovšetkým pre laikov tú výhodu, že sa dajú veľmi ľahko brúsiť, „kožený remeň na to zvyčajne stačí“.
Pýtam sa, či ho inšpiruje pôvodný kus ocele, či už má nôž, jeho vlastnosti, jeho rovnováhu, jeho hmat, jeho hmotnosť, jeho tvar pred očami, keď drží v rukách špeciálny kus kovu. Winkler-Hermaden sa smeje, „keby som mal čas, mohol by som sa nechať inšpirovať“. Ale čas má málokedy, objednávky vyžadujú, aby nože zodpovedali inšpiráciám jeho zákazníkov, nie jeho vlastným.
Keď potom držíte takýto nôž v rukách, je to celkom ohromujúci pocit. Dokonca aj keď ste už mali v rukách stovky nožov, a aj vtedy, keď ste si špeciálne predsavzali, že pri dotyku ručne kovaných kúskov nebudete cítiť žiadne ohromujúce pocity. Winkler-Hermadenove nože sa nelesknú, nie sú leštené. Ani čepele z damaškovej ocele – na ne kuje päť vrstiev zvyčajne dvoch rôznych ocelí, ktoré uňho šesťkrát preloží, až kým sa čepeľ neskladá zo 160 vrstiev a po opilovaní a brúsení neodhalí svoju celkom špeciálnu materiálovú štruktúru – nesvietia ako zvyčajne ako pávie perá alebo lakmusový papier všetkými možnými farbami. Skôr ukazujú skladanie, proces kovania, ručnú prácu. „Vždy nechávam na nich vrstvu okují,“ vysvetľuje kováč, „to je môj štýl. Už večnosť som nepredal čistý leštený nôž.“
Samozrejme, rukoväte si vyrába tiež sám, z drevín z okolia, ale aj z ebenového dreva alebo čohokoľvek, čo sa práve k nožu hodí. Presnosť, s ktorou pri tom pracuje, je neuveriteľná, nity sa stávajú neviditeľnými, drevo – tak sýto naolejované, že je na dotyk skoro ako koža – nadväzuje absolútne bezškárovo na mosadz alebo oceľ. Klasický nôž Laguiole pôsobí popri tom ako vreckový nožík. Že si Wolfgang Winkler-Hermaden vyrába aj kožené puzdrá a ak treba, aj drevenú škatuľku sám, je vecou cti, preto sa potom o to ťažšie lúči so svojimi dielami: „Bolí to, keď to potom človek odovzdá. Pri prvých to bolo najhoršie…“
Nožiarstvo je v Rakúsku medzičasom profesia ohrozená vyhynutím, hospodárska komora má ešte 163 členov v odbore kovotechnika, sekcia nožiarov, ku ktorej však patria aj brúsiči nožov. A trh tých mála remeselníckych kováčskych dielní v Rakúsku, ktoré dnes ešte vyrábajú čepele nožov, je do určitej miery jasne vymedzený: takzvaný „Rambo-nôž“, martialistické survival-meče, s ktorými sa možno v boji zblízka postaviť globálnej hrozbe, hračky pre sebapochybnosťami sužovaného muža stredného veku. „Taký som vyrobil len raz, celkom na začiatku,“ priznáva Wolfgang Winkler-Hermaden takmer zahanbene, dnes je pomer medzi kuchynskými nožmi a poľovníckymi/univerzálnymi nožmi uňho v kováčskej dielni vyrovnaný. Percentuálne sa tam samozrejme prejavujú objednávky steakových nožov, ako napríklad tie od mladého hotela Adler-Resort v Saalbachu, s 50 kusmi najväčšia objednávka, akú Winkler-Hermaden doteraz prijal. Ale aj u Richarda Raucha dostanete ručne kovaný nôž, ak má byť skutočne ostrý. A od tých kolegov, ktorí minulý rok spolu s Winkler-Hermadenom zložili poľovnícke skúšky, si už tiež každý objednal „Knicker“ (poľovnícky nôž). Apropo poľovníctvo, tam sa predsa núka otázka: A pušky si vyrábať sám? Skutočne nad tým uvažoval, smeje sa Winkler-Hermaden, vzdelanie vo Ferlachu už raz bolo v hre, „ale koľké vzdelanie by to potom bolo…?“
S ročníkom 2016 si kováč každopádne vyrobil aj svoje prvé vlastné víno, spontánne kvasený Tramín s dozrievaním v drevenom sude. Meno vína: „Zunder“ (Okuj).
8353 Kapfenstein 105
Tel.: 0664/794 45 41
www.messerschmiede-winkler-hermaden.at