Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer
Vo mne sa buď nestratil žiadny remeselník, alebo sa mi stratil už pred dávnym časom tak dôkladne, že sa ani neoplatí po ňom či po jeho smrteľných pozostatkoch vôbec pátrať.
Napriek tomu ma vždy napĺňalo istou zhovievavou závisťou pozorovať ľudí, ktorí to nerobia profesionálne, ale zo šetrnosti alebo nadšenia, pri montáži sanitárnych zariadení, zariaďovaní WLAN sietí alebo šprtaní sa v mopede.
Nikde sa nefajčí tak znalecky, nepochybuje sa tak neotrasiteľne sebavedomo a tak kompetentne sa nepokyvuje hlavou ako tam, kde sa expertíza živená súkromným záujmom prejavuje pri úlohe, ktorú človek normálne prenecháva profesionálom.
Ja osobne túto potrebu kanálujem prakticky výlučne (hoci som, ako by som tu chcel pre ohromené potomstvo zaznamenať, nedávno spojil káble svetelného vývodu pomocou svorkovnice s káblami lampy tak, že sa potom po otočení spínača skutočne rozsvietilo) do kuchyne.
Zvlášť originálne to nie je. Neprehliadnuteľná záplava kníh, blogov, facebookových skupín a časopisových rubrík na témy ako zaváranie, pečenie chleba, kvasenie, fermentácia, sušenie, kandizovanie a obaľovanie v soli je jasným náznakom toho, že táto vášeň ma charakterizuje ako srdečne priemerného.
Napriek tomu to pociťujem ako hlboko uspokojujúce, venovať sa s vysokou časovou náročnosťou a neistými vyhliadkami na úspech výrobe produktu, ktorý by som si bez problémov a v dobrej kvalite mohol kúpiť v supermarkete priamo pod mojím bytom.
Inými slovami: Bolo najvyšší čas, raz si sám vyrobiť čokoládu.
Dejiskom pokusu však nebola domáca kuchyňa, ale kuchyňa hotelovej reštaurácie Seehof, sídliacej v pongauskej obci Goldegg – ktorá je nielen malebná, ale vybavená aj vzorovo pitoreskným a zväčša ľudsky príjemne temperovaným horským jazerom –, ktorú vedie vysoko sympatický manželský pár Schellhornovcov a ktorú možno celkovo veľmi odporučiť.
(Pre dobrý poriadok nech je na tomto mieste zaznamenané, že som tu tohtoročné leto mohol prežiť ako poberateľ takzvaného „Schellhornovho štipendia“. Toto pozostáva z toho, že umelci, ktorí majú práve niečo na písanie (v mojom prípade nový program), to môžu robiť v Seehofe pri rovnako voľnej ako dobrej strave a ubytovaní. Výber vykonávajú Schellhornovci rovnako znalecky ako svojvoľne a nie sú na to naviazané žiadne podmienky. Vyššie použité prídavné mená teda nie sú následkom morálnej skazenosti, ale slobodne zvolené a napriek istému nadšeniu v podstate priliehavé.)
Hoci je Seehof v skutočnosti mysliteľne nevhodným miestom na výrobu čokolády, keďže si tu uložili prísny a pedantne dodržiavaný koncept kuchyne „okruh 120 km“, a trh s pongauskými kakaovými bôbmi je, ako je známe, mysliteľne úzky.
Túto v podstate logickú námietku však Sepp Schellhorn pragmaticky odmieta: „Potom by som ale už ani kávu nemohol nalievať.“
Tým pádom zostáva už len zohnať nepražené kakaové bôby.
Cez jedného známeho získam kilogram ekvádorských odrody Marabou Creolo, ktorých dovozný rodokmeň sa však dá spätne vystopovať k štajerskému čokoládovému magnátovi Zotterovi, čo, hoci aj jeho materský dom leží jasne viac než 120 kilometrov ďaleko, celému počínaniu predsa len vracia akúsi metafyzickú Slow-Food auru.
K základnému amatérskemu prístupu tejto reportážnej série okrem toho veľmi prospieva, že nielen ja a fotograf Ingo Pertramer, ale aj inak kulinársky plošne zdatný Sepp Schellhorn sú v otázke výroby čokolády absolútni nováčikovia.
A tak najprv stojíme okolo vreca s kakaovými bôbmi, kriticky ohrýzame bôby, znalecky fajčíme a kompetentne pokyvujeme hlavami, skôr než sa dohodneme, že kvôli nadobudnutiu kompetencie trochu posurfujeme po internete.
Ak si pri tom človek dáva pozor, aby sa zďaleka vyhol zjavne nezmyselným receptom, ktoré obsahujú napríklad Benco a margarín, ukazuje sa internet opäť raz ako veľmi praktický vynález, čo človek vzhľadom na záplavu nenávistných príspevkov a v uzbeckých kutilských pivniciach falšovaných liekov na potenciu zvykne občas zabúdať.
Podľa našich zhodných rešerší začíname na druhý deň bôby pražiť, a to, ako vyplýva z aritmetického priemeru našich podrobných rešerší, pätnásť až tridsať minút medzi 110 a 130 stupňami. Rozhodne sa, že tento proces absolvujeme v rúre, čo je síce menej fotogénne ako koncentrovane miešať v ideálne medenej panvici, ale pre pražiacich debutantov to predvídateľne znamená aj menej rizika neúspechu.
Po uplynutí dobrej štvrťhodiny sa začne šíriť zreteľná vôňa, tak intenzívne čokoládová, že ju človek pociťuje ako lákajúcu a zároveň potláčajúcu chuť do jedla.
Na chvíľu sa cítim prenesený späť do svojej neskorej mladosti, keď som žil v čuchovom akčnom rádiuse viedenskej továrne Manner, vďaka čomu mám niektoré tam prežité dni v spomienke, akoby boli hneď od rána pokryté polevou.
S mimovoľnou autoritou rodeného šéfa Sepp Schellhorn vyhlasuje proces praženia za ukončený, plech kladie na pracovnú plochu a tým nás stavia pred vopred nie naozaj dôkladne premyslenú otázku, ako presne sa má teraz s praženými bôbmi pokračovať ďalej.
Lebo tie sú síce ošúpané v tom zmysle, že už nie sú vo svojich strukoch, ale nesú šupky, ktoré sú na dotyk podobné tým, ktoré obťažujúco lipnú na gaštanoch olúpaných zo škrupiny.
V zásade by sa tieto šupky dali trpezlivo a pedantne oškrabať, a aj skutočnosť, že sa pri tom väčšina bôbov rozpadne, by bola vzhľadom na fakt, že sa čoskoro aj tak budú mlieť, v skutočnosti jedno. Ale my jednoducho nemáme ani potuchy, či je to správny postup, napokon by mohlo byť aj to, že v týchto tenkých, krehkých šupkách väzí samotná aróma.
Po tom, čo niekoľko pokusov vyjasniť tento problém telefonicky s čokoládovo zdatnými známymi stroskotalo na tom, že nikto nedvíha, riešime to intuitívne.
Na jednej strane sme všetci tendenčne zástancami filozofie „od ňufáka po chvost“ (nose-to-tail) a zvyknutí šupky a jadrá nevyhadzovať, ale aspoň z nich variť vývary alebo polievky.
Na druhej strane hrozí, že šúpanie všetkých bôbov prerastie do depresívne zdĺhavého a nudného zamestnania, na konci ktorého možno nakoniec bude stáť len zistenie, že človek práve s veľkou trpezlivosťou a námahou odstránil z produktu chuť.
Pri profesionálne vyrobenej čokoláde sa v tomto bode výrobného procesu pražené bôby prekladajú do náročných konšovacích strojov, pracujúcich mnoho hodín až niekoľko dní. Ambiciózny čokoládový domáci majster však teraz zapája rezač.
Takže hádžeme tých niekoľko ošúpaných a mnohé neošúpané bôby do takého, presnejšie povedané: do Thermomixu. Tento prístroj, rovnako užitočný ako drahý, sa prirodzene nenachádza takmer v žiadnej súkromnej kuchyni, avšak – tvrdí aspoň internet, ktorý by také niečo mal vedieť – vytúženú teplotu 50 až 80 stupňov dosahujú aj bežné domáce prístroje čistým trecím teplom; dokonca aj úplne normálny tyčový mixér sa dá pri patričnej trpezlivosti použiť.
My však nechávame Thermomix robiť jeho dobre temperovanú prácu, pri ktorej ho len občas prerušujeme, aby sme najprv matne drobivú, potom však čoraz lesklejšiu a viskóznejšiu hmotu zhrnuli gumovou stierkou zo stien a pokrievky späť na dno.
Počas tohto príjemne kontemplatívneho procesu nás zastihne spätné volanie predtým márne kontaktovaného čokoládového experta: Šupky sa samozrejme mali odstrániť vopred.
Keďže však nič nezvarí skupinu dospelých mužov tak neodvratne do solidárneho pokrvného spoločenstva ako neodôvodnený vzdor, nepotrebujeme prakticky žiadne slová na to, aby sme prijali jednohlasné rozhodnutie, nechať experiment pokračovať a v mene Božom vyrábať celozrnnú čokoládu.
Naďalej trochu zrnitú konzistenciu inak už učebnicovo mokro-lesklej kakaovej hmoty sa rozhodneme rovnako bez diskusie vyhlásiť za osobitnú kvalitu našej kreácie, nudne hladkú čokoládu bez štruktúry vie napokon vyrobiť každý hlupák. Logicky napredujeme vo výrobnom procese a pridávame teraz kakaové maslo, ktoré bolo predtým privedené na rovnakú teplotu ako hmota. Naše zdroje sa pri množstvách pohybujú medzi sedemdesiatimi až deväťdesiatimi percentami množstva použitých kakaových bôbov, rozhodujeme sa pre intuitívny prístup.
A pretože sme už aj tak v intuitívnom móde, nasleduje hneď aj rozhodnutie, pomôcť „okruh 120 km“ konceptu Seehofu v čokoláde tým, že namiesto ordinárneho kryštálového cukru pridáme kvalitný, taktiež na správnu teplotu zohriaty pongauský púpavový med. Hmota sa však arogantne vzpiera myšlienke Slow-Food a okamžite hrudkavie, dá sa však aspoň kajúcne darovaným prídelom ordinárneho kryštálového cukru ihneď zase upokojiť.
Rozhodnutie, vyrobiť „poriadnu“ čokoládu a vzdať sa pridania mlieka, padá – medzitým sme už prakticky zrastení – jednohlasne a bez diskusie.
Ochutnávame, ešte raz sa navzájom utvrdzujeme v tom, že spoluúčasť šupiek kakaových bôbov máme považovať za šťastné, smer udávajúce a zaujímavú konzistenciu zabezpečujúce rozhodnutie a dochucujeme ešte trochou soli.
Potom sa hnedé blaho naberie do silikónových foriem a prinesie do zeleninovej pivnice na pomalé chladnutie.
Nasledujú dve, tri hodiny venované rozptýleniu a skúmaniu svedomia („Mali sme tie sprosté bôby predsa len ošúpať?“), a potom príde veľký moment.
Vizuálny dojem je razom potešujúci: Počas chladnutia sa neusadilo takmer žiadne neatraktívne biele kakaové maslo a kompaktné malé pyramídy sa lákavo čokoládovo lesknú.
Najkrajšie ale je, že prvé skúšobné zahryznutie rozptýli všetky naše – alebo aspoň moje – malomyseľné pochybnosti: Chutí to po čokoláde, a to po celkom dobrej, komplexnej, vysokopercentnej kvalitnej čokoláde.
A čo som aspoň ja naozaj nedúfal: chrumkavé malé kúsky šupiek skutočne neprekážajú, skôr pôsobia, akoby boli zámerne pridané, aby vytvorili štruktúrovanejší pocit na podnebí.
Hovorím teraz raz ja, a vy mi budete musieť veriť, či sa vám to páči alebo nie.
Alebo si experiment zopakovať sami.
Je to prirodzene stratený čas. Ale stojí to za to.
Hofmark 8
5622 Goldegg am See
Tel.: 06415/81 37-0
www.derseehof.at