Dobrodružstvá stále existujú. A nie vždy sú tie najhodnotnejšie tie, ktoré človek hľadá. To presahuje, samozrejme, ďaleko za hranice kulinárskych zážitkov. Ale spojiť oboje, totiž cestovanie a jedlo, má tradíciu. Existuje dokonca výrobca pneumatík, ktorý prišiel s nápadom vyskúšať odporúčania reštaurácií. V roku 1900 existovali vo Francúzsku približne tritisíc motoristov, za to však takmer žiadne cestné mapy a ešte menej ľudí, ktorí sa vyznali v týchto nových dopravných prostriedkoch. André a Édouard Michelin teda zostavili tipy na zaobchádzanie s autom, dielne, nabíjacie stanice pre batérie a sklady benzínu – klasická čerpacia stanica ešte nebola vynájdená. Od roku 1923 boli motoristi navyše zásobovaní odporúčaniami hotelov a reštaurácií. Zvyšok je história. A podobenstvo o tom, že aj dnes lákajú dobrodružstvá v súvislosti s novou elektromobilitou a jedlom.
Pravdaže sa netreba nechať odradiť istými motoristickými novinármi (mužský rod nie je zvolený náhodou). Na chvíľu nastúpia do elektromobilu a potom prekvapene píšu o super zrýchlení a až tak krátkom dojazde. Po ôsmich rokoch osobnej elektromobility k tomu možno dodať veľa, predovšetkým však to, že je možné oveľa viac, než väčšina benzínových bratov tuší.
Vydávame sa teda z Weinviertelu do Civitavecchie, starého prístavného mesta pri Ríme. Odtiaľ to má ísť trajektom do Cagliari. Náš KIA E-Soul má 64 kWh batériu. Je september, teplota je dvadsaťtri stupňov, teda tiež ideálne podmienky. Po 230 kilometroch nechávame Graz za sebou. Tam by bol úžasný Hotel Augarten s tými najmilšími recepčnými, super jemnými raňajkami a hneď tromi nabíjacími stanicami v podzemnej garáži, nabudúce sa tam opäť zastavíme. Južná diaľnica má medzičasom viac rýchlonabíjacích staníc, než je slov s tromi písmenami L. Ale náš Soul pri tomto počasí zvládne aj na diaľnici bez problémov 400 kilometrov. Úplne prázdni však nechceme zostať (áno, sme opatrní dobrodruhovia), takže zamierime na odpočívadlo Griffen. Lenže po Grazi sa ide na Pack a tým pádom dosť do kopca. Vidíme, ako spotreba stúpa zo šestnástich kilowatthodín na sedemnásť a potom na devätnásť. Zostávajúci dojazd: štyridsaťsedem kilometrov. A rátame: malo by to vyjsť, aj keď spotreba energie ďalej rastie. Človek ide automaticky o niečo pomalšie, hľadá optimálny polomer zákruty – alebo ho nechá hľadať, pretože tieto asistenčné systémy to vedia. Potom Packsattel a odtiaľ to ide dole kopcom a s dojazdom zase nahor. Sedemdesiattri kilometrov zobrazeného dojazdu, keď zídeme z výjazdu. Zázračné auto.
Rýchlonabíjacia stanica je voľná. Nabíjacie stanice sú takmer vždy voľné, ale aj tak je tu také isté vydýchnutie. Vec s nabíjacími kartami už nie je problém, väčšina poskytovateľov sa spojila, aj cez hranice. A kto zabudol kartu, jednoducho vezme aplikáciu. Za niečo menej ako hodinu sme na 80 percentách výkonu, hovorí nám displej. Spokojne si dáme pauzu. – Na diaľničnom odpočívadle? Mochoritschovci sú iní. (A to nielen preto, že sa vlastne volajú inak, totiž Jernej.) Dokonca Josef Viehhauser mal tu variť, to bohužiaľ padlo za obeť korone, ale Reinhard Gerer a ďalší špičkoví ľudia už boli hosťami na miestnych akciách „kulinárskych legiend“. Ešte raz: Na diaľničnom odpočívadle? Nie. V reštauračnom odpočívadle vedľa diaľnice je podaný dôkaz, čo všetko je možné – ak to človek chce a robí to rád. Zelenina z vlastnej produkcie, bio mäso od farmárov, ryby z Istrie, žijú regiónom Alpe-Adria. Máme si dať čevapčiči (chutia ako kedysi od najlepších balkánskych kuchárok) alebo predsa len šunkový chlebíček? Hoci: „Len“ šunkový chlebíček je tu úplne zle. Nielen kvôli veľkosti porcie. Kto chce „poriadne“ jesť, dostane mimochodom predtým polievku a potom dezert – jednoducho tak. Niet divu, že sem chodia aj miestni. A tí sú, to vie každý, kto v gastronómii robí niečo trochu iné, najťažšie presvedčiteľní. Sme posilnení, berieme na trhu pár fliaš vína Mocho, sľubujeme domácim klobásam, že na ne na ceste späť nezabudneme, a nadšene zisťujeme, že naše auto je nabité na osemdesiatpäť percent. Tých dvestojedenásť kilometrov do Risana je hračka. S elánom okolo Villachu, tam je rýchlonabíjacia stanica v jednom z tých nákupných komplexov a hneď pri McDonalde, ale aj čert len v núdzi je muchy.
To, že to potom ide opäť do kopca, cez početné tunely a popri v každom ročnom období inak veľkolepých horách cez Kanaltal dole kopcom – aj to človek v elektromobile prežíva akosi bezprostrednejšie. Tešíme sa, že klimatizácia spotrebuje tak málo prúdu, naše auto v doprave typu stop-and-go ide samo a nesmrdí, a odbočujeme pred Udine do friulanskej krajiny. Niekedy tu zostaneme dlhšie, tentoraz len na jednu noc, čo je pri Casa Orter dvojnásobná škoda. Ale nerobí práve táto tichá ľútosť, že treba opustiť výnimočné miesto, čaro cestovania? Veľkorysý vidiecky dom z devätnásteho storočia, láskyplne zariadené izby, park. Nabíjacia stanica tu síce nie je oficiálna, ale samozrejme, že môžeme nabíjať, hovorí Roberto. On mimochodom vie aj variť. A ako. Zakaždým sa zamýšľame, prečo je stále tajným tipom, ale pre nás je to aj tak lepšie. Berieme si prekvapivé menu a sme fascinovaní jemne skomponovanými chuťovými kombináciami a konzistenciami, neúnavne kreatívnym zaobchádzaním so všetkým, čo je doma v mori a na zemi v okolí. To, že Roberto občas spolupracuje s príbuzným, vysvetľuje jeho finesu len čiastočne, aj keď jeho kuchyňa patrí medzi desať najlepších v Španielsku. Jeho žena Annalisa a on boli mimochodom ako profesionálni hudobníci na cestách po celom svete, ale to je jeden z príbehov, na ktorý by mal prísť človek sám, my totiž chceme pokračovať.
Na ďalší deň medzizastávka v Barberino di Mugello. Pretože sú tam hneď dve rýchlonabíjacie stanice ENEL. Toto Barberino je nad Florenciou. A Mugello bude niektorým možno známe, pretože na pretekárskej dráhe sa tento rok konali dokonca preteky Formule 1. Keď sme tu nabíjali prvýkrát, bolo trochu stresu. Zapojili sme sa k superrýchlonabíjacej stanici, mala by priniesť až sto kilowattov za hodinu. Ale nejako to bolo na ňu asi príliš a proces nabíjania sa stále prerušoval. Na druhom nabíjacom bode nasával Tesla. Tam začne človek počítať. Je lepšie skúšať to ďalej alebo čakať, kým Tesla odíde? Máme radšej hľadať jednu z troch vhodných staníc vo Florencii? Musíme pre Florenciu počítať s jednou z nie celkom nezvyčajných dopravných zápch? Niekedy to potom predsa len vyšlo s nabíjaním. A všetko vyšlo. Dnes berieme hneď 50 kW stanicu. Je to 277 kilometrov do prístavu Civitavecchia, za hodinu máme štedrú energetickú rezervu a medzitým čas na jedlo v Osteria de Bengodi. Nie, okolie nie je pekné. Diaľničný výjazd, parkoviská, jeden z tých talianskych hotelov ako panelák a lokály kdesi v ničom. Ale tá vôňa. Sme v srdci Bistecca alla Fiorentina, oblaky najlahodnejšieho hovädzieho mäsa grilovaného na drevenom uhlí sa tiahnu cez vybetónované plochy. V Bengodi si môže človek vybrať, ktoré mäso hodí ťažko tetovaný majster grilu na rošt: Chianina, Black Angus, Limousine, Croata, všetky kúsky chrbta ležia v celku vo vitríne. Podávajú sa v oceľovom koši s ešte žeravým uhlím pod nimi, najmenšie kúsky majú viac ako kilo, takže dobré, ak si človek dá čas a vychutnáva. Pre takých, ktorí sú ako my na prejazde, existuje pravdaže aj tagliata s rukolou a granou za výhodných šestnásť eur. Čo príde, je perfektne opečené medium-rare, jemné a predsa s plnou chuťou hovädzieho mäsa, a, ale to je vedľajšia vec, viac než poriadna porcia. Nemitisionárski vegetariáni (tí druhí to tu, viď vôňa mäsa, nevydržia) budú odmenení cestovinami, pri jednom z mladého tímu sa dá sledovať, ako za sklenenou tabuľou (tá tam bola už pred vírusom) vyrába tortellini.
„Barberino“?, usmiali sa talianski priatelia vedome. „Samozrejme, a centrum mesta je dokonca veľmi pekné. Sú tu aj úžasné hríby.“ Nie, nemilujeme túto zastávku len tak preto, že tu uprostred Toskánska nie sú zahraniční turisti, my sme totiž sami... cestovatelia, berieme si ešte zopár vrecúšok domácich cantuccini a tešíme sa na poslednú etapu. Hneď po Florencii ideme dole z diaľnice, rýchlostná cesta smer Siena, tam sa náš E-Soul cíti obzvlášť dobre. Prechádzame popri novom a napriek veľkosti tak vkusnom vinárstve Antinori – tu sa musíme určite raz zastaviť –, obdivujeme z diaľky slávne mestečká na kopcoch, smejeme sa na prasiatkach, ktoré sa bláznia na zožatom kukuričnom poli, a bezcitne konštatujeme, že tie určite chutia tiež veľmi dobre. Tu ideme maximálne deväťdesiatkou, kto ide príliš rýchlo, toho miestna polícia drakonicky potrestá. Žiadny problém, keď sa niektoré veľké autá tlačia a musia ísť okolo nás. Buon divertimento!, ako sa tu hovorí.
Kto mimochodom verí, že naša cesta by na trajekte, prinajmenšom čo sa týka kulinárskej časti, skončila, ten sa mýli. Pretože Moby Dada nemá len samoobsluhu a bar, ale aj skutočnú reštauráciu. Je ako vždy takmer prázdna. Pritom sú tam naozaj dobré vína, neopísateľný balet čašníkov – naša najvierohodnejšia teória je, že ide o program na ochranu svedkov pre mafiánskych informátorov, ktorých vycvičil fanúšik Jacquesa Tatiho – a ambiciózny jedálny lístok, ktorého výsledok však trochu závisí od toho, ktorý kuchár je na palube. V každom prípade sa dá pri fľaši Vermentino di Gallura diskutovať aj o tom, kam zmizol Oreste Romagnolo. Stál až do nedávna ako poradný šéfkuchár a papierová figurína pred každou z palubných reštaurácií flotily Tirrenia. Naše otázky na čašníkov vyvolávajú chichotanie. „Na dôchodku?“, pýta sa jeden. „Spadol do mora?“, tipuje druhý. Osud nejedného kuchára, ktorý sa pokúsil byť supervízorom reťazca alebo dokonca systémovej gastronómie. Nikto neberie nikoho vážne. My však, zatiaľ čo náš Soul drieme v bruchu lode, dávame si ešte mirto. Človek sa musí napokon pripraviť na Sardíniu. Príchod. A pôžitky tam.
Hotel Augarten
www.augartenhotel.at
Mochoritsch Griffen Rast
www.mochoritsch.at
Casa Orter
www.casaorter.it
Osteria de Bengodi
www.osteria-de-bengodi.eatbu.com
Moby Dada
www.mobylines.de
Práve vyšlo
Eva Rossmann: Vom schönen Schein. Mörderische Geschichten.
Folio Verlag, august 2020.
18 eur, ISBN 978-3-85256-816-4
www.folioverlag.com
