A-La-Carte

Slanina je späť (2010/4)

Z hľadiska výživy by mala z našich chladničiek a špajz zmiznúť okamžite. Elita avantgardnej kuchyne to vidí inak. Objavila tento tučný nerest a štylizuje ho na – dobre dávkovanú – delikatesu.


Speck is back

Text: Claudia Schemerl-Streben Fotografie: Stephanie Golser
Jedni si nechávajú odsávať tuk, iní si ho plátok po plátku kladú na chlieb. To, čo bolo v gurmánskej scéne pred pár rokmi ešte tabu a vyhnané ako rustikálne občerstvenie na vysokohorských chatách vo výške 2 000 metrov, je napriek kultu krásy a štíhlosti v špičkovej gastronómii opäť povolené a už nejaký čas nápadne figuruje aj v jedálnych lístkoch vizionárskych kuchárov: nekonvenčnými kombináciami, v ktorých sa využíva dymová zložka chute, vytvárajú zážitky typu „aha“ a vyzdvihujú dlho zaznávaný produkt z jeho alpínskej tienistej existencie. René Rezepi z Kodane, oslavovaný ako najlepší kuchár sveta, servíruje napríklad vo svojej reštaurácii „Noma“ ako jednohubku krekry zo slaniny, ihličia a jasne červeného prášku z ríbezlí. Do úplne iného skupenstva ho pretvára britský alchymista Heston Blumenthal: blok tuku spracúva na krémovú zmrzlinu, kombinuje ju s paradajkovým džemom a čajovým želé, za čo je preslávený. Josef Zotter, rakúsky čokolatiér a priekopník, ide dokonca tak ďaleko, že slaninu obaľuje v čokoláde: pre jednu zo svojich najnovších kreácií ju opraží, skaramelizuje a chrumkavý materiál so slivkami naloženými v káve a červenom víne naplní do tmavej kupertúry so 70-percentným podielom kakaa. Dovolené je všetko, čo mu chutí: preto vznikla aj ručne vyrábaná tabuľková čokoláda, pre ktorej náplň Zotter spája dezertné víno s masťou, oblátkovým krokantom a opraženými slaninovými omrvinkami z prasiatok „Sonnenschwein“ zo štajerského údolia Lafnitztal.
Do takýchto excentrických balansovaní na hrane sa tirolský špičkový kuchár Alexander Fankhauser z Hochfügenu nepúšťa. Napriek tomu je slanina z boku, chrbta a karé z ošípaných v jeho kuchyni, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 1 500 metrov, nepostrádateľným produktom. „Slanina je niečo tradičné, typické pre náš región, čo poznajú v Rakúsku i vo svete, a ak jej doprajete potrebný čas na zrenie, jej jemná dymová chuť a sladkastý nádych – aký poznáme aj zo sušeného prosciutta – z nej robia niečo neporovnateľné.“ Pre Fankhausera má používanie slaniny zmysel dovtedy, kým sa jej podstata nezmení. Tirolský kuchár preferuje kombinovanie typickej slaninovej chuti netypickým spôsobom. Spája ju napríklad s nápojom Bitter Lemon a obe zložky mení na iné textúry. Limonádu Fankhauser želíruje a premieňa ju na kocku, na ktorú natrie vrstvu hráškového pyré. Ako efektnú bodku nastrieka pred očami hosťa na geometrické umelecké dielo penovú, vlažnú vrstvu bielej slaninovej peny. Na penu Fankhauser vloží dobre prerastenú slaninu do sladkej smotany, nechá omáčku raz zovrieť a slaninu v nej pol hodiny lúhovať, predtým než použije tyčový mixér, omáčku precedí, redukuje a naplní do sifónovej fľaše. „Kombinácia hráškovej peny a Bitter Lemon je síce zaujímavá, ale žiada si viac. Sladkasto korenistá chuť slaniny sa hodí k ľahkej kyslosti Bitter Lemon a sladkosť hráškovej peny je zasa vyzdvihnutá slanosťou slaniny. Výsledkom je chuťová explózia,“ sľubuje kuchár. Fankhauserovi napadajú aj iné netradičné kombinácie, ako napríklad kambala pošírovaná v slanine, ktorú spolu s niekoľkými prúžkami tohto nositeľa tuku a chuti vákuovo zabalí a nechá lúhovať vo vode pri teplote 50 stupňov. „Potom ani nemusím podávať slaninu k rybe, napriek tomu má v sebe plnú arómu a každý sa bude pýtať, ako som to urobil.“
Tirolčan denne spracuje štyri až päť kilogramov slaniny, pričom slaninovú zložku nepridáva len do jedál v špičkovej reštaurácii, ale vyrába aj typické tirolské špeciality pre hostí svojho hotela a lyžiarov. Slaninu ponúka dokonca aj v čistej podobe. „Servírujeme ju buď na tanieri nakopírenú na tenké plátky, alebo v tyčinkách. Dôležité je, aby mala slanina super kvalitu. Inak má monotónnu dymovú chuť a kvôli húževnatej konzistencii sa stáva z hľadiska žuvania problémom.“
Ako protikultúru k masovej produkcii stavia Andreas Ortner na špičkovú kvalitu. Východotirolskom Silliane prevádzkuje už v tretej generácii mäsiarstvo, v ktorom slanina vzniká podľa starej tradície a používajú sa receptúry, ktoré si jeho starý otec zapísal na začiatku 20. storočia. V 10-člennom tíme sa surový produkt ručne natiera soľou a korením (ktorého jednotlivé zložky sú dodnes tajomstvom) a následne zostáva 14 dní v nasoľovacej miestnosti, v ktorej moridlo postupne vsiakne do karé, boku, krkovičky a šunkovej slaniny. Potom sa mäso zavesí na vozíky a zavezie do udiarne, v ktorej je slanina pri teplote 20 stupňov zahalená dymom z bukového dreva a borievkových vetvičiek a následne podrobená niekoľkým cyklom sušenia, údenia a odpočívania. Tenký bok strávi v udiarni 14 dní, karé potrebuje tri týždne, šunková slanina sa údi až štyri týždne. V dozrievacej miestnosti časti následne schnú v podstate v „spomalenom zábere“ až štyri mesiace, kým nevykazujú úbytok hmotnosti pri sušení 40 percent a nedostanú sa do Ortnerovej predajnej vitríny. „Tajomstvom je zmes korenín a čas, ktorý musíte produktu dopriať na dozretie, aby získal svoju krehkú konzistenciu a charakteristickú chuť. Slanina sa nedá vyrábať rýchlo, aj keby to priemysel chcel. Samozrejme, existujú prostriedky, ktorými možno procesy urýchliť, ale to je potom cítiť na chuti.“
Na čas nedá dopustiť ani Raimund Döllerer, strýko salzburského špičkového kuchára Andreasa Döllerera, ktorého mäsiarstvo sa nachádza priamo vedľa kuchyne gurmánskeho útočiska – pozostávajúceho z hotela, reštaurácie, hostinca a mäsiarstva. Slaninou zásobuje nielen zákazníkov z obce či delikatesný supermarket Meinl am Graben vo Viedni, ale aj svojho synovca. Do jeho konceptu alpskej kuchyne, s ktorým sa podobne ako bratia Obauerovci z Werfenu a Sissy Sonnleitnerová z Kötschach-Mauthenu venuje ekologickej reflexii a uprednostňuje suroviny z regiónu, sa tento sýty produkt hodí. Döllerer zapája slaninu klasicky do jedál v hostinci aj experimentálne do jedál pre susednú gurmánsku reštauráciu, kde sú v jedálnom lístku kreácie ako Döllererova interpretácia tirolskej pečene, na ktorú teľaciu pečeň zabalí do tenkého plátku slaniny, opečie na masle a servíruje s glazovanými perlovými cibuľkami, opečeným cibuľovým krémom a petržlenovým olejom. Highlightom je aj pstruh z Bluntau s lardom, ktorý ako filet čerstvo uloveného pstruha zabalí do plátku domácej bielej chrbtovej slaniny z ošípanej plemena Schwäbisch-Hällisch – ktorá predtým šťastne žila na osem kilometrov vzdialenej pastvine Koloman-Alm – a položí na horúci kameň z údolia Bluntautal potretý olivovým olejom. Efekt: „Konce filetu sa vyhnú do tvaru polmesiaca a ryba chutí vďaka korenistému lardu a troške garam masala geniálne.“ Aj pri raňajkách je regionálny produkt pevnou súčasťou. Na raňajkovom bufete ho však budete hľadať márne. Kto chce niečo na chlieb, bude odkázaný na mäsiarstvo vedľa, kde si môže nechať čerstvo nakrájať všetko od jeleních klobások až po karé slaninu.“
Individuálny kulinársky ranný program vedú aj v Hochfügene. „Ak si hosť objedná volské oko so slaninou, pripraví sa čerstvé na panvici. Slaninu potom pečieme v zmesi masla a oleja, alebo pri vysokom obsahu tuku na teflónovej panvici nasucho. Ale nie rýchlo, pekne pomaly – inak to nechutí,“ je presvedčený Alexander Fankhauser a dodáva: „Ak ste to raz takto zjedli, každé volské oko so šunkou necháte tak.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!