A-La-Carte

Spicy, Spicy (2016/3)

„Predmestský muž“ Bernhard Schir a chuť thajskej pálivosti. Takmer celoživotná láska. Ktorá môže vyvrcholiť náročným a zdĺhavým sekaním, opekaním a drvením v mažiari kvôli príprave zelenej kari pasty. Veru áno. Ak sa človek rozhodne pre kreatívny, zmyselný život, musí tiež premýšľať o chuti a rozhodovať sa. Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp Horak Vezmite si: Zmyselnosť. Zvedavosť.…


„Vorstadtmann“ Bernhard Schir a chuť thajskej pálivosti. Takmer životná láska. Ktorá môže vyvrcholiť v únavne časovo náročnom sekaní, pražení a roztĺkaní v mažiari za účelom prípravy zelenej kari pasty. Ale. Keď sa človek rozhodne pre kreatívny, zmyselný život, musí tiež premýšľať o chuti a rozhodovať sa.

Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp Horak

Vezmime si: zmyselnosť. Zvedavosť. Inteligenciu. Talent. Pridajme naberačku šarmu. Silnú štipku nonšalantnosti. Dobrú dávku zamyslenosti. Opatrne vmiešajme hrsť skroteného temperamentu. Ozdobme humorom a zasneným, pobaveným úsmevom. To všetko naordinujme na riadnych sto osemdesiat centimetrov: Bernhard Schir. 53.

Maškrta, ktorú sa, žiaľ, nedá kúpiť. Ale aspoň niečo: Dá sa obdivovať vo filme a televízii a ešte bezprostrednejšie v divadle vo všetkých jeho podobách. Len to, čím vonia, sa bude dať nanajvýš uhádnuť pri zadnom vchode divadla, keď si budeme pýtať autogram. Takéto veci sa správnych chlapov nepýtajú. V Sieveringer Steirerstöckl medzi nakrúcaním seriálu Vorstadtweiber a letom do Berlína – býva v prvom dome v Berlíne-Mitte, ale v skutočnosti patrí k Prenzlauer Berg (a áno, dá sa povedať cesta domov, keďže tam dieťa chodí do školy, aj keď rodák z Tirolska Schir slovám ako „príchod do cieľa“ hlboko nedôveruje) – teda, v obrázkovo zelenej záhrade Steirerstöckl si „dopraje krátku dovolenku pre telo a dušu“, ako to prospekt bez preháňania propaguje. Rozpráva o jedle, nakupovaní, varení a chuti. A usmieva sa, ako zvyčajne, len očami: „Varenie je umenie a veru ušľachtilé.“ To povedala Henriette Davidis, najznámejšia nemecká autorka kuchárskych kníh, ktorej Praktická kuchárska kniha (pre bežnú a jemnú kuchyňu) z roku 1845 sa dedí z generácie na generáciu. „Keď sa človek rozhodne pre kreatívny, zmyselný život, musí sa skôr či neskôr vysporiadať s chuťou, v umení a aj pri jedle. Patrí to k sebe,“ hovorí.

Po „krásnom detstve“ a maturite študoval opečovávaný chlapec z dobrej meštianskej rodiny najprv krátko medicínu v Innsbrucku, než skončil na viedenskom Max Reinhardt Seminari: „Potom sa vlak rozbehne.“ Do slobodného umeleckého povolania, na pódiá, pred kameru, na všetky kontinenty. Súbežne s tým sa vybrusuje jazyk a fantázia, spevňuje odvaha a vytrvalosť pri sporáku. „Takmer všetci herci, ktorých poznám, sa zaoberajú varením – ako kreatívnym aktom. U mňa to (ako u mnohých) začalo celkom jednoducho na študentskom byte. So šunkovo-syrovým toastom a špagetami Bolognese. Viac nebolo potrebné, dôležité ani možné, nemal by som ani čas ani trpezlivosť na viac. Neskôr, keď sme sa dostali aj do lepších reštaurácií, som sa prirodzene pýtal: Prečo to tam tak chutí? Dokonca aj ten šunkovo-syrový toast! Hm. Vyžaduje si to istú vášeň, možno dokonca talent pre chuť.“

Schir nakrúcal v Thajsku. Kde otázka, ako sa robí zelená kari pasta, bola taká naliehavá, že si ju nechal zodpovedať v kurze varenia. „Šialená vec,“ prišiel na to, „nesmierne náročná, s drobným sekaním všetkých ingrediencií, od citrónovej trávy po kaffir limetku, s opatrným pražením rímskej rasce, korenia a krevetovej pasty (ktorej by ste sa nemali dotýkať prstami, pretože inak veľmi dlho veľmi intenzívne smrdia), s najjemnejším roztĺkaním všetkých ingrediencií. Uf! Nerobíte ju veľmi často, pretože je to také náročné. Zelenú pastu samozrejme dostanete aj v ázijskom obchode. Napriek tomu by som zelené thajské kari à la Schir označil za svoj obľúbený recept. Veľa čili! Spicy, spicy. Chuť thajskej kuchyne cítim v ústach naozaj rád.“

Tak ďaleko, aby pestoval rôzne odrody čili, však nejde. Je aj priateľom sušených vločiek. A samozrejme si treba dávať pozor, aby sme nimi neprekryli všetky ostatné chute. Špagety con Punti di Filetto, na ktoré vždy používa fusilli, teda špirály, sú obľúbeným jedlom jeho 13-ročného syna Jonathana. Omáčka k rezancom z filety – mäso samozrejme od mäsiara a nie zo supermarketu – nesmie byť príliš sladká, ale ani prekrytá čili a korením: „Ľahká pálivosť je umenie, nemala by prekryť sladkosť paradajok. Mám veľmi rád, keď tie isté jedlá stále ďalej zdokonaľujem a vylepšujem.“ Otecko mierne pohnuto krúti hlavou: „V tom veku som považoval za cool ísť do reštaurácie, môj syn miluje, keď pre neho varím! Jaaa, a robím to tak často, ako som v Berlíne, keď práve nenakrúcam alebo neskúšam. Nechcem si nechať ujsť to krásne, obšťastňujúce dobrodružstvo dieťaťa, ako rastie. Už sa stalo, že som tam nebol, keď mal rastový skok – je hrozné to zmeškať.“ Nadšený otec, ochotný merať umeleckú a finančnú hodnotu ponúk časom, ktorý mu zostáva s Jonathanom. Inak? „Skypujeme, píšeme maily, esemesky, whatsappy. Logicky. S digitálnym domorodcom.“ Jemu, digitálnemu prisťahovalcovi, to k šťastiu stačí. Bernhard Schir odmieta Facebook a Twitter. Uškŕňa sa: „Nemám taký záujem oznamovať svetu, na akej pláži práve ležím a akú košeľu som si kúpil. Ide to aj bez sociálnych médií.“

O chuti. Premýšľať a rozhodovať sa. Nielen pri jedle. V divadle Josefstadt ako dlhoročne otcom zneužívaný syn v hre Thomasa Vinterberga Rodinná oslava (Das Fest) zúrivo vystupovať proti úctyhodnej spoločnosti založenej na vytesňovaní, v úlohe, ktorá mu v roku 2007 priniesla divadelnú cenu „Nestroy“. Alebo v premiére dvojčlennej hry Štedrý večer (Heilig Abend) od Daniela Kehlmanna vo februári 2017 vypočúvať Mariu Köstlingerovú, ktorá je podozrivá z toho, že je bombová atentátnička. Po svojom prielome do širšieho povedomia so seriálom z lekárskeho prostredia OP ruft Dr. Bruckner (1996) sa nechať prepínať na všetkých kanáloch v melodrámach, detektívkach a komédiách „Robím jednoducho pop A klasiku. Nenechám sa vo svojich úlohách zaškatuľkovať.“ Minulý rok tento všestranný herec režíroval hru Karla Schönherra Diabol (Der Weibsteufel) na festivaloch v Reichenau: „Moja prvá režisérska práca.“ Môžu nasledovať ďalšie.

K seriálu Vorstadtweiber a svojej úlohe Hadriana „Hadiho“ Melzera má veľmi blízky vzťah. Viete: Hadi, manžel Caro (Martina Ebm) a exmanžel Sylvie (Julia Stemberger), ktorá sa z nemocničného balkóna odobrala na druhý svet. Hadi, bankár prepustený v 14. časti na hodinu, s poriadne „špinavými rukami“, ktorého úžasne podlé intrigánske hry nakoniec vytiahli na kandidáta na spolkového kancelára. Abracadabra! Okrem toho je postava Hadiho celkom realistická, odpísaná zo skutočného života, alebo možno len preto, že Schir ju hrá tak uveriteľne. S vonkajším postojom vo všetkých ťažkostiach a vnútorným odstupom od samého seba. Najlepšie zaopatrený bankár si berie svoju mladú sekretárku, cíti sa občas preťažený, relaxuje s ex, hm, čo (pre dve ženy) kapacitne už nevychádza. Ale áno, Hadi v extrémnych prípadoch aj vybuchne, dokonca sa pobije, opije sa do nemoty. Ale nie je to ufňukanec ani táraj. Pocity sa dajú vyčítať hlavne z jeho očí. Schir to dokáže. Má to. A okrem toho je sexi!

Už sa teší na nakrúcanie tretej série v októbri, na (pri čítaní často aj pre neho samého) prekvapivé zvraty, ktorými scenárista Uli Brée ďalej rozvíja postavu, na vzájomné hranie žien a mužov. Zároveň pobavene a udivene sa vyjadruje k rozporuplným kritikám – „každý píše, ako mu to vyhovuje“ – a k tomu, koľko uhlov pohľadu existuje na tento seriál: „Nie je to nič iné ako dobrá zábava. Bodka. Keď si Gerti Drassl v jednej časti kúpi tehotenský test, je to najjemnejšia komédia… A. ORF má úspech. Prečo sa to nedá nechať jednoducho tak?“

Súkromie si rád necháva pre seba. Veď je aj na Wikipédii, že od roku 2008 už nie je s Jonathanovou matkou, krásnou nemeckou herečkou Suzan Anbeh s francúzsko-iránskymi koreňmi. Ale. „Či je vôbec možné radostné stolovanie bez žien, nechávam otvorené,“ sofistikovane predkladá výrok Erazma Rotterdamského na stôl v hostinci. K sýtemu, práve správne pikantnému štajerskému zemiakovému gulášu (ktorý vďaka kyslej uhorke získava aj pikantnú kyslosť). K lahodnému juhostajerskému rosé z ekologického pestovania. Teda. Prirodzene, má partnerku. Nie herečku. „Už šesť rokov žijem v neuveriteľne krásnom vzťahu. A aby to tak zostalo, nehovorím o tom. Veľmi rád pre ňu varím (hoci ona to vie rovnako úžasne), mám veľmi rád, keď povie ‚Mhmmm‘. Zmyselné!“ Musí to potom trochu so sebou samým ironicky dosoliť: „Samček si robí samičku poddajnou ponukou potravy.“

Hm. Znie to takmer trochu ako prístav. Ešte pred pár rokmi Schir vysvetľoval: „Prístav je niečo dočasné. Tam si človek berie jedlo, pitie, odpočíva. Som priateľom otvoreného mora.“ No dobre, v New Yorku, hm, (aj) kvôli láske, tri mesiace v Actors Studio sledoval, čo sa tam deje. V Paríži, kde nakrútil dva filmy, žil dva roky, (aj) aby preskúmal francúzske korene Suzan Anbeh, objavil raj hrncov a panvíc u Dehillerina. Cez fotografiu v kuchárskej knihe, a teraz si, prosím, predstavte jahňacie stehno s nahrubo nakrájanou šalotkou a zemiakmi s jedným, dvoma vetvičkami rozmarínu v medenej panvici s kovanou rúčkou. A áno, bola to kuchárska kniha Paula Bocusa od starožitníka na Rive Gauche. Ach, Dehillerin! Najprv tri, potom ďalšie hrnce kúpené, a nože a naberačka. „Na medi sa nič nepripáli, zelenina, ktorú ste omylom nechali tri hodiny stáť na ohni, je stále al dente, dokonca si zachovala aj arómu, jednoducho VŠETKO chutí lepšie uvarené v medi.“

Ako varia bohovia, ochutnal kreatívny voľnočasový kuchár v Closerie des Lilas na Montparnasse, v tomto zariadení, kde sa pod orgovánovými kríkmi stretávali už Émile Zola a Paul Cézanne, neskôr stratená generácia od Hemingwaya až po Henryho Millera, aj Pablo Picasso alebo Jean-Paul Sartre. Ohnisko intelektuálneho Paríža. „Dostaneš veci, ktoré si nikdy nevidel, a beda ti, ak si objednáš nesprávne víno. Nebezpečenstvo, že by si si pokazil chuť jedla, čašníci odvrátia. Láskavo, ale rozhodne. Niečo také by nikdy nedopustili.“ Rovnako tak v La Coupole, kde Schir prvýkrát ochutnal v cukre glazovanú šalotku a bol fascinovaný omáčkou z červeného vína, v ktorej plávali okvetné lístky. Z „očarujúcich chuťových návrhov až po syr, ktorý prichádza v 1x1 centimetrov veľkých kúskoch, kvôli ktorým človek cestuje po celom Francúzsku, aby ich hľadal. Nielen v Paríži, špičkoví kuchári sú vo všeobecnosti skutoční umelci.“ Hoci. „Bol som raz na Maldivách potápať, na spiatočnej ceste posádka lode ulovila tuniaka žltoplutvého, dala ho na pláži na gril. Čerstvá ryba, nakrájaná na kocky, k tomu limetková šťava a papájový šalát! Lepšie to nejde.“

Ako chlapec bicykloval hneď po škole domov, na teplé jedlo, ktoré mu matka každý deň postavila na stôl. Varila veľmi, veľmi dobre. Jej plnený jeleň so servítkovými knedľami bol legendárny. Celkom špeciálne však, aspoň pre neho ako tínedžera: jej paprikový rezeň s ryžou. „Úplne jednoduchý na prípravu – ale túto špeciálnu chuť sa mi doteraz nepodarilo dosiahnuť.“ Skôr ešte plnená paprika, hoci ani tá nie je vôbec ľahká. Áno, a aby som si nesadol na vysokého koňa: Jamie Oliver a Nigella Lawson mu dodali odvahu pri jeho prvých pokusoch sublimovať obdobie šunkovo-syrových toastov. „Také zmyselné, keď Nigella v TV oddeľuje žĺtok a bielok holými rukami! Nič prehnane jemné. To robí radosť.“ Na viedenské rezne a šunkové fliačky sa časom pridal Plachutta. „V Berlíne chcú stále jesť rakúske jedlá. Milujem ‚svojho‘ Plachuttu – recepty sú skvelé a výsledok naozaj vyzerá a chutí tak, ako má, čo v prípade Jamieho Olivera nie je vždy ten prípad.“ V rozhovoroch potom človek niekde, nejako vytiahne, že muškát k šunkovým fliačkom je senzácia. „Vyskúšajte to. Ako v divadle: Skúšať, skúšať. Raz. Potom príde veľký potlesk.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!