Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost
Najprv som počul tento príbeh od svojho priateľa, lekárnika, ktorý je vždy veľmi dobre informovaný. Niekde vo Švédsku, vysoko na polárnom kruhu, vraj existuje podnik, v ktorom varia lepšie ako v Nome, a tá bola vtedy považovaná za najlepšiu reštauráciu na svete. Problém, povedal lekárnik, ktorý riešenie problémov berie ako svoje povolanie, spočíva v tom, že sa do tohto podniku nedá dostať konvenčnou cestou. Človek musí najprv letieť hydroplánom, potom ísť na skútri, ak nie na psom záprahu... všetko je tam veľmi, veľmi studené, komplikované, drahé a dokonca trochu nebezpečné. Ale jedlo má byť dobré, veľmi dobré, famózne dobré, totálna bomba.
Spýtal som sa ho, odkiaľ má také presné informácie.
Odpovedal, že priateľ priateľa tam bol a priniesol fotografie, na ktorých bolo vidieť celú brilantnosť konceptu.
„Hovoril si s tým človekom osobne?“, spýtal som sa.
„Nie“, odpovedal lekárnik. „Ale buď v pohode, ten priateľ je spoľahlivý.“
V tej chvíli som na tú vec zabudol. Priatelia priateľov už zažili kadečo. Spomínam si na pochmúrne dni, v ktorých totálne spoľahlivý priateľ totálne spoľahlivého priateľa sedel s Jörgom Haiderom v gay saune a iný spoľahlivý priateľ videl nezvratné dôkazy o tom, že AC Miláno pichá svojim hráčom pred veľkými zápasmi dopingové infúzie.
Počuli ste niekedy o týchto priateľoch?
Vidíte.
Ale potom sa ten príbeh objavil úplne inde: rozprával o divokom kuchárovi s dlhými vlasmi, ktorý sa volá Magnus Nilsson, niekde na severe varí vlastnoručne zastrelené zvieratá a vlastnoručne nazbierané lišajníky, a pretože mu je taká zima, nosí plášť z vlčej kožušiny. V tejto súvislosti som prvýkrát počul aj meno tej tajomnej chaty, ktorá mala byť údajne lepšia ako Noma: Fäviken. Nemá to žiadny zvláštny význam. Breitenwaida po švédsky.
Ten príbeh nepochádzal od hocikoho. Bol tam Bill Buford, dlhoročný vydavateľ Granty a literárny redaktor New Yorkeru. Buford je spoľahlivý zdroj. Vzdal sa kvôli tomu svojej túžobnej práce v najlepšom magazíne sveta, aby sa stal kuchynským pomocníkom u Maria Bataliho, čo je skúsenosť, ktorú nádherne opísal vo svojej knihe „Heat“. Bill Buford teda podal správu, ako sa jeho cesta za Magnusom Nilssonom po lete do Östersundu – Östersund? Počuli ste už niekedy o Östersunde? – zadrhla:
„Objednal som si jediné taxi v okolí. Predtým, než ma vodič vysadil, dostal hovor, že má vyzdvihnúť chorého (šesť hodín jazdy do jedinej nemocnice v regióne) a zmizol. Nechal ma tam – lenže kde? V ďalekom severe, očividne, dokonca celkom vysoko, aj keď sa tá oblasť nedala opísať ako „romantický pohľadnicový sever“. Bol to skôr „priemerný“ sever, ešte nie extrém severného polárneho kruhu, no už tak odľahlý, že okrem vody nebolo vidieť nič iné. Bola jednoducho všade. Nachádzali ste sa tu uprostred mokrej roviny, stovky kilometrov od mora, ako na obrovskej špongii.“
Titulok, ktorý Buford dal tomuto malému cestopisu, znel: „Nirgendwo“ (Nikde), a toto „nikde“ sa stále znova objavovalo ako motív, keď malý, cool britský foodmagazín alebo víkendová príloha veľkého denníka priniesli príbeh o bláznivom kuchárovi na konci sveta.
Tie príbehy boli zábavné. Mali auru expedícií. Kolegovia, ktorí mali to šťastie vyraziť do nikam, prišli vyčerpaní z útrap cesty, dostali podivné, ale veľkolepé veci na jedenie, ktoré obdivovali – pstruhie ikry s krvou, ušľachtilo skazené hovädzie mäso – a prebojovali sa zase domov.
To ma samozrejme tiež lákalo. Moje kvality ako polárnika sú ešte neobjavené, ale bol som veľmi optimistický, že by som si počínal obratnejšie ako Michael Beard, čudácky fyzik z románu Iana McEwana „Solar“, ktorý sa počas arktickej expedície dostane do vážnych problémov, keď sa pri vonkajšej teplote mínus tridsať stupňov nutne potrebuje vymočiť: „Jeho chybou bolo, že na konci pár sekúnd počkal, ako to muži v jeho veku často robia, keby ešte niečo dokvapkalo (...). Pretože keď vykonal svoju potrebu, jeho penis sa prilepil na zips mrazuvzdorného obleku, po celej dĺžke tam primrzol, ako sa len živé mäso môže spojiť s ľadovým kovom. Ohromený hľadel na tú spúšť a ďalšie vzácne sekundy ubiehali. Keď za to nakoniec opatrne trhol, prenikla ním prudká bolesť (...). Zostal stáť s rozkročenými nohami pred skalnou stenou. Vylúčené – ako sa to robí s náplasťou – strhnúť to trhnutím.“
Nie, nechcem vás šetrne pripravovať na intímne zážitky v Bufordovom „nikde“, len chcem ujasniť, s akým pohŕdaním smrťou som sa do toho pustil, aby som si osobne vytvoril obraz o Fäviken. Keď Michael Beard pokorí sever, myslel som si, tak to zvládnem aj ja. Treba len ísť včas na záchod.
Prvé vytriezvenie: Fäviken nie je vôbec až tak ďaleko na severe. Leží na úrovni Trondheimu, celkom presne v strede škandinávskeho polostrova, maximálne na polceste z Malmö do Narviku. O „celkom ďaleko hore“ teda nemôže byť reč, alebo povedzme, z Fäviken je to ešte stále celkom, celkom, celkom ďaleko na sever.
Druhé vytriezvenie: Östersund, cieľové letisko pre regionálny let zo Štokholmu na sever, síce nie je Heathrow, ale prinajmenšom uzol pre všetkých cestujúcich do Åre, najelegantnejšej a najvyťaženejšej lyžiarskej stanice Švédska.
Tretiu vytriezvenie: Väčšina zimných hostí Fäviken si v Åre po lyžovačke sadne do auta, prejdú tých dvadsať kilometrov ku kuchárovi s dlhými vlasmi, tam večerajú a následne sa vrátia na Audi Quattro do svojho dobre vyhriateho príbytku. Pre švédskeho lyžiara teda Fäviken neleží v nikam, ale po ceste.
Štvrté vytriezvenie som však vnímal ako skutočnú úľavu. Keď som totiž vnútroštátnym letom SK72 zo Štokholmu pristál v Östersunde, kde ma podľa informácií milého hlasu z kancelárie Fäviken malo čakať taxi, zrazu som si veľmi presne spomenul na príbeh Billa Buforda, že jediné taxi v Östersunde musí niekedy odviezť chorého do šesť hodín vzdialenej nemocnice.
Čo sa tam stalo Billovi, neviem. Pred východom parkovalo asi toľko taxíkov ako na viedenskom letisku Schwechat a nemocnica v Östersunde je presne 10,4 kilometra od budovy terminálu. Možno si taxikár musel ešte trochu dospať alebo kúpiť nové auto, než odviezol muža z Ameriky do jeho cieľa, ktorý bol teraz aj mojím? Kto vie.
Cesta trvala hodinu a keď ma kožovitá vodička na zasneženej vozovke pred malou osadou menom Fäviken nechala vystúpiť, prvýkrát som sa cítil trochu ako v skutočnom dobrodružstve. Tu nebol nikto. Parkovisko bolo prázdne. Žiadne upozornenie na reštauráciu, žiadne upozornenie na ubytovanie, kde strávim noc, izba s dvoma posteľami, ako sa písalo, sprcha a toaleta na chodbe, ale veľmi pohodlné. Mňam.
Vodička sa rozlúčila, športovo otočila svoju Škodu a zmizla. Nachádzal som sa so svojím kufríkom pred jednoduchým, hrdzavo-červeno natretým dreveným domom, ktorý bol súčasťou väčšieho komplexu. Za ním sa otváral dvor, na ktorého konci stál kaštieľ s takou autoritou, že myšlienka, že by mohlo ísť o reštauráciu alebo hotel, pôsobila úplne absurdne. Dom bol krémovo natretý, mal veľké, ploché okná, ktoré neboli zakryté závesmi, a pod štítom a strieškou mal vzácne ozdoby. V strede námestia bolo liatinové zariadenie, v ktorom sa večer zapaľujú polená. Cez okno susednej budovy som videl trofeje zebry a gazely, ktoré viseli v peknej harmónii vedľa lebky kapitálneho losa na stene, a práve keď som uvažoval, čo tu hľadá poľovník na veľkú zver na ďalekom severe, zaťukal mi na rameno žiarivý úsmev, náramne sa zabával na tom, že som sa zľakol a povedal: „Hej. Ty musíš byť Christian. Ukážem ti tvoju izbu.“
Izba bola na prvom poschodí hrdzavo-červeného domu priamo nad kuchyňou reštaurácie. Bola malá, úzka a nesmierne útulná. Na posteliach ležali hrubé kožušiny. Bolo teplo. Bol som unavený.
Keď som sa zobudil, bolo pol štvrtej. Jedlo, povedala mi Lotta, začína presne o siedmej v izbe vedľa kuchyne. Mám si dať pozor, aby som neprišiel neskoro. Magnus je veľmi prísny, čo sa týka jeho procesov. Stáva sa, že hostí, ktorí o siedmej nedorazili, jednoducho odhlási, aby nevypadol z rytmu. Dnes je 19 chodov, ktoré sa podávajú v intervaloch asi osem minút. Ak chcem Magnusovi povedať ahoj, môžem o štvrtej strčiť hlavu do kuchyne.
Skutočné dobrodružstvo začína až za dverami kuchyne, v miestnosti veľkej možno 25 metrov štvorcových s panoramatickým skleneným oknom, cez ktoré vidíte oblohu, kopce, les a zeleninové záhony, ktoré Magnus a jeho ľudia tu založili, pokiaľ na zelenine neleží osemdesiat centimetrov snehu. Pre tento prípad sa v lete a na jeseň postaralo o zásoby, nie tak exaltované, diferencované množstvá filigránskych drobností, ako to robí René Redzepi, ale základné, dobrá koreňová zelenina napríklad, bylinky a cibuľoviny.
Keď som o štvrtej otvoril dvere do kuchyne, videl som na pracovnom stole kúsok mäsa, ktorý bol v pokročilom štádiu, hm, zrenia. Bol to muflón, ako som sa neskôr dozvedel, ktorý bol pred štyrmi mesiacmi porazený a skladovaný v chladiarni pri teplote tesne nad nulou.
„To nie je pre teba“, povedal Magnus namiesto pozdravu, očividne bol pod prúdom, dlhé vlasy mu viseli do lesklej, okrúhlej tváre, ktorá mala prekvapivo jemné kontúry, a keď som mu oznámil, že by som sa s ním rád trochu porozprával, len sardónicky sa usmial a povedal: „Kľudne sa pýtaj.“
Tak som sa spýtal, prečo by som nemal jesť tohto muflóna. To sa ukázalo ako dôležitá otázka, pretože Magnus povedal, že dnes večer sú v dome špeciálni hostia, ktorí môžu jesť pri stole na prízemí. Všetci ostatní hostia – „tak ako ty“ – jedia na poschodí nad tým, všetci v rovnakom čase, všetci rovnaké menu.
„Špeciálni hostia?“, spýtal som sa so svojím vlastným sklonom k diskrétnosti.
„Áno, majiteľ“, povzdychol si Magnus podráždene a okamžite mal v inom kúte kuchyne prácu, takže som bol nútený trochu otravne za ním chodiť.
„Majiteľ? Veď ty si majiteľ“, povedal som pravdivo a Magnus prikývol, ale začal s obšírnejším vysvetlením, ktoré bolo dôležité ako pre pochopenie Fäviken, tak aj pre prítomnosť safari trofejí vo vedľajšej miestnosti.
Magnus Nilsson vyrastal v Järpene, v relatívnej blízkosti Fäviken, v švédskom provinčnom hniezde, z ktorého chcel uniknúť štúdiom morskej biológie. Keď sa Magnus medzitým zapísal na kuchársku školu, všimol si, že premena produktov na jedlá mu sedí – a že neškodí, ak vie vedecky vysvetliť dôvody tejto premeny.
Namiesto univerzitnej kariéry teda využil svoj talent na varenie ako prostriedok na to, aby mohol opustiť ľudoprázdne prostredie svojho detstva. Magnus odcestoval do Paríža a na tri roky sa zamestnal vo dvoch veľkých reštauráciách: v L'Astrance a v Alain Passard's L'Arpège. Tam získal technické know-how a produktovú expertízu, ktoré sú dnes základom jeho kuchyne vo Fäviken.
Keď sa Magnus ako 24-ročný vrátil do Järpenu, myšlienku stať sa profesionálnym kuchárom pre zatiaľ zavrhol. Veľká francúzska kuchyňa sa mu zdala vyčerpaná. Pohrával sa s myšlienkou stať sa vínnym novinárom. Do kariet mu zahralo, že dostal ponuku na odľahlom, veľkolepom pozemku, ktorý patril k 48 000 hektárov veľkému poľovnému revíru, zostaviť pre tamojšiu reštauráciu vínnu pivnicu.
Majetok sa volal Fäviken. Majiteľom pôsobivého sídla bol švédsky miliardár z hedžového fondu, ktorý storočné sídlo kúpil na súkromné účely a teraz sa chystal premeniť reštauráciu patriacu k Fäviken, v ktorej sa dvadsať rokov podávalo losie fondue (bez žartu!), na niečo nové, špeciálnejšie. Preto tá vínna karta.
Nilsson zostal najprv tri mesiace, potom rok. Prijal úlohu nájsť kuchára pre reštauráciu, ale v tejto úlohe zlyhal, pretože nikto nechcel ísť do kulinárskeho „nikam“, ktorým vtedy „Fäviken“ ešte bol. Tak sa rozhodol, že sa veci ujme sám, a v tomto bode začína legenda Fäviken.
Pretože Nilsson zistil, že produkty, ktoré si mohol nechať poslať do Jämtlandu, jeho nároky vyškolené v L'Arpège neuspokojovali. Zároveň nemal chuť uspokojiť sa s priemernou zeleninou a priemerným mäsom. To, že sa začal obzerať v okolí a hľadať producentov, s ktorými mohol spoločne vytvoriť kritériá pre prvotriedne produkty, bol krok cez kultúrnu hranicu. Dovtedy Nilsson maslo a chlieb, bobule a husi svojej bezprostrednej domoviny neposudzoval podľa rovnakých kritérií ako holuby, ktoré boli dodávané do kuchyne L'Arpège. Ale teraz s tým začal a expertíza, ktorú pritom prejavil, bola základným kameňom kuchárskej filozofie Fäviken ako regionalistickej, od všetkých tabu oslobodenej kuchynskej výskumnej stanice. To, že Magnus mal silného finančníka, ktorý ho podporoval v jeho nekompromisnosti, až kým vec nebežala a Magnus si nemohol svoju reštauráciu prevziať sám, bol pritom nie zanedbateľným kúskom puzzle.
Dnes bol tento muž so svojou rodinou prítomný a Magnus preňho z chladiarne vybral muflónie kotlety. Večer teda k štrnástim hosťom, ktorí budú obslúžení v reštaurácii, prídu ďalší šiesti k stolu v lounge na prízemí, a Magnus sa podľa toho rozrušene venoval svojim povinnostiam.
Pomyslel som si, že zopár základných otázok by mu teraz prišlo vhod.
„Ako extrahuješ z úplne bežných produktov ich vlastnú chuť?“
„Pracujeme len s veľmi špeciálnymi produktmi. Keď sú produkty veľmi dobré, je ľahké vytvoriť dobrú chuť.“
Mal som pocit, že trochu kritického odstupu by teraz padlo vhod: „‚Veľmi dobré‘ predsa nie je nijako zvlášť presná definícia.“
„Áno. Veľmi presná.“
Pauza.
Magnus musel teraz v úplne inom kúte kuchyne niečo vybrať zo skrinky a ja som sa pretlačil okolo ostatných, nedotknuto pracujúcich kuchárov, aby som ho nestratil z očí.
„Ako definuješ, či je niečo veľmi dobré?“
„To sa naučíš. Mrkva nie je len mrkva, vždy existuje ešte lepšia mrkva. Práve tú hľadáme.“
To hovoria všetci, pomyslel som si. Potom som to povedal aj ja: „Mnohí kuchári hovoria, že pracujú len s tými najlepšími produktmi.“
Magnus odpovedal vždy veľmi, veľmi rýchlo. V talkshow by som s ním nerád sedel. Replikoval sekundovo: „Ale nie je to pravda. Vždy existuje niečo ešte lepšie. Človek to musí len hľadať.“
Trochu som sa pozrel cez veľké okno von, kde sneh ležal v hrubých, šedo-bielych vrstvách a špičky stromov sa pohybovali vo vetre. Rozhodol som sa byť trochu vzdorovitý.
„Tvoja zelenina rastie pár metrov odtiaľto, vonku v záhrade. Prečo by mala byť práve táto zelenina tou najlepšou, akú môžeš dostať?“
Hlupák: „Pretože tá krátka cesta ju robí výnimočnou.“
Keď som teraz začal Magnusa spovedať, ako prišiel na nápad brať mäso nie od mladých výkrmových dobytkov, ale od dojníc, ktoré po ôsmich rokoch mliečneho hospodárstva zvyčajne nekončia v špičkových reštauráciách, Magnus si hlboko povzdychol: „Musíš predovšetkým jedno pochopiť: Ide o náš kultúrny pôvod. Nie som to ja, kto vymýšľa niečo nové, je to podstata našej kultúry, premýšľať o súvislostiach a reflektovať to, čo robíme. Mnoho ľudí je príliš zameraných na to, aby urobili niečo nové. Nové samo o sebe nestačí. Človek musí spoznať súvislosti, a keď sa pozeráš na kravu v jej životnom prostredí, napadne ti možno, že jej mäso chutí lepšie, keď už nedáva mlieko.“
Potom ma požiadal, aby som prestal s otázkami. Večer po večeri by sme si mohli spolu vypiť čaj. Ale teraz musí pracovať.
Ani Magnus nezabudol na to, aby ma ešte raz upozornil, že večera sa začína presne o siedmej.
Tak som išiel a venoval som sa radovánkam v areáli Fäviken. Vyhrnul som si golier na kabáte a túlal sa lesom. Po dobrom kilometri som krátko uhol z cesty, pretože zozadu chcel okolo mňa prejsť skúter, ktorý mal na nákladnej ploche pripevnenú pušku a uloveného snežného zajaca. Išiel som ďalej, uvidel som obrovské stopy zvieraťa, ktoré som ostro identifikoval ako stopy losa, ktorý premýšľa o tom, prečo sa vo Fävikene už nepodáva losie fondue. V lese som uvidel poľovnícky posed, ktorý bol vysoký ako ruské kolo – dobre, nie celkom, ale aspoň do polovice – a tešil som sa, že moje kroky zanechávali v snehu také zreteľné stopy, pretože som sa nechcel spoliehať na to, že stretnem niekoho, koho by som sa mohol opýtať na cestu späť do reštaurácie.
Keď som sa vrátil, kaštieľ bol plne osvetlený. Za sklami kuchyne čulý ruch. Pozrel som sa na hodinky. Pol siedmej. Bol najvyšší čas.
Priestory reštaurácie Fäviken sa rozprestierajú na dvoch poschodiach. Spodné, kde sa podáva aperitív a pochutiny, je vybavené otvoreným krbom, barom a obrovským vĺčím kožuchom, ktorý visí na stene. Fotografia, na ktorej Magnus v tomto kožuchu stojí v snehu, obletela svet, takže som mal patrične úctivý pocit, keď som v jeho tieni čakal na začiatok predstavenia: stravovanie vo Fävikene nie je nič iné ako vysoko špecializované kulinárske divadelné predstavenie, ktorého povesť už obletela celý svet. Dráma odľahlého miesta, z ktorého nedostatkového hospodárstva vzniká večer čo večer niečo priekopnícke. Hra má – znova som sa pozrel na hodinky – prísne pravidlá a maximálnu autoritu. Dal som si nálev z brezových listov, ktorý chutil ostro a osviežujúco, a tešil som sa na začiatok, keď večer otvoril Magnus Nilsson, vedúci reštaurácie Johann, pohárom biošampanského od Georges Lavala.
Potom to išlo jedna radosť.
Prišli čipsy z ľanových semienok a octu s mušľovým dipom, čerstvo pripravený čerstvý syr v srvátke s levanduľou z minulého leta (hoci levanduľu bolo cítiť sotva), potom pstruhové ikry v cestíčkovej mištičke, ktorá bola upečená z prasacej krvi. Magnus objavil spoluúčasť ikier a krvi náhodou niekedy predtým a po početných stanovištiach dospel k tomuto stvárneniu svojej myšlienky, ktorú považoval za perfektnú a ktorá skutočne chutila presvedčivo: sladkosť a teplo krvavého cesta dokonale kontrastovali so slanosťou veľkých čerstvých rybacích ikier, ktoré na podnebí praskali a svojou arómou zaplavili ústnu dutinu. Nasledovalo sústo z prasacej hlavy upečené v kváskovom ceste a „na pozemku zastrelené a so soľou sušené prsia divých kačíc“: dva kúsky mäsa, ktoré chutili ako nakladané prsia divých kačíc.
Následne sme boli trinásti ďalší hostia a ja požiadaní, aby sme vstali a vystúpili o poschodie vyššie. Tam boli stoly rozmiestnené tak veľkoryso, že by človek skôr telefonoval s ľuďmi pri najvzdialenejšom stole, než aby na nich kričal. Drevo, teplé svetlo, bodové osvetlenie na povrchy jednotlivých stolov, žiadne obrusy, na kuchynskom bloku inštalácia vykopaných cesnakových hlavičiek a ich stoniek. Klát na sekanie.
Potom zvuk, ktorý mal nasledujúcich deväťdesiat minút formovať ako leitmotív v bizarnej symfónii: dupot, keď Magnus so svojím tímom prichádza z kuchyne hore, aby naservíroval ďalší chod.
Magnus sa postavil do stredu miestnosti, tleskol rukami a dával inštrukcie k tanieru, na ktorom ležala obrovská, z Trondheimu dovezená hrebenatka na lôžku z machu a lišajníkov. „Otvoriť mušľu,“ povedal, „mäso je uvoľnené. Následne vypiť šťavu priamo z mušle.“
V machu ležala vetvička borievky, ktorú rozžeravili kúskom dreveného uhlia a jej aróma sa šírila nad tanierom a nádhernou schránkou mušle. Mušľa bola veľká, pevná a vyváženej lahodnej chuti. Prvýkrát počas tohto večera som si pomyslel, že má zmysel podstúpiť dlhú cestu sem. Vytiahol som z vrecka mobil a napísal som lekárnikovi SMS: „Spoľahlivý priateľ hovorí: Hrebenatky vo Fävikene sú pecka!“ Ale lekárnik neodpovedal a na schodoch bolo počuť dupot, ktorý ohlasoval príchod brigády s ďalším chodom.
Bol to chvost kráľovského kraba, ktorý bol dusený v octe a do ktorého jemnej kyslosti sa primiešali ľahké dymové arómy, ktoré vznikli pri opekaní. Skôr ako som to mohol oznámiť lekárnikovi, samozrejme, prišla mi od neho správa: „Nechcem nič vedieť. Ďakujem. Teraz vypínam.“
Kazisvet.
Ďalšie chody boli parmice podávané so šalotkou, ktorá bola na okrajoch spálená a ktorej horkosť zostávala na podnebí enormne dlho. Kúsok tresky potretý medom s jedinou, v rúre upečenou mrkvou, čo sa dalo pochopiť ako malé upozornenie na to, čo Magnus chápe pod „veľmi dobrou zeleninou“ – k tomu servírované zelené a pomerne horké farebné bodky smrekovej esencie som však chápal skôr ako argument pre to, aby sa smreky zdobili sviečkami a nie aby sa jedli. Surová mušľa v liste ružičkového kelu, ktorú som nepochopil. Koláčik s čerstvým syrom a sušenými ikrami z tresky, ktorý bol v poriadku. Kaša z rôznych obilných zŕn bola doplnená polievkou z kozľaťa, ktorá bola filtrovaná cez jesenné lístie: zaujímavé, ale tmavé pestré medzitóny, ktoré som očakával, sa stratili v silnom kozľacom vývare a zvyšok jedla sa moja čeľusť namáhala s tým, aby si poradila so zrnami.
Potom dramatické medziobraz: Dvaja kuchári vyniesli po schodoch obrovskú špiková kosť, ktorú umiestnili na klát na sekanie, potom vytiahli pílku. Kosť v strede rozrezali, špik vyškriabali dlhými lyžicami z dutín a jedlo, ktoré teraz prišlo na stôl, bolo jedným z najzaujímavejších večera: surové hovädzie srdce, kaleráb a spomínaný špik, k tomu toast a zelená bylinková soľ.
„Jedzte to ako raňajkový toast,“ povedal Magnus a zmizol späť smerom do kuchyne.
Srdce chutilo skvele, špik dodal jedlu potrebnú zamatovosť. Bolo to odvážne, dalo by sa povedať: veľmi maskulínne jedlo. Pozrel som sa dookola. Všetci hostia jedli s červenými lícami a s fúriou nadšenia svoje raňajkové toasty. Ten moment bol takmer slávnostný.
Nasledovalo síce dobré, ale nie výnimočné kozľa so sladom v rôznych stupňoch fermentácie. Bolo to zaujímavé a chuťovo intenzívne, ale ani po odnesení taniera som nevedel, či mi to chutilo alebo nie.
Potom dezerty. Úchvatná čučoriedková zmrzlina s grandióznym smotanovým krémom. Švédska interpretácia klasického španielskeho dezertu: V cukre obalený vaječný žĺtok, ktorý sa kombinoval s omrvinkami z borovicového koláča. Zmrzlina z červenej repy s grandióznym práškom z červenej repy.
Potom nás opäť požiadali, aby sme zostúpili o poschodie nižšie, kde sa podávala káva, čaj, pálenky a petit fours v drevenej škatuli: maličký mäsový koláčik, malinová zmrzlina (mňam), pastilka z túžobníka, údený karamelový cukrík so smrekovou živicou.
Práve keď som si chcel objednať druhú kanvičku s nálevom z brezových listov – pozoruhodná alternatíva k záverečnému espressu –, niekto mi zozadu položil laby na plecia. Na okamih som predpokladal, že sa lekárnik nejakým spôsobom dostal až sem, ale bol to Magnus. Žiaril na celú tvár ako tenor, ktorý svoje árie opäť raz dostal cez rampu bez zakolísania.
„Chceme sa rozprávať?“
Jasné,“ chcel som povedať, ale smreková živica mi zalepila ústa a mohol som len paralyzovaný prikývnuť. Vystúpili sme späť hore do jedálne, ktorá bola medzitým prázdna a uprataná a vyžarovala slávnostný pokoj. Teraz boli aj moje ústa opäť zbavené blokády, aj keď údené arómy karameliek ešte varovne doznievali.
Rozprávali sme sa o jedle a o odvážnom pokuse otvoriť tak ďaleko od najbližšieho mesta podnik, ako je tento. Magnus poukázal na štartovaciu pomoc svojho švédskeho Didi Mateschitza a na to, že geografickú odľahlosť dokázal obrátiť vo svoj prospech. Že mal šancu s producentmi od základov vybudovať niečo nové, dosiaľ nevyskúšané: chov vzácnych plemien kačíc s enormným podielom tuku, ktoré sú veľmi lahodné. Získavanie brezového sirupu klasickou metódou. Spoluprácu s rybármi, ktorí si osvojili všetky potrebné kvalitatívne požiadavky. Implementáciu kvázivedeckých predpokladov do jedál a nápojov.
Keď som sa Magnusa opýtal, či sa jeho skoršia ambícia stať sa morským biológom odráža v jeho prístupe k vareniu, povedal niečo hodné zamyslenia: „Je napokon dôležité vedieť, čo človek robí. Svoje jedlá neplánujem. Nesadnem si a nevyhotovujem malé náčrty. To, čo robím, je veľmi intuitívne a spontánne. Aby však nebola obmedzovaná moja kreativita, musím dobre ovládať techniky prípravy – a aby som ich ovládal, musím im rozumieť. Dobre rozumieť. Musím k témam pristupovať vedeckým spôsobom. Bolo by hlúpe to nerobiť. Existuje toľko informácií o tom, čo robíme, a tieto informácie nie je ťažké získať. To je súčasť celku.“
„A tá druhá?“
„Musím sám pracovať metodicky. Musím nielen rozumieť, ako moja práca funguje, ale aj prečo.“
Rozprával, ako dozrelo rozhodnutie vzdať sa všetkého, čo nebolo dostupné v bezprostrednom okolí, od prechodu na odpojenie od všetkých gurmánskych dodávateľov. Považoval som to za fascinujúce, ale chcel som vedieť konkrétnejšie veci, explanations for dummies. Napríklad mi nebolo jasné, ako môže fungovať špičková kuchyňa úplne bez citrónov.
„Veľmi jednoducho,“ odpovedal mi Magnus. „Človek potrebuje kyslosť a musí premýšľať, ako to ide bez citrónov. Vo Švédsku existuje tradičný ocot zvaný „Ättika“. Je veľmi silný. Technika bola vyvinutá v 19. storočí vo Francúzsku a okolo roku 1920 importovaná do Švédska. Ocot sa získava z celulózy a stal sa veľmi populárnym, pretože nemáme vínny ocot. Vyrábal sa z odpadov papierenského priemyslu, chutil všade v krajine rovnako a stal sa dôležitou súčasťou švédskej foodkultúry. Každý klasický recept na zaváranie, či už rýb alebo zeleniny, funguje len s Ättikou.“
„Pre nešvéda,“ povedal som, „chutí Ättika ako…“
„Elektrina,“ povedal Magnus. „Ako keby bol jazyk pod prúdom. Mám tú chuť rád, ale chcel som vybrať trochu ostrosti. Chýbala mi guľatá kyslosť dobrého vínneho octu. Spomenul som si teda, že sherry ocot sa vždy dozrieva v sudoch, v ktorých je popol – popol čistí ocot tým, že sa alkohol spája s uhlím. Zobral som teda kmeň smreka, vypálil vnútro a naplnil ho octom. Súčasne sme experimentovali s rôznymi druhmi ovocných octov, učili sme sa, ako ich fermentovať a oxidovať.“
„Čo sa stalo s octom v kmeni stromu?“
„Väčšina sa stratila, tak sme dolievali. Časť, ktorá zostala v dreve, však vykazovala zreteľné známky zmeny. Stala sa jemnejšou, ako sme to plánovali.“
Faktor času. Možno bol Magnus teraz pripravený vysvetliť mi, prečo necháva mäso svojich kráv dozrievať tak extrémne dlho.
„Nuž dobre,“ povedal. „Skúšali sme mäso starých dojníc, pretože mäso mladých jatočných kráv nepoužívam, považujem ho za nezaujímavé. Toto mäso bolo dosť tmavé a chutné, ale aj silnej textúry a dosť tučné. Máme vo vedľajšej budove možnosť dozrievať mäso za ideálnych podmienok. Vieme regulovať teplotu a vlhkosť tak, aby pri dozrievaní mäsa takmer nedochádzalo k tvorbe plesní.“
No predsa bol späť, ten nevydarený biológ.
„Prísne vedecky preskúmané, predpokladám,“ povedal som vševedkovo.
„Nie, jednoducho sme to vyskúšali,“ povedal Magnus, „ale spätne sme to preskúmali, čo bolo tiež veľmi cenné. Nechali sme mäso, ktoré zrelo takmer sedem mesiacov, preskúmať a prišli sme k výsledku, že v ňom nebolo nič, čo by tam nemalo byť. Ale mäso chutilo neuveriteľne dobre: čistá, intenzívna chuť mäsa. Mäso na desiatu.“
Rozprávali sme sa ešte trochu o tom a onom. Rozprávali sme sa o samote a radosti žiť izolovane na vidieku. Rozprávali sme sa o dlhých zimných nociach. O poľovačke v areáli Fäviken. O elektrickej chuti čerstvo chytených rýb. O riziku variť s podivnými produktmi a recepty vo vlastnej kuchárskej knihe (ktorá je mimochodom veľmi textovo bohatá a patrične odporúčaná a vyšla vo vydavateľstve Phaidon) začať inštrukciou „Vezmite hrsť lístia z minulého roka…“
„Nie je to,“ opýtal som sa, „predsa len trochu lesomilský postoj?“
„Nemyslím si,“ odpovedal Magnus štátnicky. „Stačí predsa, ak sú moje recepty podnetom pre ľudí, ktorí varia a jedia a majú radosť z toho, ako to chutí: Nemusí to chutiť ako tu u nás. Musí to len dobre chutiť.“
Čím sme sa dostali k východiskovému bodu nášho rozhovoru a trochu sme mlčali. Potom sme sa objali a prepustili jeden druhého do zvyšku večera.
Ešte raz som sa šiel prejsť. Mesiac visel na oblohe ako tenký kosák a sneh odrážal bledé svetlo záhadným spôsobom. Prešiel som cez malý kúsok lesa dolu k jazeru Kallsjön a odtiaľ som videl, ako nádherne sedel jasne osvetlený Fäviken na svojej malej vyvýšenine, orámovaný tmavými stromami a kovovým ligotom švédskej noci.
Môj mobil zabručal.
„V žiadnom prípade sa nevzdávaj raňajok,“ napísal mi lekárnik.
Bol som v pokušení mu okamžite odpovedať: „Prečo vieš…“
Ale nechal som to tak a počúval som volanie sovy, ktorá sa zrejme začala starať o svoje vlastné malé jedlo.
Adresa
Fäviken
Fävikens Egendom
AB 830 05 Järpen
Tel.: +46/(0)647/400 37
www.faviken.com