„Myslím si, že pár dní spontánne bez plánu, to je práve v Tokiu vzrušujúce,“ píše jeden. „Rezervovať včas, lebo inak bude ťažké dostať stôl,“ radí druhý. „Všetko, pred čím stojí rad, je väčšinou dobré,“ hovorí tretí. Zjavne existuje viacero spôsobov, ako pristupovať k tokijskej lokálnej scéne. A hneď na úvod: aj zlatá stredná cesta stojí za to, teda mix odporúčaní vrátane rezervácií, bezcieľneho túlania sa a tipov zaznačených v mape mesta, ktoré človek spontánne navštívi, ak sa náhodou nachádza v okolí – s potrebnou ochotou stáť v rade, aspoň v prípade adries s raménom. Vzhľadom na 234 reštaurácií s michelinskou hviezdou, početné suši legendy a tisíce raménových podnikov len v centrálnejšej časti Tokia je logické osloviť známych so skúsenosťami z Tokia ohľadom ich osobných obľúbených miest (a popritom sa dozvedieť aj niečo o tom, ako to vyzerá v zákulisí podnikov). To dobré na Tokiu s jeho gastronomickým supervýberom: neexistuje takmer nič zlé alebo správne. Každému rozhorčenému „Čo, tam si nebol?“ možno okamžite vyraziť dych alternatívnym výberom rovnako dobrých podnikov.
Mladý rakúsky kuchár Philipp Inreiter, kedysi na stáži v Nome a teraz šéf mimoriadne úspešného raménového podniku Slurp Ramen Joint v Kodani, pozná Tokio nielen ako hosť, ale aj ako kuchár v akcii. Jeho zastávkami bola trojhviezdičková reštaurácia RyuGin (mimochodom pre Tokio milujúceho Lukasa Mraza „jedna z najpôsobivejších reštaurácií, v akej som kedy bol“), ako aj raménový bar Hototogisu. O svojich skúsenostiach v Tokiu Inreiter hovorí: „Nielen jazyk je iný. Všetko je iné. Ako sa k sebe správame, čo smieme a čo nie. Ako začíname deň a kedy ho začíname.“ V RyuGine, jednom z podnikov na jeho tokijskom zozname (mimochodom v tom s poznámkou „Rezervovať včas ...“), začínal o deviatej ráno a niekedy išiel spať až o štvrtej ráno. „Kým je šéf v práci, ktorý možno príde až o štvrtej popoludní, nesmieš ísť domov. Nepredstaviteľné.“ Aj keď sa s nimi dá ťažko dohovoriť, západní kuchári znamenajú pre japonských gastronómov status, myslí si Inreiter. „A status je v Japonsku všetko.“ Philippovi Inreiterovi preto priznali bonus cudzinca, – na rozdiel od bežnej praxe – počas svojho času v Tokiu nebol bitý. Inak je to totiž v mnohých kuchyniach úplne normálne. „Facky, kopance do zadku, všetko. Ale existuje aj druhá strana: takí tvrdí, akí vedia byť Japonci voči iným, tak veľmi vedia oceniť dobrú prácu.“
Dobrá práca v japonských kuchyniach často súvisí so špecializáciou. Jedným z Inreiterových tipov je preto Osoba No Koga, soba podnik neďaleko múzea Nezu v rovnako bohatom ako kopcovitom mestskom obvode Roppongi, ktorý v tomto kúte pôsobí takmer dedinsky; málo frekventovaná ulica s nízkymi malými domami, sčasti postavenými s explicitnou záľubou v architektúre – mnohé superúzke stavby dokonca pripomínajú absurdný Narrow House Erwina Wurma. Vnútri hosť hneď vedľa vchodu zazrie v komôrke kamenný mlyn na obilie: v Osoba No Koga nielenže sami vaľkajú a režú pohánkové rezance – v mnohých soba podnikoch otázka cti – ale melú na to aj múku v dome. Cesto pozostáva z deväťdesiatich percent z pohánky, ktorá podľa vlastných údajov pochádza priamo z malej farmy, a z desiatich percent z pšenice kvôli elasticite. Na tabuli informuje podnik japonskými znakmi o aktuálnom výbere saké, ako sa snaží s útržkami angličtiny vysvetliť šéfka. Jedálny lístok uvádza, aj v angličtine, tunajší povinný program soba v rôznych variantoch: horúce alebo studené, čisté, vo vývare alebo – Inreiterovo naliehavé odporúčanie – ako umami verzia s morským ježkom a na ihlu tenkými chrumkavými pásikmi rias. Človek by sa však nemal obmedzovať len na sobu, ale objednať si vopred výber z malých jedál, ako je teriyaki kuracia pečeň alebo Furuzuke, dozreté nakladané plátky uhoriek – už len preto, aby si vychutnal pre Japonsko tak typickú občerstvujúcu miešanú kuchyňu v podobe miniatúr riadu. Soba sama o sebe je pôžitok, ktorý vyžaduje senzorium pre jemnosti. Tunajšie rezance nekričia na plnú hlasitosť „My sme lepší ako ostatní!“ (To by bolo aj úplne nejaponské.)
Rovnako špecializovaného druhu a v pešej dostupnosti od stanice metra Roppongi je tempura podnik Mikawa, ktorý by ste podľa Philippa Inreitera mali kvôli situácii s rezerváciami navštíviť skôr na obed. „Jedno menu pozostávajúce z fritovaných jedál,“ znie jeho vysvetlenie. „Človek si pod tým ale nesmie predstavovať mastný rezeň. V Japonsku umenie fritovania zdokonalili. Po šesť- až osemchodovom menu sa cítite, ako keby ste zjedli veľký záhradný šalát.“ Mikawa leží uprostred bleskovo čistého, malebného súboru betónových platforiem s fontánami, kresťanskou školou a niekoľkými noblesnými podnikmi; úplne blízko mimochodom: L’Atelier de Joël Robuchon. Fasáda Mikawa je husto zdobená plátkovým zlatom a trepotajúcimi sa holúbkami, ktoré pravdepodobne majú naznačovať ľahkosť tu servírovaného zlatistého fritovaného jedla. Interiér: pult okolo fritovacej kuchyne a búdka, v ktorej sedí prísna staršia dáma, ktorá zjavne pevne zviera tunajšie počítadlo. Majster tempury má pred sebou dosku na krájanie a kameninovú nádobu, z ktorej vyčnievajú nadrozmerné drevené paličky. To, čo očistil, napríklad špargľu, úhora alebo krevety, ponorí pomocou paličiek do cesta a ponorí do horúceho oleja. Postupne sa hosťovi na misku s pijavým papierom, ktorá sa nachádza pred ním na pulte, kladú jednotlivé kúsky fritovaného jedla. Špargľa prichádza v dvoch chodoch, špičky naposledy, potom chvost a hlava krevety. „Jesť len so soľou,“ dáva majster tempury pri poslednom najavo, iné sa smie ponoriť do zmesi sójovej omáčky a nastrúhaného daikonu. Pohyby kuchára pôsobia námesačne isto. A kým olej ešte syčí, narýchlo pripraví dávku tempury pre personál.
Nasledujúc Philippa Inreitera sa ide aj do franko-japonského dvojhviezdičkového podniku L’Effervescence (ktorý pred a počas tohto tokijského výletu interne funguje pod názvom „Lefferdingsbums“). Okolie je teraz už takmer starý známy. V „Lefferdingsbums“ v kuchyni na prízemí práve pracuje Rakúšan Igor Kuznetsov; rodák z Ruska je v Tokiu na stáži, zatiaľ čo jeho tím drží pozíciu vo viedenskom podniku Karma Ramen. L’Effervescence ponúka nielen grandiózny kváskový chlieb, ako aj Savagnin z Jury a Christian Tschida’s Himmel auf Erden, ale aj vhľady do úzkeho prepojenia francúzskych techník a japonských ingrediencií. Tie sa nakoniec v mnohých špičkových reštauráciách v Tokiu praktizujú rovnako fanaticky ako v Paríži. Ryba sa v L’Effervescence pošíruje v srvátke a pokrýva yuzu-bernayskou omáčkou alebo griluje a kombinuje s čerstvým syrom, pre ktorý sa mlieko s kvasnicami zo saké nechalo zraziť. Ako dezert: Moelleux au chocolat a kandizované gaštany, k tomu zmrzlina zo zelených listov chryzantémy, mandarínková omáčka a lístky žltých chryzantém. Jedlo, ktoré má, ako tak často v Japonsku, vykresliť scénu z prírody, v tomto prípade prechádzku.
Ešte vzrušujúcejšie franko-japonské príbehy však rozpráva reštaurácia nezvyčajného hotela Hoshinoya, otvoreného v roku 2016 blízko stanice Tokyo Station, mimoriadne naliehavé odporúčanie v Tokiu žijúcej food-novinárky a expertky na saké Melindy Joe. Pozná aj všetky tie podniky, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú vysoko na zozname Asia’s 50 Best, napríklad Den, Florilège alebo samozrejme Narisawa, no predsa má svoje osobné obľúbené miesta. Ako práve Hoshinoya. Keď vstúpite do hotela cez ťažko nájditeľné dvere, okamžite sa spomalí tlkot srdca. Lobby v bežnom zmysle neexistuje, zato architektka Rie Azuma navrhla ako vchod sakrálne pôsobiacu, dlhú úzku halu. Topánky podáte zamestnancovi, ktorý sa objaví akoby z ničoho nič, a od tej chvíle ticho kráčate v ponožkách po tatami rohožiach, ktoré takmer v celom hoteli pokrývajú podlahu. V úplne odosobnenej reštaurácii Hoshinoya na prízemí, ktorá sa ukáže ako súbor diskrétne usporiadaných separé – šedý surový kameň na stenách, na podlahe čierne drevo – sa takisto pohybuje bez topánok. Na francúzske vzdelanie a tretie miesto šéfkuchára Noriyukiho Hamadu na kuchárskej súťaži Bocuse d’Or 2013 sú tu veľmi hrdí, ale neustále zdôrazňujú, že všetky ingrediencie kuchyne Hoshinoya pochádzajú z Japonska. Menu príde ako malý poskladaný kus papiera, na ňom čítate len niekoľko kľúčových slov: napríklad morský čert alebo jahoda. Už amuse-bouches a prvé predjedlá ukazujú, že sa tu schyľuje k veľkým veciam. Krekry z múky z rybích kostí, bambusového uhlia a dlhého korenia z Okinawy. Zemiaková kroketa obalená v prášku z listov chryzantémy. Rolky z krabieho šalátu s yuzu v hodvábne tenkom plátku jablka s kandizovanými lístkami shiso navrchu. Gaštanová pena v tvare gaštana, glazovaná portským želé, doplnená bielym makom. Krabí flan s krabími ikrami, krabím želé, vaječnou zmesou a pažítkou. Najlepšie je vybrať si v Hoshinoya sprievod saké. Pretože na stôl prichádzajú skutočné skvosty: saké zo vzácnych starých odrôd ryže, dlho zrejúce pri najnižších teplotách, ako aj prírodné saké, ktoré tvorí len jedno až dve percentá celkovej produkcie. Všetky podávané v pohároch, ktoré vyvinul japonský someliér svetovej triedy Shinya Tasaki.
Jeden z vrcholov menu: praskavo syčiaca ľaliová hľuza v liatinovej panvičke, ktorú ešte pri stole opakovane polievajú tekutým maslom. K tomu kopček omáčky bérnaise, namiesto estragónu miešaná s octom z čerešňových kvetov. „Ľaliové hľuzy potrebujú šesť rokov, kým sú také veľké. A po zbere potrebuje pole sedem rokov odpočinku,“ hovorí servírujúca saké someliérka v dokonalej angličtine (čo v Tokiu zďaleka nie je samozrejmosť, ale raz je to nutné, ak chcete úplne pochopiť kuchyňu, ako je tá tu ponúkaná). Na jedlo z ľaliových hľúz je šéfkuchár Noriyuki Hamada obzvlášť hrdý: „Je totiž pre miestnych rovnako nové ako pre cudzincov. Cudzinci túto hľuzu vôbec nepoznajú a Japonci ju nepoznajú ako celok, pretože sa inak vždy servíruje len rozdelená na segmenty, napríklad zafarbená na čerešňovo ružovú ako dekorácia. Segmenty totiž vyzerajú ako tučné okvetné lístky.“ Ďalší chod: konzomé z morského čerta, k tomu kúsok paštéty z pečene morského čerta – pečeň varená v saké, predtým ako sa zmieša s maslom a smotanou – a malý gázový vrecúško s nastrúhaným zázvorom, ktorý si človek pre požadovanú intenzitu chuti môže sám vytlačiť nad esenciou. Všetko sa podáva na očistených konároch alebo v riade a drevených krabiciach, ktoré boli sčasti vyrobené špeciálne pre Hoshinoya. „Ak tento tanier rozbijem, šéf bude veľmi, veľmi nahnevaný,“ hovorí čašníčka s opatrným úsmevom, keď servíruje dezert: vydlabané yuzu, ktoré je naplnené zmrzlinou z vlašských orechov, arašidovým drobničkami, krémom yuzu a snehom, naaranžované na čierno-striebornom keramickom tanieri, ktorý vyzerá ako z lisovaného kovu. A skôr ako vás z absolútneho ticha tejto reštaurácie, s topánkami znovu na nohách, ktoré vám podali s úklonami, katapultuje späť do ulíc Tokia, sú tu ešte sladké drobnosti: čierne sezamové financier, penové cukríky zo sójovej múky, ryžový puding s kumkvátmi, florentínky s pukanou pohánkou. Zriedkavo magické miesto.
Hoshinoya je povinnosť, píše teda novinárka Melinda Joe, rovnako však aj Shirosaka. „Choďte tam, kým je to ešte také lacné. Nemôže trvať dlho, kým budú tí chlapci v kurze.“ Shirosaka je malý, mladý omakase podnik s úzkou zenovou záhradkou pred ním, situovaný v bočnej uličke v rušnej štvrti Akasaka. Omakase znamená toľko ako „nechávam to na vás“, servíruje sa teda len jedno menu. Shirosaka v číslach: desať miest pri pulte pri otvorenej kuchyni vrátane japonského grilu, ktorý sa vždy o 16.30 naštartuje, „aby sa uhlie upokojilo“, štyri miesta v separé, okolo desať chodov, jedenásť otvorených druhov saké, ktoré pijete z rovnako ušľachtilých ako ťažkých chladených kovových pohárov. Šéfkuchár Hideki Ii je Číňan, šéfkuchár Max Barber napoly Japonec, napoly Brit, kuchyňa Shirosaka je teda podľa toho nedogmatická, ale napriek tomu veľmi sústredená. Postupne šéfovia podávajú cez pult malé, väčšinou mimoriadne prosté chody, ako surovo marinovaná a jemne opálená makrela, tanieriky vybrané vhodne k farbe ryby. V červenej lakovanej miske prichádza tuniakový tatarák so želé z morského ježka a vajíčkom onsen, k tomu kreker plnený shiso. „Prosím, všetko zmiešať!“ znie pokyn. „Aj s krekerom?“ „V každom prípade!“ Ustrice (abalone) s omáčkou z pečene ustríc majú textúru, ktorú by prekladateľka Donalda Ducka Erika Fuchs zrejme opísala ako Doing!, k tomu je opekaná bageta. Na niektoré grilované jedlá, ako bambusové výhonky alebo Wagyu hovädzie, sa strieka saké a k Wagyu hovädziemu sa pije saké Nabeshima Daiginjo, ktoré rovnako pochádza z prefektúry Saga ako aj mäso. Jeden z dezertov v Shirosaka: verzia japonského Cheesecake, kocka zo zmrzliny z čerstvého syra, opálená ako crème brûlée, s dusenými jablkami a mrveničkou. A ešte počas toho, ako hostia jedia, kuchári s pokojnými pohybmi balia a všetko upratujú na ďalší deň.
Podobne veľa druhov saké podávaných po pohárikoch ako v Shirosaka dostanete v bare Yata na desiatom poschodí husto postavenej budovy uprostred rušnej štvrte Shinjuku. Vyveziete sa úzkym výťahom hore, hore máte na muške farebné večerné svetlá ulíc, zatiaľ čo môžete ochutnávať rôzne saké a nechať si ich vysvetliť. „Yata je tajný tip pre ,Sake Aperitivo‘,“ hovorí Melinda Joe. Za paušál okolo dvadsať eur môžete v predvečernom čase ochutnávať saké, kým nevyprší čas. Popri rôznych kvalitných saké a malých jedlách môžete, respektíve by ste mali, ochutnať aj vybrané sójové omáčky, ktoré čakajú v kazete na stene. Sójová omáčka a saké, to v Yata považujú za geniálnu dvojicu – pár kvapiek tmavého elixíru, k tomu dúšok vhodného ryžového vína. A skutočne, medzi falošnými a správnymi kombináciami sú svety.
Rovnako ako medzi dobrými a menej dobrými raménmi, aby sme sa dostali k téme, ktorá v súčasnosti zaujíma toľkých. Napríklad Lukasa Mraza, ktorý na jeseň nastúpi do otcovskej reštaurácie Mraz & Sohn, Eduarda Dimanta z Mochi a predovšetkým Briana McDuckstona, povolaním lovca raménov v Japonsku a známeho Philippa Inreitera. Edi Dimant odporúča raménový bar Konjiki Hototogisu v obvode Shibuya, jednu z adries, ktorú navštívil pred otvorením Mochi Ramen. Zanechala trvalý dojem, okrem iného preto, že Dimant v ten večer získal jednu z iba desiatich porcií špeciálnej polievky s hríbmi Matsutake, kôrou yuzu, Mizunou a kačacou masťou. Okrem toho na Dimantovom zozname: Toka v Shinjuku. Čo tam možno očakávať? „Thai-Ramen s rybím vývarom. To sa dá nájsť skôr zriedka. Vývar bol taký číry a jemný v chuti, niečo tak komplexné som ešte nikdy nejedol. Závan hrebenatiek a sladkosť kreviet. Pre mňa jeden z najlepších zážitkov v Tokiu 2017.“ Lukas Mraz však, ktorý maily, akonáhle ide o Japonsko, podpisuje ako Luki-san, radí byť v dobrých raménových podnikoch pol hodiny pred otvorením, „potom môžete mať šťastie a rad nie je príliš dlhý“. Jeho vrchol: Kagari Ramen na stanici metra Ginza. „Paitan-Ramen na kuracej báze. Najzamatovejšia polievka, akú som kedy jedol.“ Kagari Ramen leží skutočne v stanici, na rohu v medziposchodí, kde okolo ponáhľajú cestujúci rôznych liniek. Zábrana udržuje čakajúcich v rade, zamestnanec sa ich spoza rúška pýta na ich objednávku už v rade. Systém funguje: Akonáhle je jedno z ôsmich miest pri pulte voľné (viac ich nie je, podnik je maličký), zavolajú vás dovnútra a jeden z kuchárov vám okamžite podá objednaný ramén. A bez ohľadu na to, akú polevu ste si vybrali – Lukasovi Mrazovi a jeho nadšeniu z najzamatovejšej polievky všetkých čias možno len prisvedčiť.
Ktoré ramény sú skutočne práve tie najlepšie v miliónovom meste, sa snaží zistiť Brian McDuckston. Kalifornčan s rakúskymi koreňmi žije už jedenásť rokov v Tokiu, medzitým celkom slušne hovorí po japonsky a platí za jedného z najdôležitejších „Ramen Hunterov“. Najprv boli ramény pre neho len koníček; dnes je v celom Japonsku na cestách, je „denne minimálne raz ramén“ a sčasti už žije zo svojho blogu Ramen Adventures, svojich kníh a tour. Tieto Ramen-Adventure-tour sa zdajú byť s okolo deväťdesiatimi eurami na osobu za dve misky rezancovej polievky možno nie práve lacné, sú ale pre každého nádejného Ramen-Nerda kvôli množstvu zasvätených informácií medzitým nutnosťou; a McDuckston v prípade potreby vedie aj formou privatissimum. Účastníkov vždy vyzdvihne v hoteli alebo na inom dohodnutom mieste stretnutia a už vopred vybral dve čo najodlišnejšie lokály, ktoré sú odtiaľ ľahko dostupné. „Na tour jeme vždy miernejšie ramény ako vstup a potom ostrejšie.“ Mierne môžu byť napríklad na báze vývaru z venušiek, ako ho servíruje Mugi to Olive v Ginze, zatiaľ čo pre kategóriu „ostrejšie ramény“ je dobrý napríklad Kikanbo obývaný červenými diabolskými tvárami, kde všetky ramény obsahujú sečuánske korenie, ktoré znecitlivuje jazyk. V Kikanbo si želaný stupeň pálivosti volíte už na automate, pri ktorom si ako v toľkých raménových baroch Tokia vopred kúpite lístok. A bez ohľadu na to, kam Brian McDuckston účastníkov svojich Ramen Adventures zavedie – v samotných podnikoch takmer nič nerozpráva. Skôr všetkým vždy zdôrazňuje: „Ramén je fast food. Zjedz a choď.“ Pre dlhé menu sú koniec koncov v Tokiu nespočetné iné adresy.
Soba s pohánkovou múkou z vlastného mlyna, odporúčame rezerváciu:
2 Chome-14-5 Nishiazabu, Minato-ku, Tokyo-to 106-0031
www.osobanokouga.com
Mikawa
Majstrovská tempura ako menu, lepšie ísť na obed.
6 Chome-12-2 Roppongi, Minato-ku, Tokyo to 106-0032
www.roppongihills.com
L’Effervescence
Franko-japonská dvojhviezdičková kuchyňa s napínavým vínnym lístkom, na obed je to isté menu výrazne lacnejšie:
2 Chome-26-4 Nishiazabu, Minato, Tokyo 106-0031
www.leffervescence.jp
Hoshinoya
Očarujúca franko-japonská kuchyňa v najnezvyčajnejšom luxusnom hoteli Tokia, k menu si určite objednajte sprievod saké.
1 Chome-9-1 Otemachi, Chiyoda, Tokyo 100-0004
www.hoshinoya.com
Shirosaka
Moderný omakase podnik s malou predzáhradkou, kuchári za pultom hovoria perfektne po anglicky, veľký výber saké.
6 Chome-3-9 Akasaka, Minato, Tokyo
www.shirosaka.com
Yata
Sake-aperitivo, časovo obmedzené za fixnú cenu.
3-14-22 Shinjuku 10f, Shinjuku 160-0022
RAMEN
Konjiki Hototogisu
2 Chome-47-12, Hatagaya, Shibuya, Tokyo 151-0072
Toka
Shinjuku-ku, Funamachi 12–13, Tokyo 160-0007
KAGARI RAMEN:
Kikanbo
pod zemou v stanici Ginza, blízko východu C2 (jeden z mnohých tipov, ktoré má Brian McDuckston z
www.ramenadventures.com v ponuke, tour za okolo 90 eur):
2 Chome-10-9 Kajicho, Chiyoda, Tokyo 101-0044