Obával som sa toho.
Bodo volal.
Bol nahnevaný. Ani nepovedal „Ahoj“ alebo „Ako sa máš, starý kretén?“, ako to Bodo zvykne hovoriť. Povedal len: „Čítal som tvoju knihu*.“
S tým som nepočítal. Preto som ani neváhal a v kapitole o Zürichu som verejne zverejnil pár vzorcov správania, ako môj zürišský priateľ Bodo trávi noci (a ja, ako som sa viac či menej úspešne snažil pred tým dostať do bezpečia). Mal som sa ospravedlniť? Mal som predstierať, že spojenie je prerušené?
Bodo ma zbavil rozhodovania tým, že nadával ďalej: „Taký nezmysel. Tvoj nadpis je provokácia: ‚Nakoniec aj tak skončíme v Kronenhalle.‘“
Tak sa volá kapitola o Zürichu.
„Kto skončí v Kronenhalle?“, zúril Bodo. „Ja nie.“
Počul som, ako triumfálne nabral dych, skôr než sa dostal k jadru svojho odkazu: „A ty tiež nie. Zajtra nasadneš na vlak do Zürichu, lístok je zaplatený. Bývaš vo Widderi. Zostaneš týždeň. Vzal som si kvôli tebe voľno. Vezmi si nejaké peniaze, Zürich je drahý.“
Teraz mal Bodo trochu lepšiu náladu.
„Pekná kniha,“ povedal dokonca. „Ale príliš hrubá. Preto som čítal len nadpis. Stále tá Kronenhalle. Taký nezmysel. Do zajtra.“
Zložil.
Urobil som pár telefonátov, vyhodil kalendár do starého papiera, a potom som si išiel baliť kufor.
Keď som dorazil na zürišskú hlavnú stanicu, najprv som sa potešil z haly stanice, ktorá je presne taká, aké majú stanice byť. Mocná. Vysoká. Katedrála lúčenia a príchodov, neustáleho pohybu.
Bodo tam nebol. Prišla strohá SMS, v ktorej mi dal inštrukciu, aby som najprv zaniesol batožinu do hotela Widder a následne prišiel do blízkeho Lotti, že tam ma bude čakať.
Zaniesol som batožinu do Widderu. Widder je typ luxusného hotela, aký mám od srdca rád. Uprostred starého mesta. Všetky izby iného tvaru, pretože sú vložené do troch susedných stredovekých domov. Personál najvyššej kvality, teda ústretový, vtipný a skvele vyškolený, zhruba presný opak arogantných predavačiek v Prade, ktoré vám dávajú pocítiť, že ich rušíte v ich súkromnom šatníku.
Patrične srdečne ma privítali. Neviem, čo Bodo pánom narozprával, ani to nechcem vedieť, inak sa začnem červenať. Ešte menej ma zaujímala cena apartmánu, kde som bol ubytovaný, prinajmenšom do hodiny pravdy, ktorá každého z nás postihne, keď bez toho, aby sa pozrel na účet, posunie recepčnému kreditnú kartu cez pult a dúfa, že nepovie „Nie, ďakujem“.
„Uvidíme sa neskôr v bare,“ povedala recepčná, keď som vyšiel na milý Rennweg, a to bola pravda. Vždy sa vidíme neskôr v bare, keď bývame vo Widderi, pretože Widder Bar je legenda a človek sa musí v prítomnosti legiend správať slušne: nikdy neísť do postele bez drinku na záver!
Tá veta je dobrá, pomyslel som si, keď som sa vybral smerom k Lotti na Werdmühleplatz, tú musím povedať Bodovi. Ten si ju pravdepodobne dá vytetovať.
Bol to pekný večer v Lotti. Bodo tam síce nebol, poslal mi ďalšiu strohú SMS, že sa stalo „niečo nepredvídané“, že príde neskôr, a ak nie, ozve sa...
Proste Bodo. Namiesto toho som stretol Crisiova Lafleura, bulharského tajného agenta, ktorého v Zürichu pozná celé mesto. Má rád – rovnako ako ja – priehľadné švajčiarske červené vína, výdatné Hacktätschli, ako sa tu volá mäsová fašírka, s Härdöpfelstock, presne tak: pyré.
To všetko majú v Lotti, a jedinou chybičkou krásy je, že to všetko už nie je v Alpenrose, tej úžasnej vzorovej švajčiarskej krčme od Kathariny Sinniger a Tine Giaccobo, ktorú pred dvoma rokmi zavreli a veľmi chýba, niektorým tak bolestne, že odvtedy jedia už len šošovicové dhal alebo suši, aby nikdy nemuseli stáť pred dilemou porovnávať nejaké Pizokel s tými od Tine Giaccobo. Porovnanie, ktoré by nutne dopadlo v neprospech aktuálnych Pizokel, aj keby boli dobré. Také dobré ako v spomienkach nemôžu byť.
V nekrológu na Alpenrose v časopise stálo toto: „Krčma je v konečnom dôsledku nič iné ako súčet všetkého, čo sa tu smialo a milovalo a oslavovalo a snívalo a hádalo a ohováralo. Sú krčmy, ktorých bilancia v tomto ohľade väzí hlboko v hrubosti, možno sú štamgasti aj primerane radi, keď jedného dňa hostinský bez udania dôvodu dvakrát otočí kľúčom a zmizne.“
Ale tu je to inak. Ľudia, ktorým sa podarilo naposledy si rezervovať stôl, sedia dlho po jedle na nazeleno natretých stoličkách, nechajú hlavu padnúť do tyla a snažia sa vryť si Alpenrose do pamäti, detail po detaile, tak ako sa človek učí báseň naspamäť alebo pesničku, napríklad Scenes from an Italian Restaurant od Billyho Joela:
„Fľašu bieleho, fľašu červeného
Možno radšej fľašu ružového
Zoberieme si stôl pri ulici
Na našom starom známom mieste
Ty a ja, tvárou v tvár, mmm“
Pravda, hovorím si, mmmm.
Crisiov vedľa mňa ochutnal posledný dúšok červeného vína, ktoré nám ešte zostalo. Pinot Noir Chölle od Markusa Rucha, mmmm.
„Dáme si ešte jeden?“ spýtal som sa.
„Mmmm,“ odpovedal Crisiov, a na konci večera sme zjedli a vypili celkom dosť, pstruha s divými bylinkami, hríby, opečenú špikové kosť, Hacktätschli a samozrejme ešte niečo sladké, a neviem, či ten nápad dostať ešte drink na záver vo Widder Bare napadol mňa alebo Crisiova.
Keď sme dorazili, barman okamžite vystrelil ku mne.
„Pán Bodo práve odišiel. Srdečne vás pozdravuje.“
Okrem toho si nechal zaúčtovať svoje tri giny s tonikom na moju izbu.
Spal som dobre. Na ďalší deň som si nepredsavzal nič iné, len piť espresso. Nič iné než espresso. To nepotrebuje veľa času. V Taliansku je návšteva kaviarne rituálne obmedzená na to najnutnejšie. Človek príde, objedná si svoje caffè, zaplatí, zamieša trochu cukru do čierneho moku, priloží šálku k ústam, vypije ju na jeden hlt a ide zase, kamkoľvek inam.
V Zürichu je to rovnako, len o niečo ušľachtilejšie. Napríklad v Campe, ktoré obsadilo bývalý priechod pod brutalistickou úradnou budovou na Helvetiaplatz, sa hrubosť pohľadového betónu a elegancia stolárskej práce stretávajú tak presvedčivým a jednoduchým spôsobom, že som úplne očarený klesol na jednu z taburetiek z morskej trávy z Dordogne a nevedel som sa rozhodnúť, či si mám užívať inštitucionálnu prázdnotu na Helvetiaplatz, alebo sa predsa len venovať vzoru úzkych lamiel z douglasky, ktoré obkladajú priestor. Dostal som prvé espresso, nálada sa mi zlepšila.
SMS od Boda: „La Stanza?“
Takže som o chvíľu neskôr dorazil do rovnako úžasného La Stanza, našiel si voľné miesto pri bare a skonzumoval najprv všetko to, čo k espressu patrí zadarmo: vôňu čerstvo pomletých zŕn; zvuk trysiek, ktoré napenia mlieko; belcanto oboch susedov pri bare, ktorí si robili žarty z niečoho, čoho sa zjavne báli; hrajúce sa tiene lístia, ktoré z okna do záhrady urobili obrazovku. Prísť – Byť – Odišiel. Kto ovláda návštevu espresso baru, vykonáva cvičenie, na ktoré mnohí ľudia musia absolvovať dlhé meditačné kurzy.
Bol som zjavne trochu filozoficky naladený, keď ma ťažká laba na pleci vytrhla zo snov a Bodo mi zakričal do ucha: „Tu si! Ťažšie ťa zohnať než kancelára!“
Keby som bol on, povedal by som: „Má pravdu.“
Mali sme pár vecí na prebratie.
„Naozaj chceš tu...“, Bodo znechutene ukázal na blikajúce kávovary.
„Mohli by sme ísť do Kronenhalle Bar,“ povedal som, ale Bodo si túto fintu ani len nezaslúžil úsmev. Namiesto toho sme sa vybrali do Niederdorfu, najstaršej časti Zürichu, a pretože sa už dala tušiť modrá hodinka, Bodo ma vtiahol do Bodega Española, jedného z najkrajších podnikov na svete, ktorý by som však poznal aj bez Boda.
„Ticho,“ povedal Bodo a objednal fľašu Cavy.
Potom vysvetlil, čo so mnou zamýšľa. Mal som zažiť Zürich, kde je to čerstvé, svieže, zelené a cool. Pretože o tom to dnes je, už nie o hviezdach a tradičných reštauráciách s pekným obložením stien. Povedal mi to v tradičnej reštaurácii s pekným obložením stien. Na konci jeho impulzívneho referátu, keď sa Cava pomaly míňala, som mal však oprávnené podozrenie, že Bodo ma nepozval do Švajčiarska len tak nadarmo.
Z Bodegy sme to nemali ďaleko do Bauernschänke na Neumarkte. To bol zásah. Fanúšikom niektorých reštaurácií som totiž, akonáhle na stôl príde prvý chod. Každé jedlo je malé umelecké dielo, „vysoko instagramovateľné“, musel som sa trochu premôcť, aby som dokonalú kompozíciu, naaranžovanú odborníkmi s dlhými pinzetami, zničil svojou vidličkou. Ale podarilo sa mi to.
Bauernschänke je vo svojej podstate hrubozrnná krčma (s pekným obložením stien), ktorú pod novým vedením pár jemných mechanikov premenili na prototyp ideálneho súčasného stravovacieho podniku. Nenad Mlinarevic, Valentin Diem a Patrick Schindler vypracovali veľmi príjemný koncept, aby demystifikovali špičkovú gastronómiu. Jedlá na jedálnom lístku sú malé, prednostne sa dávajú do stredu stola. Výhoda: spoločnosť, povedzme, Boda a mňa sa môže bez námahy prejesť celou ponukou a opúšťa Bauernschänke ani nie preplnená, ani nie hladná. To, že toto jedlo lemuje jedna z najlepších vínnych kariet v Zürichu, je ďalším plusovým bodom. Nejde ani tak o známe etikety luxusnej gastronómie, ako skôr o novú generáciu špičkových vinárov, ktorých vína majú vlastný rukopis a perfektne pasujú k nenútenosti jedla.
Prejedli sme sa jedálnym lístkom doslova krížom-krážom. Pôsobivý bol dusený zubáč s kalerábom a o surové krevety s vodným melónom sa zdvorilo bojovalo (Bodo vyhral). Do tataráku z hovädzieho bola zamiešaná lahodná tučná smotana a reďkovky vytvárali ostré kontrasty. Jedlo so stracchino, paradajkou a bazalkovým olejom bolo napokon nielen lahodné, ale aj pochopiteľne jednoduché, takže som bez väčších obáv zo zlyhania mohol koketovať s tým, že si ho doma navarím.
Je zaujímavé, že sme opäť pili víno od Markusa Rucha. Neskôr sme o tom diskutovali vo Widder Bar a sformulovali vágny úmysel, že to pri príležitosti zopakujeme.
Na druhý deň som si lízal rany u Sprüngliho na Paradeplatz. Nie že by som si naordinoval pralinky alebo Luxemburgerli, len som chcel nasávať predvojnovú atmosféru v čajovni na prvom poschodí. Je tam upokojujúco staromódne a zdĺhavo, ale nie obšúchane a útulne ako v prototypových kaviarňach v Paríži či Viedni, skôr dráždivo seriózne a sympaticky malomeštiacke, ako elegantný starší pán, ktorý svoj oblek s vypchatými ramenami z osemdesiatych rokov nenosí ironicky, ale hrdo a prirodzene.
Pri malom lesklom stolíku som si dal neškodné, ale lahodné abstinentské jedlo, čaj Verveine a dve jednohubky. Milujem tu v pokoji čítať noviny. Trochu formálny pokoj v neustále dobre zaplnených priestoroch mi znižuje krvný tlak a umožňuje mi čítať aj tie najsuchopárnejšie úvodníky v NZZ bez náznaku netrpezlivosti, možno aj dvakrát, ak mi medzitým padla brada na hruď.
V kaviarni Sprüngli som sa cítil mlado aj staro. Po hodine v kaviarni som si nebol celkom istý, či som ešte stále ten istý, ktorý tam predtým vošiel, a áno, verím v magický helvétsky realizmus, najmä ak sa prejavuje vo farebnej palete veterníkov alebo v sýto ružovej farbe desiatej nazývanej Bircher Müsli.
Bodo mi SMS správou prikázal prísť na šiestu do okrsku 4: „Gamper. Na čas!“
Týpci z farm-to-table reštaurácie Gamper totiž otvárajú o šiestej a rezervácie neprijímajú. Kto prv príde, ten prv melie. Je voľný stôl, sadneš si. Nie je voľný, čakáš (jedlo aj vínna karta stoja za čakanie). Bola tam lahodná studená polievka z cvikly (ako sa tu volá červená repa) s opekanými lieskovými orieškami a pažítkovým olejom a neskôr tatarák z srnca s reďkovkovými listami a surové plátky kalerábu s estragónom. Zamiloval som sa však do malého jedla, ktoré mi medzitým poslal šéfkuchár Markus Frehner, vyučený v Celler de Can Roca: Tarte Tatin z cibule z Tropea, ktorú som s najväčším potešením – a jedným, dvoma pohármi Matassa Blanc z Côtes Catalanes – zjedol.
Tvorcovia Gampera mimochodom pôsobia aj za hranicami svojho malého lokálu ako tvorcovia štýlu. Dvakrát za rohom otvorili štýlový vínny bar, kde som sa na druhý deň zoznámil s radosťami curyšského Räuschlingu, starej odrody viniča, ktorá je svieža, chrumkavá a vhodná na stred popoludnia. Aj s podnikom Wermut, bistrom v alternatívnom kine Riffraff, existujú prieniky v personáli a filozofii kuchyne: môžem referovať o starostlivo pripravovaných tanieroch na zdieľanie s onsen vajíčkom, tatarákom z jeleňa a špecialitou domu, Coq au Vin s vermútom.
Pili sme vermút? Objednal si Bodo druhú porciu Coq au Vin? Diskutovali sme o doterajších zážitkoch a všetkom, čo ešte príde, vo Widder Bar?
Curyšské rečnícke otázky.
Našťastie mi Bodo následne dal deň voľna, takže som mohol podniknúť výlet do Schwamendingenu, kde môj priateľ Stefan Tamò prevádzkuje reštauráciu Ziegelhütte.
Prešiel som sa od konečnej zastávky električky číslo 6 pri curyšskej zoo cez Zürichberg, predieral som sa cez veľkorysý zmiešaný les až do vyhlásenej robotníckej štvrte, ktorej dobývanie hipsterom síce pomaly začalo, ale nezanechalo ešte žiadne viditeľné zmeny.
Tamò vyzerá, akoby hral na bongo v kapele Manu Chao. V posledných dvadsiatich rokoch rozhodujúcou mierou formoval curyšskú gastronomickú scénu, ale po celom rade úspešných nových projektov sa stiahol do svojej domovskej štvrte Schwamendingen, kde bola k dispozícii výletná krčma Ziegelhütte. Odvtedy dostávajú veľmi rozdielni hostia to, čo si práve želajú. Slušný Côte de Bœuf, ale aj syrový rez, tlačenku alebo mletý rezeň (Fleischkäs) s hranolčekmi, a len ten, kto sa tu a tam pustí do týchto výdatných klasík švajčiarskej kuchyne, môže posúdiť, s akou pozornosťou a oddanosťou sú tu pod dohľadom šéfa, ktorý už všetko videl, pripravované.
„Vyzeráš dobre,“ povedal Tamò. Ale vedel som, že to tak nemyslí. Len chcel mať dobrý dôvod pripiť si so mnou, a tak sme pili pivo, a pretože pivo samo o sebe nie je dobrý nápad, Tamò najprv objednal mletý rezeň (Fleischkäs), ktorý bol prekvapivo jemný a prístupný, a pretože som potom ešte vládal povedať „dosť“, nechal na gril položiť Côte de Bœuf a otvoril fľašu španielskeho červeného vína. Čo iné robiť vo Schwamendingene, keď príde strýko z Viedne a vyzerá trochu vyčerpane.
Zatiaľ čo sme sa pustili do nádherného kusu vysokého rebierka, prišla SMS od Boda: „Nejedz mäso. Dáme si zajtra!“
Výnimočne Bodo nesľúbil príliš veľa. Najprv ma odvliekol k Hateckemu. Je to mäsiarstvo z Graubündenu, ktoré otvorilo pobočku v Zürichu, a hovorím vám, aj niekto, kto už videl veľa mäsiarstiev, ešte nikdy nevidel také mäsiarstvo: svetlom zaliaty obchod na Löwenplatzi, kde vybrané časti hovädzieho a teľacieho mäsa, pedantne očistené, sú symetricky zoradené tak, akoby človek, ktorý sa stará o vitrínu, predtým pracoval v Tiffany. Ušľachtilý kameň, neviditeľné sklo, nekonečne veľa miesta: filety a kotlety vystupujú ako šperky, ako luxusný tovar. Našťastie toľko aj stoja, inak by som bol definitívne zmätený. Salsiz v tvare Toblerone chutil mimochodom skvelo, tatarák bol báseň. Že niečo, čo tu maškrtíte, mohlo kedysi povedať „mú“ alebo „mé“, sa zdá byť vylúčené.
Bol som trochu ohromený Hateckeho vyrezávanými prácami pre mäsožravcov. Túžil som po niečom – to slovo sa mi hľadá ťažko – skutočnom. Poprosil som Boda, aby mi ukázal niečo iné ako mäsiarstvo, ktoré vyzerá ako klenotníctvo.
Bodo sa na mňa usmial o niečo dlhšie, než bolo vhodné, arogantne a vedome.
Pochopil som. Predvídal toto želanie, doslova ho zinscenoval. Mali sme rezerváciu v Metzg. Bodo povedal veľkoryso ako Ježiško: „Objednal som vopred Côte de Bœuf.“
Mal som šťastie. Čo je lepšie ako dostať raz Côte de Bœuf? No práve. Navyše sa mi miesto, kam ma Bodo priviedol, mimoriadne páčilo. Interiér Metzg na Langstrasse vyjadroval filozofiu svojej majiteľky celkom neokrášlene. Tu sa nič neprikrášľovalo. V podstate išlo o mäsiarstvo, ktoré vyzerá ako mäsiarstvo, v ktorom bolo postavených pár stolov a kde šéfka osobne varí niečo, čo by si človek inak nechal zabaliť a odniesol so sebou.
Marlene Halter, majiteľka a šéfkuchárka, sa vyučila svojmu remeslu na dôveryhodných miestach, menovite u Tine Giacobbo v Alpenrose a u Stefana Tamò v Italia a v Ziegelhütte. Má odvahu k maximálnemu vyostreniu. Keď mi o niečo neskôr večer – po šaláte z artičokov a pol fľaši Pinot Noir Klettgau od Markusa Rucha – naservírovali hotový kúsok, ležal tam celkom sám na tanieri: bolo nesmiernym potešením jesť šťavnaté, chutné mäso s ničím iným ako soľou a ďalším červeným vínom.
Deň „purezza“, deň mäsa, ale aj: deň červeného vína.
A opäť tento vinár menom Markus Ruch. Začal som sa pýtať. Stálo ma to dva telefonáty z Widder Bar, potom mal Severin Aegerter, majiteľ jedného z najlepších obchodov s vínom, aké poznám – žiaľ, je v Berne a nie za rohom – dohodnutý termín v Neunkirch, Klettgau, pre mňa.
Na druhý deň dopoludnia som navštívil Markusa Rucha v Klettgau a pil som u neho Pinot noir, ktorý mi otvoril novú dimenziu: víno s chvejivou živosťou, korenistosťou a napätím. Nie jemné, vyžadujúce. Nie odpovedajúce, pýtajúce sa.
Markus Ruch ma vyzdvihol na stanici so svojím hollywoodskym úsmevom. Je to človek, ktorý zmenil profesiu, s obchodným vzdelaním a minulosťou klientskeho poradcu v banke. Po stáži si doplnil vinárske vzdelanie a niekoľko rokov zbieral skúsenosti na vinárstvach v Taliansku, Čile, Švajčiarsku a Francúzsku.
Výhody biodynamiky ho naučil legendárny Christian Zündel v Ticine. V Burgundsku sa Ruch – „ja som Markus“ – nechal od bio-pioniera Dominiquea Deraina zasvätiť do jemností vinifikácie a získal dojem, čo môže pojem „terroir“ pre vinára skutočne znamenať, menovite „bezpodmienečné využitie pôvodu“ a jeho nefiltrovaný preklad do vína.
Následne si Markus Ruch vybral vinársku oblasť, ktorá nemá tradíciu vo výrobe veľkých vín. V roku 2007 si vzal izbu v Hallau a prenajal si drobnú parcelu dvadsať árov s viničom Pinot noir vo Weinfeldene, ktorú vinifikoval doslova vo svojej garáži. Na živobytie brigádoval vo väčšom vinárskom podniku, popri tom si prenajímal nové vinice a pracoval na vlastnom víne.
Keď sme sa prechádzali po jeho viniciach, rozprával Markus, ako okamžite prestal vinič hnojiť a používať herbicídy. Tým sa „spustošená“ pôda „znovu pobozkala k životu“, zatiaľ čo sa mu susedia, ktorí boli z „dopovaných viníc dookola“, vysmievali: Aký čudný týpek, ktorý svoje drobné záhrady obhospodaruje ručne. Veď nemá ani traktor.
Ruchove vinice som vedel na prvý pohľad rozoznať od susedných, konvenčne obhospodarovaných riadkov. Pod jeho viničom rástla tráva po členky, kde u susedov bolo postarané o spálenú zem pomocou prostriedkov na ničenie buriny. Jeho vinič bol jemnejší, listy menšie, vzhľad vitálnejší.
Ruch dohnal teóriu nedostatkového hospodárstva vo vinici do extrému. Podnikol viac-menej všetko, aby svojmu viniču sťažil život. Už výber jeho stanovišťa o tom svedčí: Klettgau, najsevernejší cíp Švajčiarska, je chladná oblasť, čo je pre starostlivosť o Pinot noir rozhodujúce.
„Ak nedokážeš mať teplo vo vinici pod kontrolou,“ povedal mi Ruch, „potom máš nesprávne hrozno na nesprávnom mieste.“
Pôda v Klettgau je skúpa. Vinič musí siahať hlboko, aby sa dostal k živinám. Dokonca aj vypestované hrozno je vystavené nástrahám veľkých teplotných výkyvov tým, že visí na koreni až do konca októbra, úplne dozrieva a vyvinie maximum napätia.
Späť v jeho dome Ruch otvoril fľašu Pinot Noir Haalde, ročník 2013.
„Ťažký rok,“ povedal, ale krútenie hlavou nemyslel negatívne, skôr uznanlivo, rovnako ako nemá záľubu v takzvaných veľkých ročníkoch, každých pár rokov vyhlasovaných storočných ročníkoch, ale skôr v podivných, nakrivo postavených, náročných sezónach, ktoré stavajú prírodu a vinára pred výzvy.
„Katastrofálna jar. Zber koncom októbra. Spontánne kvasené, čiastočne s celými strapcami. Minimálne sírené. Tak dlho vo veľkom dreve, kým vína neprekonajú svoju reduktívnu fázu. Plnené do fliaš, keď sa vráti ovocnosť.“
Víno bolo tajomné a lyrické, svieže a, áno, plné napätia. Nepripomínalo Burgundsko, čo je pre mnohých vinárov Pinot noir vzhľadom na slávne Pinoty z Côte de Nuits tá najvyššia pochvala. Toto víno bolo unikát, nezameniteľné, dokument chladného roka mimo veľkých denominácií, charakterne a náročné, zvláštne ako tento týpek sám so svojím ikonickým smiechom.
SMS od Boda: „Kde si? Sme dohodnutí u Gül. Objednal som ,raz všetko‘.“
Odpovedal som: „Jedz sám. Pijem Pinot u Markusa Rucha.“
Potom som vypol mobil.
Aby som vedel, o čo som prišiel, pretlačil som sa na druhý deň u spomínaného Güla, reštaurácie s tureckými špecialitami, k baru – moja priateľka Andrea, ktorá v Zürichu pozná každého, všetky vzťahy medzi ľuďmi, ako aj všetky výročia svadby, mi vydláždila cestu. Skvelý podnik vo dvore bezvýraznej budovy v 4. okrsku, vynikajúca ponuka elegantných tureckých jedál, ktoré slovo „kebab“ nikdy nepočuli. Celé miniančovičky pečené v oleji s citrónovo-mandľovým krémom. Ručne rolované bulgurové knedličky na jogurte. Grilovaná chobotnica s isot krémom. Baklava so zmrzlinou Earl Grey.
Ďalšie miesto, kvôli ktorému závidím Zürichu.
Prefíkane som sa opýtal na Boda.
„Ten týpek, čo včera objednal ,raz všetko‘?“
„Presne ten.“
„Odkazuje vám pozdravy. Avizoval, že prídete. Ak by ste boli takí láskaví, tu je účet z včerajška.“
Aby som sa potešil, prešiel som sa smerom von z mesta k viaduktu, kde sa nachádza nielen nádherná tržnica, ale aj, dvakrát za rohom na Ottostrasse 15, centrála pre dobré veci. To je obchod, ktorý prevádzkujú bývalé majiteľky Alpenrose, aby v lete predávali najlepšiu zmrzlinu na svete – Švajčiari neúprosne hovoria „Glace“ – a v zime polievky.
Vždy sa tam pretlačím do malej izbičky, aby som objal ženy a dostal niečo úžasné na ochutnanie, niečo je vždy k dispozícii.
„Máme parfait z kačacej pečene,“ povedala Tine.
Tušil som, že budem mať šťastie. Tinein parfait z kačacej pečene je jediný recept, ktorý zvečnila vo svojej epochálnej knihe „Teraz musíte variť sami“, a tento pohár parfait z kačacej pečene by ma na mojej ceste späť do Viedne sprevádzal rovnako ako fľaša Pinot Noir Chölle 2013, ktorú mi Markus Ruch včera podstrčil ako proviant na cestu. Potreboval som už len správny „Ruchov chlieb“ od Johna Bakera, potom vyzdvihnúť batožinu vo Widderi a stihnúť nočný vlak.
Vo Widderi boli recepční oblečení v čiernom, pretože smútili za mojím odchodom. Aj moje srdce bolo ťažké, čo možno súviselo s blížiacim sa vyrovnaním účtu.
Ale skôr než som stihol siahnuť do náprsného vrecka saka, mávli rukou: „Je to vybavené…“
Keď som sa ubytoval vo svojom kupé v Nightjete, trochu dojatý som poslal svoju rozlúčkovú SMS Bodovi.
„Ďakujem. Revanšujem sa v Kronenhalle.“
Odpovedal o desať sekúnd neskôr.
„Si hlupák. A nepoučiteľný.“
Dobre to padlo. Ešte predtým, než odišiel Nightjet, som si prestrel stôl na najlepšiu desiatu, akú možno dostať v akomkoľvek vlaku.
Widder
Rennweg 7, 8001 Zürich
Tel.: +41/44 224 25 26
www.widderhotel.com
Lotti Lokal
Werdmühleplatz 3, 8001 Zürich
Tel.: +41/43 399 01 01
www.lotti-lokal.ch
Campo
Molkenstraße 7, 8004 Zürich
www.barcampo.com
La Stanza
Bleicherweg 10, 8002 Zürich
www.lastanza.ch
Bodega Española
Münstergasse 15, 8001 Zürich
Tel.: +41/44 251 23 10
www.bodega-espanola.ch
Bauernschänke
Rindermarkt 24, 8001 Zürich
Tel.: +41/44 262 41 30
Café Sprüngli
Paradeplatz, Bahnhofstraße 21, 8001 Zürich
www.spruengli.ch
Gamper
Nietengasse 1, 8004 Zürich
Tel.: +41/44 221 11 77
www.gamper-restaurant.ch
Ziegelhütte
Hüttenkopfstraße 70, 8051 Zürich
www.wirtschaft-ziegelhuette.ch
Metzg
Langstraße 31, 8004 Zürich
Tel.: +41/44 291 00 88
www.metzg-grill.ch
Gül
Tellstraße 22, 8004 Zürich
www.guel.ch
Zentrale für Gutes
Ottostraße 15, 8005 Zürich
www.zentrale.ch