12. apríla by bol oslávil svoje 70. narodeniny. Nakoniec to však dopadlo úplne inak a všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Reinhard Gerer nenašiel recept na svoj čoraz viac sa zhoršujúci zdravotný stav. Zomrel 5. apríla.
Reinhard Gerer bol TOU kuchárskou osobnosťou v Rakúsku. Dal rakúskej kuchyni jej dnešnú modernú podobu. Reinhard Gerer v 80. rokoch prepojil takzvanú domácu kuchyňu s vtedy vznikajúcou Nouvelle Cuisine. Povyšoval beuschel (pľúcka na smotane) na rovnakú úroveň ako kambalu. Dnes je to samozrejmosť, vtedy to bola revolúcia. Reinhard Gerer praktizoval vynikajúcu modernú regionálnu kuchyňu v čase, keď tento pojem ešte ani neexistoval.
Dal rakúskej kuchyni srdce. Zemiaková kaša uňho dostala chren, riečne raky končili v aspiku, paradajková šťava bola zrazu biela a číra. Teľacie stehno v Korso bolo ako z iného sveta, v každom prípade nie také ako vo viedenskom Pratri. Práve v Pratri sa koncom 60. rokov začala kariéra tohto veľkého rakúskeho šéfkuchára. Wieselburger Bierinsel bolo miesto jeho kuchárskeho učňovstva. Odtiaľ to išlo rýchlo vpred. V roku 1973 odštartoval Werner Matt v hoteli Hilton chrám Nouvelle Cuisine Prinz Eugen a Reinhard Gerer bol v kuchynskej brigáde. Odtiaľ smeroval ďalej k velikánom svojej doby. Pracoval v Mníchove u Eckarta Witzigmanna a Heinza Winklera, istý čas strávil aj u Paula Bocusa v Lyone. Prvá pozícia šéfkuchára bola v roku 1979 v Le Pialée na viedenskej Paniglgasse; podnik poznajú len zasvätenci, kvôli požiaru bol v prevádzke len krátko. Dlhšie trvalo angažmán v Mattes, reštaurácii iniciovanej architektom Wilhelmom Holzbauerom na viedenskej Schönlaterngasse.
V roku 1984 potom odštartovala reštaurácia Korso v Hoteli Bristol pri opere na viedenskej Ringstraße. Niekoľko rokov bolo Korso považované za najlepšiu reštauráciu v Rakúsku. Reinhard Gerer bol vždy zázračné dieťa, pričom nikdy neskrýval svoj pôvod z provincie Zeltweg. Svoj štajerský jemne štekavo-melodický dialekt nikdy úplne neodložil. Učňovské roky v Pratri formovali chlapca z vidieka. Aj drobné učňovské priestupky sa trestali sťahovaním králikov alebo obrovským množstvom rezňov na naklepávanie. Pre prežitie nevyhnutný mestský šarm tak prišiel akosi sám od seba a bol podstatnou súčasťou Gererovho talentu na pestrú sebaprezentáciu.
Bola to podmanivá „hubatá“ veselosť štajerského razenia, ľahkosť majstra, aby náhodou nevyzerala žiadna námaha ako práca. Neexistoval tam ani tlak na zvláštnu originalitu či ohromujúci vizuál. Pinzety vtedy slúžili len na vyberanie rybích kostí. Taniere sa z hľadiska aranžovania nachádzali niekedy skôr na tej jednoduchšej strane možného výkonového spektra. Za to bolo na tanieri všetko podstatné (a nikdy nezmyselne veľa prísad). Gerer mal priamy ťah na podstatu, nikdy by nepodal chod nerozhodne rozdelený na tri časti.
Reinhard Gerer nebol šéfkuchár, ktorý si udržiaval pekný biely rondon bez jedinej škvrny. Len prechádzať reštauráciou a kuchyňou, ochutnávať a dirigovať, mu bolo málo. Radšej privádzal spontánne nápady osobne na svet.
Reinhard Gerer bol otvorený všetkým kulinárskym vývojom, ale pestoval si svojrázne vlastnú cestu. Podľa hesla „všetko je možné, ale nemusí to byť preto dobré“. Ani novota sama o sebe preňho nemala nevyhnutne veľkú hodnotu. Tak bola istý čas vaječná omeleta pevným bodom v menu Korso a toto zdanlivo prosté jedlo očarovalo hostí šťavnatou eleganciou, akú svet dovtedy nevidel.
Ťažko si predstaviť, čo všetko by bolo možné, keby bol Reinhard Gerer prekonal svoju vnútornú bariéru a častejšie cestoval do iných krajín, aby tam načerpal inšpiráciu. Špičková gastronómia bola v tom čase geriatrickou zábavou, s mladým Štajerčanom prišiel do domu život. Vďaka Reinhardovi Gererovi mal šarm v gurmánskom chráme dvere otvorené. Páni v obsluhe Korso, vtedy ešte vo frakoch, boli uvoľnení a motivovaní ako nikdy predtým.
V neuveriteľne úzkej a zastavanej kuchyni Korso pracovali kuchári pod vysokým napätím a robili všetko pre cieľ vytýčený šéfom. Žiadny iný šéfkuchár nemal u seba pracovať toľko kuchárov, ktorí všetci následne dosiahli vlastnú kariéru. Personálne pohyby v kuchynskej brigáde Reinharda Gerera občas poriadne znervózňovali. Neboli to tí najhorší, ktorí tam v priebehu rokov prichádzali a odchádzali. Best-of takzvaných Gererových žiakov bez akéhokoľvek nároku na úplnosť: Andreas Wojta, Alexander Fankhauser, Harald Brunner, Alois Mattersberger, Martina Willmann, Dieter Koschina, Christian Rach, Christian Domschitz, Bernie Rieder, Roland Essl, Toni Mörwald (nikto nemal Gererov rukopis pri písaní jedálneho lístka tak dobre zvládnutý ako on), Karl Malafa, Michael Köberl, Josef Hohensinn, Markus Höller, Daniel Kellner, Alexander Kumptner…
Reinhard Gerer nikdy neusiloval o status hviezdneho kuchára. Bol ním jednoducho, prirodzene. Úloha variacej mediálnej postavy bola vtedajšom Rakúsku úplne nová. Žiadny iný kuchár sa tak často neobjavoval v spoločenských rubrikách. Veselý kazateľ dobrého vkusu, vždy v službách dobre chutiacej veci. Tým sa zmenil aj obraz špičkovej gastronómie na verejnosti. Gerer varil v rozhlase a televízii, v knihách a v Krone a rád aj v reklame. Peniaze udržiavali vnútorný plameň v teple, boli palivom pre nočné ťahy s lojálnou fanúšikovskou základňou, ktorá mala istotu: v prípade pochybností to Gerer zaplatí. Intenzívna párty jazda prinášala dlhodobo aj určité výkyvy formy. Pravidelne nasledovali vzrušujúce fázy obnovy.
Hviezda Korso nežiarila večne. V roku 2008, po tom, čo boli udelené všetky mysliteľné ceny a pocty, sa na kariérnom nebi sťahovali mračná. Nakoniec už hotelový koncern nemal pochopenie pre rozmary svojho šéfkuchára. Wolfram Siebeck, nad každú pochybnosť povznesený kronikár vtedajšieho sveta chutí, ho postavil na roveň veľkým francúzskym majstrom kuchyne, ale bol aj veľmi zhrozený nad neskorším vývojom: „Gerer nepatrí do krčmy.“ Všetky projekty, ktoré nasledovali v rokoch potom, napríklad Magdalenenhof na Bisambergu alebo O v centre mesta, neboli úspešné. Spomínanie na mnohé iné podnikateľské nápady len poškodzuje pohľad späť na brilantnú kariéru.
Dobrej pamäti slúžia kuchárske knihy Reinharda Gerera. Pozostalosť s jedlami pôsobivej, nadčasovej chuťovej istoty. Je tu jeho prvotina Große Küche aus Österreich s Wernerom Meisingerom ako zapisovateľom. Sú tu Feine Küche für zwei a Der große Gerer, pri ktorých vzniku smel priložiť ruku k dielu autor týchto riadkov. Recepty sa vtedy ešte odovzdávali ústne – Gerer a klávesnica počítača si zostali navždy cudzí.
Zostáva dúfať, že najpredávanejší titul kuchárskej knihy bude aj programovo navždy rezonovať v našich spomienkach: „Der große Gerer“.
Christian Grünwald
