Alebo: Ako odborne zneužiť lis na ovocie.
Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer
Niekoľko navzájom nezávislých faktorov viedlo takmer nevyhnutne k téme tohto príbehu.
Po prvé, vždy ma zvláštnym, napoly pobaveným, napoly fascinovaným spôsobom priťahoval prekypujúci bombast objektového dizajnu z obdobia zakladateľskej éry. Španielske kožené operadlá kresiel zdobené vtlačenými alegorickými zobrazeniami cností, banálne zrkadlá na holenie podopreté korintskými stĺpmi a korunované bohato zdobenými tympanónmi (priznávam, množné číslo som si práve vyhľadal), nohy stolov v tvare lýr alebo karyatíd, polievkové misy nesené sfingami a/alebo grifmi: jemne zvráteným spôsobom sa toho neviem nabažiť, ale v záujme vlastného duševného zdravia som sa zároveň vždy vyhýbal tomu, aby som tejto záľube doprial vo svojom obývacom priestore viac než len symbolický priestor.
Zodpovedajúcim spôsobom som bol nadšený, keď som pred rokmi prvýkrát uvidel lis na kačice. Tento relikt z do značnej miery zaniknutého, esteticky podobne ladeného kulinárskeho sveta klasickej francúzskej vysokej kuchyne bol kedysi výstavným predmetom každej špičkovej reštaurácie, ktorá si vážila samu seba; exemplár, ktorý sa mi vtedy dostal pred oči, bol navyše vzorovo navrhnutý, spočíval na detailne spracovaných strieborných kačacích nohách, mal štylizované krídla a sotva jeden štvorcový centimeter jeho povrchu bol nezdobený.
Z toho vyplynul po druhé okamžitý záujem o jedlo, ktorého vytvorenie bolo a je jediným účelom týchto monštruóznych objektov: klasická francúzska Canard au sang, ako sa oslavuje v parížskom La Tour d’Argent od roku 1890, hoci, z organizačných a finančných dôvodov, od roku 1967 neustále v mojej neprítomnosti.
Po tretie, štátom diplomovaný majster fotografie Ingo Pertramer dostal k okrúhlym narodeninám slávnu a neslávne známu kuchársku knihu „Köstlichkeiten internationaler Kochkunst“ (Lahôdky medzinárodného kulinárskeho umenia) od vtedajšieho šéfkuchára Ritzu v Západnom Berlíne Wernera Fischera, ktorá vyšla v roku 1971. Je to už len v antikvariátoch za drahé peniaze dostupné, podnecujúco vlasy dupkom stavajúce kompendium, v ktorom sa okrem receptov ako „korytnačie parfait“, „tuleň v cestíčku“ a „tortu z medvedieho mäsa“ (človek sa pýta, prečo chýba práve „slonovinové consome“), nachádza, akoby ako výlet do normality, aj spomínaná krvavá kačica.
A po štvrté, raz s dedeným domom pribudol do vlastníctva Pertramerovcov aj malý lis na ovocie, čo ho v spoločnom rozhovore podnietilo k špekuláciám o tom, či by sa ním nedala jednoducho nahradiť originálna kačacia lis. Hoci som považoval do očí bijúci nedostatok ťažko strieborných bujných meštiackych ozdôb, ktoré boli vlastné tomuto rustikálno-funkčnému zariadeniu, za veľmi poľutovaniahodný, v podstate mal pravdu. Bolo by to treba vyskúšať.
Kačicu som na to mal prekvapivo už pripravenú. Pri mojej poslednej návšteve na už viackrát spomínanej farme špecialistov na mangalice Christopha a Isabelly Wiesnerovcov som uzavrel zmluvu o kúpe aj o ustajnení pižmovej kačice, pretože Wiesnerovci, ktorí sú kvôli skúsenostiam so zabíjačkami opatrní, to medzitým robia takto a v tejto súvislosti získali aj oficiálnu pravdu do tej miery, že od augusta platí zákonná novela, podľa ktorej pre ľudí, ktorí si chcú kupovať mäso priamo na farme, ktorej dôverujú, a pritom sa neboja konfrontácie so zabíjačkou, platí obmedzenie, že „samotné odovzdanie (zvieraťa) v deň zabíjačky“ túto prax už dlhšie nelegitimizuje. Tým síce nie je skutočne objasnené, od kedy vás toto odovzdanie k tomu oprávňuje alebo či sa bude treba v budúcnosti formálne zaregistrovať ako poľnohospodár, aby ste sa takto dostali k mäsu, komplikovanejšie ako doteraz to však všetko bude predvídateľne. Na zváženie zmyslu alebo nezmyslu tohto legislatívneho kroku tu nie je priestor, v každom prípade si v duchu blahoželám, že som včas vyplnil a podpísal oba pravdepodobne legitimizujúce papiere.
Po zodpovedaní tejto organizačnej otázky sa vynára kulinárska otázka: Ako by sme vlastne vedeli, či naša rustikálna varianta lisu skutočne priniesla výsledok, ktorý sa dá aspoň trochu porovnať s originálom? Považovali sme preto za vhodné nechať sa pri tomto úsilí podporiť človekom, ktorý je ostrieľaný všetkými vodami vysokej kuchyne, a tak sme ráno o deviatej pred jeho bytom vyzdvihli veselého mladého muža so vzhľadom Vikinga, ktorý sa po ceste v čase narýchlo obliekol ako berlínsky hipster: Lukasa Mraza.
Od jeho návratu do otcovského Mraz und Sohn (čo by sa teraz prísne vzaté malo volať Mraz Sohn und der Sohn vom Mraz-und-Sohn-Sohn) má podnik, ktorý teraz varí súčasný generačný tím, svoj už aj tak žiarivý cveng opäť poriadne vyleštený, čo Lukasa kvalifikuje ako nášho spoločníka rovnako ako jeho príjemná povaha a zjavná schopnosť pôsobiť na fotografiách nesmierne dekoratívne.
Cestou sa ešte raz zastavíme v supermarkete, aby sme kúpili trojicu maslo-koňak-portské; pri tejto príležitosti Lukas mimochodom spomenie, že Canard au sang doteraz taktiež ani nejedol, ani nepripravoval, ale aspoň o tom má akú takú predstavu, a o niečo neskôr dorazíme na očarujúco zdivočenú farmu Wiesnerovcov.
Ani Lukas tu nie je prvýkrát, Wiesnerovci sú úplne iným spôsobom rovnako veľkými fanatikmi kvality ako on a takí ľudia si k sebe nájdu cestu, najmä v malých štátoch, kde je niečo také skôr výnimkou.
Najprv pijeme kávu a diskutujeme o recepte. Kuchárska kniha Wernera Fischera aj francúzska kuchárska tradícia trvajú na kačiciach, ktoré boli zadusené. Znie to už tak hrozne, že urýchlene prisaháme, že našu kačicu chceme zabiť úplne normálne a len ju nenechať vykrvácať. To však, ako vysvetľuje Christoph Wiesner, nie je čisto technický rozdiel spracovania, ale znamená to, že zviera po omráčení a vpichu zobáka do vnútra lebky je síce mozgova mŕtve, ale de facto napriek tomu pomaly dusí. To môže, pokračuje ďalej, najmä u zdravých voľne chovaných zvierat, akými sú tie jeho, trvať skľučujúco dlho a v každom prípade to nie je pekný pohľad. Ingo Pertramer a ja na to mlčíme, Lukas Mraz začne nahlas uvažovať o tom, že by možno nebolo originálne, ale určite možné zachytiť krv kačice oddelene, rozmiešať so soľou a neskôr ňou zahustiť omáčku. A tak sme sa dohodli, že porušíme tradíciu; nakoniec sme už vynechali aj strieborný oslavný lis. Človek predsa nemusí vo všeobecnosti všetko v živote raz vidieť a vyskúšať, a pre tie určité hraničné oblasti francúzskej kuchyne, kde sa aj strnádky topia v koňaku a homáre sa v rúre pečú zaživa, to platí obzvlášť.
Najmä preto, že teraz nasledujúci proces zabíjačky je pre nás, ktorí to na rozdiel od Christopha Wiesnera nerobíme stále, aj tak dosť zvyšujúci pulz.
Wiesnerovci, pretože už sú pri tom, rovno zabijú aj dve aylesburské kačice pre vlastnú potrebu, potom príde rad na moju trochu menej tučnú pižmovú kačicu.
Najprv sa však naučíme, ako sa prepravuje bitková hydina: totiž odvážnym úchopom pod krídla, ktorý vám umožní nosiť zviera, ktoré sa potom úplne upokojí, ako kabelku. Lukas drží prvú kačicu, zatiaľ čo Christoph demonštruje správne nasadenie bitkového výstrelu: hlavu kačice držíte pevne, a to nie pod hlavou, ale za zobák, pretože inak sú šance celkom dobré, že si ten výstrel vrazíte rovno do vlastnej dlane. Po kovovom „cvaknutí“ výstrelu nasleduje okamžité prerezanie krčných ciev, a hoci potom krv prúdi bohato z vtáka držaného hlavou nadol, hrdlo a krídla sa hýbu ešte o dosť dlhšie, než by ste si vlastne mysleli. Pocit, ktorý sa dostaví pri pozorovaní tohto procesu, sa predsa len trochu líši od apetítom poháňaného očakávania zabaleného do sladkej nevedomosti, s ktorým si v obchode vyberáte vypitvanú kačicu.
Celé sa to zopakuje s druhou súkromnou kačicou Wiesnerovcov, potom som na rade ja s mojou. Bitkový výstrel si pre istotu precvičím na už mŕtvom exemplári, načo prejdem k mojej živej, uchopím jej zobák a – „cvak!“ – vženiem jej výstrel do mozgu. Potom vytiahnem nôž a zvieraťu podrežem hrdlo. Keď sledujem, ako krv tečie do misy, napadne mi, že by som mohol postupne znova vydýchnuť, a to aj urobím.
Šklbanie je pre mňa síce premiéra, ale jednoduché kuchárske remeslo, a preto emocionálne takmer neutrálne. Zviera ide do horúcej vody a musí tam byť, keďže kačacie perie odpudzuje vodu, kefované proti srsti, aby sa umožnilo zamýšľané premáčanie. Samotné šklbanie je jednoduchá, pomerne časovo náročná záležitosť, vložená do ani nie nepríjemného zápachu teplého, mokrého peria. Následne sa teraz nahé, ale ešte strniskové zviera ponorí do voskového kúpeľa („Čo je to vlastne za vosk?“ – „Hydinový vosk.“ – „Aha.“), dva, trikrát, potom do studenej vody, potom znova vosk a potom opäť do studenej vody na stvrdnutie. Stuhnutá vosková krusta sa dá následne spolu so zvyškami brkiek dobre ošúpať a tých pár brkiek, ktoré aj tejto procedúre odolali, sa potom odstráni pinzetou.
Aj teraz nasledujúce vypitvávanie je pre mňa premiéra, ale hoci ide tiež o kuchárske remeslo, trochu náročnejšie. Najprv urobíte rez v tvare Y okolo kloaky (prepáčte, ale tak sa volá zadný otvor u vtákov) a opatrne masírujete, aby nič neprasklo, črevá von. Ďalej musíte oddeliť žalúdok od pažeráka, pečeň opatrne uchopiť zospodu a vytiahnuť (tu spraviť chybu znamená zničiť žlč a tým v najhoršom prípade celého vtáka) a nakoniec trhnutím vytiahnuť srdce. Ak si niekto myslí, ako napríklad Lukas Mraz a ja, že má vec za sebou, Christoph Wiesner ho ešte vyzve, aby naslepo v tele vtáka nahmatal aj priedušnicu a pažerák, chytil ich a napriek ich klzkosti vytiahol z hrdla, čo vlastne ani nejde, ale nakoniec je to predsa len hotové. A tak môže byť naša kačica spolu s krvou prinesená do kuchyne, kde už čakajú pekáč a lis.
Najprv musí, ako číta Ingo z knihy Fischer, byť kačica zviazaná na pečenie, čo u Lukasa vyvolá polohlasné: „Aha, do prdele, to som sa tiež niekedy naučil, ako to ide“, a skutočne sa mu to podarí už na druhý pokus, uviazať nesmierne profesionálne pôsobiaci kus šéfkuchárskeho makramé.
Kačica ide na opečenie pri cca 240 stupňoch na 20 minút do rúry, čo v našom prípade vedie k pečeniu na hornej hranici požadovaného. Prsia sa vyberú, stehná tiež, prvé sa udržiavajú v teple, druhé sa dopečú. Namiesto pre omáčku požadovaného „dobrého, vyzretého Bordeaux“ siahame po slušnom Zweigelte z Weinviertelu, za to nám nikto nemôže vyčítať, že sme šetrili na masle. A pretože už sme pri tom, že sa previnieme na vznešenom dedičstve klasickej francúzskej kuchyne, nahradíme spontánne aj portské ovocnou medovinou, ktorú Wiesnerovci ponúkli na ochutnávku, naloženou s deviatimi kilami medu a 16 kilami višní a prekvasenou na hrdých 17 objemových percent. Aj prílohu k prvému chodu, prsia s omáčkou vytlačenou z kostry, sme pragmaticky znížili na čerstvú bagetu, za to sa pri druhom, kačacích stehnách, budeme držať autentického odporúčania „zelený šalát“. Keď je aj pečeň prepasírovaná cez jemné sito a tým pripravená na neskoršie zapracovanie do omáčky, má konečne Ingov lis na ovocie svoje veľké vystúpenie.
A hľa: Funguje to. Lukas a ja síce vynaložíme všetku nám dostupnú svalovú silu, on na otáčanie skrutky, ja na energické protichodné držanie lisu, ale za to sme odmenení dobrým štvrťlitrom krvavočervenej šťavy z mäsa. Napriek tomu pôsobia zvyšky kostry stále dosť šťavnato na to, aby sa ďalšie použitie ako základ pre hydinovú polievku vrelo odporúčalo.
Kačacia šťava ide ďalej do vriaceho základu omáčky, ktorý potom musí vychladnúť natoľko, aby sa dali zapracovať krv a pečeň, potom sa podáva, fotí a je.
Kačacím stehnám by pravdepodobne dlhšie pečenie pri nižšej teplote neuškodilo, na druhej strane má istá húževnatosť tiež niečo do seba.
A prsia s omáčkou, kvôli ktorým sme to celé zorganizovali, pôsobia, aj keď nikto z nás nemá porovnanie s originálom, veľmi presvedčivo francúzsky: demonštratívne rafinovane a drzo intenzívne zároveň; tak dobré, že chcete viac, a tak bohaté, že sa pýtate, či je to aj rozumné.
Či by bola zadusená kačica lepšia, neviem, a ani nemám v úmysle to zisťovať. Lis na ovocie sa každopádne osvedčil.
Opulentne zdobený lis na kačice by som však stále chcel. Len tak. Človek by doňho mohol strčiť fixky a ceruzky. Alebo lisovať jablkovú šťavu.
Recept podľa Lukasa Mraza
Príprava: Kačicu zvnútra aj zvonka dobre osoliť a okoreniť.
Položiť na plech a v predhriatej rúre pri 240 °C s cirkuláciou vzduchu piecť 20 minút.
Prsia a stehná vykostené a zvyšok kačice pretlačiť cez lis na jablká.
Stehná piecť pri 120 °C ešte 20 minút v rúre.
120 g masla roztopiť v hrnci, pridať 1 PL horčice a ½ ČL mletej papriky, zaliať 80 ml koňaku a 80 ml Wiesnerovej višňovej medoviny ako aj 300 g Zweigeltu.
Celé zredukovať o štvrtinu a zaliať vytlačenou kačacou šťavou. Odteraz už nezohrievať nad 80 °C! Pri 70 °C zahustiť prepasírovanou kačacou pečeňou a odloženou krvou a za stáleho miešania zahriať do 80 °C.
Dochutiť soľou, medovinou, koňakom a trochou masla a scediť cez utierku.
Prsia nakrájať na 1 cm hrubé plátky a doslova utopiť v omáčke.
Stehná servírovať na zelenom šaláte.