A-La-Carte

Pod napätím

Ako hosť v reštaurácii sa nad nákladmi na energie nezamýšľate. Pre gastronómov a výrobcov potravín sú však v súčasnosti pálčivou témou. O veslárskych tielkach v kuchyni, horúcich žrútoch elektriny a manažmente cesta. Text: Anna Burghardt Priznajme si, rada „pri varení dajte na hrniec pokrievku“ sa v prípade vážnej krízy v dodávkach elektriny a plynu…


Ako hosť v reštaurácii sa človek nad nákladmi na energie nezamýšľa. Pre gastronómov a výrobcov potravín sú však momentálne pálčivou témou. O veslárskych tielkach v kuchyni, horúcich žrútoch elektriny a manažmente cesta. 

Text: Anna Burghardt

Priznajme si, rada „pri varení dajte na hrniec pokrievku“ bude v prípade vážnej krízy v zásobovaní elektrinou a plynom v Európe vyzerať smiešne vzhľadom na rozmery faktorov, ako sú výpadky francúzskych atómových elektrární, sucho alebo vojna na Ukrajine. Napriek tomu by sme si mali, ako tvrdia niektorí kuchári a pekári, ktorých postoj k spotrebe energie osvetľuje A la Carte, vziať súčasnú situáciu ako podnet na prehodnotenie nášho vzťahu k plynu a elektrine ako k samozrejmému a dostupnému statku a popritom nenechať bez povšimnutia ani detaily. Gastronómovia a výrobcovia potravín sa cítia rovnako nútení zaoberať sa intenzívnejšie pojmami ako kilowatthodina a účinnosť LED diód ako ľudia, ktorí musia mať prehľad iba o spotrebe jednej domácnosti. 

Zatvárajte chladiaci box
Steirereck. „Ako potraviny. Túto hodnotu musíme získať späť. A tu treba veľmi jasne povedať: pomôže nám v tom cena. Budeme sa to musieť naučiť bolestne. Plytvanie energiou dnes už nie je drobný priestupok, všetci sme extrémne závislí, to si musí každý v spoločnosti uvedomovať.“ Ako len jeden príklad toho, že sa musíme učiť, uvádza chladiace boxy v Steirereck. „Už tisíckrát som svojmu tímu povedal: Ísť do chladiaceho boxu a nezatvoriť dvere, pretože o tridsať sekúnd ste aj tak zase vonku, je šialenstvo. Samozrejme, je to pochopiteľné, veď máme pocit, že za deň vbehneme do rôznych chladiacich boxov 500-krát.“ Vtedy človek nečaká zakaždým, kým vznikne spoločná objednávka. To sú však veci, ktoré si všetci zamestnanci musia uvedomovať oveľa silnejšie – a nielen ten, kto platí za elektrinu. 

Na vysoké ceny energií reagujú v Steirereck zatiaľ tak, že sa ešte viac ako doteraz zameriavajú na efektivitu spotrebičov, napríklad zvažujú, čo naozaj potrebujú, kde by sa prípadne dala znížiť doba používania, a menia návyky. „Ale kuchynskú technologickú zmenu, že by sme napríklad povedali, že odteraz budeme všetky vývary variť oveľa kratšie – tento krok sme, úprimne, ešte nepremysleli. Kladieme si samozrejme otázku, či je z hľadiska chuti nevyhnutné variť niečo takto dlho? Celkovo aj tak varíme skôr pri nízkych teplotách, napríklad v tuku, a dokončujeme na grile na drevené uhlie.“ 

Šetrenie s duchom tímu
Steirereck am Pogusch v Hornom Štajersku, kde dnes okrem iného čaká na ochotných hostí skleník s chatkami; navyše aj „Schankkuchl“, ktorá vsádza na paru ako zdroj tepla, a domčeky na strome na prenocovanie v korunách stromov. Vďaka stavebným opatreniam môžu Reitbauerovci poukázať na náklady na energie, ktoré pri trojnásobnej ploche predstavujú len o niečo viac ako polovicu nákladov reštaurácie v Mestskom parku (Stadtpark). „Len vďaka tomu, že je všetko nové a viac sme sa tým zaoberali.“ Na Poguschi sa navyše vsádza na systém optimalizácie nákladov na energiu s názvom Sicotronic, ktorý vykonáva úsporné opatrenia, ktoré sú však pre používateľa sotva citeľné – alebo až vtedy, keď príde účet za energie: „Je to vysoko inteligentný systém, taktuje spotrebiče a analyzuje, kde sa dá niečo namiesto minúty nechať bežať možno len 30 sekúnd – pri rovnakom tepelnom výkone.“ Vo Viedni je to kuchynský tím, ktorý už dlhšie hrá hru „Kto si ako prvý okolo 21:00 spomenie, že treba vypnúť ohrievač tanierov?“. Inscenovať takéto veci ako „zábavnú tímovú srandu“, hravým spôsobom sa starať o povedomie o spotrebe energie, patrí pre Heinza Reitbauera k tomu rovnako ako vypočítať si, čo tepelný most v kuchyni – „celkovo 15 bežných metrov, každých pár centimetrov jeden tepelný žiarič, každý s výkonom 250 wattov“ – stojí už pri doterajšom náraste cien: 30 000 eur ročne, „len za to, aby taniere vychádzali teplé, viac to nie je. A táto suma vypočítaná na desať rokov? S tým by sa už dalo niečo začať...“

Takýto tepelný most, ktorý je takmer nepretržite v prevádzke, má akýsi neviditeľný, ale značný vedľajší účinok: nezohrieva len taniere, ale aj miestnosť, čo si zasa vyžaduje chladiace protiopatrenia. „V kuchyni aj tak nemáme kancelársku atmosféru, ale ťažko môžem tímu povedať: ,V lete tu budeme mať 40 stupňov.‘“ (aj keď si šéf Steirereck myslí, že všetci sú dosť pekní na veslárske tielka, ako s úsmevom pripúšťa). Klimatizáciu miestnosti teda v kuchyni nemôžete vynechať, ale môžete ísť obkľukou cez vyhýbanie sa zbytočnému teplu generujúcemu energiu. Menej tepelných lámp alebo časovo obmedzená prevádzka znižujú náklady na elektrinu, ktoré vznikajú pri klimatizácii. „Alebo celkom jednoducho: dajte na hrniec pokrievku.“ Takže predsa len, to mikroopatrenie pokrievka na hrniec. 

„Energia úplne stratila svoju hodnotu.
Túto hodnotu musíme získať späť.“ Heinz Reitbauer, Steirereck

Zapnite mozog
Toni M. vo Feuersbrunne na Wagrame. „Mám rád ťažký riad“, hovorí, liatinu alebo meď, ktoré dlho uchovávajú teplo. Neničiť energiu celý deň bolo pre Mörwalda vždy dôležité, „nepotrebujem energetickú krízu na to, aby som začal premýšľať“. Už vyše tridsať rokov nevarí na plyne a nasadzuje spotrebiče, ktoré v kuchyni vytvárajú čo najmenej tepla v miestnosti, namiesto napríklad veľkoplošných varných dosiek, „ktoré, keď ich vypnete, sú ešte hodinu horúce – pre nič za nič“. 

Pri používaní rúr na pečenie a parných prístrojov v prevádzkach Mörwald vedome znižujú doby varenia, aby využili zvyškové teplo, na sporáku sa varí toľko, koľko sa dá, pod pokrievkou. „Vždy hovorím, varenie s pokrievkou ušetrí tretinu času a tretinu energie.“ Toni Mörwald navyše vsádza na indukčné sporáky, ktoré generujú teplo len vtedy, keď je potrebné, a to aj priestorovo len bodovo. „Nie som jedným z tých fantastov, ktorí majú celý deň zapnutý desaťúrovňový konvektomat, aby v ňom občas uvarili steak.“ Odhaduje potenciál úspor vo všetkých kuchyniach, bez ohľadu na to, aké sú veľké alebo malé, na najmenej päťdesiat percent.

Aj pre Toniho Mörwalda nie je zmena myslenia z kuchársko-štylistického hľadiska, napríklad zaradiť viac studených jedál na jedálny lístok alebo menej dlho variť vývary, zatiaľ témou: „To podľa mňa nie je použiteľný prístup.“ V reštauráciách je však dobrou stratégiou (energetického) šetrenia redukcia jedálneho lístka: „Nechcem hovoriť o malom, ale o prehľadnom, atraktívnom jedálnom lístku.“ Mörwald uvádza tri dôvody: po prvé, zredukovaný lístok znamená menej tovaru, ktorý sa musí vyhodiť. Po druhé: čím menej zásobovania je potrebné, tým menej energeticky náročného chladiaceho priestoru je potrebné. Po tretie: čím menej úkonov je celkovo potrebných, tým viac energie sa ušetrí. „Musím predsa každú jednu potravinu vziať do ruky, pripraviť, uvariť, pyré, vyšľahať, niečo s ňou urobiť. Veď za to predsa náš odbor stojí – zušľachťovať potraviny.“ 

„Nepotrebujem energetickú krízu,
aby som začal premýšľať.“ Toni Mörwald

Varenie unplugged
Kochen unplugged vycestovali ako spolupracovníci Josef Floh z dolnorakúskeho Langenlebarnu a Andreas Döllerer z Gollingu pri Salzburgu, aby s domácim pánom, šéfom hotela Die Forelle, uvarili na vysokohorskej pastvine vysoko nad jazerom štyri chody pre 60 hostí, bez toho, aby na to použili zdroj elektriny alebo plynu. Štyri chody, ktoré veru nemali byť banálnejšie, než na aké boli zvyknutí hostia ich vysoko ocenených reštaurácií. „Čo je možné, ak sa takto obmedzíme?“, zadal Hannes Müller svojim dvom kolegom ako prípravnú domácu úlohu. V praxi to okrem iného znamenalo pracovať vo svetle vyše tridsiatich sviečok, namiesto tyčového mixéra vziať do ruky pasírovač na zeleninu, grilovať na uhlí namiesto pečenia v rúre a namiesto ručného mixéra ponoriť metličku do vaječných bielkov. 

Pôvodne bolo Kochen unplugged charitatívne podujatie so symbolickým charakterom, hovorí Hannes Müller. Chcel ním okrem iného ukázať, že vzdanie sa, obmedzovanie sa patrí k našej budúcnosti. „Zakaždým sa niečoho vzdať nás z dlhodobého hľadiska posúva ďalej. A teraz sme presne tu. Teraz je táto téma vysokoaktuálna. My ako koneční spotrebitelia musíme zmeniť myslenie.“ Aby k tomu motivoval svojich hostí, vyťahuje Müller v hoteli Die Forelle, ktorý sa nachádza priamo pri jazere Weissensee, každé dva mesiace zástrčky v kuchyni – na rozdiel od vysokohorskej pastviny zostáva svetlo zapnuté. Okrem starého sporáka na drevo sa potom navyše používa pec na drevo a „Kistensau“, izolovaná debna, ktorá sa zhora vykuruje drevom.

Hannesovi Müllerovi padá do očí, že teraz už vládne iné povedomie o téme ako pred začiatkom vojny na Ukrajine a atómovými zmätkami tohto roka, „každý vie o probléme“. V budúcnosti by sa bezprúdové večery mali konať ešte častejšie, možno každé dva týždne. Metlička patrí medzitým k stálemu inventáru série podujatí: „Pri silne rozpálenom sporáku na drevo, kde sa pot len tak leje z čela, polhodinové šľahanie snehu, to už má tradíciu. Vždy musí niekde niečo klepotať.“ 

Die Forelle je vo veci zásobovania energiou príkladom: V letných mesiacoch, resp. počas veľmi slnečných dní zásobovanie elektrinou vďaka fotovoltickému zariadeniu funguje autonómne, až keď slnko zájde, treba sa vrátiť k sieti – modely skladovania na báze vodíka alebo batérií sú v súčasnosti ešte nesmierne drahé, hovorí Hannes Müller. Vykuruje sa pomocou kotla na drevnú štiepku a dreva z vlastného lesa. Kúrenie nechal otec nainštalovať už pred tridsiatimi rokmi, „vtedy bol veľmi prezieravý, na naše veľké šťastie“. Táto kombinácia slnečnej energie a dreva podniku prospeje, keď „s 1. 1. 2023 príde rodina Müllerovcov štvornásobok čistej ceny energie“, „ešte bez všetkých prísad ako daň za ekologickú elektrinu alebo sieťový poplatok“. Najväčšími žrútmi elektriny sú práčky, sauny – tu sa pravdepodobne ako v mnohých iných hoteloch budú znižovať časy zapnutia –, ventilačné zariadenie, pece a indukčný sporák. Kedysi sa takmer všetko varilo na peci na drevo. „Tú musíme zase oveľa viac integrovať, predovšetkým pre záležitosti dlhodobého varenia ako vývary a šťavy. U nás totiž, to môže znieť teraz čudne, spotreba elektriny v kuchyni prestavbou stúpla.“ 

„Zakaždým sa niečoho vzdať nás z dlhodobého hľadiska posúva ďalej.
A teraz sme presne tu.“
Hannes Müller, Die Forelle

Energetická efektivita u pekára
Joseph Brot v Burgschleinitzi vo Waldvierteli. Weghaupt vedie celkovo osem pobočiek vo Viedni a Salzburgu, niektoré sú len predajne chleba a cukroviniek, iné majú pripojené bistro. Okrem toho Joseph Brot dodáva do gastronomických prevádzok. V roku 2015 postavil Josef Weghaupt novú manufaktúru na chlieb, v roku 2016 bola uvedená do prevádzky. Jeho parný pecový systém prevádzkovaný na termoolej ušetrí, hovorí, okolo 40 percent energie v porovnaní s pecami na spaliny alebo elektrickými pecami (obstarávanie bolo za to takmer dvakrát drahšie), jeho chladiace priestory s frekvenčne riadeným združeným systémom – „znie to komplikovane, ale vôbec to tak nie je“ – ušetria 60 percent, „to je naozaj heavy“. Podiel nákladov na energie vo výrobe na obrate pekárne vyčísľuje na šesť percent (Gerhard Ströck uvádza pre svoj podnik tri percentá). Obe sumy môžu znieť pre nezasvätených nízko, treba si však uvedomiť, čo to znamená, keď sa náklady na energiu napríklad zoštvornásobia, ale súčasne nie je potrebných menej personálu alebo surovín.

Pecový systém Joseph Brot s jeho vykurovacími okruhmi prevádzkovanými na termoolej vyžaduje, ako to formuluje Josef Weghaupt, „zmysluplný manažment cesta“, „inteligentné remeslo“: „Pečieme, ako sa to robilo aj kedysi, vždy len klesajúco, teda s klesajúcimi teplotami, a nemôžem obsluhovať každú etáž osobitne.“ Úplne hore má pec najviac 270 stupňov, to vyhovuje pre „Joseph Brot“, v etážach pod tým je vždy o 20 stupňov menej, „tam pečieme napríklad ,Staroviedenský domáci chlieb‘ alebo ,ražný s medom a levanduľou‘“. Naposledy príde na rad cukráreň, pri teplotách okolo 170 stupňov. 

Tento energeticky efektívny systém bez elektrinu žerúcich tepelných špičiek vyžaduje presný plán, kedy, čo a koľko sa tam dá. „Nemôžem povedať, oh, teraz sme zabudli pár bochníkov ,Joseph Brot‘, tie urobíme potom.“ Pri plánovaní pomáha centrum energetickej efektivity manufaktúry. „Pecí poviem, dnes pečieme x-krát ,Joseph Brot‘, x-krát ,Staroviedenský‘ atď. A centrum energetickej efektivity je také inteligentné, že potom vie, aha, teraz som spracoval ,Joseph‘, nepotrebujem teda už dnes 270 stupňov.“ 

Weghauptov už spomínaný frekvenčne riadený združený chladiaci systém zasa zaznamená, keď v chladiacom boxe stojí raz len osem debničiek cesta na fermentovanie namiesto napríklad dvanástich. „Priestor sa permanentne meria a systém potom povie, dnes nepotrebujem rovnakú energiu, cieľová teplota dosiahnutá, fajka, už len udržiavam,“ vysvetľuje šéf Joseph Brot. Iný chladiaci systém by „jednoducho stále fúkal naplno“. 

Keď ide vo veci spotreby energie o politiku podpory a zvyklosti financovania, Josef Weghaupt sa môže dostať doslova do zúrivosti. „Banky očakávajú, že sa všetko vráti v horizonte siedmich až desiatich rokov. Ja ale potrebujem 21 až 22 rokov. Ako mám prosím pekne robiť všetko správne, kupovať drahšie energeticky efektívne systémy, platiť zamestnancom férové mzdy a dodávateľom potravín férové ceny – a potom sa to má vrátiť v normálnom čase?“ Pred siedmimi rokmi, keď išlo o výstavbu jeho výrobnej haly, energetická efektivita politicky vôbec nebola témou. „Ale teraz máme krízu.“ —

„Pečieme, ako sa to robilo aj kedysi,
vždy len klesajúco, teda s klesajúcimi teplotami.“ Josef Weghaupt, Joseph Brot

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!