Taktiky zahmlievania
Text od Anny Burghardtovej Fotografie: Manfred Klimek
Aké šťastie, že potraviny podliehajú skaze. Keby jahody nikdy nesplesniveli, pravdepodobne by neexistoval džem, keby mäso a ryby vydržali večne, ani husacia konfitovaná pečeň, ani údený pstruh. A s najväčšou pravdepodobnosťou by nikomu nenapadlo ponúkať „kačacie prsia údené na čaji Oolong“. Pretože na odcudzujúce citovanie, v tomto prípade na hru so sémantikou rustikálnosti, sa vo vysokej gastronómii nakoniec hodí len to, čo bolo kedysi myslené vážne. Inými slovami: dym ako konzervačná technická nevyhnutnosť sa stáva chuťovou a efektovou čerešničkou na torte pre maškrtné jazýčky presýtené noblesou. Alebo útulným, príjemným útechou v časoch krízy. Údiace fajky sú už medzičasom dostupné v ponuke potrieb pre gastronómiu a jedlá ako „Crème brûlée z čínskeho dymového čaju“ sa čoskoro nájdu v nejakej kuchárskej knihe. Slávna slaninová zmrzlina Hestona Blumenthala alebo interpretácia grilovanej zeleniny Ferrana Adrià, prúžky zeleninového želé s olejom z dreveného uhlia, sú len dva príklady trendu, ktorý sa udomácnil aj u nás.
Pre Alexandra Fankhausera z tirolského Hochfügenu má viac či menej dávkovaný dym v domácich špičkových kuchyniach veľa spoločného so sentimentalitou: „Chuť dymu je skrátka niečo typické, niečo tradičné, ľuďom sa to naozaj páči.“
A nielen chuť. V istej lige sa človek prakticky nezaobíde bez vizuálnej inscenácie údeného. „Ľudia už naozaj očakávajú, že v noblesnej reštaurácii dostanú na stôl tanier so skleneným poklopom, ktorý sa potom pri stole odklopí a oni kvôli dymu nič nevidia.“ U Fankhausera to síce človek občas dostane tiež, ale v jeho prípade sa zdá, že je to skôr ústupok hosťovi. „Je to všetko skôr šou, ja radšej pracujem s dymom ako chuťovým kopancom.“ Napríklad pri teľacom filete na carpaccio, do ktorého „veľmi krátko, ale poriadnou horúčavou a množstvom dymu naplno vrazí“, ako hovorí. Výsledkom je vyúdená vonkajšia vrstva a surové vnútro, pre Alexandra Fankhausera veľmi vzrušujúca kombinácia a niečo úplne nové pre tento kúsok mäsa. Vôbec, údenie à la minute, ako to robí so starým wokom a rôznymi druhmi dreva alebo sušenými bylinkami, je pre špičkovú gastronómiu dobrou možnosťou na odlíšenie: „Predsa nejde o to, aby človek kupoval stále drahšie a vzácnejšie produkty pre ten posledný kopanec.“ Aromaticky premyslený dym je pre neho úžasnou možnosťou, ako dostatočne známe potraviny nanovo aromatizovať. Ale prosím, teraz nie neustále všetko údiť. „Inak budeme mať znova efekt tataráku z tuniaka.“
Obavu, že sa prešpekulované dymové experimenty v kuchyni štylisticky rozvodnia a stanú nudnými, Heinz Hanner už nejaký čas nemá. „S cloche, teda tým skleneným poklopom, to už robí každý, my máme niečo iné.“ A to tenučkú jedlú želé fóliu, ktorá sa natiahne cez misky, kde sa napríklad kačacia pečeň a kačací jazyk stretávajú v dôvernej harmónii. „Potom túto fóliu v kuchyni nadvihneme, vháňame dym, napríklad z čerešňového dreva, a potom to zase utesníme.“ Pri stole potom dym stúpa, keď sa želé fólia prepichne. „Táto fólia je teda v podstate cloche.“
Hanner nazýva chuť, ktorá vyplýva z dymu, primárnou arómou. „Na konci procesu varenia, kde je všetko aromaticky vlastne už uzavreté, ako by sa dalo myslieť, príde ešte jemná dymová aróma.“ Za čulého prispenia čuchu sa táto vníma ako prvá a až postupne prepustí vlastnú chuť. Toto veľmi krátke údenie, ktoré v princípe prebieha len na ceste z kuchyne na stôl, by malo mať veľmi jemný vplyv na jedlo a nemalo by všetko ostatné prehlušiť, tá technika je teda dosť chúlostivá. Kto ju ovláda, bude odmenený pekným kontrastom, hovorí Hanner. „Táto ľahká dymová aróma a vnútri potom niečo čerstvé, to naozaj niečo znamená.“ Používa elektrické fajky na zapálenie korenín alebo byliniek a dym cielene vháňa pomocou hadičky niekam dnu. Či už je to cloche, tanier s fóliou alebo čokoládová dutá guľa. Keď Heinz Hanner opisuje tento dezertný vynález a spresňuje ho názornými pohybmi rúk, pôsobí ako malý chlapec, ktorý rozpráva o svojej lodičke postavenej zo zvyškov dreva, ktorá skutočne pláva: „Do takejto čokoládovej gule“ – držanie rúk ako brankár pri chytaní lopty – „príde perníkové parfait. Potom hadičkou vháňame dym z badiánu alebo škorice.“ – pohyb ruky ako vlnenie – „Potom tú vec naservírujeme, horákom roztavíme v čokoláde otvor, pffffssss“ – ukazovák krúži – „vrchnák sa preklopí dnu, dym stúpa.“ A vynálezca žiari.
Pre Heinza Hannera sa teda údenie nekončí pri hlavnom jedle. Na dezerty používa nielen elektrickú fajku a koreniny ako škoricu, kardamóm alebo klinčeky, ale aj biely prášok, ktorý sa rozpustí v okamihu, konkrétne mrazom sušený dym od španielskeho výrobcu kuchynských hračiek Sosa. „Tým to začne byť zaujímavé pri veciach, ktoré nemôžem naozaj klasicky údiť, napríklad tekutiny ako mlieko.“ Sladký krém s dymovou arómou je potom možný, napríklad ako základ pre zmrzlinu.
Pri dezertoch z hľadiska techniky dymu pre Hannera strop zďaleka nie je dosiahnutý: Jeho koňakové parfait s kávovou omáčkou v cigaretovom dyme alebo whisky želé kaviár, uzavretý v kávových kvapkách tekutých vnútri a zahalený dymom, sú ironické citáty par excellence, mužské rituály preložené do dobrej hannerčiny. „Namiesto v dymovom salóniku dostanú u nás hostia whisky a cigaru ako dezert.“ Heinz Hanner by každopádne vedel šikovne obísť úplný zákaz fajčenia v reštauráciách.
Iný kuchár sa z vlastného popudu vzdáva dymu v podniku: Silvio Nickol z reštaurácie „Schlossstern“ vo Veldeni sa nechce zaradiť do zoznamu tých, ktorí svojich hostí zahmlievajú. „Nech sa tam iní kuchári vybúria, ja nič nedržím na týchto šou prvkoch.“ Nickol uvádza doslova argumenty ochrany spotrebiteľa. V reštauráciách je strop často nízky, hovorí, tam sú potom iní hostia nechcene vtiahnutí, keď má niekto pri vedľajšom stole vznášajúce sa dymové oblaky nad svojím tanierom. Preto sa vzdáva dymových inscenácií s cloche a spol. a využíva len chuťové možnosti. Napríklad keď údi hovädzí špik alebo zeleninu. „Údený paštrnák s kyslastým ovocím je veru veľmi skvelá kombinácia.“ Silvio Nickol má nápadov dosť. Jeho slaninová zmrzlina, na ktorú sa slanina krátko vyúdi, je prekvapivo dobre prijímaná, s koreňom sladkého drievka a inými druhmi dreva ešte len prebiehajú experimenty. „Dávkovanie je pri údení pravdepodobne to najdôležitejšie, dôležitejšie ako výber údiaceho prostriedku,“ hovorí. „Má ísť predsa len o zušľachtenie, základný produkt musí vždy zostať rozpoznateľný.“ Ako Alexander Fankhauser, aj Nickol verí, že údenie by sa malo používať predovšetkým na to, aby sa umožnili nové chuťové smery, aby sa spektrum známych ingrediencií aromaticky rozšírilo pomocou dymu. „Moment prekvapenia je pri údení veľmi dôležitý.“ Ten chuťový, samozrejme.
Zatiaľ čo Silvio Nickol stavia čisto na aróme dymu, Markusa Mraza, rovnako ako Hannera, zaujíma aj vizuálny efekt. Napríklad naplní polievku do Petriho misky, plochej valcovitej sklenenej misky s vrchnákom z laboratórnych potrieb, a v kuchyni do nej vháňa dym zo zeleného čaju. „Hosť potom vidí najskôr len pole hmly a nie, čo vlastne dostáva jesť, až postupne sa odhaľuje tajomstvo.“ Hádanky má Mraz všeobecne rád. To vzrušujúce na jeho vanilkovej zmrzline v škoricovom dyme – na ktorú používa sklenený dekantačný lievik, ktorý prevráti cez zmrzlinu – je aromatická ambivalencia: „Človek nevie, či teraz je vanilkovú zmrzlinu alebo škoricovú zmrzlinu.“ Dymové experimenty si Mraz vie dobre predstaviť aj pre hobby kuchárov. Klasickú včelársku fajku s mechom dostanete za málo peňazí. Pôvodne slúžila včelárom na to, aby pomocou dymu odohnali včely, ale hodí sa rovnako na údenie ovocným čajom, tymianom, badiánom a podobne. „S hašišovými fajkami by to človek radšej nemal skúšať, my sme to urobili a roztopil sa nám plastový ventilátor,“ rozpráva so smiechom. Koho viac zaujíma samotná chuť dymu, tomu odporúča podvádzať s hotovou údenou soľou, olejom z dreveného uhlia – napríklad na majonézu k steaku – alebo údeným syrom. Navyše je tak aróma lepšie dávkovateľná. Pretože aký prenikavý je skutočný dym, si rýchlo všimne aj laik. Stačí nechať svoje sako tri minúty visieť v krčme.