Gérard Legruel si o mliečnych jahňatách zjavne nemyslí nič dobré. „Mliečne jahňa?“, pýta sa chovateľ oviec a krčí nosom. „To môžem rovno jesť kuracie mäso. Chutí rovnako po ničom.“ Je pár týždňov po Veľkej noci. No na rozdiel od väčšiny svojich kolegov si tento šesťdesiatnik nenechal na sviatky poraziť žiadne mladé jahňatá. Pritom mäso jeho zvierat patrí k tým najžiadanejším v celom Francúzsku.
V Legruelovom domove, v severofrancúzskom regióne Normandia, nastala jar. Po dvoch nezvyčajne slnečných a horúcich týždňoch v nasledujúcom takmer neprestajne pršalo. Už dva dni je počasie opäť pokojné. Je chladno a veterno, slnko sa prediera cez mraky a spôsobuje, že sa Atlantik trblieta. „Je najvyšší čas pustiť ovce na pašu,“ hovorí bradatý Legruel a pokojne kráča v gumákoch, sprevádzaný svojím ovčiarskym psom, cez blato až k ohrade, kde čaká citeľne nepokojné stádo oviec.
„Už sa nevedia dočkať,“ hovorí chovateľ a otvára bránu. Ovce cieľavedome tiahnu cez kríky smerom k morskej zátoke, takzvanému Havre de Saint-Germain-sur-Ay. Oblasť okolo zátoky je skutočným prírodným divadlom. Miesto, kde sa zem a more spájajú do zdanlivo neoddeliteľného celku. Piesočné duny a tŕstie sa striedajú s riekami a morskými výbežkami. Raj pre množstvo vtáčích a rastlinných druhov, ktoré tu majú svoj domov.
Uprostred tejto dychberúcej krajiny sa rozprestiera nesmierna pastvina pána Legruela: celých 450 hektárov, ktoré sú vo verejnom vlastníctve a na ktoré má chovateľ právo užívania. Je to to, čo Francúzi nazývajú „pré-salé“, teda slanisko. Viackrát do roka je zaplavené takzvanou „grande marée“, „veľkým prílivom“, a na nejaký čas sa ocitne pod morskou vodou. Iba celkom špeciálne rastliny a trávy tu môžu prežiť: takzvané halofyty alebo slanomilné rastliny.
„Dodávajú mäsu jeho výnimočnú chuť,“ hovorí Legruel, zatiaľ čo sa jeho zvieratá rozbiehajú všetkými smermi a rozptyľujú sa po rozľahlom teréne. Chovateľ je špecialistom na rastliny odolné voči soli. Znovu a znovu sa zohýba, vytrháva pár stebiel, ponúka ich na ochutnanie a hovorí o mäsitom soľonosi, nazývanom aj Salicornia, o minerálmi bohatom starčeku, ktorý je taký vhodný na výrobu sena na zimu, alebo tiež o lobode, ktorá je obzvlášť chrumkavou pochúťkou.
„Až 65 rôznych druhov rastlín rastie tu, a to len tu, v týchto zátokách nazývaných ,havre‘ na pobreží polostrova Cotentin,“ hovorí. „Sú naším terroirom a robia toto mäso takým jedinečným.“ A pretože je také jedinečné, Legruel sa vtedy zasadil za to, aby sa pre ovce zo slanísk z jeho zátoky zaviedlo chránené označenie pôvodu. Bolo to v roku 2010. Dnes sa od toho dištancuje.
„Dopyt po jahňacom mäse z pré-salé je medzitým taký veľký, že mnohí takzvaní kolegovia robia hocičo, čo už s originálom nemá takmer nič spoločné, ale napriek tomu môže niesť toto územné označenie,“ sťažuje sa farmár, ktorý je medzi svojimi považovaný za samotára a radikála. Pre neho je jahňacina z pré-salé hodná tohto mena len vtedy, ak skutočne nejedla nič iné ako mlieko svojej matky a neskôr tieto špeciálne rastliny z územia, ktoré býva zaplavované. Preto neporáža ani na Veľkú noc.
„Jednoducho sa držím celkom prirodzeného cyklu zvierat,“ vysvetľuje Legruel, zatiaľ čo sa na oblohe opäť sťahujú mraky a on kráča späť na dvor. „Matky rodia ešte v zime, väčšinou v decembri alebo januári, potom jahňatá pijú najprv niekoľko týždňov len mlieko. Keď sa potom prvýkrát dostanú na pašu, tam je ešte celkom málo na jedenie.“
Preto to s Veľkou nocou spravidla jednoducho nevyjde, pretože lúky a trávy sa musia najprv spamätať zo zimy. Až potom sa zvieratá môžu poriadne nasýtiť, nabrať špeciálny tuk a vyvinúť jedinečnú chuť, pre ktorú sú tak veľmi oslavované. „Hovorí sa, že oceán dodáva marinádu pre trávy a bylinky, ktoré tu rastú. A že keď ich zvieratá jedia, v určitom zmysle sa samy korenia,“ nadchýna sa chovateľ.
Medzitým sa mraky roztrhli a leje ako z krhly. Ale také je vraj počasie v Normandii, hovorí Legruel, totiž vrtošivé a premenlivé. A dážď navyše víta, pretože lúku takpovediac umýva a tým znižuje obsah soli v rastlinách.
Pod ochranou vlnitej plechovej striešky na svojom dvore otvára farmár fľašu cideru, normandského národného nápoja, sadá si na stoličku a teraz sa až poriadne rozbieha. „Celá vec potrebuje čas a do toho mnohí už nechcú investovať,“ hovorí a nalieva si prvý pohár. „Podľa špecifikácií územného označenia musia zvieratá stráviť pred porážkou aspoň 70 dní na paši. Ale to je oveľa menej, než aby nabrali dostatok tuku. Takže im prikrmujú koncentrované krmivo vo forme obilia. A to bolo všetko s ,pré-salé‘.“
Lebo koncentrované krmivo sa stará o úplne inú štruktúru mäsa a o menej intramuskulárneho, zato o to viac vonkajšieho tuku. Žiadne porovnanie teda s mäsom, ktoré si jeho zákazníci tak cenia. „Je to ako s dobrým Bordeaux alebo Burgundským,“ hovorí chovateľ a dopĺňa poháre jablčným vínom, „presne ako dobré víno musí pravá jahňacina zo slaniska odrážať svoj terroir, inak to už nie je nič špeciálne.“ A tak sa Legruelove zvieratá pasú šesť až osem mesiacov a až do neskorého leta, kým prídu k mäsiarovi.
Keď dážď ustane a fľaša cideru je prázdna, ide sa do blízkeho vidieckeho hostinca známeho menom Bernard Aumont, ktorého Legruel požiadal, aby rozmrazil hlbokozmrazenú jahňaciu korunku, ktorá teraz putuje na gril na drevené uhlie. „Pre toto mäso sú drevené uhlie a veľké kusy na kosti ako korunka, plece a stehno to najlepšie,“ hovorí kuchár a hostinský Aumont a krája mäso upečené presne na bod do kúskov. „Je dosť udivujúce, ako tuk pri grilovaní doslova steká po mäse.“ Koreniť a soliť by sa malo z princípu a ak vôbec, až po pečení, dodáva. V porovnaní s bežným jahňacím mäsom má mäso z jahniat zo slanísk tmavšiu farbu s len úzkym okrajom tuku, zato s nádherným mramorovaním. Chuť aj konzistencia sú zjavením. V zahryznutí je obzvlášť krehké, aróma skutočne jemne slaná a prekvapivo korenistá, s náznakom diviny a predovšetkým extrémne dlhým dozvukom. „Vravel som, že je to ako dobré víno,“ teší sa Legruel.
Luxusné reštaurácie v Paríži a celom Francúzsku sa doslova trhajú o mäso, ktoré sa rado porovnáva s inými francúzskymi špičkovými produktmi. Ako napríklad bressenské kura, charolaiské hovädzie alebo práve burgundské a bordeauxské, o ktorých pán Legruel tak rád rozpráva. Šéfkuchár Pierre Marion z michelinskej reštaurácie v normandskom Cherbourgu napríklad radí nechať mäso čo najprirodzenejšie, ale prípadne ho ozdobiť srdcovkami, pretože sa logicky „dobre hodí pre kombinácie more-zem“.
To, že jahňacie mäso z pré-salé dosahuje takú vysokú cenu – môže stáť až dvojnásobok bežného jahňacieho –, sa podľa chovateľa vysvetľuje hneď niekoľkými faktormi. „Okrem dlhšieho času chovu sú tu ešte nebezpečenstvá života vo voľnej prírode, každý rok uhynie niekoľko zvierat pri nehodách, napríklad tým, že spadnú do rieky,“ hovorí.
Samozrejme, tlak okolo veľkonočného obdobia bol veľký, vtedy mu niektorí hostinskí ponúkali už úplne absurdné sumy. No vždy odmietol, pokračuje Legruel nie bez hrdosti. Ale na obchod s mliečnymi jahňatami nie je skutočne odkázaný. Pretože medzitým má platby schopných zákazníkov aj v zahraničí, ako napríklad v štátoch Perzského zálivu a dokonca aj v Japonsku. A všetci, ako hovorí, by si tiež veľmi radi počkali do konca leta, kým sú jeho zvieratá dosť staré. A ich mäso dosiahne najvyššiu kvalitu. —
Monsieur Gerard Legruel
Les Salines, 50710 Créances, Francúzsko
Všeobecné informácie na
www.aop-pressales-montsaintmichel.fr