Od všetkého trochu
Text: Ro Raftl Fotografie: Ingo Pertramer
Pre dievča z vidieka z Pöchlarnu na Dunaji sú pečené bravčové, hovädzie, divina a knedle vo všetkých podobách obľúbené jedlá, ktoré sú prikrášlené krásnymi spomienkami.
Pre televíznu komisárku Angeliku Schnell je príjem potravy permanentne vedou o energetickej rovnováhe: Kedy príliš málo, čím optimálne, prečo zaťažujúce? „Ganz-a-Liabe“ (celkom milá), ako ju radi nazývajú členovia štábu, PR pracovníci a fotografi, sýti svoju dušu pri spoločných jedlách vo veľkej rodine. Hviezda v strese pojedá sushi a šaláty ako najpohodlnejšie snacky. Jediný spoločný menovateľ všetkých variantov: „Malé sústa. Nie veľa, ale z každého niečo.“ Tmavovláska so snehobielou pleťou váži 59 kíl pri výške 1,74 metra. Klobúk dolu!
O to viac, keďže Ursula Strauss nepochádza z asketickej domácnosti, ale z rodiny „labužníkov“. A vie variť. Bravčovú pečienku, hovädziu pečienku a divinu. S korenistou omáčkou a príslušnými knedľami k tomu. Naučila sa to od podlahy u starej mamy Márie a matky Charlotte. Od šúpania zemiakov až po umývanie riadu sa všetko robilo spoločne. Umývačka riadu ešte v Pöchlarnskom rodinnom dome s veľkou záhradou nebola, kde Uschi ako najmladšia, ako túžobne očakávané dievča po troch chlapcoch, vyrastala. Veľa sa hrala vonku, na zlodejov a policajtov v lese a v lužných lesoch. Medzi staršími bratmi čoskoro pochopila, „že človek potrebuje vtip“.
Láska ku kuchárskemu remeslu však prišla cez ženy v rodine. Ešte aj teraz varí spoločne s mamičkou, kedykoľvek je doma – pričom najmä ochutnávanie sa stáva rituálom: „Existujú veci, ktoré sa nikdy nezmenia,“ verí dojatá 35-ročná herečka. Mamičkina kôprová omáčka je takým príkladom. Pri nej sa dcéra rozhodla: „Tú ja neviem!“ Nechce ju skúšať ani v reštauráciách. V žiadnom prípade. Kôprová omáčka je tak spätá s domovom a s relaxom, že ju nechce jesť nikde inde. Samozrejme sa podrobne rozoberá, čo je dobré, perfektné alebo menej vydarené. Hlavnou témou, pri ktorej v jej detských časoch vzplanuli horúce debaty, bola konzistencia knedlí. Marhuľové knedle, žemľové knedle, ale najmä zemiakové knedle. Špecificky podľa starých mám sa totiž na stôl dostávali dva druhy: Matkina matka Mária bola špecialistka na knedle z varených zemiakov, otcova matka Mária bola zodpovedná za variant z Waldviertelu. Pri ňom sa len jedna tretina zemiakov uvarí a pretlačí lisom na zemiaky, zvyšné dve tretiny sa však surové ošúpu a nastrúhajú na strúhadle na ľanové plátno. Potom sa tekutina silno vytlačí v plátne stočenom do vrecka, obe zemiakové hmoty sa zmiešajú, osolia, vyformujú do knedlí a uvaria. Bez múky a vajca. Keďže staršie zemiaky majú po nastrúhaní tendenciu tmavnúť, po ošúpaní sa dali do koryta a sírili. „Zlatý klinec,“ spomína si Uschi, „keď som mohla zapáliť sírový pásik (z lekárne).“
Potenciál na závisť bol veľký: Stará mama z Waldviertelu napríklad vedela upiecť obzvlášť šťavnatú kysnutú bábovku s hrozienkami, ktorú je sotva možné napodobniť. Mamička zase jablkovú štrúdľu, ktorá nemá páru: „Ako vie cesto vytiahnuť úplne na tenúčko, pýtam sa jej stále dookola, záhada pre mňa, aj to, že sa jej skoro nikdy neroztrhne.“
Pri kuchynskom stole to bolo, keď 14-ročná odložila svoj tajný sen stať sa herečkou, aby s matkou načrtla realistickú budúcnosť ako učiteľka v materskej škole. Pri kuchynskom stole, keď 17-ročná po ukončenom vzdelaní „s tvorením, prácami a množstvom hudby“ oznámila, že si chce predsa len vyskúšať život na javisku ako „Lady Macbeth“ na letných hrách v Melku. Úspešne – s euforickým vedomím: „To je ono!“
Na červenom koberci v Hollywoode urobila dobrý dojem po nominácii na Oscara za film Götza Spielmanna Revanche. Angelina Jolie sa na ňu usmiala, pozdravila ju. No Ursula Strauss nestratila kontakt s realitou a Meryl Streep a jej neoperovanú krásu za hranicami všetkého šialenstva po štíhlosti si odniesla domov ako „ideál“. Hollywood možno ovplyvnil len jej pózy pri fotení: Vždy umelecky perfektné, v štýle „Angelina vo vinohrade“ a „Angelina sa zamyslene pozerá do dymiaceho hrnca“. Fotografovi sa to páči: Fotí jemné prsty, ktoré poťahujú jedlo, akoby to bola najnedôležitejšia maličkosť na svete. Reklamne dokonalé.
Uschine filmové postavy sú stvárnené zemitšie: U Angeliky Schnell, šéfky oddelenia vrážd v mimoriadne vydarenom seriáli ORF Schnell ermittelt (Rýchle vyšetrovanie), nie je perfektné vôbec nič. O to viac kultivuje svoj malý chaos, svoj humor, šťavnatý viedenský vtip, trúfne si poriadne si poplakať pri všetkej šikovnosti, samostatnosti a tvrdosti voči vnútornému nepokoju.
No dnes sa netočí, dnes hrá prím Wachau, na rade je barokový „Prandtauerhof“ v Weissenkirchene. Pretože je už takmer leto, čo pre malú Uschi znamenalo čas viedenských viech, samozrejme s malinovkou. S vínom sa stretla až v 20 rokoch. Sviatočne popíja elegantný Veltlín zelený z Achleitenu, ktorý Barbara a Karl Holzapfelovci tradične kultivujú na vinohradníckej ploche s ideálnou polohou. V bežnom živote pije herečka vodu.
Liter po litri. Ale nie kvôli disciplíne: „Chutí mi to najviac,“ hovorí. Ochutnáva jemne komponovanú vajíčkovú nátierku, ktorú si pamätá z detstva ako hrubšiu, s chuťou pojedá lahôdky, pikantnú nakladanú zeleninu. Občas si vylepší svoje raňajky pri natáčaní o šiestej ráno niečím pikantným: slané tyčinky, klobása, syr, nátierka, feferónky. Ako to má rada: „Z každého málo, ale z každého niečo.“
No najnovšie má tohto suseda, ktorý jej pre ideálnu energetickú rovnováhu doručuje do bytu ranný pohár Budwigovej müsli. Z tvarohu, ľanového oleja, ľanových semienok, medu, nadrobno nakrájaného čerstvého ovocia. Vyvinuté nemeckou fyzičkou a chemičkou Johannou Budwig, ktorá sa dožila 95 rokov (recept sa dá vygoogliť). Strauss len hovorí, že je to kaša, ktorá jej dodáva „dobrú energiu“: „Som s tým šťastná. Keď nakrúcam Schnell ermittelt, žijem na pľaci.“ No, u pop hviezd sa v bulvárnych plátkoch dočítate, aké kulinárske špeciálne želania sprevádzajú ich vystúpenia. Nie neprávom. „Efektívne záleží na tom, kto je za vás pri natáčaní zodpovedný,“ potvrdzuje rakúska filmová hviezda Strauss. Rozplýva sa nad istou Astrid, aké je úžasné, keď jej pripraví ovocie: „Potom máš aj misku na müsli, na ktorej je napísané Uschi.“
Jedlo na pľaci je bohužiaľ „široké pole“. Už len kvôli nepomeru medzi technickým personálom a hercami. Kto celý deň vláči, potrebuje očividne iné zdroje energie ako predstavitelia. „Pre nich by to bolo v podstate jednoduché: Müsli, ovocie, chlieb, šalát, syr, voda. Všetko, čo dodá energiu, ale správne dávkované!“
Uschi hovorí, že na nálade poznať, či je jedlo dobré alebo zlé: „Najmä ak dni žijete na pľaci. Počas obedňajšej prestávky zvyčajne sedím v maskérni a vystačím si s polievkou a šalátom – pričom ,obedňajšia prestávka‘ sa môže konať aj o ôsmej večer alebo o druhej ráno. To je v poriadku. Niekedy si ale taká hladná, že na obed nemôžeš obísť viedenský rezeň. A potom je zopár súst navyše a príliš rýchlo zhltnutých fatálnych pre prítomnosť pred kamerou: nič než únava a bolesti brucha. Energia je pri trávení.“
V romanticky zazelenanom vnútornom dvore vinárskeho statku, ktorý Jakob Prandtauer, architekt kláštora Melk, postavil v roku 1696 pre zborových kanonikov, táto pracantka vypína. Už tu oslavovala, má rada arkády, ktoré dávajú dvoru v Dolnom Rakúsku niečo talianske. Taliansko, áno, vrátane všetkých kulinárskych spomienok: Ako 23-ročná bola Strauss prvýkrát v Benátkach, pretože práve skúšali Goldoniho hru Sluha dvoch pánov. S režisérkou Michaelou Scheday. Jej učiteľkou, priateľkou, ktorá v ňu verila, budovala ju a podporovala, no v 51 rokoch zomrela na nádor na mozgu. Michaela a Benátky, ach! Tam jedli gnocchi s krevetami a omáčkou, ktorej zložky Uschi síce už nevie identifikovať, ale ktorej chuť cíti na jazyku: „Zjavenie!“
Odvtedy miluje aj sýty syr s medom. Michaela jej dokázala spraviť príťažlivým aj sushi: „Keď ma jazzový saxofonista medzi mojimi bratmi, ktorý veľmi dobre varí, prvýkrát zatial na Naschmarkt do malého obchodu so sushi, vôbec mi nechutilo. A pritom boli vtedy také v móde!“ Smeje sa: „Ale možno to bolo tým, že sme tam vtrhli predpoludním – a surová ryba ako druhé raňajky pre niekoho, kto (ešte) nebol fanúšikom rýb?“ Ako dieťa ju nikdy nenútili dojedať, ak jej niečo nechutilo. Ani počas štyroch rokov v kláštornej škole, kde jedlo „prirodzene chutilo odporne“, kde našla v šaláte aj tučnú húsenicu: „My sme jednoducho stáli v rade u mäsiara na žemle s klobásou.“ Chcieť byť chudá chcela až neskôr, počas hereckého štúdia. Uschi z vidieka vo veľkomeste. Bez toho, aby si to sama všimla, jednoducho prestala jesť. Až na hranicu anorexie. „Stalo sa mi to,“ vysvetľuje to ako bod zlomu na ceste k dospelosti. Rozhovory s priateľmi ju z toho dostali von. Už dávno sa musí priznať k závislosti na čokoláde. A odkedy má muža, o ktorom nehovorí, pretože chce nechať svoj súkromný život súkromným, mutovala aj na gazdinku.
Aj keď jej povolanie väčšinou bráni v zložitom varení. Schnell ermittelt. Prísť domov, padnúť do postele. Nakúpiť práve to najnutnejšie v BILLA za rohom. Pre hostí samozrejme na Naschmarkt alebo Brunnenmarkt. Slaninu, údené, divinu si predsa stále nosí z vidieka. Od poľovníka, od farmára: Kedysi chodila s krhličkou pre mlieko. Vajcia znášali sliepky v záhrade rodiny Strauss. To je preč. Škoda, myslí si občas. Teraz sa v záhrade už len griluje, striedavo aj v domoch bratov. Ak prestiera sama, „prejem sa varením,“ hovorí Uschi.
Spokojná, ak ostatným chutí. Má veľmi rada, keď hostia „mmmh“, „aaah“ a „super“ chvália. Čistá mágia, tak dlho stáť v kuchyni a vidieť to s láskou pripravené jedlo zmiznúť šup-šup. Len keď je príliš v strese, nemá z toho radosť. Potom sa to ani nepodarí a vtedy to radšej nechá tak: „Nenávidím polovičatosť.“ Sústredí sa na milované maličkosti: na chlebíky s pečeňovou paštétou – s plátkami kivi alebo brusnicami. Na kozí syr v slanine, ktorý opečie v mede (iba s kvapkou oleja, slanina dáva dosť tuku), podleje balzamikom a servíruje na šaláte. Na špenátový šalát, na ktorý opečie kocky slaniny a krutóny a posype píniovými orieškami.
Keď si príde vydýchnuť, vytiahne zo skrine stroj na rezance. Proti veľkorodinným knedliam stavia vlastnoručne točené rezance: „Aký rozdiel oproti zásobám z regálov! Na to potrebuješ skutočne len soľ, maslo a parmezán.“ Od jednej priateľky sa naučila, že do cesta na rezance sa dajú zapracovať lístky bazalky a šalvie: „Vytvoria taký pekný vzor.“ S touto priateľkou pozvala 20 ľudí na fete blanche, len s vlastnoručne uvareným jedlom, na ktorom pracovali tri dni. Veľa malých jednohubiek.
Všetko sa podarilo nádherne. Tenor: mmmh, aaah, super! Okrem tresky: S tou nasolenou obrovskou vecou si nevedeli poradiť. Dobre, nakoniec ju rozrezali pílkou. Ale aj po namočení zostala tvrdá, aj v kúpeli z hustej paradajkovej omáčky húževnatá.