A-La-Carte

Z ruky do úst (2012/3)

Je tenká, tá pokrývka civilizácie. Všimneme si to, keď zaparkujeme päť centimetrov pred susedovým vjazdom do garáže alebo keď zjeme pár chodov v avantgardných reštauráciách v Kodani.


Text: Alexander Rabl Foto: poskytnuté

Napríklad vec s príborom. Späť v strednej a východnej Európe, teda v Rakúsku, siahne hosť pri prvom chode po noži a vidličke a príde mu to (prvýkrát) čudné. Ako rýchlo si človek vie odvyknúť od stolovania, ktoré sa učil desaťročia. Rasmus Kofoed, oslavovaný šéfkuchár reštaurácie Geranium v Kodani, na otázku, prečo je jedenie rukami práve takou témou na kodanskej špičke: „Už ako deti radi všetko ohmatávame. Na všetko siahame. Aj na jedlo, a aký je to nádherný pocit. Dodáva to jedlu nový rozmer.“ Dokonca servíruje chlieb tak, že sa pri jedení zaobídete bez príboru: raz ako súčasť pšeničnej kytice, pri druhom chode ako miniatúrny bochník veľkosti nechtu na palci, ktorý si hosť v Geraniu namáča do masla. Jedenie rukami a hneď pár objasnení pre čitateľa, ktorý by nás mohol zastaviť s námietkami. Prirodzene, tu nie je reč o jedení prírodných národov, teda o konzumácii klobás, hranolčekov alebo čipsov, pri ktorých si maximálne pomôžeme špáradlom.

Ani smiešne nepresný pojem fingerfood sa tu nemyslí, ktorým predávajú cateringové firmy svojim zákazníkom staré haraburdy a včerajšie pečivo. Zaujímavé: Pri fingerfoode je takmer vždy pribalená vidlička alebo lyžica, malá ako príbor pre bábiky, ktorý pri jedení skoro vypadáva z rúk. Jedenie príborom a ešte väčším počtom príborov platí ako znak odlíšenia hostí vo vyššej, vyzdvihnutej gastronómii. Nevieš zaobchádzať s paličkami alebo príborom na kraby, tak ostaň radšej doma a pozeraj „Dancing Stars“. Dánom je to jedno. Strieborný príbor ako v Paríži – pre ten majú mladí, mediálne zdatní kuchárske hviezdy už len úsmev. Ronny Emborg servíruje vo svojom AOC, reštaurácii, ktorá sa nachádza akoby v tajomnom mieste stretnutia lóže labužníkov a je zbavená všetkého dekoratívneho balastu, listy plnené krabím mäsom. Po prvých pokusoch ohmatania nemám problém s tým, vložiť si tento malý zelený balíček rukou do úst.

Prst a jeho cit pre senzoriku sú veľmi podhodnotené. To, čo prichádza cítiť, sú klávesy počítača, dotyková obrazovka iPhonu, držadlá v metre a iné veci, ktoré v každom prípade nie sú také sexi ako napríklad tento úžasne chrumkavý, zo zemiakov a nie z chleba vyrobený dvojitý sendvič, ktorý je posypaný hubovým práškom a krémovou paštétou a na dotyk je naozaj diabolsky dobrý. Servírované a vychutnávané v Noma, kde sa z dvadsaťchodového menu prvých desať chodov servíruje ako snack, mini sústa na jedenie rukou, ktoré sa podávajú na tanieri a ako v južnej Číne sa servírujú vo vysokom tempe takmer súčasne. Prsty, keby mali čo povedať, možno by poznamenali, že by sa im to páčilo častejšie. Niečo ako hlina z kvetináča zo sladu, do ktorej sa zvedavý prst ponorí a vytiahne božsky chutiaci jasne zelený krém zo šťaveľa. Alebo karamelizované mlieko, ktoré je na dotyk ako zmes perlete a palacinky, na ktorom sa servíruje ľadovo studený plátok surovej pečene tresky. Aký pocit najprv, aká chuť potom.

Pri ohmatávaní každodenného života sa nám vytratil cit pre to, aké to je uchopiť kúsok lesa. Drevo, zem, kúsok surového mäsa máme v prstoch zriedka. Siahnuť do kvetináča, kto už to robí tak často. Áno, áno: Mnohí sa radi prehrabávajú svojimi rukami vo voľnom čase kvetinovými a bylinkovými záhonmi svojej záhrady. Zemitá záľuba. Už dvadsať rokov nám hovoria trendoví ľudia, že útek do zelene je veľmi in. (Zatiaľ čo vnútorné mestá zažívajú boom a stále viac ľudí sa sťahuje do centier diania. Trend do zelene – hlavne zbožné želanie realitných špekulantov.) Povedzme, tmavý okraj pod nechtom bol doteraz vždy znakom osobitného spojenia s lesom a lúkou alebo čestného remeselníckeho povolania či automechanika. Odteraz aj tajný kód medzi gurmánmi, ktorí práve obedovali u Redzepiho alebo jedného z jeho kolegov.

Ako prvý chod nám predložia kvetináče, v ktorých trčia pochúťky, súčasť vtipne vynaliezavej kuchyne typu trompe-l'œil, ktorá stojí v ostrom protiklade k tomu, čo Francúzi práve hlásajú ako nový purizmus. Krátko nato vyťahujeme chrumkavú zeleninu zo zelenej zeme. Ohmatávame a jeme chrumkavý mach. Cítime a ochutnávame chrumkavú bravčovú kožu, ktorá je potiahnutá želírovaným pásom z čučoriedok. Ohmatávame mäkký, vráskavý povrch sušených mrkiev. Že sa prepeličie vajce dá chytiť prstami a zjesť, sme zvyknutí. O niečo neskôr nám už nebude nič divné na tom, keď si pri stole sami pripravíme volské oko na horúcej panvici a rukou k nemu priložíme bylinkový šalát, zatiaľ čo neustále prítomný servis k tomu prileje jednu z mnohých jasne zelených omáčok. Jeme mušle, ktorých dno pozostáva z hmoty zo zeleru a mušle.

Cítime hladký povrch sušenej hrebenatky, ktorú jeme spolu so žeruchou a biopšenicou. Servíruje sa tanier, v ňom dva kusy práve horúco ožehnutého dreva, k tomu omáčka, v ktorej hrá rolu údené maslo. Ako to má človek zjesť, ak nie nožom a vidličkou? Redzepi na to určil zašpicatené drevené vetvičky, na ktorých konci sú malou šnúrkou pripevnené kvety bazy. Zemiaky si napichnete na vetvičku, ponoríte do omáčky a jete. Nasledujúci tanier prináša slimáky a petržlen. Omáčku namáčame bazovým kvetom a slimáky napichujeme na vetvičku. Až po desiatom snacku servírujú v Nome chlieb. K tomu maslo a nôž na maslo. Nôž na maslo. Aké nesmierne banálne to teraz je!

Oko sa dá oklamať, preto musíme školiť cit našich prstov. Často niečo vyzerá ako nôžková mušľa a nie je to ona, ale pena z mušľového mäsa v rohovinovej škrupine.

Alebo to vyzerá ako lesne zelený kameň a nie je to on, ale lososový tatarák s kôprom zabalený v želé z fermentovanej zeleniny, ktorý sa ponorí do ľahkého crème double a trochy kaviáru keta a zje. Samozrejme, rukou. Vaječná škrupina, súčasť geniálneho jedla okolo stuhnutého vaječného žĺtka, servírovaná v senzorickom menu Ronnyho Emborga, vôbec nie je škrupina, ale jedlé vaječné bielko. Na žĺtok a priložené ustrice dostane hosť mimochodom lyžicu. Tá sa potom neukáže ako želírovaná ustricová voda, ale v skutočnosti nie je ničím iným ako lyžicou.

Drahé strieborné príbory sú teda u kodanskej avantgardy zatiaľ menej žiadané. Ako dlho bude trvať, kým tento severský zvyk nájde svoju odozvu aj v alpskej oblasti, je ťažké povedať. Ak si budúci rok objednáte držkovú polievku (Beuschel) a čašník vám k nej neprinesie ani lyžicu, ani vidličku, tak buď na to jednoducho zabudol, alebo sa práve nachádzate v podniku rakúskeho kuchára, ktorý sa usiluje o pokrok a internacionalitu. Palec hore.

ADRESY

AOC
Ronny Emberg presadzuje chuťovo intenzívnu, pestrú kuchyňu, v ktorej sa opätovne nachádza mnoho techník a metód, ktoré už človek videl aj inde. Napriek tomu jedna z najvzrušujúcejších adries, možno dokonca tá najnapínavejšia, pretože je práve mladá a ešte nie je na mesiace dopredu vypredaná.

Geranium
Rasmus Kofoed ponúka v Geraniu klasickú predstavu severského luxusu. Veľa sa údi a pracuje s popolom. Fantastické nápady ako želé zo šunkového vývaru s čírou paradajkovou šťavou a tymianovým olejom, ktoré pripomínajú veľké časy molekulárnej kuchyne.

Noma
Samozrejme: číslo 1. Koncepčné celkové umelecké dielo z atmosféry, servisu, odporúčania vína a samozrejme jedla, absolútne perfektne pripraveného a schopného rozložiť na nulu mnohé známe predstavy o tom, ako musí menu vyzerať.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!