A-La-Carte

Od hlavy až po plutvu (2015/2)

Kto potrebuje nové ingrediencie, jednoducho obráti rybu naruby: v bruchách mníkov či zubáčov sa skrýva všeličo, čím sa dnes dá ešte prekvapiť. O šťučej čokoláde, tresčej pečeni a kaprej krvi.


Text: Anna Burghardt, ilustrácia: Meitert

Krabie zubné mäso z Mongolska, slávičie jazyky zo severnej Galie, kaviár z vnútrozemia krajiny barbarov: Týmito neslýchanými lahôdkami chcel Gaius Obtus, rímsky tréner gladiátorov, nalákať Asterixa a Obelixa ako dorast. Zdá sa, že túto taktiku odpozerali dnešní kuchári. Len s tým rozdielom, že na zapôsobenie sú určení hostia, kritici a kuchárska kolegiálna obec, a návnadou sú srdcia sivoňov, šťučí žalúdok alebo bottarga zo zubáča.

Pri pohľade na súčasné jedálne lístky si možno všimnúť, že myslenie „nose-to-tail“ (od nosa po chvost) našlo nové pole pôsobnosti: Ryba začína inšpirovať od hlavy. Napríklad sivoň. „Sivoň – hlava, pečeň, srdce – bergamot, javor, hliva ustricová,“ nazval Harald Irka jeden svoj chod. Špecialista na ryby a kôrovce Gernot Haigl nedodal mladému šéfkuchárovi zo Saziani Stub’n len filety zo sivoňa, ale na experimentovanie aj hlavy, pečene a srdcia. Na otázku o veľkosti sivoňových sŕdc sa Irka len posmešne zasmeje; viac k tomu nemusí hovoriť. Rybie hlavy dal vákuovať, naparil ich a čistú tekutinu, ktorá z nich vytiekla, nechal stuhnúť. Z opečených pečienok a sŕdc urobil krém, ktorým plnil tenko nakrájané a marinované hlivy. „Je to však stále vo fáze experimentov,“ poznamenal pred časom. S experimentmi s plutvami však Harald Irka skončil. „Raz sme mali na jedálnom lístku v rámci chodu zo sivoňa aj sivoňové plutvy.“ Marinované v saké a soli, obalené v kukuričnom škrobe a vypražené. „Ale po tom, čo sa nám zo 200 vydaných chodov vrátilo 200-krát plutvy späť, sme to nechali tak.“ Philip Rachinger z Mühltalhofu to ešte nenechal tak. Chrumkavé plutvy, pokvapkané octom na štýl fish and chips, sa podávajú ako pozdrav z kuchyne na stôl. Niektoré kúsky sú predsa len trochu tvrdohlavé, ale väčšina z nich je aspoň pre odvážnejších stravníkov na podnebí neproblematická. Aj keď to nie je niečo, čo človek nevyhnutne potrebuje k svojmu šťastiu. Rovnako ako šťučie držky alebo sivoňové srdcia – občas môžu pôsobiť trochu kŕčovito, niektoré výsledky prieskumných ciest do šírav neobjavených ingrediencií.

Využívať z ryby čo najviac častí samo osebe nie je nič nové. V Japonsku, Nórsku, Čile alebo aj v Rakúsku sú pečeň morského čerta a lososí nos, tresčie jazyky, ikry morských ježkov alebo kaprie mliečniky – kľúčové slovo rybia polievka – už dávno súčasťou tradičnej kuchyne, hoci občas, pravdaže, upadli do zabudnutia. A to, čo sa všetko v Španielsku plní do konzerv, počnúc tresčími držkami, je tak či tak vlastný vesmír. Ale že sa šťučia pečeň, pečeň síha a mnícha, že sa v súčasnosti v tak masívnej forme objavujú v najlepších kuchyniach tresčie plynové mechúre, hrdlá morských šťúk, tuniaková kostná dreň a parmové šupiny – či už v Mugaritz alebo Azurmendi, či u Joachima Wisslera alebo Reného Redzepiho –, to je veru pozoruhodné. Autori čoraz početnejších kníh o vnútornostiach (alebo „igittereien“, ako to nazýva Wolfram Siebeck) však rybie vnútornosti zaujímavo ignorujú. V príslušných aktuálnych knihách je síce „nose to tail“ témou pri jahňacom, teľacom alebo zajacovi, ale nie pri rybách. Dokonca aj britský priekopník „nose-to-tail“ Fergus Henderson uvádza vo svojej najnovšej kuchárke len jediný recept, ktorý spadá do kategórie rybích vnútorností: sleďové mliečniky, teda semenníky, „stále rozumne intaktné vo svojich mechúrikoch“, restované na masle, na toaste; k tomuto snacku odporúča Henderson, ktorý je popri spracovaní celého zvieraťa známy najmä svojou skôr excesívnou konzumáciou Fernet Branca, pohár portského vína.

To by sa dalo pravdepodobne piť aj k azda najobľúbenejšiemu rybiemu orgánu: k pečeni morského čerta a jej paštéte. Označovaná aj ako foie gras mora, je táto tučná pečeň pozdĺž západoeurópskeho pobrežia Atlantiku (ako foie de lotte alebo hígado de rape) rovnako obľúbená ako v Japonsku. Tu platí pod názvom Ankimo za zimnú delikatesu: tradične vytvarovaná do rolky, naparená a servírovaná so šalotkou, momiji oroshi (strúhanou reďkovkou s čili) a ponzu omáčkou. René Redzepi z Nomy servíroval bohatú pečeň morského čerta v rámci svojho tokijského hosťovania v elegantne nakrájanej forme. Obľuba tejto rybej vnútornosti rastie aj v Číne a USA, čo viedlo k eklatantnému zvyšovaniu cien a už vyvoláva reakcie ochrancov životného prostredia. Magnus Nilsson zo švédskeho Fäviken označuje pečeň ostrieža za takmer rovnako tučnú ako pečeň morského čerta. Surovú pečeň zmieša nakrájanú nadrobno s nasekaným surovým krabím mäsom a vyzretým maslom a servíruje ju ako súčasť svojho homárskeho lesného vývaru.

Pečeň je všeobecne najpoužívanejšou časťou z brucha rýb. Žalúdok alebo plynový mechúr sa používajú oveľa zriedkavejšie. Aj rakúski kuchári narábajú čoraz častejšie s rybími pečeňami, hlavne z domácich sladkovodných rýb. Fanúšik vnútorností Max Stiegl z Gut Purbach nazýva svoju šťučiu pečeňovú pralinku s čokoládou už klasikou. Christoph Fink servíroval počas millstattskej zastávky projektu putovnej kuchyne Feldküche pečeň zo síha sena karamelom a kvetmi boráka. Emanuel Weyringer kombinuje pri jazere Wallersee šťučiu pečeň so šťučím kaviárom, citrónovou marmeládou a ibištekovou omáčkou. Thomas Dorfer z Landhaus Bacher servíroval sivoňovú pečeň počas veľkého hosťovania rakúskych kuchárov v londýnskom Hyde Parku. Andreas Döllerer opiekol počas 5. Kochcampusu pečeň mnícha (a demonštroval ako rybí chirurg, aké absurdne veľké sú vnútornosti mnícha) a Lukas Nagl z Bootshaus pri jazere Traunsee vyvoláva u svojich hostí úžas neobvykle chrumkavou terinou z pečene mnícha.

Pečeň mnícha považuje Lukas Nagl za takmer rovnocennú s pečeňou morského čerta. Mních, v poslednom čase znovuobjavená sladkovodná ryba, má veľmi malý podiel mäsa, zato však o to väčšiu a tučnejšiu pečeň. „Hlavný highlight, môj absolútny favorit,“ hovorí o tom Nagl. „To je skutočná tučná pečeň. Ryba sa málo hýbe, skôr sa pohybuje pri dne.“ Medzi rybármi je pečeň mnícha známa ako delikatesa, „tí o tom samozrejme veľa nerozprávajú, čo chutí im samým najlepšie. To je ako u poľovníkov so srnčím srdcom.“ Rybiu pečeň Nagl korení muškátovým kvetom, škoricou, zázvorom a bielym korením – „žiadna soľ!“ –, zabalí ju do štrúdľového cesta a opečie. „Štrúdľové cesto je tajomstvo. Ľudia sa vždy čudujú, prečo je pečeň navonok taká chrumkavá. Cesto splynie s tukom, potom už nie je viditeľné, ale stane sa práve veľmi chrumkavým.“ Vnútri zostáva pečeň mnícha, ktorú Nagl kombinuje napríklad s marhuľovým čatní a zelenými mandľami, jemná ako kačacia alebo husacia pečeň. Lukas Nagl sa, čo sa týka celotelového spracovania ryby, inšpiruje aj medzinárodnými tradíciami. „Treba sa len poobzerať, čo sa inde vo svete robí s rybami!“ Napríklad rybia omáčka. Nagl si ju fermentuje sám. „Na začiatku som len experimentoval, nečítal som o tom nič. Ale s vypitvanými rybami to nejde, to len hnije. Treba na to už vnútornosti.“ Aký enzým presne to je, ktorý tam pôsobí, nevie, ale brušný trakt je nevyhnutne potrebný. Aj bottargu, sušené a lisované ikry, ako aj kaviár si Lukas Nagl vyrába sám. Prvú zo síha – ikry sa osolia, lisujú medzi dvoma plechmi a dehydrujú, „to však nevyzerá tak pekne, drobivé ako parmezán.“ Druhý zo šťuky: Ikry opatrne pretlačí cez hrubý dierovaný plech, pridá 3 percentá soli, plní do pohárov a nechá zrieť. „Teoreticky je trvanlivý pár mesiacov, ale u mňa nikdy tak dlho nevydrží. Spotrebujem ho veľa.“ Zo žalúdkov šťúk robí Nagl traunseeské držky – namočené, varené vo vákuu, nakrájané na pásiky – a servíruje ich ako amuse-bouche. „S mojím rybárom som sa predsa dohodol, že zoberiem všetko.“

Šťučiu kožu opeká do chrumkava, nespája ju len kvôli rýmu s letnou kapustou a Aperol omáčkou. A mliečniky? „Jejda, ďalší highlight!“ Kaprie mliečniky, teda semenníky, sú ako teľacie brzlíky. Pri príprave je dôležité soliť mliečnik až na konci, „inak bude drobivý“. S označením mliečnik sa, pravdaže, veľa hostí nevyzná, to treba vysvetliť. „Ale najlepšie až potom, keď im už chutilo.“ Faktor znechutenia je predsa len veľký. Namiesto rybacej polievky hovorí Lukas Nagl radšej jednoducho rybia polievka. Apropo rybacia polievka: V oblasti Salzkammergut je tradícia varenia s rybími vnútornosťami veľká. „V starých knihách sa tam toho dá nájsť veľa!“ Aj úžasné návody na porciovanie rýb, napríklad tak, aby tá a tá plutva ešte ostala. „Staré vedomosti a nové techniky, hlavne z Ázie, to je moja šálka kávy.“ Staré vedomosti o rybích vnútornostiach možno nájsť napríklad v kuchárke Kathariny Prato z 19. storočia. Zvlášť veľa priestoru venuje mliečniku. Napríklad keď uvádza ragú z kaprieho mliečnika, krabích chvostíkov, smržov a zeleného hrášku, ktoré možno variť aj s pečeňou mnícha, korytnačím mäsom a žabími stehienkami. V Prato „sleďovom šaláte“ nesmie chýbať s octom zmiešaný sleďový mliečnik a z kaprieho mliečnika a prázdnych lastúr ustríc vznikajú u nej slávne Falošné ustrice, ktoré sa inde robia s teľacími brzlíkmi alebo mozgom. „Schlickkrapferl z kaprieho mliečnika“ sú jej vložkou do čírej rybacej polievky. A aj Falošná mozgová polievka obsahuje mliečniky z kaprov a iných rýb, ktorý sa pretrie cez sito a varí so zápražkou, smotanou a hráškovým vývarom. Z ikier vzniká polievka korenistá šafranom, citrónovou kôrou, klinčekmi a korením a šťučia pečeň sa plní spoločne so šťučím mäsom, v mlieku namočenými žemľami a koreninami do „na jednom konci zašitej kože“, ktorá sa „na druhom konci ako jaternica“ zaviaže a následne varí, opeká a servíruje s kyslou kapustou. Aj zachytená krv kaprov sa u Kathariny Prato používa: na kapra v čiernej perníkovej omáčke.

Že Max Stiegl, známy ako nebojácny kuchár so sklonom k bobrím experimentom a predvádzaniam s bravčovým mechúrom, nevymenúva rybiu krv vo svojich vyznaniach lásky k rybím vnútornostiam, môže byť takmer až udivujúce. Tresčie srdcia boli surové marinované a v celku servírované už raz súčasťou jedného z jeho menu z vnútorností. Bottarga sa robí pri Neziderskom jazere zo zubáčových ikier, Kla-Pok-Pla, vyprážané rybie vnútornosti z Thajska, sa zdá, že Stiegl ovláda od A po Z, pečeň morského čerta a mníka (mníka nazýva Max Stiegl mnícha) obzvlášť miluje, rybacia polievka je tak či tak klasikou. A v servise môžu na Gut Purbach hovoriť aj na rovinu, keď príde opäť otázka na mliečnik. „Čašníci potom už hovoria rybie spermie. Nedá sa to opísať, je to jednoducho zrazené rybie sperma. Zatiaľ sa to je.“ Niekedy možno aj omylom vegetariánmi: „Pri mojom zeleninovom kari s mliečnikom a ikrami si ľudia zamieňajú mliečnik s mliekom a pri ikrách si myslia, že sme len zabudli na písmeno g.“

8345 Straden 42

Tel.: +43/(0)3473/86 51

www.neumeister.cc

Gut Purbach

Hauptgasse 64, 7083 Purbach am Neusiedler See

Tel.: +43/(0)2683/560 86

www.gutpurbach.at

Bootshaus

Klosterplatz 4, 4801 Traunkirchen

Tel.: +43/(0)7617/22 16

www.dastraunsee.at

Landhaus Bacher

Südtiroler Platz 2, 3512 Mautern an der Donau

Tel.: +43/(0)2732/829 37

www.landhaus-bacher.at/home

Döllerer’s Genießerrestaurant

Markt 56, 5440 Golling

Tel.: +43/(0)6244/42 20

www.doellerer.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!