A-La-Carte

To teda nie, šklbanie byliniek

Podľa ľudovej múdrosti sa v učňovských rokoch majstrom nestaneš. Najmä v gastronómii je vzdelávanie často synonymom pre príliš veľa práce a
príliš málo peňazí. Niekedy aj: šklbanie byliniek. Že to ide aj inak, dokazujú dve štipendiá iniciované šéfkuchármi. Okrem idealizmu zohráva úlohu aj vlastný záujem.


Asi žiadnu vetu nehovorí Kim Bechinger v tento deň častejšie ako: „To je fritovaný kel palmový.“ K tomu podávaný letný zeleninový quiche možno celkom nepasuje k lejaciemu dažďu pred oknami Werkraumu v Andelsbuchu, kde sa v tento deň koná kulinársko-politický festival FAQ. „Lepší by bol eintopf.“ Namiesto toho krája kúsky meter dlhého quiche, zatiaľ čo jej kolegyňa Elena Kubiena, taktiež gastronomická novicka so skúsenosťami z Taubenkobel, pridáva šalát. Nezabudnúť na kel palmový! Bechinger má na hlave ostro strihanú ofinu do troch štvrtín, zlaté piercingy a výrazné okuliare, k tomu grapefruitovú kuchársku zásteru a tenisky. Napriek počasiu a radu, ktorý sa tiahne cez celú výstavnú halu, má skvelú náladu. Odolnosť voči stresu je zrejme niečo, čo sa naučila počas svojich kulinárskych mesiacov na cestách.

Healthship sa nazýva projekt iniciovaný Lukasom Mrazom, Felixom Schellhornom a Philipom Rachingerm spolu s viedenskou agentúrou Friendship na podporu „nezávislej, nefiltrovanej a svojráznej formy gastronómie“, v nadväznosti na ich Healthy Boy Band. Spúšťačom bola, celkom egoisticky, post-covidová situácia s hroziacim nedostatkom personálu, ako priznáva Mraz, ktorý varí vo Viedni, do telefónu. „Ak mladí kuchári u nás príliš často menia prevádzky, je to podozrivé. V Holandsku, kde som sa vyučil, však nakuknutie inam patrí k veci.“ Dostali sedemdesiat až osemdesiat prihlášok, medzi nimi mnoho od žien a od jedného chlapa, ktorý robí autá oligarchov odolnými voči bombám („Novici sú často tí najlepší.“) Okolo dve desiatky museli skúšobne navariť vaječné jedlo, vrátane jednej vegánskej kuchárky, ktorá bez toho, aby ho ochutnala, naservírovala najlepšiu omeletu, akú kedy Mraz jedol. Vyhrala však Bechinger, pochádzajúca z nemeckej strany Bodamského jazera, so shotom omáčky béarnaise.

Na svoju prvú kuchynskú stáž ako štrnásťročná má štipendistka katastrofálne spomienky: „Dostávala som úlohy, do ktorých sa iným nechcelo.“ Počas prvého dňa Healthship v hornorakúskom Mühltalhofe musela vyberať kaprie líčka a lúpať hráškové lusky. „Atmosféra bola presným opakom Kitchen Impossible. Philip Rachinger nie je žiadny opilec, ako sa niekedy zdá v kuchárskej sérii, ale štruktúrovaný profesionál,“ poznamenala po výdaji quiche, cmúľajúc nanuk. „Hrozne mladí“ boli vraj všetci. Úplne iné to bolo v divokom, stále vypredanom Mraz & Sohn. Priemerný vek skvelo zohraného tímu bol výrazne vyšší, delenie úloh oveľa jasnejšie. Dobré spomienky má na každodenné jedlo pre personál, ktoré varil niekto iný a ku ktorému prispela kuracím fricassee s hráškovou ryžou. Na tretej stanici, naopak, viac-menej vládol chaos. Len krátko pred jej príchodom prevzal Felix Schellhorn žezlo od svojho otca Seppa, „bolo vidieť, že chce všetko robiť inak. S návodom na samostatnosť to fungovalo len čiastočne.“ V kuchyni Seehof boli len traja, vrátane jedného učňa.

Ani „woke“ Healthy Boy Band nedokáže nič zmeniť na všeobecnom probléme v kuchyniach tejto krajiny: ženy končia väčšinou v cukrárenskej časti, tak aj Bechinger, hoci to vlastne nezodpovedá jej záujmom. Tak jej z Mühltalhofu v pamäti najviac zostala zmrzlina z kapucínky, z Mraz & Sohn kysnutá knedľa s omáčkou z figových listov a sumachom a linecký koláč zo Seehofu. Zachytila niečo z často spomínaného drsného tónu, zažila dokonca sexizmus? „To teda nie, žiadne kuchyne plné kreténov: Vo všetkých troch prevádzkach bolo správanie veľmi úctivé. Jasné, občas padol zbytočný komentár, a najmä po smene sa v niekom prejavil vidiecky hlupák alebo macho. Našťastie sa viem celkom dobre brániť.“ S 1 400 eurami netto dostala navyše výrazne viac peňazí ako priemerný učeň a mohla vykonávať pestrejšie úlohy, „hoci rada by som sa naučila viac základov, ako je príprava omáčok. Taktiež by som si priala viac priestoru v trojici Healthy Boy Band – neexistuje ani jediná spoločná fotka – a viac komunikácie. Na spätnú väzbu čakám dodnes.“ Svoj čas s chalanmi z Healthy Boy Band si napriek tomu užila.
Za úplne vydarenú považuje svoju skúsenosť v zürišskom Gül, kde mala stanicu po Seehofe. „Tam som sa mohla najviac vyskúšať, navyše ten tím, zmiešaný z hľadiska veku aj pohlavia, bol superpriateľský. Ak niekto urobil chybu, nebolo na neho nakričané, ale vyriešilo sa to po servise.“ Ako a kde bude pokračovať? Najskôr do Berlína, kde môže využiť ďalšie štipendium, tentoraz u neziskového združenia s názvom Die Gemeinschaft, ktoré pozostáva z kuchárov a výrobcov. Na Vienna Design Week sa bude starať o pop-up curry reštauráciu a následne sa možno vráti do kuchyne Mraz & Sohn, potom už ako plnohodnotná zamestnankyňa.

Štátny systém si radšej dáva načas
S gastronomickým vzdelávaním je to taká vec. V Rakúsku sa osvedčil duálny systém vo forme trojročného vzdelávania rozdeleného medzi kuchyňu a odbornú školu. Na rozvrhu sú nákup potravín, kalkulácia cien, plánovanie jedálnych lístkov, organizácia pracovných procesov a poradenstvo pre hostí. Nemeckí susedia uvádzajú, hrôza pomyslieť, ako možné oblasti činnosti ďalej „3D tlač, servisné roboty a systémy smart-kuchýň“. Trochu viac ducha doby by však pristalo aj Rakúsku. „Špičkoví gastronómovia požadujú kuchárske učňovské vzdelávanie bez povinného rezňa“ znel minulý rok titulok, vzťahujúci sa na to, že vzdelávať môžu len prevádzky variace rakúsku kuchyňu, nie však indické, talianske alebo čínske. „Minimálne sedemdesiat percent domácich jedál na lístku,“ znie požiadavka Hospodárskej komory. Tak napríklad v impériu Mochi dodnes nie sú učňovské miesta, pretože tam namiesto vnútrostí končia v hrnci bao žemle. Revolučne však pôsobí to, čo je naplánované od budúceho roka: učňovský odbor „Vegetariánska kulinária v gastronómii“. Prominentnými zástancami sú vegánsky kuchár Siegfried Kröpfl a Paul Ivic, ktorý vo svojom kuchárskymi čapicami a hviezdami dekorovanom Tian už odjakživa vsádza na zeleninu. O „úplnom nezmysle“ naopak hovoril Mario Pulker, predseda sekcie gastronómie Hospodárskej komory: „Čo by sa prosím vás mal vegánsky kuchár učiť tri roky?“ Aj témy ako udržateľnosť a biologické poľnohospodárstvo sa v učebných osnovách prakticky nevyskytujú. Niet divu, že mnohí vnímajú súčasné vzdelávanie ako už nezodpovedajúce dobe.

Že kuchári berú veci do vlastných rúk tým, že cielene podporujú mladé talenty formou stáží alebo štipendií, teda neprekvapuje. Heinz Reitbauer po skončení učňovky požaduje akúsi nadstavbovú odbornú vysokú školu pre učňov z odboru kuchár a čašník na prehĺbenie gastronomických vedomostí. Hamburská dvojhviezdičková reštaurácia 100/200 ponúka s Brandherd Esskultur Akademie trojročné „školenie“ – vzdelávanie sa to zo zákonných dôvodov nazývať nesmie –, ktoré chce „sprostredkovať klasické remeslo a pochopenie pre všetky oblasti gastronómie“. Štipendium špeciálneho druhu udeľuje rímska Villa Massimo. Vlastne je určené umelcom, minulý rok si ho prvýkrát užil kuchár, Kolínčan Daniel Gottschlich.

Čo je dôvodom toľkého nasadenia? Záchrana sveta? Vlastný záujem? Andreas Caminada mávne rukou. „Z osemdesiatich bývalých štipendistov zostali v mojich prevádzkach sotva štyria. Ide nám o to vytvoriť impulzy, prevziať zodpovednosť, niečo vrátiť. Čo ľudia urobia potom, zostáva na nich.“ Málokto postupuje v otázke podpory dorastu tak systematicky ako švajčiarsky hviezdny kuchár. V roku 2015 založil spoločne so svojou manželkou Sarah Uccelin Foundation, aby „nastupujúcej generácii gastronómov dodal krídla“, ako sa píše na webovej stránke. Päť mesiacov štipendisti nakuknú do siedmich vlastnoručne vybraných partnerských prevádzok. K nim patrí sedemdesiat top reštaurácií ako The Jane, Zilte, Geranium, Blue Hill at Stone Barns a Central, rovnako ako výrobcovia piva, čokolády alebo keramiky. Okrem toho dvadsiatka obdarovaných absolvuje stanicu na zámku Schauenstein, vlastnej trojhviezdičkovej reštaurácii Andreasa Caminadu. „Priemerne nás to stojí 15 000 frankov na osobu, k tomu patria víza, ubytovanie a vreckové, čo robí 300 000 frankov ročne,“ vypočítava skvele naladený Caminada vo video rozhovore. Peniaze pochádzajú od súkromných mecenášov, rovnako ako z golfových a kulinárskych charitatívnych akcií, ako je trh pôžitkov, či „Four-Hands“ večere s „who's who“ medzinárodnej kuchárskej elity, od Joana Rocu a Jana Hartwiga cez Anu Roš a Clare Smyth až po Massima Botturu. V novembri poctí svojou prítomnosťou Tanja Grandits, o mesiac neskôr budú na zámku Schauenstein hosťami Dominique Crenn a Björn Frantzén. Okrem toho z každého tam a v Mammertsbergu pri Bodamskom jazere predaného menu idú dva franky nadácii. Od päťdňového zürišského filmového festivalu s kulinárskym sprievodom sa však upustilo: príliš náročné.

Štipendium na ďalšej úrovni
Prihlásiť sa môže každý do tridsaťpäť rokov s minimálne piatimi rokmi skúseností v gastronómii. „Ročne dostávame medzi šesťdesiat a sto prihláškami, aktuálne sú kuchári oproti servisnému personálu v presile, rovnako ako muži,“ hovorí Caminada, ktorý svoj program výslovne nechce nechať chápať ako kritiku švajčiarskeho systému vzdelávania, ten je totiž bezchybný. Jednou z tohtoročných štipendistiek je hostiteľka Eva Baumgartner, ktorá absolvuje stanice u vinára Markusa Rucha, výrobcu kombuchy a pražiarne kávy, ako aj v reštauráciách Quintonil a Memories, iným je kuchár Roman Kirchmeier. O niekoľko týždňov ho čaká cesta k dvojčatám Sühringovcom do Bangkoku, následne do mliekarne. „Samozrejme, týždeň je krátko na to, aby sa človek stal syrárom, napriek tomu dúfam v nadobudnutie základných vedomostí, na ktoré môžem neskôr vo svojej práci kuchára nadviazať,“ prezrádza 25-ročný rodák z Thurgau e-mailom. Celkom vedome si vybral náročné stanice, kde sa napríklad takmer nehovorí anglicky. K jeho doterajším poznatkom patrí pracovať v každej prevádzke tak, akoby sa uchádzal o stále miesto: „Tak tím získa dôveru, zdieľa svoje odborné znalosti a zverí ti mnoho rôznych úloh.“
Uccelin štipendium sa ukončuje formou písomnej správy a produktu ponúkaného na predaj. 24-ročný Ryan Oppliger napríklad práve v spolupráci so zürišským barom prezentoval „Pomodori secchi Gimlet“, iní absolventi súpravu na kváskový chlieb, násadu na kombuchu, vôňu do priestoru alebo „bottled cocktail“. A potom? Niektorí sa vracajú do svojej starej prevádzky, iní nastupujú do niektorej z absolvovaných staníc, ďalší sa osamostatňujú. Tak ako Helena Jordan z prvého ročníka Uccelin. Po staniciach v Stucki, Blue Hill a Per Se prevádzkuje someliérka roka podľa Gault-Millau od roku 2023 v dolnorakúskom St. Valentine kaviareň Café Capra. Aj Magdalena Matt sa spolu so svojím partnerom a spolustipendistom Jasonom Haranom odvážila k samostatnosti a otvorila v predarlskom Götzis cukráreň Maja. „Počas môjho Uccelin času som nadviazala kontakty, na ktoré sa môžem dodnes obracať s odbornými a prevádzkovými otázkami, čo je ako mladá podnikateľka veľmi cenné,“ uviedla 28-ročná rodáčka z Vorarlberska e-mailom. Aj určité techniky a pracovné postupy sa osvedčili. Za obzvlášť obohacujúci považovala kurz u výrobcu čokolády Felchlin. Ľahký ten čas v profesionálnych kuchyniach nebol vždy: „V niektorých reštauráciách som narazila na svoje limity v otázke pracovného zaťaženia. Našťastie milujem skúšanie hraníc.“
Kľúčové slovo hranice: Udržať ich pri bežných stážach nie je ľahké. Najmä ambiciózni kuchári radi zbierajú skúsenosti v špičkových svetových kuchyniach, často formou neplatených stáží. Vyzerá to super v životopise, v realite to však často znamená dni alebo týždne rovnakú úlohu. Napríklad Noma by bez armády neplatených stážistov nefungovala. Kuchár z L.A. si spomína na to, že štyria stážisti nerobili nič iné, len večer čo večer vyťahovali vlákna z teľacieho krku. Mraz, Rachinger a Schellhorn, ako aj Caminada chcú ísť inými cestami. Namiesto „iba šklbania byliniek“ majú byť jeho štipendisti čo najlepšie zapojení do procesu a riadne odmenení. Myšlienka jeho nadácie mimochodom vychádza z Caminadovej vlastnej biografie. V devätnástich sa čerstvo vyučený kuchár vybral na rok do Vancouveru. „Môj hosťovský otec pracoval ako gurmánsky dodávateľ, vďaka nemu som mal šancu pracovať vždy jeden deň v rôznych kuchyniach. Každá stanica mi otvorila oči. Tento pocit chcem posúvať ďalej.“ —

Stále-štipendistka Kim Bechinger

„Ak mladí kuchári u nás príliš často menia prevádzky, je to podozrivé.“
Lukas Mraz

Magdalena Türtscher & Jason Haran, ex-štipendisti vo svojej vlastnej kaviarni

Uccelin štipendista Roman Kirchmeier (v strede) na stáži

Andreas Caminada, špičkový kuchár a zakladateľ Uccelin Foundation

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!