Kto sa s touto vášňou narodí, ťažko ju vypne, hovorí Pía León z Peru, jedna z najlepších kuchárok na svete. Čo však, keď sa zrodí ďalšia láska? Syn alebo dcéra? Hovorili sme s úspešnými matkami z gastronómie a skladáme klobúk pred ich nasadením, presadzovaním sa a pozitívnou energiou.
O gastronómii ako mužskej doméne, ako mieste drsného správania a o tom, ako tieto fronty pomaly, ale predsa len praskajú, o tom už viacerí premýšľali. Ako je to však, keď hovoríme o ženách, ktoré sú matkami? A proti tomu stoja údajne neotrasiteľné veci, ako napríklad to, že reštaurácie sú jednoducho otvorené večer a cez víkendy? Vtedy, keď škôlky a školy otvorené nie sú. Okrem toho – koľko hodín chce žena pracovať, ak je to niekde ďaleko od mesta bez starostlivosti o deti a dieťa stojí po štyroch hodinách o jedenástej štyridsať na prahu školy? Gardemanger, Rotissier, Patissière, hostiteľka a someliérka sa tam už nevojdu.
Samozrejme, existujú muži, ktorí podporujú svoje ženy a možno majú pracovný čas lepšie zlučiteľný so starostlivosťou o deti, takže sa môžu starať o spoločné deti, zatiaľ čo mama pracuje v špičkovej gastronómii. Pretože vie: Moje deti sú v poriadku. My však na tomto mieste nechceme hovoriť o vydarenej výnimke, ale o pravidle. A to je, že mamy trávia s deťmi väčšiu časť svojho času. A že mama, akonáhle vypadne starostlivosť, už nemôže vykonávať svoje povolanie, aj keď ho akokoľvek miluje, tak ako predtým. Hovorili sme s niektorými z najlepších gastronomičiek a matiek na svete a spýtali sme sa ich: „Ako to robíte?“ Odpovede boli všetky rôzne a predsa mali jedno spoločné: Všetky boli poznačené neochvejným optimizmom, silnou vôľou, zmyslom pre humor, plánovaním. Ale aj poznaním, že to síce ide, ale je to všetko len nie ľahké.
Od prevzatia firmy v dvanástom týždni tehotenstva
Jeannine Frank je rodáčka z Berlína, dvojnásobná matka a hostiteľka v reštaurácii Horváth v Berlíne Kreuzberg ocenenej dvoma michelinskými hviezdami. Ona a jej manžel Sebastian Frank, rodák z Rakúska, v starej vlasti známy pre svoju emancipovanú zeleninovú kuchyňu, sa spoznali v špičkovej gastronómii. Po spoločnom čase v medzinárodných špičkových prevádzkach sa chcela Jeannine Frank vrátiť späť do Nemecka a pracovne zakotvila v hoteli Adlon. V roku 2010 správa: Budeme mať chlapca, Olliho. Sebastian Frank vtedy už pôsobil v reštaurácii Horváth. Vtedajší majiteľ mladému páru krátko po nástupe Sebastiana Franka ako šéfkuchára ponúkol prevzatie podniku. Ale chceli sme počkať na správny moment. Predsa len to bolo naše prvé dieťa a boli sme si neistí, čo nás presne čaká. Dlho sme si neboli istí, či vôbec chceme Horváth prevziať, rozpráva Jeannine Frank. V roku 2013 napokon rozhodnutie: Urobíme to. S prevzatím firmy 1. januára 2014. O tom bola informovaná aj tlač na evente 13. januára. Čo vtedy zhromaždená novinárska garda nevedela: že bol dôvod, prečo Jeannine nosila čierne a široké oblečenie. Bola v dvanástom týždni tehotenstva – s Luisou. „Bola to najväčšia pracovná a osobná výzva v jednom“, usmieva sa Jeannine Frank pri pohľade späť. „Dopadne to, mysleli sme si. A nejako sme to zvládli. Aj keď sa spätne niekedy pýtam, ako sme to zvládli. S Luisou som nebola ani jeden deň riadne na materskej.“ Oveľa menej vtipné to bolo pri vstupe do zamestnania po narodení syna Olliho. „Vôbec som nebola šťastná v role, do ktorej ma materstvo v gastronómii vtlačilo. Aj ja som po rodičovskej dovolenke najprv pracovala v raňajkovom servise. A to je v danej chvíli absolútne v poriadku. Len ja som predtým zastávala večerné riadiace pozície. Tam vás servis predpoludním jednoducho nenaplní.“ Navyše bol Olli v jasliach spočiatku často chorý. „Keďže som práve začala novú prácu a bola som v skúšobnej dobe, muselo sa tu a tam pri výskyte choroby byť kreatívnym. Tlak bol veľký, vyhovieť dieťaťu aj novému zamestnávateľovi.
V tomto zamestnaní bolo málo pochopenia pre rodinu. To nebolo zábavné.“
Pritom láska a pozornosť pre deti nikdy nechýbali. Pre Jeannine Frank jeden z dôvodov, prečo sú obaja dnes vo veku desať a trinásť rokov samostatné a spokojné deti. Život ako iní 27-roční pri prevzatí Horváthu nemali, rozpráva Jeannine Frank. Bol to vrcholový šport. A šialenstvo, koľko gastronomických talentov sa stratilo len preto, že vrcholový šport takýmto spôsobom nie je možný alebo chýba podpora rodiny a verejných inštitúcií. „Musíme vytvárať flexibilné štruktúry. Tak sa nemusíme vzdať sily a empatie žien v gastronómii“, hovorí. Zatiaľ čo bola dcéra vtedajšej vedúcej reštaurácie malá, túto vedúcu pozíciu sme zdieľali. „Dva dni bola Anne večer tam a tri dni u mňa v kancelárii alebo v domácej kancelárii. Len ak ženy podajú ruku iným matkám prostredníctvom pochopenia a flexibilných štruktúr, dokážeme, že vysoko kvalifikované aktérky môžu naďalej vykonávať prácu, ktorú milujú. Pretože ak to kvôli strnulým štruktúram našej spoločnosti nie je možné, strácame nenahraditeľné ženy, ktoré robia naše nádherné odvetvie trochu ženskejším a pestrejším.“
Šťastné matky sú šťastné zamestnankyne
Birgit Reitbauer, rakúska hostiteľská ikona reštaurácie Steirereck vo Viedni a na Poguschi, bola sama ako dieťa u pestúnky. „Kým som nemala desať rokov, teta Johanna, ako sme jej hovorili, bola pre mňa veľmi dôležitou osobou.“ Nie pokrvne príbuzná a predsa súčasť rodiny. „Do istej doby sme spolu takmer každý týždeň jedávali a samozrejme sme boli pozvaní na oslavu 60. výročia svadby s jej manželom,“ rozpráva Birgit Reitbauer.
Ona a jej manžel Heinz Reitbauer majú tri deti. Najmladšia, Louisa, má medzitým deväť rokov. „Chodí už sama do školy. Pretože to chcela. A som taká hrdá na ňu, že sa stala takou samostatnou mladou dámou,“ usmieva sa Birgit Reitbauer. Trochu menej helikoptérovania a trochu viac nechať veci na nich by v terajšej spoločnosti pokojne mohlo byť, hovorí Birgit Reitbauer. „Naše deti sú otvorené svetu, poznali už ako malé deti toľko vecí a vôbec nemajú problém priblížiť sa k cudzím ľuďom.“ To je veľké šťastie. Hoci aj Birgit Reitbauer viackrát zdôrazňuje: Ľahké to nie je. Úspešným faktorom pre ňu bolo, že bývali nad reštauráciou, a tým bola daná priestorová blízkosť k deťom. A: „Vzali sme sa a vždy bolo jasné, že chceme deti. Nikdy sme nepremýšľali o tom, či to náhodou nejde, ale vždy len o tom, ako to ide.“ Ako žena musí človek nájsť aj pracovné naplnenie, je presvedčená. Šťastné matky sú šťastné zamestnankyne. Príkladom je patissierka Nicole Kowarz, mladá matka zodpovedná za sladkú produkciu v Steirereck. „Má veľkú podporu od svojej rodiny, to je skvelé. Aj my sa jej snažíme vyjsť v ústrety, ako sa len dá.“ Len, poznamenáva Birgit Reitbauer, bol tento priestor v špičkovej gastronómii doposiaľ predsa len malý. „Ak niekto večer nikdy nemôže byť, tak mám problém aj teraz.“ A predsa si je istá, že niektoré ženy teraz ukazujú, ako by to možno šlo. A Birgit Reitbauer dúfa, že to inšpiruje čoraz viac gastronomických talentov, aby sami nastúpili na jednu z týchto ciest. Všetky sú kamenisté a tvrdé, ale aj odborne príťažlivé. Ak sa však človek pozrie napríklad na situáciu so starostlivosťou o deti na vidieku, potom by to bolo na plač. „Ako to má ísť?“ Napriek tomu je Birgit Reitbauer presvedčená: „Dá sa to zvládnuť, len nie všetko rovnakým tempom. Aj deti rastú a potom príde opäť čas, kedy si človek môže pre ďalšiu cestu trúfnuť na viac.“
Kto sa narodí s vášňou, ťažko ju vypne
Pía León bola dlhoročnou šéfkuchárkou v celosvetovo oslavovanej reštaurácii Central v Lime, ktorá bola v roku 2023 zvolená za číslo jeden v rebríčku The World’s 50 Best Restaurants. V roku 2015 prišiel na svet spoločný syn Píi León a Virgilia Martíneza (reštaurácia Central) Cristobal. V roku 2018 otvorila svoju vlastnú reštauráciu Kjolle a v roku 2021 bola zvolená za najlepšiu kuchárku na svete zvolená. Pre Peruánku je nevyhnutné: „Musíš poznať svoje silné a slabé stránky. A sám to nikto nedokáže zvládnuť, ani muž, ani žena.“ Pritom je ďalšou výzvou prijať pomoc, ktorú človek možno v okolí môže získať. „To ma stálo dosť. A nebudem klamať. Nie je to ľahké. Je to ťažké a komplikované.“ Napriek tomu: Kto príde na svet s touto vášňou, ťažko ju vypína. Pre Píu León bolo vždy jasné, že chce byť kuchárkou. S manželom Virgiliom Martínezom túžbu po deťoch plánovali. „Presne sme si premysleli, ako to budeme robiť. Musíš sa naučiť delegovať. Bez môjho tímu by som nebola tam, kde som dnes,“ hovorí León. „Mám výhodu, že moja matka žije so mnou, bez nej by tá mnohá večerná práca nebola možná.“ Niekedy sa človek naučí užívať si nastúpenú cestu. „Náš syn je taký otvorený svetu. S jedným mesiacom bol prvýkrát v reštaurácii, pretože som začala znova pracovať.“ To je tvrdé a komplikované. A predsa je gastronómia odvetvie, s ktorým možno podnietiť zmenu. „Malé zmeny sú tiež už zmeny. Ako naše rodiny v Cuzcu, s ktorými spolupracujeme pre náš výskumný ústav. Alebo keď sa ma zamestnankyňa spýta, či môže odísť skôr, pretože oslavujú Deň matiek v škole. Bež!, hovorím potom. Pretože to samozrejme chápem.“
Keď varenie robí najšťastnejšou
Elena Reygadas prevádzkuje svoju reštauráciu Rosetta v módnej štvrti La Roma v Mexico City. V roku 2023 bola zvolená za najlepšiu kuchárku na svete. „Zistila som, že ma varenie robí jednoducho najšťastnejšou,“ hovorí. „Keby som nebola nasledovala svoju vášeň, bola by som cítila neuveriteľnú prázdnotu v sebe.“ Odcudzená od otca svojich dvoch dcér, medzitým v tínedžerskom veku, hovorí Elena Reygadas pri pohľade späť: „Moja matka mi veľa pomohla. A vždy som bývala v blízkosti reštaurácie. Čoskoro som vedela, že síce budem dobrou matkou. Ale mimo tradičnej predstavy, čo tvorí dobrú matku.“
Elena Reygadas rozpráva s hrdosťou o svojich dcérach, ktoré sú rovnako hrdé na svoju matku a stále znova by sa zastavili s kamarátkami v reštaurácii. „Sú také samostatné a medzitým to všetko vidím uvoľnenejšie,“ hovorí Elena Reygadas. Samozrejme len v úvodzovkách, smeje sa, keď jej napadne jej včerajšia dilema počas večerného servisu: chcieť odpovedať dcéram v chate a zároveň byť uprostred servisu. „Napriek tomu, ide to. Keď je človek uprostred, zdá sa mu to dlhé. Ale čas s deťmi je v skutočnosti veľmi krátky.“ Elena Reygadas je presvedčená, že dobrá matka ide svojou cestou. Že robí veci, ktoré ju obohacujú a napĺňajú. Je to skutočná námaha, ale stojí to za to. A kulinársky talent žien zostáva v Mexiku veľmi často ešte nevyužitý. Preto vypísala štipendium. „V Mexiku je to stále tak, že ak vzdelanie nie je pre všetkých financovateľné, synovia dostávajú prednosť. A dcéra zostáva doma, robí domácnosť, varí, stará sa o rodičov.“
Preto Reygadas udeľuje štipendiá, ktoré umožňujú mexickým dievčatám vzdelanie v gastronómii. „Medzitým je na palube aj veľká banka. Môžeme zmeniť budúcnosť týchto dievčat. Respektíve robia to samy. Ale my ich vidíme, predtým ako sa prebojovali na špicu, a podporujeme ich. To ma robí hrdou.
Autodidaktka a matka
Jednou, ktorá sa úplne sama, v údolí, ktoré je aj kulinársky údajne opustené, vyvarila na svetovú špičku, je Slovinka Ana Roš. Kvôli nej udeľuje sprievodca Michelin v Slovinsku teraz hviezdy. V roku 2017 bola Ana Roš najlepšou kuchárkou na svete, drží tri michelinské hviezdy vo svojej reštaurácii, najnovšie pribudla aj zelená hviezda za udržateľnosť. Varenie sa naučila sama a svoje dve deti vychovala takmer sama. „Keď moje deti začali pestúnku oslovovať mama, musela som ju žiaľ prepustiť, aj keď bola skvelá,“ rozpráva Ana Roš. Dnes sú jej deti dospelé a stali sa z nich skvelí ľudia, hovorí Roš hrdo. Ako to urobila – dojčiac počas večerného servisu a bývajúc nad reštauráciou v malom podkrovnom byte – jej dodnes nie je jasné. „Musela som a chcela som variť. A predsa sú moje deti to, na čo budem v mojom živote vždy najviac hrdá.“ Dôležité by bolo, myslí si, aby človeku okolie veci trochu uľahčilo. S predsudkami sa zaobchádzalo úspornejšie. „A človek sa musí naučiť ,to give a shit‘.“ Kto sa nechá názormi iných príliš ovládnuť, už prehral.
Úspešní ľudia zvažujú, ako to ide, aj to s deťmi
Manuela Filippou a jej manžel Konstantin sú v starousadlíckej rakúskej špičkovej gastronomickej scéne nováčikovia. A to napriek tomu, že už viac ako desať rokov prevádzkujú dvoma michelinskými hviezdami ocenenú reštauráciu Filippou v prvom viedenskom okrese. „Bolo to už drsné. Vybrala som si účet, aby som nejako dala kauciu za podnik. Nevedela som, čo príde a ako to dopadne,“ rozpráva Manuela Filippou. Že to zvládli, tomu stále ešte nemôže celkom uveriť.
Dnes sú Manuela a Konstantin Filippou aj rodičia štvorročnej Athiny. „Je také krásne smieť byť jej mamou. A ona je už veľmi dlho pri takzvaných rodinných jedlách personálu v bistre.“ Manuela Filippou sa rozhodla, že zatiaľ bude pracovať len cez deň. Dobrá organizácia je základ všetkého, hovorí. A tiež pochopenie, že nie všetko ide. „Priala som si určitú škôlku pre svoje dieťa. Kvôli cestám to jednoducho nestíhame,“ hovorí mladá matka. Všimla si, že úspešné špičkové gastronomické prevádzky v Rakúsku sú všetky zavedené rodinné podniky. Ona a jej manžel sú jediní, ktorí tvoria takpovediac prvú generáciu špičkových gastronómov v Rakúsku. Srdcová záležitosť, veľa odvahy a absolútne oddanie tímovej práci boli potrebné na to, aby sa dostali tam, kde dnes sú. „Verím, že úspešní ľudia vždy zvažujú, ako niečo môže klapnúť. Až po dieťa v špičkovej gastronómii. Zvládame náš život ,out of the box‘,“ hovorí Manuela Filippou a necháva pritom bez otázky, že bez pomoci zvonku to nejde. „Máme pestúnku, ktorá nám pomáha a pre našu dcéru je dôležitou osobou.“ Jej odkaz mladým matkám v gastronómii: „Je to zvládnuteľné. Len bezpodmienečne prijmite pomoc zvonku, respektíve si vopred prepočítajte náklady na to.“ Práve na vidieku nie sú žiadne miesta na opateru. Tam má človek buď veľmi dobrú rodinnú oporu, alebo si vytvoril premyslený plán opatery na cestu a našetril na to peniaze. Inak to kvôli aktuálnej politickej situácii nie je možné. Teraz je čas, v ktorom matky dláždia cestu pre budúce. „Ženy myslia inak. Existuje na to toľko príkladov… to siaha od vyššieho počtu dámskych toaliet vo verejných budovách, keď bola pri práci architektka, až po teplotu v miestnosti.“ Pretože tá leží podľa štúdií u žien o celých päť stupňov Celzia vyššie ako u mužov, rozpráva Manuela Filippou. Ženské zamestnávateľky to berú do úvahy. Mužské (zatiaľ) nie. —


Ľahké to nie je. „Vzali sme sa a vždy bolo jasné, že chceme deti. Nikdy sme nepremýšľali o tom, či to náhodou nejde, ale vždy len o tom, ako to ide.“ Rozhodujúce je aj načasovanie. „Dá sa to zvládnuť, len nie všetko rovnakým tempom. Aj deti rastú a potom príde opäť čas, kedy si človek môže pre ďalšiu cestu trúfnuť na viac.“
Birgit Reitbauer, Steirereck, Viedeň


„Zistila som, že ma varenie robí jednoducho najšťastnejšou. Keby som nebola nasledovala svoju vášeň, bola by som cítila neuveriteľnú prázdnotu v sebe.“ Odcudzená od otca svojich dvoch dcér, medzitým v tínedžerskom veku, hovorí Elena Reygadas pri pohľade späť: „Moja matka mi veľa pomohla. A vždy som bývala v blízkosti reštaurácie. Čoskoro som vedela, že síce budem dobrou matkou. Ale mimo tradičnej predstavy, čo tvorí dobrú matku.“
Elena Reygadas, Rosetta, Mexico City


„Verím, že úspešní ľudia vždy zvažujú, ako niečo môže klapnúť. Až po dieťa v špičkovej gastronómii. Zvládame náš život ,out of the box‘“, hovorí Manuela Filippou a necháva pritom bez otázky, že bez pomoci to nejde. Jej odkaz mladým matkám v gastronómii: „Je to zvládnuteľné. Len bezpodmienečne prijmite pomoc zvonku, respektíve si náklady na to vopred prepočítajte.“
Manuela Filippou, reštaurácia Konstantin Filippou, Viedeň