A-La-Carte

Kto sa bojí kozy? (2019/1)

Zo všetkých hospodárskych zvierat sa koza využíva najmenej. Čo je, ak sa na to pozrieme presnejšie, škandál.


Je to stále tá istá nepríjemná skutočnosť, na ktorú musí výrobkyňa syrov Monika Liehl upozorňovať mnohých vegetariánov medzi svojimi zákazníkmi. Totiž, že z etických dôvodov nedáva takmer žiaden zmysel jesť kozí syr a zároveň sa zriekať kozieho mäsa. „Ako je známe, každá matka musí byť kotná, skôr než dá mlieko,“ hovorí Liehl, „a prirodzene rodí v priemere rovnako veľa samičích ako samčích mláďat. Teraz vyvstáva otázka: Ak človek chce mlieko ich matiek, čo by mal urobiť s capkami, ak nie ich zabiť a zjesť?“

Tá istá otázka sa samozrejme vynára aj pri všetkých ostatných hospodárskych zvieratách. S tým podstatným rozdielom, že pre mäso z teliat, jahniat a prasiatok existuje aj trh, zatiaľ čo mäso z kôz, rovnako ako z kôz samotných, sa u nás na stôl dostane len veľmi zriedkavo. Pritom stav kôz v Rakúsku už mnoho rokov kontinuálne stúpa. Napríklad z 55 000 kusov v roku 2005 na vyše 90 000 kusov v roku 2017.

Silný nárast populácie kôz odzrkadľuje rastúci dopyt po produktoch z kozieho mlieka. Kto vyrastal v 80. rokoch, bude si pamätať, že kozí syr sa vtedy ešte považoval za niečo exotické, bol dostupný len v špecializovaných syrárňach alebo ho prinášali cestovatelia z krajín, ako je Francúzsko. To sa drasticky zmenilo. Medzitým takmer každý supermarket vo všetkých kútoch krajiny vedie jogurt, tvaroh, syrové rolády, pyramídy, hrudky a ostatné produkty z kozieho mlieka. Čo určite sčasti súvisí s chuťou, ale má to aspoň ďalšie dva dôvody. Jedným z nich je, že rastúci počet ľudí znáša kozie mlieko lepšie a trávi ho ľahšie ako kravské. A ďalším je mnohokrát idealizovaný imidž blízkosti k prírode, ohľaduplnosti k zvieratám a maloroľníctva, ktorý sa viaže na chov kôz.

„Z nejakého dôvodu mnohí veria, že pre kozy niečo ako veľkochov ani neexistuje,“ hovorí chovateľka kôz Liehl, „pritom existuje, aj keď nie v Rakúsku.“ Pretože v krajinách ako napríklad Holandsko alebo Francúzsko sa už dlho vyrába kozí syr vo veľkom štýle a priemyselným spôsobom. Pritom musia výrobcovia siahnuť po trikoch, aby zmenili prirodzený reprodukčný cyklus zvierat a mohli syr ponúkať celoročne.

„Normálne sú kozy v zimných mesiacoch na sucho,“ vysvetľuje Liehl, „čo znamená, že ak sú od leta päť mesiacov kotné, od novembra a zhruba do začiatku februára, keď rodia, nedávajú žiadne mlieko.“ V priemyselných prevádzkach však držia zvieratá pri umelom svetle, čím im berú zmysel pre čas a môžu byť celý rok oplodňované a následne dojené.

Keďže zvieratá aj v takýchto veľkovýrobách chovajú iba kvôli ich mlieku a takmer vôbec nie kvôli ich mäsu, ich samčie potomstvo často hneď po narodení usmrtia a zlikvidujú, respektíve spracujú na krmivo pre psov. Prax, ktorá je vo svete miznúcich zdrojov a vyhláseného boja proti plytvaniu potravinami v skutočnosti sotva akceptovateľná.

Pre malú prevádzku Liehlovej v burgenlandskom Parndorfe má však každoročné potomstvo na jar aspoň tú výhodu, že pripadá na obdobie okolo Veľkej noci. Teda na jediný čas v roku, kedy je dopyt po mäse z kôz. Väčšinou ale chovateľke aj tak zostane aspoň časť jej mäsa na krku. „Je to koniec koncov tridsať samčích kôz, ktoré musíme potom zabiť. Spravidla nie je jednoduché predať ich všetky v tom krátkom čase okolo Veľkej noci,“ hovorí Liehl.

Okrem toho by sa nemuseli zabíjať len mláďatá, ale občas aj matky. „Stáva sa stále znova, že koza zostane príliš stará alebo z iného dôvodu nedáva viac mlieko, potom musíme chtiac-nechtiac zabíjať aj v priebehu roka,“ hovorí chovateľka a výrobkyňa syrov, ktorá svoju profesiu nevykonáva ešte príliš dlho. Pracovala ako finančná poradkyňa, kým sa pred desiatimi rokmi nerozhodla presťahovať na rodinný burgenlandský dvor zdedený po manželovej rodine a venovať sa s vášňou a oddanosťou chovu kôz a výrobe syrov zo surového mlieka.

Na jej dvore z 19. storočia ju čoraz častejšie navštevuje hostinský a špičkový kuchár Max Stiegl z reštaurácie Gut Purbach v rovnomennej obci, nachádzajúcej sa zhruba pol hodiny jazdy autom od Parndorfu. Stiegl je jedným z mála gastronómov, ktorý od nej odoberá kozie mäso počas celého roka, uisťuje Liehl.

„Pre mňa patrí koza k tomu najlepšiemu mäsu vôbec,“ zdôrazňuje hostinský, zatiaľ čo na dvore obhliada zvieratá. „V skutočnosti v ničom nezaostáva za jahňacím a ovčím mäsom a dá sa pripraviť úplne rovnako.“ Tak sa mladé kozičky hodia výborne na pečenie a rýchle opekanie, staršie dojné kozy zasa na pomalé dusenie, napríklad na ragú a kari. A potom tu sú samozrejme ešte tie nádherné vnútornosti, ktoré sa dajú pripraviť na všetky možné spôsoby, hovorí kuchár, ktorý je známy tým, že vždy spracuje celé zviera.

V skutočnosti stačí pohľad do kulinárskych tradícií iných krajín, aby sme spoznali, ako rozmanito sa dá spracovať kozie mäso. V kuchyniach Blízkeho východu, Ázie, Afriky, Mexika, Karibiku, ale aj Sardínie a Španielska je priam všadeprítomné. No aj v Rakúsku musela kedysi existovať tradícia v chove kôz a ich využití. Už len to dokazuje, že ľadová múmia zo Similaunu, nazývaná aj Ötzi a istým spôsobom pra-Rakúšan, krátko pred svojou smrťou jedla kozie mäso, ako potvrdzujú vedci.

Domáca tradícia chovu kôz sa ukazuje aj v rôznych miestnych plemenách, ktoré sú sčasti zachované dodnes. Medzi ne patrí napríklad hnedosfarbená pinzgauská koza, fľakatá štajerská strakatá koza, pestro sfarbená tauernská strakatá koza alebo čierno-biela pávovité koza.

Ešte dôležitejšia ako plemeno je však samozrejme výživa, zdôrazňuje Liehl. „Niektoré prevádzky kŕmia svoje zvieratá odpadom, čo sa samozrejme odráža na vôni a chuti nielen mlieka, ale aj mäsa. Preto im dávame výlučne bio krmivo, menovite lucernu a seno a trochu ovsa počas dojenia,“ tak chovateľka Liehl.

V reštaurácii Gut Purbach Max Stiegl medzitým zostavil menu z kozieho mäsa. Ako predjedlo je kozia pečeň pečená v cestíčku tempura, ako aj kari z kozích sŕdc s koreňovou zeleninou, enoki hubami a bottargou, teda sušenými ikrami z kapra. A ako hlavný chod chrumkavý a presne na bod opečený chrbát kozy. To sú ale všetko len príklady, pretože v skutočnosti existuje množstvo ďalších možností, receptov a chuťových profilov, ktoré kuchárovi ponechávali širokú slobodu experimentovať podľa časti mäsa. Len pri pečení si treba dávať trochu pozor, zdôrazňuje Stiegl.

„Pretože z nejakého dôvodu mnohí hostia posielajú mäso späť, ak nie je prepečené,“ hovorí, „pritom sú to tí istí hostia, ktorí pri jahňacom trvajú na tom, aby bolo pekne ružové.“ Čo pravdepodobne súvisí s tým, že mnohí sú s kozím mäsom jednoducho ešte príliš málo oboznámení. Ale práve o to ide, totiž hostí naň privyknúť a priblížiť im jeho chuť. Pretože nič viac nepomôže producentom kozieho mlieka a chovateľom ako zhodnotenie kozieho mäsa.

Ziegenliebe, Monika Liehl
Friedhofstraße 10, 7111 Parndorf
Tel.: 0699/18 98 00 10
www.ziegenliebe.at

Gut Purbach
Hauptgasse 64, 7083 Purbach am Neusiedler See
Po. 18– 21, Št., Pi., So. 12–14 a 18–21, Ne 12–18 hod.
Tel.: 02683/560 86
www.gutpurbach.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!